Odkiaľ sa vzala poľská Konfederácia Pravica pre generáciu Z?

Kraľujú na TikToku, aj keď hovoria o národe a vlastenectve. Oslovujú sekularizovaných voličov, aj keď majú v programe prísnu ochranu života pred narodením a zákaz „ideológie LGBT“, získavajú podporu na vidieku a v menších mestách, aj keď namiesto sociálneho štátu navrhujú americký mýtus o sebestačnosti.

Strana Konfederácia – aktuálne najvýraznejší prejav poľskej generácie Z. V týchto dňoch v niekoľkých desiatkach poľských miest zorganizovala demonštrácie proti migrácii, ktoré si na svojich sociálnych sieťach všimol dokonca aj Donald Trump.

„Poľsko v tejto chvíli ničia vnútorné konflikty. Našou úlohou je spájať. My sa nevieme zmieriť s tým, že je náš národ taký polarizovaný, že bojujeme medzi sebou namiesto toho, aby sme čelili konkurencii a nepriateľom na medzinárodnom fóre“ – tieto slová prednedávnom predniesol Krzysztof Bosak, líder strany, ktorú zahraničné médiá označujú za „krajne pravicovú“ a ktorá sa čoraz pevnejšie etabluje na pozícii tretej najsilnejšej strany poľskej politiky.

Po prvom kole prezidentských volieb museli kandidáti tradičných súperov – konzervatívcov a liberálov – vyraziť za „tým tretím“ – druhým lídrom Konfederácie, ktorý v prvom kole získal takmer 15 percent hlasov – a presviedčať ho (a jeho voličov), že si zaslúžia jeho podporu v druhom kole. Práve Sławomir Menzten nechal medzi voličmi mladších vekových kategórií zvyšok súperov ďaleko vzadu.

Z prieskumov verejnej mienky je už dlho zrejmé, že bez Konfederácie budúca vláda v Poľsku nevznikne. Odkiaľ sa táto strana vzala a kto sú jej voliči? Ako je v Poľsku zvykom, vysvetlenie sa nezaobíde bez historickej exkurzie.

Andrzej DudaPrezident Poľska jagelovského a atlantického

Maciej Ruczaj

Súper Práva a spravodlivosti sprava

Pre zahraničných čitateľov zvyknutých, že médiá mnoho rokov označovali za „krajnú nacionalistickú pravicu“ Kaczyńského Právo a spravodlivosť, môže byť ľahkým šokom, že jeho zoskupenie má do veľkej miery svoje historické korene v tradíciách Poľskej socialistickej strany, ktorú na začiatku minulého storočia viedol Józef Piłski.

S týmto odkazom PiS dodnes spája predovšetkým dôraz na sociálnu politiku na jednej strane a na druhej Piłsudského romantická predstava úzkej spolupráce národov stredovýchodnej Európy (bývalej Poľsko-litovskej únie) proti spoločnému nepriateľovi – Moskve.

Konfederácia naproti tomu nadväzuje na inú kľúčovú tradíciu poľského politického myslenia – tú naozaj pravicovú a nacionalistickú, ktorej zakladateľom bol Piłsudského veľký súper Roman Dmowski.

Poľská nacionalistická pravica vo svojich rôznych vteleniach vždy zdôrazňovala prvenstvo národného záujmu pred „fantazmagóriami“ o obnove dávnej poľsko-litovskej ríše, realizmus v zahraničnej politike, ktorý velí pristupovať k susedom s apriórnou nedôverou, ale zároveň pružne, nevyžívať sa napríklad v protiruskej rétorike, pokiaľ z toho Poľsko v danom okamihu nemá žiadny zisk.

Napokon, vždy išlo o strany nasmerované na podporu domáceho kapitálu skôr než na inteligenciu či nižšie vrstvy (čo malo v medzivojnovom období aj jasný antisemitský osteň). Dôležitým elementom ich DNA bola zároveň nielen etnická, ale aj náboženská identifikácia – katolicizmus, aj keď chápaný skôr kultúrne, mal byť kľúčovým spojovacím prvkom spoločnosti.

Tajomstvo úspechu Jarosława Kaczyńského a jeho Práva a spravodlivosti – ako jedinej strany, ktorá dve volebné obdobia dokázala sama dominovať poľskej politickej scéne – spočívalo v schopnosti zjednotiť tieto dve tradície do jedného relatívne konzistentného celku. Táto stratégia pramenila aj z pochopenia, že nato, aby konzervatívci vládli, nemôžu si dovoliť nechať „vyrásť“ súpera, ktorý bude od nich viac napravo.

V poslednom čase sa to však viditeľne nedarí. Hlavným dôvodom je na jednej strane celkové znechutenie voličov „duopolom“ – striedaním konzervatívcov a liberálov.

No mnohí poukazujú na to, že výraznú úlohu zohralo aj prepojenie PiS s niektorými krajne nepopulárnymi politikami: ustupovanie tlaku zo strany EÚ v sporoch týkajúcich sa právneho štátu, podpora podnikateľov cez masové vydávanie pracovných víz pre cudzincov z krajín mimo EÚ a predovšetkým – rozsiahla podpora bojujúcej Ukrajiny, ktorá je v poľskej spoločnosti čoraz častejšie vnímaná ako naivná, neodrážajúca národný záujem.

Vďaka kombinácii týchto faktorov je teraz Konfederácia relatívne stabilnou súčasťou poľskej volebnej mapy.

Ďalšie spochybnenie prezidentských voliebDôjde 6. augusta k útoku na budovu poľského Sejmu?

Jan Rokita

Národniari a libertariáni

Popri starých národoveckých združeniach a štruktúrach s tradíciami siahajúcimi až k časom Dmowského (ako je mládežnícka organizácia Všepoľská mládež) tvorí druhé krídlo strany libertariánska vetva poľskej pravice, ktorá má podstatne mladšiu históriu, no aj ona bola po roku 1989 stálicou poľskej verejnej debaty. Obe tieto krídla prechádzali mnohými inkarnáciami, ale vždy zostávali viac na okraji politického spektra, bojovali skôr o prežitie (často neúspešne) než o moc.

V posledných rokoch v nich došlo k zásadnej generačnej výmene. Na čele Národného hnutia (nacionalistickej frakcie) dnes stojí Bosak a lídrom libertariánskej časti je Mentzen, obaja patria medzi najmladších lídrov na poľskej politickej scéne. A prvýkrát za tridsať rokov siahajú po výraznejších úspechoch. Prečo je to tak?

Vzostup Konfederácie v poslednom čase okomentovali hádam všetci poľskí analytici. Zhodujú sa, že ide o jav, ktorý v sebe na jednej strane odráža všeobecný „posun doprava“, ktorý sa poľskej verejnej mienky týka podobne ako väčšiny krajín Západu. Pilierom tohto posunu je odpor k migračnej vlne a meniace sa socioekonomické pomery v európskych krajinách.

V tejto téme sa môže Konfederácia ako jediná politická sila profilovať ako autentický a trvalý odporca akéhokoľvek prísunu ľudí z iných kultúr do Poľska. A v rozorvanej atmosfére vyvolanej dvoma tragickými incidentmi vrážd spáchaných migrantmi, ktoré počas tohto leta otriasli Poľskom, je zrejmé, že bude zo situácie ďalej politicky profitovať.

Ide o stranu, ktorá nielenže zdôrazňuje identifikáciu s kultúrnym katolicizmom, ale aj stojí pevne na pozíciách katolíckeho sociálneho učenia v rade tém dnešných kultúrnych vojen od ochrany života pred narodením až po takzvanú LGBT agendu.

Napriek tomu väčšina komentátorov spája úspech Konfederácie paradoxne aj s prehlbujúcou sa sekularizáciou poľskej spoločnosti. Konfederácia je strana mladých, ktorí sú zároveň tou časťou spoločnosti, ktorá stráca väzbu s náboženstvom. Ako píše publicista Piotr Skwieciński, „zaujímajú ich nízke dane, a nie potraty“.

Zatiaľ čo konzervatívci z PiS sú všeobecne vnímaní ako strana úzko spätá s Katolíckou cirkvou, Konfederácia – bez toho, aby zľavila zo svojho katolíckeho programu – oslovuje aj neveriacich. Podľa Skwiecińského však ide o špecifickú skupinu ľudí, pre ktorých sekularizácia neviedla k „ľavicovoliberálnej vzbure voči cirkvi“, ale skôr „k indiferencii a nezáujmu, ale bez nepriateľstva“. Väčšinovo sú skôr nepraktizujúci než neveriaci.

Voličov Konfederácie totiž definuje predovšetkým ich až americký individualizmus. Opäť to môže znieť zvláštne pri strane, ktorá zdôrazňuje vlastenectvo a národ, ale Mateusz Kukla nazval voliča Konfederácie „produktom brutálnej poľskej transformácie, ktorá tak dlho všetkým hovorila, že si každý musí poradiť sám, až vyrástla generácia, ktorá si to vzala za svoje“.

Ide o ľudí, ktorí „nechcú nič od štátu a nechcú, aby štát chcel niečo od nich“. Z tohto prístupu sa potom odvodzuje rad názorov – od kritiky sociálnych dávok a akýchkoľvek sociálnych „záchranných sietí“ (Mentzen sa preslávil vyhlásením, že dôchodkové poistenie by malo byť dobrovoľné) až po kritiku „zbytočného míňania na hlúposti, ktoré sa netýkajú života obyčajných ľudí“, či už sa tie „hlúposti“ vzťahujú na študentov rodových štúdií, alebo utečencov z Ukrajiny.

Hranice našej výdržeMigrácia a dominový efekt. Schengen sa pomaly stáva minulosťou

Maciej Ruczaj

Za členstvo v EÚ, aspoň zatiaľ

Ak sa pozrieme na zahraničnopolitický program, Konfederácia sa profiluje ako jediný autentický zástupca alt-rightového suverenizmu v poľskej politike. V duchu Dmowského volá po prísne transakčnej zahraničnej politike, ktorá sa nepúšťa do idealistických avantúr, ale prepočítava národné zisky a straty.

Tento prístup si od vyhrotenejších účastníkov verejnej debaty už, samozrejme, vyslúžil označenie „proruský“, hoci konfederáti vnímajú poľskú bezpečnosť v NATO a budúcnosť v intenzívnom zbrojení pre nutnosť dosiahnuť maximálnu sebestačnosť. Na rozdiel od PiS zdôrazňujú, že odstup a suverenitu si chcú zachovať aj od USA – „nebudeme kľačať pred nikým“.

Zaujímavo vyzerá zhrnutie prístupu strany k EÚ. „Európska integrácia Poľska priniesla nepochybné ekonomické zisky,“ hovorí Bosak, „a poľskej spoločnosti pomohla zbaviť sa aj komplexov voči západnej Európe. Vďaka tomu už EÚ nechápeme ako bezalternatívny vysnívaný raj.“

Naopak, ostro sa vymedzuje voči vývoju integrácie z politického hľadiska: „Zodpovedá za zmätok týkajúci sa nášho štátneho zriadenia a práva.“ Mieri tým na debaty o suverenite, koncepcii nadradenosti európskeho práva a rozširovanie kompetencií Bruselu mimo priestoru vymedzeného európskymi zmluvami. A dodáva, že „naša spoločnosť chce byť zatiaľ súčasťou projektu. No deň, keď sa to Poliakom prestane ekonomicky vyplácať, nie je až taký vzdialený“.

Byť „treťou silou“ v polarizovanej poľskej politike nie je ľahká úloha. Za posledných dvadsať rokov si tieto zoskupenia prevažne nedokázali udržať svoju pozíciu vo dvoje voľbách za sebou a museli si skrátka vybrať, ku ktorej strane liberálno-konzervatívneho štiepenia chcú patriť. Ak to v Konfederácii dokážu, bude to znamenať, že dochádza aj k premene poľskej spoločnosti. Zdá sa, že ich vízii prajú aj spoločenské trendy.

Keď sa však „pripravujú na vládnutie“, a teda nutne obrusujú niektoré radikálnejšie prvky svojho programu, vystavujú sa rovnakému nebezpečenstvu, ktoré oni sami predstavovali pre stranu Právo a spravodlivosť: že sa napravo od Konfederácie etabluje zase niekto radikálnejší a nekompromisnejší vo vzťahu k existujúcemu establišmentu.

Ich bývalý stranícky kolega Grzegorz Braun urobil z „trollingu“ doslova všetkých dogiem súčasného poriadku – od holokaustu cez proticovidové očkovanie až po pomoc Ukrajine – svoje poznávacie znamenie a jeho taktika „proti všetkým a proti všetkému“ začína prinášať ovocie. A zároveň uberá časť voličov Konfederácii. Trend v celom západnom svete radikálnym náladám praje.

Text paralelne vychádza aj v českom denníku Echo24.