Táto knižka ti možno zmení život Aleš Palán sa rozprával s ľuďmi, ktorí si prečítali dôležitú knihu, a všetko bolo inak

V lete na dovolenke sa asi častejšie začítame aj do kníh.

Niečo sa dozvieme alebo si dobre pri knihe oddýchneme, či zabavíme sa. Český novinár a spisovateľ Aleš Palán si však všimol, že niektorí ľudia dokážu presne identifikovať knihu, ktorá im zmenila život.

Najprv o tom len diskutoval s ľuďmi na besedách v knižniciach či kulturákoch a napokon vyzval ľudí aj cez Facebook, aby mu napísali, či majú takúto knihu vo svojom živote.

Prišlo mu asi 300 odpovedí a vybral z nich štrnásť zaujímavých príbehov o ľuďoch, ktorým jedna kniha zmenila život.

Nie sú to len knihy s vysokou umeleckou hodnotou ani hlboké duchovné knihy, nedominuje ani tzv. self-help literatúra, ktorá v rýchlokurze človeku vysvetlí, ako byť šťastný, spokojný, chudší, úspešnejší či empatickejší.  

Je tam všeličo iné, aj detská literatúra, aj dielo antického filozofa, aj kniha psychedelického experimentátora či básne Jiřího Ortena, román Paola Coelha či knižka Jana Otčenáška.

Absolútny víťaz: Karpatské hry

Aleš Palán si urobil aj malý rebríček z odpovedí, ktoré mu prišli. Asi päť- či šesťkrát sa objavila v zozname Biblia, viackrát tam bola kniha Jacka Kerouaca Na ceste a – keďže išlo o anketu v českom prostredí – nechýbal ani Jaroslav Foglar, ktorý mohutne ovplyvnil niekoľko generácií, a to aj v slovenskom prostredí.

Ale absolútnym víťazom v tejto ankete bola kniha Miloslava Nevrlého s názvom Karpatské hry. (Posledné vydanie z roku 2017 je vypredané.)

U nás nie je fenomén Miloslava Nevrlého (1933), okrem iného zoológa, skauta, spisovateľa či cestovateľa, veľmi známy. Ale stojí za pozornosť a Aleš Palán s ním urobil aj špeciálnu knihu rozhovorov s názvom Náčelník.

Okrem opisu svojho života, ciest po horách tu hovorí aj o vlastnej ceste k viere. Mladý muž z ateistickej rodiny si túto cestu našiel a jedného mrazivého rána 23. decembra 1961 sa v takmer ľudoprázdnom Kostole sv. Havla dal pokrstiť. A aj rozprávanie o tejto jeho ceste je zaujímavé.

Ale to je iný príbeh. Vráťme sa k jeho kultovým knihám.

Veľký úspech mala v Česku jeho Kniha o Jizerských horách, ale najvplyvnejšie sú zjavne Karpatské hry.

Je to akási biblia pre cestovateľov, skautov, trampov či tulákov po horách. Nie je málo ľudí, ktorí sa práve k tejto knihe hlásia ako k zásadnej pre svoj život. Ale hoci Karpaty by nám mali byť blízke, je to skôr kniha známa v českom prostredí. Miroslav Nevrlý tam má veľa svojich nasledovníkov, ktorých naučil, ako sa chodí po horách bez máp, bez veľkého nákladu v batohu, s minimom jedla a ako sa tulák vydáva neistotám, a pritom nachádza radosť aj zmysel.

Ale späť k tej pôvodnej Palánovej knihe, o ktorej tu chceme písať. Len jeden príbeh v nej je spojený práve s knihou Karpatské hry. Oslovil mladú ženu, ktorá presne podľa Nevrlého receptu putuje po rôznych pohoriach sveta.

A objaví sa „tá“ kniha

Ostatné knihy, ktoré ľudia uvádzali ako celkom zásadné pre svoj život, sú veľmi rôznorodé a o väčšine z nich ste možno nikdy ani nepočuli.

Tie Palánove príbehy nemajú spoločné ani to, kedy sa človek k tej svojej zásadnej knihe dostal.

Niekto si ju prečítal ešte v detstve a už bol akoby pripravený na život podľa nej. Alebo v ranej mladosti, keď človek hľadá svoju cestu a je veľmi vnímavý na všetky podnety, často sa to týkalo mladých ľudí, ktorí nenašli doma v rodine ideálne príklady, rodičia sa rozviedli, vzťahy boli komplikované, ale objavila sa „tá“ kniha.

Ale zásadná kniha môže do života človeka vstúpiť aj neskôr a to sa udeje zväčša vtedy, keď človek prežije niečo veľmi ťažké, tragické, bolestné. Alebo keď sa potrebuje zmieriť s tým, že je hriešny a urobil vo svojom živote aj strašné chyby.

Niekto už padá na dno, ale zachráni ho kniha, ktorá sa mu dostane do rúk. Aj také príbehy Palán zaznamenal.

Foto: https://kavarna.hostbrno.cz

Je tu aj niekoľko príbehov ľudí, ktorí sú sami spisovatelia alebo majú k literatúre blízko. Tam človek nie je až taký zaskočený, že kniha či báseň môže zohrať zásadnú úlohu. Tam je to najmenej prekvapivé.

Napríklad spisovateľka Ivana Myšková opisuje, ako zásadne sa zmenil jej pohľad na výber životného partnera, keď spoznala poéziu Ivana Diviša. Jednu jeho báseň potom používala ako akýsi test pre potenciálnych nápadníkov: „Priložila som ju na človeka ako šablónu, a keď nesedela, šla som o dom ďalej... To je, samozrejme, nadsadené. Myslím si však, že mi tá báseň ukázala, že nie je dobré si lásku uľahčovať, že nie je správne zľavovať. Pre mňa je vzťah s mojím mužom kľúčový, je to – spolu s láskou k mojim rodičom, sestre a neteriam – jeden z mála pevných bodov v mojom živote.“

No pre inú poetku, Markétu Hejnú, mala zas poézia jej milovaného básnika Jiřího Ortena zničujúci vplyv na manželstvo. Keď stretla muža, ktorý boj kedysi Ortenovým priateľom, opustila manžela a začala žiť s partnerom starším o 33 rokov. Nedopadlo to celkom ideálne, ale to sa občas pri básnických dušiach stáva.

Jedenásť minút jednej prostitútky

Ale možno tie príbehy spisovateľov nie sú v tej Palánovej knihe tie najvzrušujúcejšie. Prebijú ich celkom iné príbehy.

Napríklad o bývalej prostitútke Kamile. Mladá žena odišla z domu, keď mala šestnásť a keď zažila nie celkom dobrovoľný sex so svojím nevlastným bratom. Jej život sa potom nevyvíjal dobre, zamilovala sa do nesprávneho chlapca závislého od drog, ktorý dodával mladé dievčatá na prostitúciu. A aj Kamila skončila ako prostitútka v eskortnej službe. Muži, ku ktorým ju posielali, ju často aj fyzicky týrali, telo mala plné jaziev, bola to hrozná práca.

Aká kniha by mohla pomôcť tejto mladej žene, ktorá rada čítala? Bola to kniha Paola Coelha Jedenásť minút. Nie je to kniha z tých jeho najznámejších, ale je o mladej Brazílčanke, ktorá si v Švajčiarsku zarába prostitúciou a túži po návrate domov. Jej život sa zmení, keď vkročí na Svätojakubskú cestu v Ženeve.

Čo na tomto príbehu oslovilo českú prostitútku Kamilu? Nie duchovno, ale čosi iné. „Ona o sebe hovorila, že chlapom dáva akurát tých jedenásť minút, koľko priemerne trvá styk,“ hovorí Kamila v Palánovej knihe. „Opisovala, aké to je, keď žena stratí ženskosť a prestane si myslieť, že by ju niekto mohol mať naozaj rád.“ Podstatné je, že tá kniha sa končí happyendom, to dávalo nádej.

Kamile sa potom stalo, že otehotnela s jedným zákazníkom, robotníkom z Francúzska. Keď mu to oznámila, doniesol jej peniaze na potrat a škaredo sa jej povyhrážal.

Kamila odmietla potrat a tak sa dostala z prostitúcie von. Vrátila sa domov na Moravu, prenajala si byt, vyučila sa a pracuje v kvetinárstve. Svoju prácu má rada, našla si partnera, vychováva dcéru a napravil sa aj jej vzťah s rodičmi. Happyend? 

Keď na Šumave pršalo

A potom je tu dosť neuveriteľný príbeh manželov Pulkrábkovcov, ktorí žijú v budove bývalej fary na Šumave. Obaja sú pritom Pražania, ale ako mladí manželia si prečítali knihu Jana Otčenáška Když v ráji pršelo.

Kniha vyšla v roku 1980 a bola veľmi populárna najmä medzi študentmi humanitných odborov. Bolo to v období, keď sa ešte nejavilo, že experiment so socializmom sa rýchlo skončí. A v tej knihe bol jeden možný návod: mladý pár intelektuálov sa rozhodol odsťahovať z Prahy na Šumavu a pokúšal sa tu zreštaurovať rozpadnutý opustený hostinec, ktorý kedysi patril sudetským Nemcom. Romantika sa rýchlo pominula, lebo kraj je to drsný, neustále pršalo a aj ich vzťah to poznačilo. Aj tak tá kniha veľmi zarezonovala.

Čítali ju v osemdesiatych rokoch aj manželia Pulkrábkovci – a rozhodli sa, že ten knižný príbeh zmenia na realitu. „Nadchlo nás to hneď, nechali sme sa nadchnúť. Nebolo to rozumové, oslovilo nás to nejako podvedome.“

Už knižka ich pritom mohla varovať, že to na Šumave bude drsné. Začínali v starej bytovke v obci Záblatí: mestský humanitne vzdelaný mladý muž začal pracovať ako drevorubač, manželka vychovávala doma deti. Keď Alešovi Palánovi opisujú staré domy, v ktorých bývali, je to až strašidelné. Ale nedali sa odplašiť, zostali a dokonca aj ich deti prilipli k Šumave.

Ale prišla ešte jedna zmena. Manžel Jarda bol už v Prahe hľadajúcim človekom, čítal knihy o budhizme, poznal sa s evanjelizátorom Michalom Semínom, priťahovali ho duchovné témy, začal chodiť do kostola. Jeho manželka Jana, ktorá pochádzala z ateistickej rodiny, to vnímala zle, manželov to často aj rozhádalo. Pán Pulkrábek spomína: „V jednej chvíli som proste hlboko pocítil, že sa dám pokrstiť. Mal som za sebou dlhé hľadanie a konečne prišiel okamih, keď som vnímal, že viera je láska, že je to vzťah,“ opisuje svoje rozhodnutie. „Pritom som vedel, že len čo sa s Janou začneme baviť o viere, bude zase oheň na streche. Nabral som teda guráž a povedal jej, že sa dám pokrstiť. A ona na moje úplné prekvapenie odpovedala: ‚Ja tiež.‘ “

V obci Vltavica, kde Pulkrábkovci teraz žijú a kde sa starajú o kostol, tam príde v nedeľu tak šesť-sedem ľudí. Raz za štrnásť dní slúži bohoslužbu slova pán Pulkrábek, ďalšiu nedeľu príde kňaz.

Farár a farárka

V Palánovej knihe sa objavia ešte dvaja Boží služobníci. Jedným z nich je katolícky kňaz Pavel Šimák, ktorý na svojej fare ubytováva ľudí bez domova aj ľudí s psychiatrickými diagnózami, pre ktoré sú zbavení svojprávnosti.

Je to ťažká služba, ale on ju považuje za dôležitú súčasť svojej práce kňaza. Na začiatku tejto služby bola kniha.

Zaujímavé je, že to bola kniha slovenského kazateľa Cirkvi bratskej, ktorý pôsobil v Prešove, Ľudovíta Fazekaša. Kniha sa volala Posvätenie ako bohoslužba všedného dňa, vyšla v roku 1984 a Pavel Šimák v tom čase ešte nebol kňazom, ale pracoval na železnici.

Nebol ešte presvedčený, že sa stane kňazom, išiel na dva roky na vojnu a potom ešte rok pracoval na železnici. Až v roku 1987 nastúpil do seminára, ale tú knihu si už niesol v hlave. „Okrem iného sa v nej písalo o tom, že cirkevné objekty, strediská dnešnej doby, si budú musieť zvyknúť na to, že v nich nebudú naleštené mramorové schody, ale že tie schody budú občas napríklad aj povracané a obrusy na stoloch prepálené od cigariet. Fary a podobné cirkevné objekty by mali byť otvorené pre tých, ktorí majú životné ťažkosti trebárs aj so závislosťami. A cirkev by mala byť nemocnicou, ktorá síce dbá na duchovnú hygienu, ale je otvorená pre všetkých, ktorí sú akokoľvek chorí.“

V tejto službe s ľuďmi bez domova je Pavel Šimák od začiatku svojho kňazstva, ale v rozhovore s Alešom Palánom hovorí aj o tom, aké sú limity tejto služby. Najzaujímavejšie je však to, ako prebiehal samotný rozhovor, pretože pán farár nemôže v pokoji rozprávať o svojej ceste. Neustále niekto prichádza, stále ho k sebe odvoláva pán s ťažkou diagnózou, ktorý na fare žije dlhodobo.

Husitská farárka Lenka Selčanová má tiež vo svojom životnom príbehu jednu veľmi dôležitú knihu a nie je to Biblia. Jej detstvo nebolo jednoduché, poznamenal ho rozvod rodičov, nový život s otčimom a do rovnováhy ju dostala Senecova kniha Utešiteľ. „Akoby som získala duchovného guru. On moju dušu fakt utešil. Ide o jeho listy z vyhnanstva, hádam aj táto okolnosť v tom hrala nejakú úlohu. Vďaka nemu som nachádzala východisko z vlastných starostí.“

A pani farárka potom ešte dodá, aká je to škoda, že sa dnes už antická literatúra takmer nečíta.

Ona sama našla najprv útechu v antickej literatúre, až potom sa z nej stala kresťanka, dala sa pokrstiť a napokon zmenila aj svoje študijné plány. Vyštudovala psychosociálne vedy na husitskej teologickej fakulte, a hoci najprv nechcela byť farárkou, v modlitbe dostala odpoveď, že toto je jej cesta.

Kája Mařík aj don Juan

To sú také krásne príbehy, ale v hlave ostanú asi viac tie ťažké. Napríklad o žene, ktorá žije sama v pivničnom byte, robí pokladníčku v Penny markete, jedna dcéra od nej rýchlo odišla, druhá žije s otcom. Táto žena urobila vo svojom živote veľa ťažkých chýb, zlyhala veľakrát a kniha, ktorá jej pomohla, je o jednom mladíkovi, ktorý sa dostal do Navy SEAL. Ani si nepamätá presný názov knihy. Ale práve tento príbeh ju naučil nedržať sa svojej chyby. Lebo vraj keď ju už urobíte, tak ju musíte hneď pustiť. To sa dočítala v knihe o statočnom vojakovi v ťažkom výcviku a uvidela tam aj seba.

Zdravotná sestra Jana Müllerová je presne ten typ zdravotníčky, ktorú by ste chceli stretnúť v nemocnici, lebo by ste vedeli, že ste v dobrých starostlivých rukách. A táto obetavá žena, ktorá si vždy prirodzene vyberie tú najťažšiu robotu, povie, že na jej život mala zásadný vplyv detská knižka, ktorú jej čítali rodičia. Volá sa Kája Mařík a na Slovensku nie je príliš známa. Vydala ju v roku 1926 Marie Černá-Wagnerová, a keďže je z katolíckeho prostredia, knihu potom komunisti zakázali. Ale odrástlo na nej aj veľa českých detí, lebo vo veriacich rodinách sa kniha starostlivo opatrovala.

Tento príbeh ukazuje, aké podstatné sú knihy, s ktorými sa deti stretnú vo svojom formatívnom období. Niektoré ich poznačia na celý život.  

Je tu aj príbeh muža, ktorý nedokázal uniesť ťažkú chorobu svojho syna, bol v ťažkej depresii a zachránila ho kniha Laurenta Gounella Muž, ktorý chcel byť šťastný. Inému mužovi, ktorý po rozvode ostal akoby visieť vo vzduchoprázdne, zas pomohla kniha Carlosa Castanedu Učenie dona Juana, lebo ona ho naučila, že bojovník si musí vytvoriť stratégiu a potom sa rozhodnúť.

Kniha Aleša Palána je v tomto krásna, že ukazuje, že aj v dnešnej dobe môže čítanie kníh meniť život ľudí, môže im ukázať nové cesty, nové perspektívy, dodať im odvahu či nápady. Alebo silu ako uniesť ťažké chvíle.

Tak akú knihu ste čítali toto leto vy? Zmení vám život?