Vojna odkrýva skutočné tváre ľudí Vojaka môže súdiť len vojak. Kňaz je tam ako opora, nie ako sudca (reportáž z Ukrajiny)

Charkov nás privítal sirénou. Na ten zvuk sa nedá zvyknúť. Ani na to ticho po výbuchu. 

Nocovať by sme mali v ubytovni pri Katedrále nanebovzatia Panny Márie v Charkove. Tamojší kňazi nám na našich humanitárnych cestách vždy pomáhajú. Sú nesmierne vďační, že dobrovoľníci z rôznych krajín prichádzajú do Charkova s pomocou.

Katolícka cirkev to má v tejto oblasti blízko ruských hraníc náročné. Prevláda tu vplyv pravoslávnej cirkvi, ktorá sa síce na začiatku vojny oddelila od tej ruskej, no množstvo pravoslávnych veriacich to vníma len ako formalitu.

Ruská pravoslávna cirkev je v skutočnosti štátom riadená spravodajská sieť maskovaná ako náboženstvo. O hlave Ruskej pravoslávnej cirkvi patriarchovi Kirillovi zahraničné médiá na základe švajčiarskych dokumentov písali, že v 70. rokoch bol spolupracovníkom KGB. Parlamentné zhromaždenie Rady Európy ho oficiálne označilo za spolupáchateľa Putinovej genocídnej vojny. Otvorene vyzýva na „svätú vojnu“ proti Ukrajincom.

Ruská pravoslávna cirkev požehnáva rakety a bomby, modlí sa za zničenie Ukrajiny a sľubuje vojakom miesto v nebi za spáchanie genocídy.

A táto štruktúra stále funguje aj na Ukrajine. Ruskí pravoslávni kňazi boli opakovane pristihnutí pri šírení propagandy, špehovaní, koordinovaní útokov a skladovaní munície v cirkevných budovách.

Nedávno bola zatknutá dcéra kňaza Ruskej pravoslávnej cirkvi, ktorá nainštalovala videokameru pod kupolu kostola a sledovala pohyb Ozbrojených síl Ukrajiny v Pokrovsku.

Aj z týchto dôvodov to Katolícka cirkev a jej kňazi majú na východe Ukrajiny náročné. Preto som bola veľmi rada, že som mohla odovzdať ordinárovi Charkovsko-záporožskej diecézy biskupovi Pavlovi Hončarukovi dar od slovenského kňaza Martina Štrbáka a kňaza Johna Zagarellu z USA, ktorí pomáhajú duchovným v ťažkej vojnovej situácii.

Mnoho katolíkov sa z týchto častí Ukrajiny vysťahovalo, utiekli pred vojnou. No kňazi tu zostali pre tých, čo odísť nemohli. Množstvo z nich slúži aj priamo na frontovej línii. Spovedajú vojakov, slúžia omše čo najbližšie k bojovej línii a často sú tými poslednými, ktorí prinášajú útechu a posledné pomazanie umierajúcim vojakom či civilistom. Služba kňaza v tejto časti Ukrajiny je naozaj ťažká, často bolestná a plná obety.

Videla som zástupy hladných a biednych utečencov, ktorí potichu a pokorne čakajú ráno pred Katedrálou nanebovzatia Panny Márie v Charkove na prídel jedla. Aj to je tu súčasťou služby kňaza.

Reportáž z UkrajinyKým politici vedú vojny, dobrí ľudia si musia pomáhať

Zuzana Cascino

S biskupom Pavlom Hončarukom sme sa rozprávali o jeho kňazoch, ktorí slúžia na fronte. Nedávno tam odišiel aj kňaz Julián, ktorého som spoznala v Sloviansku, meste na frontovej línii. 

„Vojak má svoju osobitú identitu. Danú tým, že je to obranca. A nám neprináleží súdiť to ani porovnávať, lebo to nedokážeme pochopiť. Súdiť vojaka môže zasa len vojak. Kňaz je tam ako opora, nie ako sudca. Je to veľmi náročná úloha. Máme na fronte priamo v prvej línii deväť katolíckych kňazov. Mali by sme ich však mať oveľa viac.“

V Sloviansku, meste na frontovej línii, slúži otec Viktor na tamojšej fare, ktorú sa podarilo vybudovať ako humanitárne centrum aj vďaka pomoci slovenských a českých dobrovoľníkov. Otec Viktor prežil ruské zajatie. Bol kňazom svojich vojakov až do ich poslednej chvíle. Najťažšie bolo, keď ich spovedal pred popravou.

Mnohí vojaci v zajatí za ním chodili, a hoci neboli katolíci, prosili ho o spoveď. Bolo to to jediné, čo mohol pre nich urobiť, a často aj to posledné. Na otcovi Viktorovi – v jeho pohľade – poznáte, čoho sú schopní ruskí vojaci. Napriek tomu sa po vyslobodení zo zajatia zasa vrátil na prednú líniu. Ako povedal, „už mi môžu zobrať len život“.

Biskup Pavlo stíchol. Tento zádumčivý muž rozpráva jasne. Je oporou pre svojich kňazov a zdá sa, že spoločenstvo, ktoré tu v Charkove vytvoril, je silné. Kým sme sa rozlúčili, ešte mi zdôraznil, čo počas nášho rozhovoru opakoval často:

„Vojna odkrýva skutočné tváre ľudí. Odhaľuje ich podstatu, ktorú počas pokojných dní mohli zakryť, ale vojna vytiahne na svetlo to, čo má človek skutočne v srdci. Vo vojne čestnosť, odvahu, láskavosť, obetavosť nezahráš. V ohrození sa prejaví to, čo v sebe naozaj nosíš. Budúcnosť tejto krajiny je plná hrobov. Je nimi už preplnená. A každý mŕtvy by mal mať svoje slovo. A mali by sme tie slová písať a písať, brodiť sa v nich ako v modlitbách, aby sme tak mŕtvym pomohli prekonať smrť. Dlhujeme im to, lebo oni nás učia vzdorovať zlu.“

Ak ma to má trafiť, tak nech trafí

Prvá noc v Charkove bola ťažká. Ležíte v posteli a počúvate približujúce sa vrčanie dronu. Potom streľbu a výbuch. Krátky záblesk. A o chvíľu zasa všetko odznova.

Nakoniec som sa už len unavene pomodlila a zaspávala s tým, že verím, že PPO (protypovitriana oborona) zastaví každý ďalší útok.

A všetky noci sú tu rovnako desivé.

Od rána zasa znejú sirény. Len čo sa jeden poplach skončí, po chvíli vyhlásia ďalší a ďalší. Ľudia si však už zvykli.

„Ak ma to má trafiť, tak nech trafí, ale nebudem dovtedy žiť zalezený pod zemou ako potkan.“

Foto: Zuzana Cascino

Ľudia tu túžia žiť normálne. Bežný letný deň. Na trhovisku Konský rínok rozvoniavajú zrelé broskyne, čierne ježeviky, teda černice, a sladučké kavuny – melóny. Uzbecký predavač mi ponúkol žltý melón na ochutnanie. Bol sladučký a chutil banánovo. Uzbek potom na mňa žmurkol a chcel, aby som mu dala telefónne číslo. Vraj ma pozve na pár dní k sebe a budem si žiť ako cárovná.

Tak som mu povedala, že sa mi viac páči žiť ako volunteer, teda dobrovoľník, a stráviť pár dní s rodinami na frontovej línii, kde pomáhame hlavne deťom. Zamračil sa a ešte dlho nechápavo krútil hlavou. Skúmavo si prezeral naše auto so znakom Slovenskej katolíckej charity a zrazu sa na mňa usmial a podával mi ruku:

„Ja Fiodor Michailovič.“

Ponúkol mi pomoc, keby sme čokoľvek potrebovali. Zdalo sa mi, že jeho mužská drzosť odrazu zjemnela. Mal snahu nás chrániť a varoval nás pred tým, čo sa nám na frontovej línii môže stať. Keď sa zbehli aj ostatní predavači, zvedavo sa k nám tlačili, len im kývol a kričal: „To volontery iz Slovaččyny.“

Ešte dlho som mala pred očami obraz mohutného predavača melónov z Uzbekistanu, ktorý od prvej chvíle nemal zábrany správať sa drsne a vyzývavo, no len do okamihu, keď zistil, že jazdíme za deťmi na frontovú líniu. Pri tej predstave sa jeho srdce zachvelo a znežnel. Zrazu sa v tom obrovskom drsnom chlapovi ozvala túžba chrániť nás. Akoby predstava detí a žien ako my vo vojne vytiahla z hĺbky na povrch to skutočné, citlivé a starostlivé ja.

Ešte sme nakúpili potraviny, hygienické potreby aj sladkosti pre deti a vyrazili na cestu do Ševčenkova.

Reportáž z Buče a Charkovskej oblastiSám diabol v ruských vojakoch bojoval v našom meste

Zuzana Cascino

Ševčenkove

Ledva sme vystúpili z auta, už sme mali v náručí malú Uľanu. Adoptované dievčatko s ťažkou poruchou zraku, no jeho srdiečko vidí veľmi jasne. Keď sa Katka dostala z Uľaninho objatia, začala vybaľovať všetky darčeky a dobroty, ktoré sme priviezli a na ktoré deti tak túžobne čakali.

Nebolo jednoduché nás tu čakať. V tejto oblasti veľmi blízko frontu im stále hrozí útok. Ruské drony si ako terče vyberajú práve humanitárne centrá, kam si ľudia chodia po pomoc. A priblíženie sa autom označeným ako humanitárna pomoc je veľkým lákadlom na ruský útok. Ale predsa len nás čakali.

„Pomodlili sme sa a išli sme. Tak radi vás vidíme.“

Objatí, úprimných a radostných, bolo veľa. Aj sĺz radosti zo stretnutia.

Deti pokojne čakali na darčeky. Vďaka skvelej Majke Dubeckej sme im mohli rozdávať darčeky určené priamo pre ne.

Drobný Miša si najskôr zobral malé autíčka, potom si prišiel ešte po také väčšie a nakoniec si nabral aj ovocie, zabalil si všetko do trička a utekal k maminmu bicyklu, kde si všetko ukladal do košíka vzadu. A ešte si stihol dobehnúť aj po pastelky. Mal takú radosť, keď si všetky tie poklady ukladal, až som mala slzy v očiach.

Foto: Zuzana Cascino

Prišlo aj veľa rodičov s úplne maličkými deťmi, bábätkami. Za posledný rok sa ich tu narodilo veľa. Dokonca si po plienky dobehol aj čerstvý otecko trojčiat.

Keď som hovorila s matkami týchto detí, ako sa im tu žije, nesťažovali sa.

„Ťažko, ale žijeme. Sme tu doma.“

Potrebujú hlavne plienky, mlieko. Oblečenie si prídu sem do centra zobrať, keď potrebujú.

Malá Varvara si zvedavo obzerala môj kvietok vo vlasoch, kým si jej mama nakladala do kočíka plienky a darčeky.

Dvaja chlapci sa doviezli na veľkom starom bicykli. Do tašiek si nabalili darčeky, sladkosti a ovocie, do ruky melón. Šliapli do pedálov a už ich nebolo. Ešte nám zakývali s melónom v ruke a radosťou v očiach.

Aj ja som dostala nádherný darček. Tradičný ukrajinský, ručne vyrobený náhrdelník z korálok – herdan. 

Varvara a Adelona celú noc tkali tieto vlčie maky, len aby mi ozdobu stihli darovať. Dojalo ma to k slzám. Som rada, že týchto skromných, milých a nesmierne pokorných ľudí poznám.

A ďakujem Bohu, otcovi Martinovi Štrbákovi a otcovi Johnovi Zagarellovi za to, že tu smiem pomáhať.

Na tvárach žien, ktoré pracujú v tomto humanitárnom centre a pomáhajú stovkám rodín, som badala únavu. Vojna trvá už tak dlho. A žije sa im čoraz ťažšie. Tatiana je nesmierne vďačná a ukazuje nám stenu hrdinov, kde má fotografie všetkých, ktorí tu pomáhajú. Aj svoju fotku som tu našla. Tatiana hovorí, že sa blíži čas, keď tu už nebudú môcť deti zostať, front je čoraz bližšie a obstreľovanie často trvá aj hodiny.

Tatiana nechce svoje deti a vnučku vyhrabávať spod sutín ako svoju sestru, ktorá zahynula pod troskami Rusmi rozstrieľaného domu. V očiach jej vidím obavy a prosbu.

Aj preto ma veľmi bolí, že som jej musela oznámiť, že deti z tejto oblasti nezaradili do projektu letného pobytu v Taliansku, kde by si traumatizované, mnohé aj s telesným hendikepom, trochu oddýchli. Videla som to sklamanie v očiach, lebo už si vybavovali povolenia na vycestovanie a tešili sa. 

Bohužiaľ, nebolo v mojich silách ovplyvniť výber. Ale nevzdávame to. S Katkou sme sa dohodli, že skúsime tieto deti z frontovej línie zobrať aspoň na pár dní niekam na Slovensko, keď nájdeme vhodné miesto a prostriedky. Lebo ony a ich mamy si trochu oddychu od vojny zaslúžia.

Odchádzala som so slzami v očiach. A s modlitbou v srdci, aby som tu pri svojej ďalšej návšteve zasa všetkých stretla. Vo vojne nikdy neviete, ktoré lúčenie je posledné.

Deti a priatelia zo Ševčenkova, neopustíme vás a urobíme všetko pre to, aby sme váš ťažký život na frontovej línii urobili aspoň trochu krajším a radostnejším

Boh vás opatruj, naši hrdinovia.

Ako Slováci vybudovali centrum v SlovianskuKeď nemôžem bojovať na fronte, bojujem aspoň s kelňou v ruke

Lukáš KekelákJuraj Brezáni

Lyman

Cesta do Lymanu bola smutná. Od mojej poslednej návštevy je toto mesto ešte viac zničené. Každý deň pri obstreľovaní zničia Rusi ďalšie domy a ulice.

Obchodíky a kaviarne, ešte pred rokom plné života, sú dnes prázdne. Okná rozbité, múry zrúcané. Máloktorý dom má ešte strechu. Toto mesto už nie je miestom na život, je to zákop, ktorý slúži ako obranný val proti ruskej agresii.

Odovzdali sme medikom zo 63. OMB špeciálne turnikety a ŠVL – umelú ventiláciu pľúc, ktorá je výnimočná tým, že je prenosná a má akumulátor, dokážu ju teda zobrať priamo do zákopov a vďaka nej udržať zraneného pri živote, kým nebude vhodná situácia na jeho prevoz do bezpečia.

Doktor Rodion, anestéziológ, sa potešil. „Týmto prístrojom ste z nás urobili naozaj výkonnú pomoc. Akoby ste nás posunuli zo žiguli do mercedesu. Je to pre nás a našich zranených veľká pomoc.“

S Rodionom a plukovníkom Igorom sme sa ešte dlho rozprávali o aktuálnej situácii na línii. Nerušili nás ani zvuky výbuchov. Človek si zvykne. Občas to bol aj smiech cez slzy. Humor na fronte je iný ako v zázemí.

Malo by to byť podľa pravidiel tak, že dva mesiace bojuješ a potom si mesiac doma, ale toto sú lekári, v prvej línii sú v podstate nepretržite.

„Keď si tu, chceš ísť domov, ale keď si doma, aj tak si mysľou stále tu, stále bojuješ.“

Plukovník Igor ešte minulý rok chodil v okolí na hríby. Dnes sú lesy okolo zhorené a nerastie v nich nič. Zvieratá odtiaľto odišli už dávno, lesy sú priehľadné a to je nebezpečné.

Foto: Zuzana Cascino

Rusi majú teraz drony s optickými vláknami, takže rušičky sú neúčinné. Najhoršie sú presuny na prednú líniu. Tie dva kilometre sú najväčším rizikom, lebo dron ťa na ceste ľahko nájde a zabije. Niekedy musia medici veľmi rýchlo utekať s plnou výbavou aj dva-tri kilometre. Keď už si v zákope, je dobre.

Drony rozhadzujú aj míny. Vyzerajú rôzne, niektoré napríklad aj ako plechovka od piva. Preto nie je dobré popri cestách do čohokoľvek kopnúť či niečo zdvihnúť.

Vojna priniesla veľký rozvoj technológií. Drony a hlavne čipy v nich sú z Číny. Čína predáva všetkým. Rusom aj Ukrajincom. A bohatne.

Plukovník Igor mávol rukou a dodal: „Vojna ukáže, čo je v človeku, a zvlášť tu na fronte. Niekto na vojne bohatne, niekto trpí v prednej línii.“

Reportáž z ChersonuDeťom sa vojna vplietla do detstva ako jedovatý kúkoľ a obmotáva ich neustále

Zuzana Cascino

Kamianka – frontová línia neďaleko Iziumu

Cestou domov sme sa zastavili v Kamianke u starkých Seriožu a Oľhy. Doniesli sme im trochu jedla a hlavne sa prišli porozprávať. Žijú v takmer prázdnej dedine. Z tisícpäťsto obyvateľov zostalo osemdesiat.

Ľudia sa do Kamianky nechcú vrátiť. Nič tu nezostalo. Radšej si vybavia certifikát, teda svedectvo, že ich dom bol úplne zničený, a kúpia si zaň dom niekde inde. Ani humanitárnu pomoc nerozdeľujú rovnako. Často sa k starkým nič nedostane.

„Vojna odkrýva to, aký je človek naozaj. Niektorí využívajú výhody, sú to paraziti, a iní nemajú nič. Ale my ani nič nechceme, len aby sa už vojna skončila. Konca vojny sa ja už nedožijem,“ dodal starec smutne.

Foto: Zuzana Cascino

Cestou cez Izium sme zastavili pri plyšovom macovi opretom o mladú brezu. Za ním sa v záplave večerného slnka týčil k nebu rozbitý dom. Už bol nedávno celý opravený a boli v ňom úrady a byty, keď ho začiatkom tohto roku znovu trafila raketa. Päť mŕtvych a päťdesiat zranených žien a detí.

Plyšový maco stráži toto miesto a pripomína krehkosť života. Rovnako ako detská postieľka v ďalšom rozstrieľanom dome. Pripomína časy, keď bolo všetko v poriadku. Mama varila obed v kuchyni, dieťa spalo v postieľke a otec bol v práci v neďalekom závode. A zrazu je všetko inak.

Ako povedal starec v Kamianke: „Žili sme tu v susedstve s Rusmi. Hranica je blízko. Mali sme tam príbuzných. A teraz z nás politika urobila nepriateľov. My sme vojnu nechceli, ale nás sa nikto nepýtal.“

Odchádzame z frontovej línie so smútkom v duši. Na všetkých, ktorých tu stretávame, badať vyčerpanie a únavu.

Vojna odkrýva v ľuďoch to, čo v čase mieru tlie v človeku pod povrchom. To zlé aj to dobré. Čistí zrno od pliev. Boh daj, aby to čisté zrno, čo zostane, mohlo raz, keď sa vojna skončí, vyklíčiť v nový, lepší svet.