Američan, ktorý žije v obci na východe Keď som vyskúšal slovenskú oblievačku, dostal som päsťou do tváre. V Amerike by tento zvyk neprešiel

Ako študent pôsobil v americkej kresťanskej organizácii, ktorá prišla v roku 2001 aj na Slovensko. Myslel si, že tu zostane rok alebo maximálne dva. Ale potom si tu našiel manželku.

„Myslím, že som nikdy nebol typický Američan, som tu spokojný. Každý piatok chodievam do miestnej krčmy na pivo, beriem si so sebou knihu a čítam si. Miestni ma pozdravia, porozprávame sa. Moja manželka hovorí, že som do miestnej komunity zapadol,“ hovorí Christopher Jason Helton, ktorý dnes učí angličtinu na košickom Evanjelickom gymnáziu J. A. Komenského.

Hovorili sme o tom, ako sa mu páčia slovenské zvyky, prečo konvertoval na katolicizmus, ale aj o tom, prečo si konzervatívnu politiku nespája s Donaldom Trumpom.

Christopher Jason Helton si na Slovensku našiel manželku, s ktorou vychováva tri deti. Býva v Ruskove pri Košiciach.

Čo vás na Slovensku zaujalo?

Asi ľudia. Našiel som tu mnoho kamarátov. Cítil som sa tu jednoducho dobre, príroda je krásna. Pre mňa to tu bolo pokojnejšie ako doma.

V Kentucky sú takisto hory, lesy a farmy. Nemáme tam síce Vysoké Tatry, ale Apalačské vrchy. Dajú sa prirovnať k Nízkym Tatrám či Malej Fatre.

Boli ste prijatý na prestížnu univerzitu v Amerike, ale predsa ste sa rozhodli zostať na Slovensku. Čo vás presvedčilo?

Počas toho, ako som chodieval na Slovensko, ma prijali na Yaleovu univerzitu, na magisterské štúdium. No ja som sa rozhodol, že chcem žiť tu.

S manželkou sme chceli pracovať v kresťanskej organizácii, ale boli by sme museli žiť istý čas aj v USA a to sme nechceli, tak sme sa zamestnali v Košiciach.

Oľutovali ste niekedy, že ste Yale ani neskúsili?

Nie, nikdy. Samozrejme, niekedy som mal myšlienky, aké by to bolo, keby som tam bol šiel, čo by bolo iné v mojom živote. Kvôli štúdiu na Yale by som si bol musel zobrať pôžičku.

Dostal som síce štipendium, ale nebolo by to stačilo. V tom čase, v roku 2008, by ma bola postretla svetová finančná kríza, bol som napokon aj vďačný, že som nešiel. Bolo by to bývalo komplikované.

Keď som sem prišiel, mal som len bakalára, na Slovensku som si neskôr dokončil vysokoškolské vzdelanie v Košiciach a v Bratislave som si urobil aj PhD. v religionistike.

Keď ste zvažovali, či zostanete, riešili ste to klasickými plusmi a mínusmi?

Plusy a mínusy som si určite nikdy nepísal. Už vtedy som sa tu začal cítiť ako doma a je to tak doteraz.

Je pravda, že nie som stopercentný Slovák. Aj keď som sa už naučil ako-tak jazyk, stále nerozumiem všetkému. Ale keď som na návšteve v Amerike, už sa tam necítim doma.

Je tam pekne, ok, ale cítim sa tam už len ako lepšie zorientovaný turista. (Úsmev.)

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Je to zrejme tým, že ste tu už usadený, máte rodinu.

Áno, je to tak. Najväčšia motivácia cestovať do Ameriky bol pre mňa vždy otec. On však minulý rok zomrel. Mám tam ešte zvyšok rodiny, aj dobré vzťahy.

Moja mama, ktorá je momentálne s nami na Slovensku počas Veľkej noci, má dom na našom dvore, príde za nami dvakrát za rok. Je tu rada, ale po čase sa teší domov.

Zaujímavé tiež je, že ste prišli z Ameriky a zakotvili ste na východe Slovenska, tento región je špecifický.

Keď som prišiel organizovať tábory, nemal som na výber, šiel som tam, kam ma poslali. Mal som vtedy 18 rokov, nič som o Slovensku nevedel.

Bolo nás asi 50 amerických študentov, pochádzali sme z rôznych kútov Severnej Ameriky, ale jediný som bol z Kentucky.

Pamätám si, že keď som bol prvý deň v Košiciach, prišli sme z Budapešti autobusom, nikoho som nepoznal, rozmýšľal som, kam som sa dostal, mal som pocit miernej depresie. Pri príchode som videl fabriky, nevyzeralo to pekne.

Bývali sme na Štúrovej ulici, ktorá tiež nie je úplne najkrajšia na prechádzku. Ale keď som sa prechádzal ďalej, odbočil som a uvidel som Hlavnú ulicu, Dóm svätej Alžbety, cítil som sa omnoho lepšie. Povedal som si: Dobre, môžem tu zostať, je tu krásne.

Ako ste na tom so slovenčinou?

Je to pre mňa stále ťažký jazyk. Ale nebol som z neho v šoku, pretože som študoval ruský jazyk na strednej škole. Viem, že sú to úplne iné jazyky, ale gramatika funguje veľmi podobne.

Pre mňa bola najväčšia výzva dostatočná slovná zásoba. Ale nikdy som nemal učiteľa a nemal so sebou ani slovník.

Ind Mustafa po siedmich rokoch na SlovenskuŽijem bez alkoholu, založiť si rodinu so Slovenkou som nikdy neplánoval

Jana Holubčíková

Pred dvadsiatimi rokmi sme Ameriku poznali hlavne zo seriálov, komunikácia cez internet či sociálne siete nebola rozšírená. V minulosti sme mali často pocit, že v Amerike je všetko a všetko je aj lepšie. Keď ste sem prišli, chýbalo vám tu niečo z amerického života?

Vyrastal som na farme, nemali sme tam žiadne verejné autobusy či vlaky, tam človek musí mať auto, hoci si chcete odskočiť len do potravín. Obchod bol vzdialený 15 kilometrov.

Pre mňa bolo fascinujúce, že na Slovensku som mohol ísť peši do obchodu. Boli tu električky, autobusy, vlaky. Mohol som si vyberať.

Mohol som hocikedy cestovať do Tatier či iných európskych krajín, vlakom som precestoval Poľsko, Maďarsko, Rumunsko.

Je pravda, že pre nás Američanov tu boli nízke ceny, jeden dolár bol v tom čase 50 korún. To bolo super.

Mojim kamarátom tu často chýbalo arašidové maslo či javorový sirup. Mne tu nechýbalo nikdy nič.

Moja manželka si napríklad chce doma pripomínať Vďakyvzdanie. Ale ja nechcem, lebo viem, čo znamená pripraviť takú veľkú večeru a piecť moriaka. (Úsmev.)

Ale rozumiem tomu, že jej záleží na tom, aby naši chlapci poznali aj americké sviatky, moje korene.

Keď som tu prišiel, v obchode som si hneď našiel svoje obľúbené potraviny, napríklad horalky. Také v Amerike nemáme.

Nenútili vás na východe piť alkohol? Hovorí sa, že sa tu viac pije, postrehli ste to?

Vyrastal som na farme, otec, strýko, každý mal pivo pri práci na poli. Robili aj domácu pálenku moon shine – z kukurice.

Ale kultúra je na Slovensku iná v tom, ako sa tu nalieva návštevám.

Na začiatku bolo pre mňa ťažké odhadnúť, ako ponúkať. Či mám naliehať, či nie. Lebo Slováci povedali: Nie, už nenalievaj, a potom keď odišli, mi manželka vyčítala, že prečo som ich neponúkal viacej. (Úsmev.)

A inokedy mi zas vyčítala, prečo som na nich tak tlačil, keď niekto nechcel. V tom sme kultúrne odlišní.

Neskôr som našiel svoj spôsob, ktorý, myslím, funguje.

Aký?

Každých 20-25 minút nalejem do pohárikov, nič sa nepýtam a je to odvtedy ok.

Na východe sa udržuje mnoho tradícií, teraz na Veľkú noc je to oblievačka či svätenie jedál v kostole. Páčia sa vám slovenské zvyky?

Šibačka a oblievačka ani nie. Doteraz som sa s tým nestotožnil. V Amerike by tento zvyk veľmi zle dopadol. Vyskúšal som si to ako študent pred rokmi na Slovensku na amerických dievčatách spolu so Slovákmi.

Američanka Brooks otvorila dvere, oblial som ju fľašou vody a dostal som od nej päsťou. Oblial som jej aj počítač. To bolo prvý a posledný raz, čo som takto oblieval. (Úsmev.)

Svoju manželku oblievam, ale len symbolicky. Moji chlapci to majú viac radi, lebo dostanú vajíčka a peniaze.

Ale ostatné tradície sú super.

Vyrastal som v protestantskom prostredí, neboli sme katolíci. Nemali sme žiadne tradície na Veľkú noc, iba sme hľadali vajíčka v záhrade.

O pôste sme nič nevedeli, ani o Zelenom štvrtku či Veľkom piatku. Keď som prišiel na Slovensko, spoznal som aj špeciálne pokrmy na Veľkú noc a Vianoce.

V Amerike ste nemali žiadne veľkonočné jedlá?

Len čokoládové vajíčka. Žiadny syrek ani šunku. (Úsmev.)

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Čiže teraz si užívate slovenské tradície.

Som konvertovaný katolík od roku 2018. Žijem v katolíckej dedine. Pre mňa je veľmi dôležité viesť duchovný život aj so svojou rodinu a žiť s komunitou.

Už skôr som tu začal chodiť do kostola, hrával som v miestnej skupine Elias, takže som bol veľmi často na omši.

Páči sa mi, že moje deti zažívajú viac tradícií, než som mal ja, že chodia do kostola a sú zapojení do spoločenstva.

Čím vás oslovila Katolícka cirkev? Bola to spritualita?

Áno, katolícka spiritualita ma očarila. Páči sa mi jej historickosť, že je pokračovaním toho, ako sa prvotná cirkev modlila a uctievala.

Páči sa mi aj jej spoločný aspekt, ako sa všetci kresťania modlia väčšinou rovnaké modlitby v rovnakom čase na celom svete.

Samozrejme, možno to získať aj z iných tradícií, ako sú pravoslávne, luteránske a anglikánske. Len cítim, že ma Boh viedol ku katolíckej tradícii.

Aktuálny prezident Donald Trump reprezentuje konzervatívny typ politiky a hlási sa k nemu veľa kresťanov. Reprezentuje aj vás?

V Amerike existuje niečo, čo sa volá kresťanský nacionalizmus. To znamená, že mnoho kresťanov – nie všetci, ale mnohí – hovorí, že sú tí, ktorí by mali mať moc a v krajine vládnuť.

Pre mňa je toto úplný opak toho, čo hovoril Ježiš. On nereprezentoval moc ani silu, on prichádzal so súcitom.

Trump je človek, ktorý príde do miestnosti a pritiahne všetku pozornosť na seba.

Keď Ježiš kritizoval alebo mal tvrdú reč, poukazoval stále na bohatých ľudí alebo tých, ktorí mali moc.

Ako kresťan teda nesúhlasíte s Trumpom a jeho politikou?

Nie. Trump je problém nielen pre mňa, ale pre celý svet.

Americký pastor o SlovenskuAmerika by sa od vás mala učiť pokore a autentickosti, ale niekedy ste až príliš úprimní

Lukáš Kekelák

Ako by ste charakterizovali Američanov, ktorí ho volia?

Myslím si, že sa boja, že sa svet zmení. Ten sa však mení tak či tak, nemáme nad tým kontrolu.

Najväčšia generácia, ktorá podporuje Trumpa, je generácia mojich rodičov. Pre mnohých symbolizuje „mesiáša“.

Táto generácia tu však nebude naveky, svet tu zostane a bude sa meniť, nad tým už nebudú mať kontrolu. Myslím si, že ich to
desí a Trump im ponúka „magické riešenie návratu veľkolepej Ameriky“, ktorá tu však nikdy nebola.

Na začiatku sa mohlo ľuďom páčiť, ako Trump bojuje proti woke kultúre, konceptu, ktorý je však ťažko definovaný, ale to bolo v rokoch 2016 či 2020.

Čím priťahuje ľudí dnes, je aj pre mňa tajomstvom, myslím si, a nielen ja, ale aj niektorí psychológovia, že trumpizmus je už ako sekta.

Ľudia veria tomu, čo hovorí, a je jedno, či je to pravda.

Napríklad povie, že veterná energia je zlá, a jeho stúpenci s tým bez rozmýšľania súhlasia. Alebo povie, že sa znova vrátia plastové slamky.

Toto už nie je ani o konzervatívnych hodnotách. Je to o jeho gestách, ktorými chce ukázať, že je mocný.

Rozumiete tým, ktorí ho volia?

Na začiatku, v roku 2016, som tomu istým spôsobom rozumel, aj keď som to neschvaľoval. No teraz, keď vidíme, aký chaos jeho predošlé vládnutie prinieslo, nerozumiem tomu vôbec.

Myslím si však, že keby teraz jeho voliči povedali, že v minulosti neurobili správne rozhodnutie, a povedali, že Trump nie je dobrý, museli by si priznať, že sa celý ten čas mýlili.

Pre mnohých ľudí je veľmi ťažké priznať si chybu a tiež to, že sa už pred desiatimi rokmi rozhodli zle. Je to problém hlavne pre staršiu generáciu, ktorá chce mať vždy pravdu.

Trumpa volia aj bieli bohatí ľudia, ktorí sa cítia v ohrození. Veria, že Trump ich zachráni, keďže dáva Ameriku na prvé miesto.

Trump však zavádza clá a ľudia už prichádzajú o peniaze, aj tí bohatší Američania. Mnoho z nich, nie všetci, by mohlo hypoteticky prísť o všetok svoj majetok, ale aj tak by nikdy neobvinili Trumpa.

Na Slovensku si človek môže voliť z viacerých strán. Ale v Amerike sú len konzervatívci a demokrati.

Keď tu nechcete PS, neznamená to, že si volíte Smer. V Amerike síce máme rôzne strany, aj napríklad komunistov, ale demokrati a republikáni majú toľko peňazí, že žiadna iná strana nemá šancu.

Pôsobíte ako stredoškolský učiteľ na košickom gymnáziu. Ako vnímate prácu v slovenskom školstve a študentov?

Učím konverzáciu v anglickom jazyku. Pravda je, že som nikdy nebol v Amerike učiteľom, len študentom. V porovnaní s minulosťou sú študenti odvážnejší.

Na gymnáziu som začal učiť v roku 2009, cítim v porovnaní s dneškom veľký rozdiel v kvalite jazyka a v odvahe rozprávať. Sú na tom lepšie.

Začínal som na strednej odbornej škole. Pre mňa to tam bolo nudné, študenti nevedeli tak dobre po anglicky, vtedy som sa musel rýchlo učiť slovenčinu. (Úsmev.)

Moji súčasní študenti sú veľmi šikovní a milí. Ale počúvam od mnohých, že chcú odísť zo Slovenska.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Vaša rodina po vypuknutí vojny na Ukrajine ponúkla vojnovým utečencom slovenský dom vašej mamy.

Mali sme tu niekoľko mamičiek s deťmi, rodinu s postihnutou dcérkou aj študentov.

Brali sme to ako samozrejmosť. Chceli sme hneď vyjsť v ústrety. Mali sme len dobré skúsenosti a s ľuďmi, ktorých sme ubytovali, sme stále v kontakte.

Čo by sa muselo stať na Slovensku, aby ste sa vrátili do Ameriky? Bolo by to vôbec v hre?

Za mňa nie. (Úsmev.)

Keby to bola otázka bezpečnosti, že musíme odísť, tak by sme odišli. Ale okrem toho nie. Na môj odchod by nemal vplyv ani Putin, ani Fico či Trump.

Nevedel by som tiež, kam by sme šli. V Amerike je Trump a Európa sa radikalizuje.

Ja som optimista. Jediná vec, ktorú môžem robiť, je vytvárať dobré prostredie okolo seba – v mojej rodine, v práci. A robiť, čo viem.

Politiku neovplyvním, nemám na to nijaký dosah. Keď tu vidím šikovných inteligentných študentov, mám nádej.

Ako vás Slováci vnímali kedysi a teraz? Pred dvadsiatimi rokmi bolo predsa len nezvyčajnejšie stretnúť Američana.

Stále bude jasné, že nie som Slovák. Mám prízvuk, nepôsobím ako Slovák, ale dúfam tiež, že nepôsobím ani ako typický Američan. Nesmejem sa stále, nezdravím každého ahoooj. (Úsmev.)

Kedysi bolo atraktívne stretnúť Američana, prišli za nami do amerického tábora, teraz by to už veľmi nezaujalo. Ľudia sú iní, ako keď som sem prišiel.

Vtedy sme šli do parku pred stanicu, hrať frisbee, pridali sa k nám študenti. Teraz sú na mobiloch. Nie je to len o Slovákoch či Američanoch, ľudia sú vo všeobecnosti iní.

Lekár z Kene, ktorý žije vo VranoveVýchodniari sú priateľskí, pohostinní. Sú mi blízki, my Afričania sme podobní

Jana Holubčíková

Prekáža vám niečo na Slovákoch?

Myslím, že som nikdy nebol typický Američan, som tu spokojný. Každý piatok chodievam do miestnej krčmy na pivo, beriem si so sebou knihu a čítam si. Miestni ma pozdravia, porozprávame sa. Moja manželka hovorí, že som tu zapadol. (Úsmev.)

Mne na Slovákoch nevadí nič, myslím, že ich poznám a rešpektujem. Mám pocit, že sa možno trocha porovnávajú a milujú konšpiračné teórie. Hneď po svojom príchode som počúval, že 11. september spôsobila americká vláda. Čože? (Úsmev.)

Slovensko je super krajina, krásna, ale mnoho ľudí verí, že svet riadi Amerika či Soros. Myslím si, že keby som dal glóbus Trumpovi či Bidenovi, nevedeli by ukázať, kde je Slovensko. Ani ja som to nevedel.

Teraz je to nebezpečnejšie aj vzhľadom na sociálne siete a algoritmy. Aj starí ľudia sú online, Facebook im ponúka len to, čomu už veria, a ponúka čoraz radikálnejší obsah.

Zažili ste ako Američan na východe niečo vtipné?

Keď sme spolu so svokrom stavali dom, hovoril veľmi rýchlo po slovensky a ja som na začiatku po slovensky takmer nerozumel.

Raz už sedel v aute a volal na mňa po východniarsky: „Davaj het!“ Ja som sa otočil a išiel som po klobúk. (Úsmev.)