Ind Mustafa po siedmich rokoch na Slovensku Žijem bez alkoholu, založiť si rodinu so Slovenkou som nikdy neplánoval

Na Slovensko prišiel pred siedmimi rokmi ako študent. Po magisterskom štúdiu na Technickej univerzite v Košiciach zostal na východe Slovenska, kde sa zamestnal v závode a žije so svojou manželkou zo Srí Lanky v malej dedine pri Moldave nad Bodvou.

Mustafa Telwala hovorí o tom, čo mu z Indie najviac chýba, prečo nikdy nemal slovenskú frajerku a či má ako moslim problém, že na východe sa pije veľa alkoholu.

„Naši susedia sú veľmi, veľmi dobrí. Napríklad keď som chcel zavesiť záclony, sused prišiel s vŕtačkou, povedal mi: Mustafa, dnes robíme my, máš pokoj,“ chváli Slovákov 38-ročný Mustafa.

Pochádzate z najľudnatejšej krajiny sveta, z Indie. V ktorej konkrétnej časti je vaše rodisko?

Narodil som sa v Gudžaráte, v štáte na západe Indie pri hranici s Pakistanom, pri mori. Moji rodičia sú už na dôchodku. Mamka má 68 a otec 74 rokov. Obaja pracovali v priemysle, vyrábali súčiastky. Mám ešte dvoch súrodencov, brata a sestru, žijú v Indii.

Na Slovensko ste prišli kvôli štúdiu. Podľa čoho ste si vyberali krajinu?

Bol som rozhodnutý, že budem študovať niekde v Európe. No západná Európa bola pre mňa pridrahá, české, slovenské, maďarské alebo poľské školy boli finančne dostupnejšie. Pre indického študenta je to naozaj veľký rozdiel.

Keď som sa hlásil na českú, poľskú a slovenskú univerzitu, prijali ma všade, mohol som si vybrať, kam pôjdem. Mojím plánom bolo, že po štúdiu tu chcem dlhodobo zostať a pracovať.

Čím je pre Indov zaujímavá Európa?

Je tu lepší život, lepšie životné prostredie aj životný štýl. Napríklad hocikde je pitná voda. V Indii to tak nie je.

Na Slovensku vidím, že ľudia tu stále dodržiavajú tradície. V Čechách je to už iné. Slováci sú ešte stále spojení s prírodou, je to poľnohospodárska krajina. A to sa mi páči, aj v Indii je to tak.

Čo okrem poľnohospodárstva spája Indov so Slovákmi aj napriek veľkým kultúrnym rozdielom?

Slováci si ešte stále udržiavajú rodinnú kultúru, sú rodinne založení. Na dedine to vidím ešte viac. Toto mi je veľmi blízke. V Indii je rodina veľmi dôležitá, deti často zostávaj žiť s rodičmi aj po osemnástke. Aj neskôr, keď majú problém, najprv prídu za rodičmi.

Čo ste tu študovali?

Na Leteckej fakulte Technickej univerzity v Košiciach som absolvoval inžinierske štúdium v angličtine. Všetci na univerzite rozprávali po anglicky, nebola tam veľká jazyková bariéra.

Aké ste mali vzťahy so slovenskými študentmi?

Počas štúdia som bol v našej skupine len so zahraničnými študentmi, Slováci boli v inej. Neštudovali sme teda spolu. Ale ľudia tu boli od začiatku veľmi milí, našiel som si kamarátov.

Keď som napríklad nevedel, čo si mám kúpiť v obchode, slovenskí kamaráti išli so mnou a pomohli mi. Nikdy sa mi neotočili chrbtom.

Poradili mi, kde nájdem knihu do školy, ukázali mi, ako si mám kúpiť lístok na autobus v automate. Lebo všetko bolo po slovensky, to bola katastrofa. (Smiech.)

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Prekvapilo vás, že ste si tu našli aj kamarátske vzťahy, nečakali ste skôr odstup?

To nie. Myslel som si, že ak je to dobrá krajina, aj ľudia budú dobrí. A moje očakávania sa splnili. Nemôžem povedať, že by som mal na Slovensku nejaké zlé skúsenosti.

Prečo ste sa tu rozhodli zostať aj po skončení štúdia? 

V Indii som už mal nejakú pracovnú prax. A keď som skončil školu v Košiciach a začal som tu pracovať, videl som ten rozdiel – aké je to pracovať doma a na Slovensku. Vedel som si to porovnať. Tu sa cítim lepšie. Keď si porovnám počasie, integráciu do kultúry, cítim, že mi vyhovuje zostať tu dlhodobo.

Čo pre vás znamená dlhodobo?

Momentálne by som nemenil nič. Chcel som to skombinovať tak, aby som mal blízko aj robotu, aj turistiku. A to som našiel tu, kde bývam. V okolí je príroda, pohoria, vodopády v neďalekej obci Háj.

Prácu mám 25 minút od domova, robím od pondelka do piatka, niekedy aj cez víkend. Takže teraz som tu spokojný, ale budúcnosť je stále otvorená.

Akú pozíciu máte v práci?

Som technik – údržbár vo vedúcej pozícii, čiže robím to, čo som aj študoval. Do firmy som nastúpil po škole a odvtedy som nemenil zamestnanie. Pracujem v nej už piaty rok.

Viete porovnať, aké to bolo, keď ste prišli ako študent z Indie, a aké je to teraz? Ako zahraničných študentov vnímajú ľudia v Košiciach, na východe?

Keď som prišiel, bola tu veľká jazyková bariéra, poznal som málo Slovákov. Dnes už mám viac poznatkov, zistil som, ako to tu funguje, ako sa mám rozprávať s ľuďmi.

Pred rokmi nás bolo menej Indov, všetci sme sa poznali, teraz nás je už viac, ani sami medzi sebou sa už nepoznáme. Mnohým Indom sa páči na Slovensku a chcú tu pracovať aj po štúdiu. Keď nás bude viac, možno bude aj viac dobrých indických reštaurácií. (Smiech.)

Aj môj otec bol v Československu, ešte začiatkom 90. rokov. Prišiel ako turista, bol tu asi dva týždne. Vravel, že ľudia boli ústretoví, pomáhali mu. A ja som po rokoch zažil to isté.

Mnohí cudzinci, ktorí majú inú pleť, odlišujú sa, čelia rasizmu. Stretli ste sa s tým aj vy?

V hocijakej krajine, kam človek príde, nájde aj takýchto nepriateľských ľudí.

Je to pre mňa stále normálne. Naopak, v 99 percentách som mal veľmi dobré skúsenosti.

Na východe žije aj značná časť Rómov, ktorých pravlasť je v Indii. Aké máte s nimi skúsenosti?

Keď som dnes prišiel do kaviarne, obsluha sa ma spýtala, ako môže so mnou komunikovať, či po anglicky alebo po slovensky. Pred rokmi, keď som tu bol nový a nebolo tu toľko Indov, si občas Slováci mysleli, že som Róm. Až keď som začal hovoriť po anglicky, videli, že je to inak.

Toto sa už zmenilo, je tu viac cudzincov, študentov zo zahraničia. Mnohí ľudia už vedia rozoznať, kto je Róm, kto je z Indie a kto z Pakistanu.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Rómovia za vami nechodia?

Niekedy chodili, ale aj oni vidia, že som z cudziny. (Úsmev.) Myslia si, že neviem po slovensky, tak to na mňa skúšajú po anglicky: Hello, how are you? (Smiech.)

S manželkou bývate v malej dedine pri Moldave nad Bodvou. Ako vás vnímajú miestni?

Bývame v podnájme už tretí rok, susedia nás poznajú. Keď mám s niečím problém, pomáhajú nám. Keď som sa prisťahoval, nerozprával som dobre po slovensky a tam zas nikto nerozprával po anglicky. No dnes sa už bez problémov dohovorím.

Naši susedia sú veľmi, veľmi dobrí. Napríklad keď som chcel zavesiť garniže a záclony, sused prišiel s vŕtačkou a povedal mi: Mustafa, dnes robíme my, máš pokoj.

Viackrát som počula, že v Indii veľmi neplatia dohody, ľudia bežne meškajú alebo ani neprídu v dohodnutý deň na stretnutie. Ak má prísť Ind v utorok, možno príde v stredu alebo vôbec. Je to tak?

Nemusí to stále platiť. Ale niekedy môžu mať indickí chalani takú povahu. Závisí to od časti krajiny, z ktorej pochádzajú. Keď príde na Slovensko 18-ročný chlapec, ktorý v Indii nikde nerobil, tak je to pre neho určite čosi nové. Utorok alebo streda, on si spraví voľno, lebo nechápe, že pre iných ľudí je čas dôležitý. Ale po nejakom čase sa to zlepší.

Hovoríte veľmi dobre po slovensky. Bola pre vás v začiatkoch slovenčina ťažký jazyk?

Veľmi. Študoval som v angličtine, na univerzite všetci hovorili po anglicky, takže som nemal motiváciu používať slovenský jazyk. Dalo sa žiť aj bez neho. Ale keď som potom začal pracovať, už to bolo ťažké, keď som chcel vyjsť s kolegami. Po anglicky nevedeli, možno len 10 percent z nich. Firma mi však zabezpečila dvakrát do týždňa učiteľku slovenčiny.

Ešte máte s niečím v slovenčine problém? Čo je pre vás najťažšie?

Gramatika, vzory, rody, to je katastrofa. Robím si aj rôzne tabuľky, ale aj tak to stále zabudnem. (Smiech.)

Medzi slovenskou a indickou kultúrou sú veľké rozdiely. Čo bolo pre vás najväčším šokom?

Veľa Indov tu má problém s jedlom. Pre mňa bol problém aj to, že na Slovensku je veľká zima. V našom kraji nemáme zimu, sneh ani mínusové teploty.

Jedlo riešime tak, že si cez internet objedávame indické korenie. Tu toho veľa nie je. Nájdeme niečo v Košiciach, ale len v malom obchodíku a tam nie je veľký výber.

Objednávame si napríklad aj špeciálnu indickú múku. Pšeničnú múku nepoužívame vôbec. Nie preto, že nie je dobrá, ale má inú chuť. Vidieť to už pri varení na farbe, tvrdosti. Z Nemecka nám príde aj 20-kilový balík s indickými potravinami, ktorý nám vydrží tri mesiace.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Takže doma máte len indickú kuchyňu? Chutí vám niečo aj zo slovenskej?

V práci máme slovenskú kuchyňu, ale nechutí mi. Bežne si preto do práce nosím jedlo z domu.

Čo hovoríte na náš chlieb? Ochutnali ste ho?

Chlieb nie je u nás taký rozšírený. Jeme napríklad sendvič, ale nie tak ako na Slovensku, každý deň. U nás máme namiesto chleba pšeničné placky alebo ryžu.

Aké náboženstvo dominuje v oblasti, odkiaľ pochádzate?

Hinduizmus, ale s manželkou sme moslimovia. Takže jeme mäso, ale nie bravčové. Nepijeme ani alkohol.

O Slovákoch a špeciálne východniaroch sa hovorí, že radi popíjajú. Ako sa na to pozeráte?

Keď si ideme posedieť s kamarátmi, objednávam si kávu alebo kofolu a oni to rešpektujú, nenútia ma piť alkohol. Áno, viem, že niektorí si radi vypijú, ale nerobia bordel. Pre mňa nie je problém, že pijú iní. (Úsmev.)

Keby ste si mohli vybrať jednu vec, ktorú by ste si mohli vziať z Indie na Slovensko, čo by to bolo?

Chcel by som indické slnko, ale to si vziať nemôžem. Takže určite jedlo. (Smiech.)

Objednávate si potraviny z Nemecka, kde žije omnoho väčšia indická komunita. Nezvažovali ste s manželkou, že pôjdete bývať radšej tam?

Mne sa na Slovensku páči príroda a pokoj. Mám rád menej ľudí, život na dedine mi vyhovuje.

Vaša manželka pochádza z blízkej kultúry, zo Srí Lanky. Nikdy ste ani nezvažovali založiť si rodinu so Slovenkou?

To nie. Nikdy som ani nemal slovenskú frajerku. (Smiech.) Napríklad už len to bravčové mäso, ktoré Slováci bežne jedávajú. Alebo alkohol.

Pochádzam z indického štátu, kde je alkohol ilegálny. Žijem bez neho celý život a vyhovuje mi to. Bolo by asi ťažké nájsť tu takú ženu, ktorá by to akceptovala. Dôležité je pre mňa aj moje náboženstvo a medzi islamom a kresťanstvom sú veľké rozdiely.

Nechcel som robiť v týchto veciach kompromisy, časom by z toho bol problém, najmä pri výchove detí. Ale je to individuálne, nie všetci indickí chalani sú takto nastavení. Mám kamarátov, ktorí majú slovenské manželky aj deti.

Čítajte tiež

Lekár z Kene, ktorý žije vo Vranove Východniari sú priateľskí, pohostinní. Sú mi blízki, my Afričania sme podobní

Jana Holubčíková

Pôsobí ako internista vo vranovskej nemocnici, jeho sestrička v ambulancii je Rómka. Hovorí, že východniari ho prijali dobre.

Ešte stále platí, že sobáše v Indii schvaľujú rodičia? Na Slovensku to tak bolo v minulosti, no teraz už od rodičov nečakáme, že nám schvália budúcich manželov a manželky. V podstate stačí, že to akceptujú a nemiešajú sa do toho.

Rodičia už majú čosi odžité, videli a zažili toho viac. Je rozdiel, keď niečo povie 20-ročný chlapec a 50-ročný muž. Preto máme takú tradíciu.

Keď rodičia zistia, že budúci manžel nie je dobrý, že má napríklad niekde frajerku alebo hrá hazardné hry a minie celú výplatu, tak vtedy manželstvo neschvália. Ale keď je chalan normálny, pracuje a zarába, je to v poriadku.

Ako prebehlo schvaľovanie manželstva u vás?

My sme sa najskôr so Sakinou spoznali, až potom nám to schválili naši rodičia. Naše rodiny sa vtedy stretli, strávili sme spolu niekoľko dní, spoznávali sme sa. Jedli sme spolu, rozprávali sme sa, hovorili sme o príbuzných, o práci. To všetko je dôležité.

Keď sme ich k nám pozvali, videli náš dom, zariadenie aj našich susedov. Dopredu vedeli, že so Sakinou nezostaneme žiť v Indii. Ale keby sme sa niekedy vrátili, bývali by sme blízko rodičov.

Prvá svadba bola u nás v Indii, druhá na Srí Lanke asi po pol roku. Chceli sme ju osláviť aj tam.

S manželkou Sakinou. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Keď sa stane, že sa mužovi páči žena a jeho rodičia povedia nie, musí ich počúvnuť?

Napríklad ja by som tak urobil. (Smiech.) Ale môže to byť aj tak, že muž si chce urobiť po svojom, a keď majú rodičia silné výhrady, musí odísť z domu a osamostatniť sa.

Rada rodičov bola pre mňa dôležitá, preto sme sa všetci stretli – moja rodina aj rodina mojej manželky – a boli sme spolu dva týždne. Jeden-dva dni by nestačili.

My nepoznáme rozvod, tomu sa chceme vyhnúť. Keď sa zoberieme, je to na celý život.

Preto je spoznávanie pre vás také dôležité.

Áno. Preto sa navzájom musia spoznať aj rodičia. Nechceme žiadnu komplikáciu do budúcna.

Vaša manželka nemala problém odsťahovať sa zo Srí Lanky na Slovensko?

Toto všetko sme vyriešili ešte pred manželstvom. Pozrela si Slovensko na internete.

„My nepoznáme rozvod, tomu sa chceme vyhnúť. Keď sa zoberieme, je to na celý život.“Zdieľať

My sme si o tom povedali prví, dohodli sme sa, ako to bude. A potom sme to povedali aj doma.

Rodičia manželky by sa vás mohli pred manželstvom spýtať aj na to, koľko zarábate?

Keď prídu na návštevu, vidia, ako žijeme, ako máme zariadený dom, v akej lokalite bývame. Podľa toho približne vedia odhadnúť, ako sme na tom finančne. Normálne sa ľudia nepýtajú na peniaze, stačí vidieť.

Teoreticky rozmýšľate aj nad tým, že sa vrátite do Indie?

Na Slovensku stále máme len prechodný pobyt. Keby sa niečo stalo a zrušili mi pobyt, musel by som odísť. Nemám slovenský pas, takže je to stále v hre.

Prechodný pobyt je viazaný na zamestnanie. Kým tu pracujem, môžem tu bývať. Moja manželka takisto pracuje, v medzinárodnej firme v Košiciach.

Sledujete správy, čo sa deje vo vašom rodnom kraji?

Áno, Facebook mi ukáže slovenské aj indické správy naraz. (Smiech.) Aj indická ambasáda mi stále posiela nejaké informácie.

Čítajte tiež

Vďaka vášni k cestovaniu našiel v Afrike životnú lásku Svoju ženu musím vykúpiť za jednu kravu a desať motýk

Alena Potocká

Rozhovor s cestovateľom a fotografom Alešom Tvrdým o tom, ako sa cestovanie pre neho stalo životným štýlom i ako fungujú rodiny v Namíbii, odkiaľ pochádza jeho manželka.

Čo robievate s manželkou vo voľnom čase?

Vo svojom okolí máme peknú prírodu, často preto chodíme von. Robíme si aj výlety do Bratislavy, Tatier, navštívili sme niektoré jaskyne... Ale všade nám bolo zima. (Smiech.)

Ak by ste mali v budúcnosti deti, v akom duchu by ste ich vychovávali?

Chcel by som, aby poznali naše tradície. Ale rozdiel by bol už v tom, že ja som žil kedysi v Indii a deti by vyrastali tu, mali by tu kamarátov, navštevovali by slovenské školy, čiže by už pochytili aj tunajšiu kultúru. Ale to by nebol problém, lebo by viac spoznali Slovensko a bolo by to pre ne obohacujúce.

Ako po rokoch hodnotíte svoje rozhodnutie zvoliť si Slovensko? Bola to dobrá voľba?

Áno, určite. S prácou som spokojný, mám veľmi dobrých kolegov, susedov, mám tu manželku. Čo chalan ako ja ešte viac potrebuje?