Toxický plán obnovy Nákupy jácht v gastrosektore či solárko v pizzerii. Eurofondy ako Tuskova priorita sa končia neslávne

Poľsko sa aj na Slovensku vníma ako krajina, ktorá obzvlášť efektívne dokázala investovať prostriedky získavané z európskych fondov. Veta „oni postavili diaľnice, my sme stavali rozhľadne“ je už takmer klišé.

Obrovská aféra, ktorá sa pre čerpanie prostriedkov z tzv. plánu obnovy prevalila poľskými médiami (a zaujala aj tie zahraničné), má šancu týmto stereotypom otriasť. Ide však o veľmi špecifickú časť európskych prostriedkov, odlišnú od štandardných kohéznych (slúžiacich na vyrovnávanie rozdielov medzi regiónmi EÚ) či poľnohospodárskych fondov (ktoré pomohli poľským poľnohospodárom nielen prežiť vstup do Únie, ale dominovať na regionálnom trhu).

V prípade plánu obnovy sa jeho „poľský“ príbeh dá len ťažko nazvať inak ako „prekliaty“. Prispel k pádu konzervatívnej vlády Mateusza Morawieckeho, teraz zatriasol liberálnou vládou Donalda Tuska a nakoniec možno otrasie obrazom Európskej únie v Poľsku. Treba povedať, že celkom zaslúžene.

Bizarné ciele podpory

Nákupy jácht v rámci diverzifikácie podnikania v gastronomickej brandži, rozšírenie pizzerie o solárko, vylepšenie ponuky krátkodobých úžerníckych pôžičiek – desiatky príkladov podobných grantových projektov, ktoré uspeli v rámci poľského plánu obnovy v tomto roku, plnili niekoľko dní médiá a sociálne siete.

Vláda vysvetľovala, že išlo o dotačný program pre konkrétnu brandžu (hotely, reštaurácie a catering), ktorý predstavuje len necelé percento celého plánu. Avšak v situácii, keď sa prehlbujúci deficit verejných financií čoraz častejšie prejavuje škrtmi napríklad v zdravotníctve či infraštruktúrnych projektoch, nestretlo sa to s veľkým pochopením verejnosti.

Dotácie na haciendyNaozaj máme z daní podporovať budovanie penziónov?

Erik Potocký

Hlavne keď hneď vzápätí začali prichádzať často podobne bizarné výsledky ďalšieho programu, tentoraz v oblasti kultúry. A aj v súvislosti s ďalšími zisteniami o veľkom počte grantov putujúcich k podporovateľom či priamo rodinným príslušníkom súčasnej vládnej koalície (vrátane napríklad manželky najbohatšieho poľského poslanca Artura Łąckého).

Online platforma Kanał Zero objavila aj fenomén rozsiahleho obchodovania s firmami z týchto brandží prebiehajúceho už po vyhlásení podmienok dotačného programu, ktorý jasne ukazoval, že celý rad z nich existoval len preto, aby mohol dotáciu získať.

Rámcové podmienky dotačných programov spísala ešte konzervatívna vláda Mateusza Morawieckeho. Výrazné uvoľnenie pravidiel bolo už však dielom súčasnej Tuskovej vlády, ktorá skrátka musela peniaze čo najrýchlejšie minúť, pretože celok sa musí v Bruseli vyúčtovať do leta roku 2026.

Prepad vládnej popularity

No zaujímavejší než prehadzovanie si zodpovednosti za nezvládnuté grantové riadenie je celý politický príbeh poľského plánu obnovy.

Tento projekt, ktorý mal podporiť ozdravenie, inovatívnosť a zvýšenie odolnosti európskej ekonomiky po covide, Brusel v poľskom prípade zastavil pre spory o zmeny v poľskej justícii vykonávané predchádzajúcou konzervatívnou vládou.

Posledné dva roky vlády strany PiS uplynuli v znamení neustálych rokovaní s Bruselom, ktorých cieľom bolo uvoľnenie prostriedkov. Novinár Andrzej Krajewski tento dej prirovnal k zbesilému behu škrečka v koliesku, ktorý sa snaží dohnať stále utekajúcu maškrtu.

Vláda sľubovala voličom, že odblokovanie miliárd pre poľskú ekonomiku sa už blíži, a smerom k Európskej komisii robila ďalšie a ďalšie ústupky. Európska komisia sľubovala, že po splnení ďalšieho míľnika prostriedky odblokuje – a následne kládla ďalšie podmienky.

Ako písala napríklad ľavicová Krytyka Polityczna, liberálna opozícia mohla pohodlne obviňovať vládu z „ekonomickej vlastizrady“, teda zo „zbavenia Poliakov miliárd z Bruselu“, a sľubovať, že ona prostriedky okamžite zaistí. Poľsko žilo v tieni sľubovanej záplavy peňazí a práve zablokovaný plán obnovy bol jedným z hlavných dôvodov volebnej prehry konzervatívcov a výhry liberálov v parlamentných voľbách na jeseň roku 2023.

Liberáli mali pravdu: ich výhra spôsobila okamžité odblokovanie prostriedkov. Ako sami politici Tuskovej Občianskej koalície dnes priznávajú, „naša výhra bola vlastne ten hlavný míľnik“, ktorý bolo potrebné realizovať. Odblokovanie peňazí bolo totiž spojené len s prísľubom, nie uskutočnením akýchkoľvek zmien v justícii.

Aj z tohto dôvodu je súčasná aféra pre Tuskovu vládu taká bolestivá. „Je to ich vlajková agenda, hlavná súčasť ich identity. A vlastne jediný nesporný úspech, o ktorom hovorili od rána do večera,“ hovorí o prostriedkoch z plánu obnovy komentátor Marcin Giełzak. „A teraz má verejnosť pocit, že peniaze išli známym a podporovateľom alebo boli vyhodené oknom.“ V posledných prieskumoch sa pozitívne hodnotenie vlády prepadlo pod 25 percent.

Odkiaľ sa vzala poľská KonfederáciaPravica pre generáciu Z?

Maciej Ruczaj

Európska úloha fondov

Celá kauza má však aj skôr európsky než len vnútropoľský rozmer. Samozrejme, odblokovanie peňazí pre Poľsko bez toho, aby došlo k akýmkoľvek zmenám zákonov, vzbudzuje vcelku oprávnené pochybnosti o účelovosti rokovania Európskej komisie. Boli reči o „ochrane právneho štátu“ len obhajobou záujmov politicky bližšieho tábora v dôležitej krajine a snahou potopiť znepriatelenú vládu?

Aktuálne sa okolo aféry s plánom obnovy zase upozorňuje na problematickosť celého programu, ktorý štyri roky po covide rieši dávno zabudnuté dôsledky lockdownov – v situácii, keď má Európa pred sebou omnoho akútnejšie výzvy, vytvára na vlády tlak na „utrácanie za každú cenu“ a prispieva tak ku korupcii (pripomeňme napríklad kauzu haciend na Slovensku). Navyše sa do popredia dostal aj fakt, že veľká časť takto míňaných prostriedkov je iba spoločnou európskou pôžičkou, ktorej splácaním budú zaťažené budúce generácie.

Napokon vďaka tejto afére teraz dostali v médiách väčší priestor hlasy ukazujúce, že celý plán obnovy je nákladná iniciatíva, v ktorej pozadí je rozširovanie vplyvu Bruselu (míľniky, ktoré sa členské štáty zaväzujú dodržiavať) a väčšina prostriedkov ide tak či tak na ciele späté s agendou EÚ (napríklad v prípade Poľska takmer 50 percent na zelenú tranzíciu).

Andrzej Krajewski v tejto súvislosti píše o „toxickej závislosti od európskych dotácií“, ktorej sa Poľsko musí zbaviť, ak chce vykročiť zo starého modelu rozvoja, v ktorom väčšina prostriedkov na investície už nepochádza od „bohatého strýka z Bruselu“.

Toto je oblasť, kde by sme mali v strednej Európe budovať skutočnú „odolnosť“ – či už ako ochranu pred politickým vydieraním, alebo aj ako prípravu na (neďaleké) obdobie, keď dôjde k predpokladanému presmerovaniu väčšiny fondov EÚ inými smermi.

Ide však aj o nutnosť zmeny pohľadu z Bruselu smerom k strednej Európe. Paweł Musiałek z think tanku Klub Jagielloński píše, že „v Bruseli stále prevláda pocit, že nové členské štáty si možno kúpiť cez ďalšie dotačné programy“. Zároveň dodáva, že aféra toxického plánu obnovy môže byť v prípade poľskej spoločnosti ďalším míľnikom vyčerpávania sa tohto modelu a stane sa palivom predovšetkým pre euroskeptickú Konfederáciu.

Text paralelne vychádza aj v českom denníku Echo24.