Odpor k elitám pred 45 rokmi a dnes Solidarita medzi globalizmom a lokalizmom

Už je to 45 rokov – 30. augusta 1980 na pobaltskom pobreží v Gdansku a v Štetíne došlo k uzavretiu dohody medzi štrajkujúcimi robotníkmi a režimom. Totalitný režim prvýkrát podpísal so svojím „ľudom“ nejakú formu zmluvy, povolil vznik samostatných odborov – Solidarity.

A vzhľadom na to, že poskytnutie štatútu nezávislých politických subjektov ide priamo proti logike totalitného štátu, týmto sa začal aj stredoeurópsky „počiatok konca komunizmu“.

V tomto roku sa – rovnako ako už tradične – oslavovalo oddelene. Konzervatívny prezident Karol Nawrocki sa spoločne so súčasným odborovým zväzom Solidarita a mnohými veteránmi, skôr z radov „pešiakov“ protikomunistického odboja, zišiel v Štetíne, liberálna vláda aj s prvým lídrom Solidarity Lechom Wałęsom v Gdansku.

Spor o pamäť o Solidarite zostáva živý aj v podmienkach radikálneho prepólovania politickej scény naprieč západnými spoločnosťami. Vpísal sa totiž do novej osi konfliktu medzi „globalistami a lokalistami“ alebo – ak použijeme v médiách bežnejší jazyk – medzi „liberálmi a populistami“.

Odlišnosť od disentu v ČSR

„Stop splesniveným vládnym elitám, napísali štrajkujúci na jednom z transparentov v štetínskych lodeniciach,“ začal svoj dnešný prejav Nawrocki. „Vláda, ktorá sa spoločnosti vzďaľuje, ktorá žije vo svete propagandistických sloganov a štatistík neodrážajúcich sa v živote občanov, je odsúdená na prehru.“ Neznelo to tak, že by hovoril len o roku 1980...

V Česku a na Slovensku je silnejúca nedôvera, ak nie priamo vzbura voči súčasnému liberálnodemokratickému poriadku často prestúpená postkomunistickou nostalgiou. Schopne s ňou pracuje ako Robert Fico, tak súčasná česká opozícia.

Nie je náhoda, že v rámci „hľadania úspor“ na Slovensku vypadol zo zoznamu voľných dní práve 17. november. V Česku je 17. november stále viac vnímaný ako sviatok len jednej polovice spoločnosti s jasnou súčasnou politickou konotáciou. Stredopravicové strany sa vnímajú ako „obrancovia poriadku, ktorý vznikol po roku 1989“ a pracujú s touto predstavou v aktuálnej volebnej kampani.

Toxický plán obnovyNákupy jácht v gastrosektore či solárko v pizzerii. Eurofondy ako Tuskova priorita sa končia neslávne

Maciej Ruczaj

V Poľsku nejde o spor medzi dedičstvom Solidarity a nostalgikmi po minulom režime, ale skôr konflikt „dvoch Solidarít“, v ktorom však vzdialené spory veteránov boja proti komunizmu získavajú stále čerstvý náboj. V dnešnej kapitole nekonečného boja stoja proti sebe dvaja absolventi histórie z Gdanskej univerzity. Jeden z nich – premiér Donald Tusk – sa aktívne v protikomunistickej opozícii v mladosti angažoval, druhý – prezident Karol Nawrocki – sa jej venoval aspoň vo svojej dizertačnej práci (je ročník 1983).

Zatiaľ čo Tusk urobil z prvého lídra Solidarity Lecha Wałęsu (dokonca za jeho života dal podľa neho pomenovať gdanské letisko) maskota svojho politického tábora, Nawrockého najbližší spolupracovník a nový šéf Kancelárie národnej bezpečnosti Sławomir Cenckiewicz je autorom kníh odhaľujúcich temnejšie stránky Wałęsovej minulosti (spoluprácu s tajnou políciou) a biografie jeho hlavnej rivalky z čias začiatku Solidarity Anny Walentynowicz.

Solidarita bola v mnohých ohľadoch veľmi odlišná od českého a slovenského disentu. Bola hnutím masovým, postaveným na báze robotníckeho protestu. Od začiatku v sebe spájala disidentskú „inteligenciu“ a „masy“. Spájajúcimi prvkami, popri boji za morálnu a sociálnu dôstojnosť jednotlivca a politické a ľudské práva, boli náboženstvo – aj preto Solidarita, asi najväčšie masové hnutie robotníkov v dejinách, vzbudzovala také rozpaky západných ľavicových predákov – a národné cítenie, ktoré malo jasný protisovietsky osteň.

Poľská opozícia oveľa viac ako o „demokracii“ hovorila o „nezávislosti“, pretože komunistický režim bol v prvom rade vnímaný ako nástroj podriadenia krajine Moskve.

Dve časti Solidarity

V tejto masovosti a rôznorodosti bol, samozrejme, zároveň aj zárodok budúceho sporu. A ten sa prejavil naplno v čase transformácie, keď došlo k rozdeleniu na (ako to s eštebáckou presnosťou povedal posledný minister vnútra Czesław Kiszczak) „konštruktívnu“ a „nekonštruktívnu“ časť opozície.

Tá prvá, „konštruktívna“ Solidarita vnímala cestu k slobode cez dohodu s režimom a „kooptáciu“ umiernenej časti komunistov do nového poriadku. Tá druhá volala po „radikálnom reze“ a dekomunizácii a kompromis vnímala ako zradu elít.

Tá prvá chcela byť voči bývalým komunistom mierna a zároveň tvrdá voči „pešiakom Solidarity“ – robotníkom a roľníkom, ktorých valcovala drsná poľská ekonomická transformácia a vychovával kazateľský tón liberálnych autorít, ktoré si za cieľ stanovili vykoreniť z nich „bigotnosť a šovinizmus“.

Tá druhá sa postupom času stála „hlasom vylúčených“ – v zmysle „zradených“ – bojovníkov proti komunizmu, pohŕdaných mainstreamom „Poliakov katolíkov“ a zároveň obeťou transformácie z likvidovaných tovární a JRD.

Pokiaľ rozpovieme príbeh poľskej transformácie týmto spôsobom, je zrejmé, že poľská spoločnosť predznamenala súčasný trend, ktorý sa objavuje naprieč Západom a v ktorom dochádza (slovami J. D. Vancea) k prepájaniu „triedneho a kultúrneho boja“.

Na jednej strane sa zoskupujú voliči, ktorí v politike preferujú národ pred nadnárodnými štruktúrami, v ekonomike sociálny zmier pred neoliberalizmom a v hodnotovej sfére kultúrny či iba „pudový“ konzervativizmus pred progresivizmom.

Na druhej strane sa môže bez problémov stretnúť bývalý nomenklatúrny káder, ktorý zbohatol na riadenej privatizácii a deti poslal študovať na Oxford, s bývalým opozičníkom, ktorého svetonázor tvarovala viera v „proeurópske smerovanie“ postkomunistických krajín.

Aj preto bude spor o dedičstvo Solidarity ďalej pokračovať, hoci jeho bezprostrední aktéri vymierajú. Napriek tomu však môže byť aj zdrojom nádeje.

Nový šerif v mesteKarol Nawrocki ako súčasť revolučnej vlny, ktorá prechádza krajinami Západu

Maciej Ruczaj

Odpor proti elitám a demokracia

Na obdobie medzi augustom 1980, teda vznikom Solidarity, a decembrom 1981, teda vyhlásením stanného práva, ktorým sa komunisti pokúsili znovuzískať kontrolu nad spoločnosťou, sa v Poľsku spomína ako na „karneval slobody“.

Členmi Solidarity sa v krátkom čase stalo desať miliónov ľudí (oveľa viac, ako bolo členov strany), cenzúra fakticky prestala fungovať, celou krajinou sa valila vlna slobodného pripomínania si „zakázaných“ historických udalostí ako Katyň a slobodných politických diskusií o tom, ako zmeniť systém k lepšiemu.

Ide o zakladateľský mýtus súčasného demokratického Poľska, krásnu spomienku na obdobie pocitu spolupatričnosti a jednoty spojenej so slobodnou a často búrlivou diskusiou. Skrátka – poľskú „revolúciu dôstojnosti“ tvárou v tvár režimu založenému na klamstve a zotročení.

Klímu neuveriteľnej spoločenskej energie a aktivity – v porovnaní s normalizačným temnom – vnímali aj všetci československí disidenti, ktorým sa podarilo do Poľska v tom čase pozrieť.

Po roku 1989 bola tá „prvá Solidarita“ z roku 1980 zobrazovaná ako „obdobie detstva, čistého a čarovného, ale z terajšej perspektívy neuveriteľne naivného“, ako „krásna rozprávka“, ktorú by však bolo (ako všetky rozprávky) nebezpečné aplikovať na demokratickú realitu.

Fenomén, ktorým si Poľsko získalo pozornosť celého sveta a ktorý pre mnohých západných intelektuálov znamenal unikátnu skúsenosť v európskych dejinách a svojho druhu ex oriente lux (svetlo z východu), bol teraz charakterizovaný ako „myšlienková prekážka“ brániaca „vytvoreniu trhového hospodárstva a liberálnej demokracie“ na báze imitácie západnej Európy.

Hodnoty, ktoré umožnili vznik Solidarity ako masového hnutia, teda katolicizmus a vlastenecký étos, boli označené skôr za hrozbu pre novú demokraciu. Zatiaľ čo na Západe bola zdrojom vzniku liberálnej demokracie skôr nedôvera k moci, v Poľsku sa po roku 1989 stala hlavným hýbateľom nedôvera elít k masám a ich hodnotám.

Avšak v podmienkach dnešnej vnútornej krízy našej spoločnosti možno práve spomienka na obdobie „prvej Solidarity“ môže byť návodom, ako začať odznova.

Nejaká forma kompromisu medzi elitami a masami, medzi tradíciou a zmenou, medzi demokraciou a meritokraciou je nevyhnutná, pokiaľ má Západ, ako ho poznáme, pokračovať.

A jeho hľadanie sa neuskutoční formou „prevýchovy“, „vzdelávania“ či „vykorenenia dezinformácií z verejného priestoru“, ale práve cestou stretávania druhého a stretávania ideí vo verejnej debate.

Text vyšiel paralelne aj v českom denníku Echo24.