Sprevádza zahraničných turistov Slovensko vnímajú pozitívnejšie ako my. My sa sebatrýznime, aké je tu všetko zlé

Hovorí, že Slovensko nie sú iba bryndzové halušky a je načase prekopať našu kuchyňu.

Zahraniční turisti radi počúvajú o socializme a 90. rokoch. Cudzinci podľa neho vnímajú Slovensko pozitívnejšie ako Slováci, považujú ho za bezpečnejšie a čistejšie.

„Som tiež dosť kritický voči mnohým veciam, ktoré sa u nás dejú, nechcem to zľahčovať. Človek má až také apokalyptické pocity z krajiny na národnej úrovni, ale zároveň by sme mali oceniť aj to, čo je tu dobré a funguje,“ hodnotí pre Postoj Igor Kupec.

Rozprávali sme sa o tom, kto najčastejšie zavíta na východ, akí sú Američania turisti a ktorí klienti dokážu najdlhšie mlčať. Prezradil, čo hovorí turistom o Slovákoch a či platí klišé, že sme pohostinný národ.

Igor Kupec z Košíc založil v Košiciach pred ôsmimi rokmi cestovateľský projekt Local Nomad, venuje sa sprevádzaniu turistov, pôsobí zároveň ako grafik.

Ako ste pred ôsmimi rokmi prišli k tomu, že chcete sprevádzať zahraničných turistov?

Keď som sa vrátil z Prahy po vysokej škole, asi dva roky som robil pre katolícku charitu, potom ako grafický dizajnér.

Moja manželka, vtedy ešte frajerka, prevádzkovala galériu v Košiciach a často tam chodili zahraniční umelci, ktorí sem prišli na rezidenciu.

Ja som si ich vždy „adoptoval“ a chodil s nimi po východe, ukazoval som im Košice. Bola to voľnočasová neplatená vec.

Zistil som, že ma to veľmi baví, a uvedomil som si, že to robím s vášňou.

Raz po dlhej zime, keď som sedel za počítačom, vznikla myšlienka sprevádzať po meste a regiónoch na komerčnejšej báze.

Kúpil som si veľkú dodávku a zmotal som na to svojho najlepšieho kamaráta z Prahy – Riša Oľhavu.

Čo ďalšie ste okrem veľkej dodávky ešte potrebovali? Naštudovať si niečo o meste, regióne?

Išlo o to, ako sa odlíšiť. Ešte predtým ako sme začali sprevádzať, vedeli sme, čo nechceme robiť.

Pamätám si prehliadky s prísnou staršou sprievodkyňou, ktorá celý čas rozprávala historické detaily, ako keby som bol kunsthistorik, a celý čas riešila architektonické štýly. Keď sme sa medzi sebou rozprávali, ešte nás aj okríkla.

Toto nie je zážitok, ktorý chcete ľuďom dať.

Človek musí mať pri sprevádzaní nejaké fakty o meste, poznať fakty, históriu, niečo o architektúre, ale chceme tam dostať aj ľudí, ich príbehy, mentalitu alebo vtipné momenty či paradoxy.

Aby sme ľudí neohučali a neunudili. Zahraničných turistov hlavne zo západnej Európy dosť zaujíma socík aj 90. roky. Toto je pre nich exotické.

Gotiku nájdu aj inde v Európe.

Čo z éry socializmu sa dá ukazovať?

Môžeme začať socialistickou architektúrou. Aké sa stavali projekty v 60. rokoch a ako sa to postupne menilo. Ukazujeme im aj sochy a umelecké diela vo verejnom priestore.

Hovoríme im aj o transformácii komunizmu na kapitalizmus. Super sú košické „megalomanské témy“ ako 627-metrový makovník, Guinnessov rekord v tancovaní na Macarenu či stavba lodí na miestnom jazere.

Jednou zo zastávok v Košiciach je práve téma 90. rokov a Rudolf Schuster. V jeho prípade si robíme troška srandu z velikášskych akcií, ale povieme tiež, že naozaj krásne zrekonštruoval mesto, pritiahol sem veľa pozornosti a nemal korupčné škandály.

Je to až trochu neuveriteľná postava – ako Jára Cimrman či Forrest Gump. (Úsmev.)

Keď opisujem socializmus, poviem, čo to znamenalo pre našu rodinu – pre tých, ktorí boli perzekvovaní, aj tých, ktorí na tom benefitovali. Nech vidia dejiny aj cez príbehy, nielen cez strohé fakty.

Berieme ich aj na borovičku, na chrumky do autentickej krčmy.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Čo vravia turisti zo zahraničia na alkohol a pitie? Prichádzajú s tým, že vedia, že tu sa pije viac?

Je to klišé spojené s východnou Európou. Asi sa tu pilo veľa, ale treba povedať, že v súčasnej generácii Z už konzumácia alkoholu klesá a to sa deje po celom svete.

Tradícia pitia je pre turistu exotika, keď im hovorím o tom, že za socializmu sa robotníci zišli pred prácou niekde na zastávke alebo v krčme, ktorá bola otvorená už od piatej ráno, a dali si fľašu vodky.

Pýtajú si turisti bryndzové halušky?

Chutí im to, ale je to ťažké jedlo, či už halušky, alebo pirohy. Po nich sa nedá sústrediť na výklad či návštevu výstavy. Môžete ísť buď rúbať les, alebo rovno spať. (Smiech.)

A to, že to považujeme za národné jedlo, je nezmysel. Spája sa to skôr so severom Slovenska, na juhu boli jedlá pestrejšie a sezónnejšie.

Postavme sa k tomu sebavedome, poďme to spraviť lepšie, poďme to prekopať.

Tie halušky ani dobre nevyzerajú, keď to porovnáme so súčasnou kuchyňou, nebuďme zbytočne upätí.

Oveľa radšej ideme s turistami do levočskej reštaurácie, kde majú výbornú bryndzovú polievku.

Slovensko nie sú iba bryndzové halušky. Ale jasné, keď chcú ochutnať regionálne špeciality, človek im to chce dopriať, ale nie tak, aby sa prejedli do kómy. Pirohy by napríklad stačili úplne ako predjedlo na ochutnávku.

Čo na východe ešte turistom ukazujete?

Reálny dopyt je po Košiciach, Spiši, Gemeri a ochutnávke tokajského vína. Toto funguje.

Nie je to tak, že každý výlet je rovnaký. Ideme niekedy aj za tým, čo zaujíma klienta.

Kolega mal Inda, ktorý videl Košice ako prvé európske mesto. Zistil, že nikdy nevidel sneh, tak ho okamžite zobral na Kojšovskú hoľu. Robíme výlety aj na dopyt, na mieru.

Ind Mustafa po siedmich rokoch na SlovenskuŽijem bez alkoholu, založiť si rodinu so Slovenkou som nikdy neplánoval

Jana Holubčíková

Kto zo zahraničia zvykne zavítať na východ Slovenska?

Záleží, čo do Košíc práve lieta. Keď sem lieta Dublin, budú tu Íri. Keď sem lietalo Nemecko, chodilo viac Nemcov. Keď sem lietal Tel Aviv, sprevádzali sme Izraelčanov.

Náš biznis to dosť formuje.

Potom sú cestovatelia, ktorí chcú spoznať túto časť Európy, idú z Budapešti do Poľska a zastavia sa v Košiciach. Alebo prídu tí, ktorí tu hľadajú predkov.

Ako ich hľadajú?

Napíšu nám, čo chcú vidieť, s kým sa chcú stretnúť. My s nimi ideme, ukážeme im región, konkrétnu dedinu. Začína sa tu vynárať obrovská skupina ľudí, starších Američanov, ktorí hľadajú svojich predkov, často z východného Slovenska.

Genealógia a záujem o históriu sú v Amerike veľmi populárne, je to teraz aj ekonomická príležitosť.

A je to veľmi dojemné. Pre mnohých je to celoživotný sen. Počúvali o svojich predkoch od svojich starých rodičov, pamätajú si nejaké piesne a zrazu stoja pred ich rodným domom, sú to pre nich silné momenty. Ale aj pre nás.

Je super, že človek s nimi zažíva silnú osobnú vec, ale aj pohľad na mesto. Mne sa to nikdy neomrzí, lebo sa dívam na Košice vždy očami cudzinca. Tak si viem všímať aj tie pozitívne, aj negatívne veci.

Presviedčate turistov, že známy premiérov výrok „Na východe nič nie je“ neplatí?

Je pravda to, že tu nemáme diaľnicu a Slovensko je strašne bratislavocentrické. Nemám nič osobne proti Bratislave, aby to niekto nechápal zle.

Teším sa z rozvoja každého krásneho mesta, ale rozhodne vnímam to, že východ je ďaleko, chýba tu infraštruktúra, je tu veľa problémov, ktoré s tým súvisia.

My si tu všímame každú smietku, ale v porovnaní s mnohými metropolami alebo južnou Európou sme naozaj čistá krajina.

Ale to, že tu nič nie je? Práve naopak. Keď sa na to pozrieme cez perspektívu turizmu, máme tu v krátkom dojazde devätnásť UNESCO pamiatok, národné parky, históriu a krásne veci. Naopak, tu na východe je obrovský potenciál.

Som tiež dosť kritický voči mnohým veciam, ktoré sa u nás dejú, nechcem to zľahčovať. Človek má až také apokalyptické pocity z krajiny na národnej úrovni, ale zároveň by sme stále mali vedieť oceniť aj to, čo je tu dobré.

Keď ste začali sprevádzať cudzincov, čo vás prekvapilo? Mali iné požiadavky na sprevádzanie ako my?

Čo nás prekvapilo na turistoch? Že vnímali Slovensko pozitívnejšie ako my sami. A toto ma dosť udržiava, aby som sa neodsťahoval z tejto krajiny. (Smiech.)

Na týždňovej báze od nich počúvam, že žijeme v dobrej krajine. Samozrejme, prídu sem na krátky čas. Ale keď ich berieme napríklad na Spišský hrad z Košíc, človek ide po kvalitnej diaľnici a idete cez krásnu, čistú a upravenú krajinu.

My si tu všímame každú smietku, ale v porovnaní s mnohými metropolami alebo južnou Európou sme naozaj čistá krajina.

My Slováci sa ako keby bahníme v sebatrýznení, aké je to tu všetko zlé. Samozrejme, je tu veľa vecí, na ktoré sa dá sťažovať, ale máme tu veľa krásnych miest a príbehov, na ktoré môžeme byť hrdí.

Prídu sem americkí turisti, ktorí náhle potrebujú zdravotnú starostlivosť, a zažijú niečo iné ako doma. Realita v amerických mestách je často taká, že keď sa tam niečo vážne stane a nie sú poistení, môžu sa pre liečbu do konca života zadlžiť alebo aj umrú.

Od Američanov tiež pravidelne počúvam, že je tu bezpečne, čo je obrovská vec v kontexte celého sveta. Sme bezpečná krajina, otázka je, či si to vieme vážiť a byť za to vďační.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Sú turisti spokojní s tým, čo im tu ukážete?

Keď vidím, že na konci našej tour opúšťam človeka, ktorý je nadšený a vysmiaty, viem, že som to spravil dobre.

Sprevádzanie je krásne aj tým, že veľmi rýchlo uvidíte výsledok svojej práce. Pri inom type práce to trvá dlho.

Čo je najťažšie na sprevádzaní zahraničných turistov?

Je ľahké nadchnúť Američana, pre ktorého sú Košice alebo Slovensko niečo nové a fascinujú ho.

Veľa ľudí je dnes však už veľmi scestovaných. Keď sem príde niekto, kto precestoval štyridsať krajín, čo mu také viem povedať, čo nepočul alebo nevidel?

Je ťažké niekoho, kto je scestovaný, nadchnúť, aby odchádzal úplne „na větvy“.

Náročné sú individuálne tour, klient si zaplatí privátne sprevádzanie a to pre mňa znamená, že budem desať hodín rozprávať.

Fíni napríklad môžu sedieť v aute polhodinu, nepovedať ani slovo a je to pre nich úplne v poriadku.

Pre Američanov je po pár sekundách to ticho nekomfortné. Keď som ticho, spýtajú sa na čokoľvek, aby nestála reč, napríklad: Do you have birds here? (Smiech.)

Chodia sem s predsudkami? S nejakým obrázkom, ktorí si utvorili o našej krajine?

Jasné. Aj v kinematografii je nejaký obraz východnej Európy. Realita je však už iná. Navyše ich opravím, že my nie sme východná Európa, ale stredná. (Úsmev.)

Zažili ste s nimi niečo kuriózne?

Napríklad príde skupina ortodoxných židov a chcú vidieť nejaké pamiatky svätcov v bývalej Haliči. Človek môže zrazu stráviť šesť hodín v zaujímavých náboženských diskusiách s ľuďmi, ktorých by inak v živote nestretol.

Američania napríklad chceli vidieť Trebišov alebo Čiernu nad Tisou.

Turisti sú však väčšinou mainstreamoví. Každý chce ísť na Spišský hrad.

Od toho ich často odhováram. Zvonku je krásny, vyzerá to perfektne na fotke, z lietadla to vyzerá ešte lepšie. Ale keď vojdete dovnútra, zaplatíte si desať eur, vidíte len hŕbu kamenia. To je fakt.

Na začiatku vyzerám ako žgrloš, čo chce ušetriť na vstupnom, no keď ma presvedčia a ideme tam – väčšinou mi dajú za pravdu. (Úsmev.)

Navrhnem im radšej Žehru, kde sú nádherné stredoveké fresky, krásne sa o tom rozpráva, je to úplná pecka.

Američan, ktorý žije v obci na východeKeď som vyskúšal slovenskú oblievačku, dostal som päsťou do tváre. V Amerike by tento zvyk neprešiel

Jana Holubčíková

Hovoríte, že s nimi trávite niekoľko hodín. Ako sa dokážete na seba naladiť pri rôznych národnostiach, kultúre?

Pri tomto type práce musí byť človek zvedavý a ja to v sebe mám. Rád sa stretávam s ľuďmi a rád sa pýtam. Najkrajšie, čo sa môže stať, je, že počas tour sa tá bariéra sprievodca – klient zbúra a sme ako kamoši.

Snažíme sa to robiť priateľsky, bezprostredne a niekedy aj nekorektne.

Milujem to preto, že sa chvíľku rozprávam s voličom Trumpa a vidím jeho pohľad na svet, potom zas s demokratom. Mám človeka z Nemecka, potom je tu chvíľku Ázijčan a ja sa niečo dozviem o Japonsku.

Konfrontujeme sa s inými pohľadmi na svet. Zrazu zistíme, že život sa dá žiť dobre na mnoho spôsobov.

Košice sú malé mesto, je tu ľahké zmalomeštieť a toto je celkom dobrá prevencia.

Čo im hovoríte o mentalite Slovákov?

Tým z Ameriky či zo západnej Európy hovorím, že nie sme „small talk nation“, čo znamená, že neprídeme za niekým na zastávke so slovami: How are you doing?

Pokiaľ človek nemá v sebe štyri pivá, také interakcie sa nedejú. (Úsmev.) Tiež že je relatívne ťažké sa so Slovákmi zoznámiť, ak nemáte nejaké spoločné hobby alebo niekoho, kto vás prepojí.

Ale zase ak sa to podarí, vieme si človeka rýchlo pripustiť k telu a pozvať ho na nedeľný obed.

Klišé, že sme pohostinní, platí?

To je otázka. Ak sa už človek po dlhom úmornom trápení so Slovákom zoznámi, je pohostinný. Ale kým sa dostane do toho momentu, trvá to. Čiže áno aj nie.

O akých zvláštnostiach im ešte hovoríte?

Zvyknem hovoriť o „košickom džude“. Nemáme v Košiciach zjednotený spôsob, ako sa privítavame. Sme žena a muž, sme vzdialení príbuzní a teraz ako čo? Podáme si ruku?

Mne sa to dosť často deje, že jedna strana ide podať ruku, druhá strana sa chce objať alebo dať si pusu, končí sa to v divnom chvate. V porovnaní s Francúzskom, kde v tom majú všetci jasno, my nemáme.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

V čom vidíte rozdiel po rokoch sprevádzania?

Objavuje sa tu podnikateľský duch. Vidím to na slovenskom Tokaji. Pred ôsmimi rokmi som musel vyklopkávať na pivnice a teraz to tam krásne žije, fungujú služby a robia sa festivaly. Slováci tomu pomaličky začínajú rozumieť.

Človek pochopí, že radšej bude ponúkať ubytovanie v časti svojho domu, než by dochádzal niekam do továrne a robil, čo ho nebaví.

Keď sa pozrieme na Slovensko, nad nami 40-miliónová rovina, pod nami 10-miliónová rovina a my sme taký pásik ako turistický Disneyland: máme údolia, hory, Tatry.

Mohla by to byť naša priorita, že z tohto chceme mať atrakciu pre okolité štáty. Ale nie je.

Čo sa s tým dá robiť?

Dobré služby dnes často stoja na individualitách – ak je tam nejaký nadšenec. Vidno to napríklad na jaskyniach. Keď idem navštíviť súkromne spravované jaskyne, tam je to bomba, šliape to, majú tam kopec pridaných služieb.

Idem do najkrajšej jaskyne, ktorá je v Správe slovenských jaskýň, a tam je to katastrofa, nič sa nedá. Mechanické sprevádzanie jednej skupiny za druhou.

Mám veľa negatívnych zážitkov z atrakcií spravovaných štátom. Štát by mal skôr dávať granty ľuďom, ktorí to vedia a chcú robiť s láskou. A on sa starať napríklad o národné reklamné kampane a hľadať spôsoby, ako sem cudzincov dostať.