Terorista či úkladný vrah Cintula už nič o slobodnej kultúre nekričal, už len nechce byť v base do konca života

Ešte v júli, keď Cintulu viedli k Špecializovanému trestnému súdu, na celú ulicu kričal silným a odhodlaným hlasom: Nech žije slobodná kultúra!

Búriaci sa básnik, taký novodobý Majakovskij alebo Byron. Nielen muž veršov, ale aj činu. 

Majakovskij obrátil zbraň proti sebe, keď ho revolúcia sklamala, Byron chcel umrieť v boji za slobodu gréckeho národa a Cintula chcel zbaviť svoj národ nehodného politika. Tak nejako sa mu to možno javilo, ako hrdinský čin hodný básnika.

Ale včera už kráčal hore schodmi do súdnej siene pomalým unaveným krokom. Nič nevykrikoval, žiadny dôležitý odkaz pre národ.

Energiu už spolu s obhajcom dáva najmä do toho, aby jeho skutok nebol označený za teroristický akt a aby nedostal doživotie alebo minimálne dvadsať rokov.

Túži po tom, aby mu prišili len úkladnú vraždu a dvanásť rokov v base, na tomto sa chcel so súdom aj dohodnúť. To by možno bola ešte šanca dostať sa niekedy na slobodu.

Je to vlastne už aj tak trochu nudný proces, hoci na začiatku sa to javilo inak.

Tým, že strieľal na Roberta Fica, akoby strieľal na každého z nás.

Pamätáme si, ako kedysi pred vyše rokom Robert Kaliňák a Matúš Šutaj Eštok pred bránami banskobystrickej nemocnice s významnými pohľadmi hovorili o tom, že sa dozvieme ešte veľké veci. 

Naznačovali, že atentátnik nebol vlkom samotárom, akýmsi čudákom s nenaplnenými ambíciami, ale že v skutočnosti sú za tým veľké sprisahania.

Človek si mohol predstavovať všeličo. Napríklad že zbraň Cintulovi zadovážil Jaroslav Naď a meditačné cvičenia na upokojenie mysle ho pred atentátom učila Zuzana Čaputová. Možno celú akciu naplánoval expolicajt Jaroslav Spišiak z Progresívneho Slovenska. No a KDH možno vopred zabezpečilo, aby atentátnikovi cirkev vraždu odpustila a urobila z neho mučeníka.

No takto nejako to človek očakával, keď videl tie tajuplné výrazy a počul tie slová, že je to oveľa komplikovanejšie, sofistikovanejšie a prepletenejšie s opozíciou.

Ale aj koaličné kruhy trochu ubrali z pary, nie je to veľmi dôstojný súper, nehodí sa veľmi na politický boj, a tak stoja najmä o to, aby bol Cintula označený za teroristu, teda že nestrieľal z osobnej nenávisti k premiérovi, ale že symbolicky strieľal na celú vládu.

„Tým, že strieľal na Roberta Fica, akoby strieľal na každého z nás,“ deklamoval Ľuboš Blaha. „My všetci chceme mať dobré vzťahy s Ruskom aj s Maďarskom, nechceme vojnu, chceme mier a, áno, sme kritickí voči Európskej únii...“ A Blaha ešte dramaticky dodal: „Chrániť Slovensko, chrániť mier, za toto nás chce niekto zabíjať? Robert Fico sa ničím neprevinil, iba tým, že reprezentoval názor miliónov Slovákov, ktorí nechcú vojnu proti Rusku a ktorí chcú spravodlivosť a normálnu slobodnú diskusiu.“

Cintula verzus milióny Slovákov. Cintula verzus mier. Cintula verzus spravodlivosť.

Ale všetky silné reči už zazneli aj odzneli. Už nemajú svoju silu. Cintula čoraz viac pripomína človeka „zmagoreného“ či dopleteného z politiky a aj zo svojho „historického poslania“. 

Už aj celý ten proces je len taká súdna mašinéria. Aj keď bizarnosti sa objavia.

Atentátnik Cintula je skôr prípad pre psychológa a psychiatra. 

Napríklad že ochrankár pri zatýkaní Cintulu nasadil Cintulovi putá trochu neobratne – jedna ruka v putách patrila Cintulovi, druhá policajtovi.

Ale dobre, veď minister napokon odvolal z funkcií štyroch policajných šéfov za to, že po atentáte nebolo všetko celkom profesionálne zvládnuté. 

No Juraj Cintula už bojuje iba o to, aby mu uverili, že nechcel premiéra zabiť, iba zastaviť, teda vyradiť z úradu. Za to je pripravený niesť trest vo výške dvanástich rokov. A nechce byť označený za teroristu.

No asi sa k nemu to slovo terorista naozaj veľmi nehodí, predsa len si teroristu predstavujeme trochu inak, nie ako frustrovaného, domotaného a premotivovaného penzistu.

Keby to nebolo také smutné – vzhľadom na fyzické a psychické utrpenie Roberta Fica, ako aj vzhľadom na trápenie pre Cintulovu rodinu –, bolo by to celé už aj trochu smiešne.

Ako keď sa napínavý politický triler zrazu zmení na smutnú frašku. Už aj hlavný hrdina možno pochopil, že to bola magorina a že sa ani náhodou nestane národným hrdinom.