Reportáž z Chersonu Deťom sa vojna vplietla do detstva ako jedovatý kúkoľ a obmotáva ich neustále

Cesta do Chersonu sa nám trochu skomplikovala. Ráno o 5.00 nám začala svietiť kontrolka baterky. Postupne sa rozblikali aj ostatné kontrolky. Motor sa prehrieval.

Posledné metre nás auto doviezlo k benzínke len päťdesiat metrov od autoservisu v Pervomajsku. Zostávalo nám iba čakať, kým o ôsmej otvoria. Hovorím Katke, že možno príde niekto aj skôr.

Prišiel.

Mladý muž si už o 6.30 auto zbežne prezrel a o chvíľu sme stáli nad montážnou jamou. Roztrhnuté remene. Zohnali, vymenili, doliali chladiacu kvapalinu a s úsmevom nás vyprevadili na cestu. Ešte sme dokúpili zemiaky a ideme do Chersonu.

Priviezli sme do humanitárneho centra základné potraviny, hlavne zemiaky. Na zamínovaných poliach je v okolí Chersonu ťažké niečo pestovať. Foto: Zuzana Cascino

Humanitárne centrum Syľni, bo viľni – Silný, lebo si slobodný

Slnko už pálilo, keď sme vošli do Chersonskej oblasti. Polia popri ceste boli melónové plantáže. Ešte nikdy som nevidela melónové polia. Táto oblasť bola pred vojnou vychýrená tými najsladšími melónmi, aké ste kedy mohli ochutnať. Aj dnes sa snažia melóny pestovať, ale oblasť je ostreľovaná ruským delostrelectvom a dronmi, tak je problém na poliach pracovať a pozbierať úrodu.

Keď sme sa blížili priamo k mestu Cherson, nad poľom sa vznášal dron. Chvíľu zastal na mieste, akoby si nás premeriaval, a potom odletel. Na blokposte, kde vojaci kontrolujú všetkých, čo vstupujú do mesta, nás s Katkou vojak odfotil, pozorne si prezrel naše povolenia na vjazd a aj celé auto. Viezli sme nemocničné postele pre humanitárne centrum, potraviny, oblečenie a zemiaky. S úsmevom nás pustili do mesta.

Deti nás už čakali v podzemnom protibombovom kryte, kde sa pravidelne stretávajú. Už tretí rok, čo trvá vojna, nechodia do školy. Učia sa online, ale občas sa môžu takto stretnúť a venovať sa nejakým aktivitám alebo sa spolu pohrať. Prišla som s nimi pocvičiť ako detský fyzioterapeut.

Telocvičňa bola skromná, no ja som si rozložila svoje pomôcky. Balančnú polguľu, žinenku, lopty a hlavne spievajúce misky a plazmovú lampu, ktorá reaguje na dotyk.

Prvá prišla mama s malým dvaapolročným Jaroslavčekom. Chlapček sa narodil krátko po vypuknutí vojny a v podstate iný svet ako tento vojnový nepozná. Otec bojuje na fronte, mama je s ním a jeho bratom stále len doma. Jaroslavček sa túli k mame, bojí sa cudzích ľudí.

No potom prišiel jeho starší brat Arťom, a keď sme spolu hrali na spievajúcich miskách, Jaroslavček sa odvážil k nám pridať. Nakoniec sa nechal aj vyšetriť a trochu sme pocvičili. Má vrodenú diastázu, čo je rozostup brušných svalov. Jeho mama povedala, že keď sa narodil, aj s ním cvičili, no potom sa už na rehabilitácie do nemocnice nedostali.

Vo vrchnej časti diastázy sa mu urobila malá bublinka, čo nie je dobré znamenie. Aj nožičky má Jaroslavček výrazne ploché a treba s nimi cvičiť. Ale v ostreľovanom Chersone majú teraz v nemocniciach iné starosti ako riešiť ploché nôžky detí.

Postupne sa pri mne v telocvični vystriedalo viacero detí. Nejakou zvláštnou náhodou mali všetky mená začínajúce sa na písmenko A. Arťom, Artur, Amiel, Andrij, Ajdin, Aňa, Alex, Arek. Všetci sa zozačiatku trochu báli.

Malý Jaroslav sa narodil už počas vojny. Iný svet ako ten vojnový nepozná. Foto: Zuzana Cascino

Deti si užívali muzikoterapiu aj masáž vibračnou miskou. Jej zvuk im pripomínal KAB-y – kerované avia bomby. Foto: Zuzana Cascino

Katka Pajerská deťom nafúkla hrad, ktorý sme im kúpili vďaka darom od ľudí z amerického Daylesfordu. Foto: Zuzana Cascino

Niektorí sa nechceli ani vyzuť z topánočiek a sandálok, radšej nerozhodne postávali pred kobercom na cvičenie. Lákal ich zvuk spievajúcich misiek aj svetelná lampa, tak sa nakoniec predsa len vyzuli. Deväťročný Artur mi prezradil dôvod. Bojí sa, že keď sem dopadne strela, bude musieť potom utekať bosý.

Artur a jeho brat Amiel žijú s mamou v neďalekom byte. Chodievajú sa sem pohrať. Dnes sa učili šiť na stroji. Aj chlapcov to baví. Deti si ušili zúbkové víly. Hrdo mi ich ukazovali.

Doma sa väčšinou dopoludnia učia online. Potom si robia úlohy. A potom sa môžu hrať. Amiel pozerá rád televíziu, no Artur má na počítači špeciálny hudobný program, na ktorom robí svoje pesničky. Hudba ho baví. Bolo to poznať aj teraz.

Všetky deti sa rozbehli ku skákaciemu hradu, ktorý sme im s Katkou kúpili vďaka pomoci kňaza otca Johna Zagarellu z opátstva Daylesford v Amerike. Všetky deti počas terapií sa nedokázali uvoľniť, občas sa trochu usmiali, boli milé a zdvorilé, ale stále bolo badať napätie v ich tvárach. Niekedy zatínali zuby. Stres nedokázali potlačiť ani vo chvíľach, keď sa nemali čoho obávať.

Ale skákanie na farebnom hrade v nich napätie uvoľnilo. Výskali, smiali sa, a keď cez bránu hradu vychádzali von, ich tváre boli rovnako rozžiarené ako tváre detí, ktoré nepoznajú vojnu. Podarilo sa nám to – urobiť deti v Chersone na chvíľu naozaj len deťmi.

Deti na frontovej línii majú v očiach iné svetlo ako deti v slobodnej krajine, ktoré vyrastajú bez sirén. Tu deti poznajú útek do úkrytu. Strach. Obavy. Cítia bezmocnosť dospelých. Rýchlejšie dospievajú. Sú rozumné a opatrné. Vyspelé a pozorné voči ostatným. Vojna sa im vplietla do detstva ako jedovatý kúkoľ a obmotáva ich neustále, aj počas hry či oddychu.

Masírovala som Artura jednou zo spievajúcich misiek. Táto neznie tak krásne, ale je vyrobená tak, aby extrémne vibrovala pri dotyku špeciálnou drevenou paličkou. Tieto vibrácie masírujú tkanivá do hĺbky, no zároveň pôsobia aj na uvoľnenie a upokojenie mysle.

Všetky deti si masáž užívali, Amiel prišiel dokonca trikrát, veľmi ho to upokojovalo. Len Artur hneď na začiatku stuhol. Má vycibrený hudobný sluch, chvíľu misku počúval a potom sa posadil a hovorí:

„To zvučiť, jak koli KAB-y litajut.“
„Je to, ako keď letia KAB-y.“

KAB-y sú kerované avia bomby, teda riadené letecké bomby. Majú pol tony, tonu a dnes už majú Rusi aj 1,5-tonové KAB-y. Takáto bomba zmetie zo sveta celú ulicu alebo jednu menšiu dedinku. Používajú ich na vyľudnenie oblastí, kam sa chcú presunúť, lebo tam už po zhodení bomby KAB naozaj nezostane žiadny dom, kde by sa ľudia mohli ukryť.

A zvuk takejto bomby poznal malý Artur veľmi jasne.

Reportáž z frontovej línie na UkrajineS vrahmi si ruku nepodávajme

Zuzana Cascino

Starkí Sergej a Ľudmila

Z humanitárneho centra Syľni, bo viľni, teda Silný, lebo si slobodný, sme sa vybrali za starkými Sergejom a Ľudmilou. Zostali tu sami. Syn bojuje na fronte a dcéra odišla s vnučkou do zahraničia hneď po vypuknutí vojny. Žijú teraz v Bratislave. Starkí nás radostne privítali, no Sergej sa aj trochu hneval. Vraj mohli dostať z toľkej radosti, že nás vidia, aj infarkt.

Ľudmila a Sergej majú viac ako sedemdesiat rokov. Žijú v tomto byte v Chersone celý život. Teraz sú tu už takmer sami. Susedia, ktorí mohli, utiekli pred vojnou a starkí sa im starajú o byty. Jedni susedia im dovolili vziať si od nich z bytu televízor, veď ktovie, kedy sa vrátia, a tak nech starkí môžu pozerať na veľkej obrazovke, čo sa deje vo svete. A veru aj pozerajú.

Sergej mi rozprával, ako videli v správach, že v Rusku sú veľké záplavy. Videli so ženou, ako v oblasti ruského Čeľabinska plávajú počas povodní celé domy, aj s deťmi a rodinami. Sergej zmĺkol a potom pokračoval.

„Boh ne teľa, bačit zvidtela.“
„Boh nie je teľa, zhora vidí veľa.“

Rusi im vyhodili priehradu Kachovka do vzduchu. Aj im vtedy plávali domy na vode, mnoho ľudí sa utopilo. A teraz im do Ruska poslal záplavy, nech vedia, aké to je.

Sergej vzdychol a v myšlienkach sa preniesol do minulosti. Rozprával, ako si kedysi so ženou plánovali, že na starobu si budú užívať. Svojpomocne s rodinou si na druhej strane rieky postavili malú daču, teda chatku, kam chodievali s deťmi na víkendy a na celé prázdniny. Bolo tam krásne a v lete lepšie ako v rozhorúčenom meste.

Len 75 kilometrov od ich dače bolo more. Pláž Železné vráta bola miestom, kam sa chodievali kúpať. Sergej spomínal, aké to tam bolo krásne vybudované, upravené, lepšie ako v Odese. A dnes to majú Rusi, celú pláž rozryli a zatarasili železnými krížmi, zábranami pred vylodením. Zničili všetko, čo si Sergej s Ľudmilou plánovali.

Svoju daču videli naposledy tesne pred vypuknutím vojny. Potom druhý breh Dnipra obsadili Rusi a už sa na daču nedostali. Ľudmila len dúfa, že jej nezničili tie krásne kreslá, čo tam mali. Spomína na drobnosti, ktoré mala na svojej dači tak rada, a neustále opakuje, len aby to bolo tam, len aby to bolo v poriadku. Obaja dúfajú, že sa tam raz vrátia a všetko bude ako predtým.

Pani Ľudmila oslavovala narodeniny. Priniesli sme jej s Katkou aj kyticu kvetov. Rozplakala sa. Pre vojnu nemôžu oslavovať s celou rodinou, tak sme jej aspoň my urobili radosť. Foto: Zuzana Cascino

Keď sa s Katkou pýtame, či by sa ich príbuzní, ktorí zostali žiť na okupovanej strane rieky, nemohli ísť pozrieť na ich daču, len smutne pokrútia hlavami. Nie je to možné, po vyliatí Kachovky bola zaplavená aj táto oblasť a dnes tak vyrástla z kachovského bahna poriadna džungľa, aj štvormetrové kry a stromy, a tak by sa tam nikto nedostal.

Aj na vyschnutom dne priehrady Kachovka rastie džungľa, porast hojne vyživovaný úrodným bahnom rastie extrémne rýchlo a husto. Dokonca tam už ľudia začali sadiť zemiaky. Život sa prispôsobuje novým podmienkam a dno Kachovky vyhodenej Rusmi do vzduchu sa stáva zdrojom obživy Ukrajincov.

Sergej stále verí, že „naši ukrajinskí chlapci Rusov zasa vytlačia až za hranice a všetko bude znova tak ako pred vojnou. Všetko si opravíme a budeme zasa žiť ako predtým“.

Tak veľmi tomu veria. Dokonca teraz už chodia počas bombardovania aj do krytu v pivnici, lebo teraz sa už neoplatí zomrieť, keď sú naši už aj na druhej strane rieky.

Keď Sergej spomenie druhú stranu rieky Dnipro, vždy sa mu trochu zachveje hlas. Má tam príbuzných. Občas si zatelefonujú. Žije sa tam ťažko. Ľudia, ktorí tam zostali, museli prijať ruské pasy a tie svoje, ukrajinské, odovzdať. Inak by nemohli zostať v domoch, nakupovať, pracovať, vlastniť nehnuteľnosti.

Bez ruského pasu na okupovanom území neexistuješ. A keď sa Rusom nejako znepáčiš alebo protestuješ proti ich nariadeniam, bez akýchkoľvek zábran ťa naložia do autobusu a odvezú preč. „Asi niekde na Sibír.“ Dodáva Sergej.

„Treba nevidimo žiti, šob Rosijani dali vam spokij.“
„Treba žiť neviditeľne, aby vám Rusi dali pokoj.“

Zima zhoršila vojnuKeď nemáme my, ani vy mať nebudete. Rusi zničili v dedine vodovod aj ambulanciu

Zuzana Cascino

Malý umelec z Chersonu

Navštívili sme s Katkou deväťročného Bohdana a jeho mamu Oľu v Chersone. Žijú sami dvaja v maličkom domčeku učupenom v rohu nádvoria veľkých obytných domov. Oľa je vyučená krajčírka, no teraz v Chersone nie je možné nájsť si prácu. Ani syna by nemala kde nechať, lebo školy nefungujú.

Bohdanov otec ich opustil už dávno a Oľa vyrastala v detskom domove, tak nemá žiadnych príbuzných, ktorí by im pomohli. V domove Oľgu trestali za priestupky tým, že jej umývali oči mydlom a horúcou vodou, a tak má dodnes poškodený zrak. Nosí tmavé okuliare.

Nikoho nemajú. Sú naozaj len sami dvaja na svete. Byt, v ktorom bývali predtým, im zničil výbuch pri útokoch ruského delostrelectva a dnes žijú v maličkom domčeku, ktorý jeho majitelia opustili na začiatku vojny. Nechali tam bývať Oľu a jej syna za to, že sa im postarajú o domáce zvieratá, ktoré si pri úteku z Chersonu nemohli zobrať so sebou.

No teraz majú Oľa a Bohdanček Katku. Tá na nich nezabudne, a tak sme im priniesli základné potraviny a aj dve malé šľahačkové tortičky. Opatrne som ich držala na kolenách v krabičke a Katka tiež opatrne obchádzala všetky chersonské jamy na cestách, aby sme tie krásne tortičky priniesli celé.

Keď ich Bohdanček zbadal, oči sa mu rozžiarili. Žijú s mamou naozaj veľmi skromne, a tak sladkosti nemá často. Hneď aj jednu z nich ochutnal a podelil sa aj so svojím kocúrom.

Mali všetci veľkú radosť, že sme ich prišli navštíviť. Mama mi hrdo ukazovala obrázky, ktoré maľoval jej syn. A ja som stratila reč. Už dávno som nič také krásne farebné a s citom pre priestor na papieri nevidela. Jeden s mojimi obľúbenými rybkami mi Bohdanček daroval.

Bohdanček a jeho krásne obrázky. Foto: Zuzana Cascino

Katka Pajerská skladá s Bohdanom autíčko, ten ho neskôr prerobí na odminovaščik, odmínovacie auto. – Bohdanova mama vyrastala v detskom domove. Má poškodený zrak, no aj tak sa snaží pracovať, aby uživila syna. Foto: Zuzana Cascino

Bol zaujatý skladačkou Merkúr, ktorú mu Katka venovala. Skladali spolu pretekárske auto. Bohdanček chce byť raz pretekárom. Keď zložili kolesá, Katka sa zarozprávala s mamou a Bohdan už skladal sám. Na zadnú časť namontoval malú vrtuľku, ktorá mala byť pôvodne prevodovka, ale teraz sa krútila vzadu a akoby zametala cestu za autom.

„Čo to je za auto? Má vzadu kľúčik na dobíjanie?“
„Nie. To je minovaščik. Mašinka na rozminovanie.“

Namiesto pretekárskeho auta chlapec vyrába auto na odmínovanie polí.

„Poďme sa hrať nejako inak.“

Chcela som odviesť jeho myšlienky od vojny.

„Charašo, ty budeš poranená, na tebia striľali a ja budú tebia operovati.“

Bohdanček zobral zo stavebnice podlhovastý dielik a používal ho ako skalpel. Potom na chvíľu použil na moju ruku skrutkovač, niečo mi tam poopravoval a nakoniec mi ranu zašil ozubeným kolieskom.

Hry detí v Chersone zmenila vojna. A hoci sa dospelí snažia deti zaujať, priviesť ich na iné myšlienky, robia im tábory, kde môžu tancovať, spievať, hrať sa či maľovať, aj tak je vojna neustálou súčasťou života a hier detí. Vojna im berie detstvo a už im ho nikto nikdy nevráti.

Pri vchode stáli štyri veľké bandasky naplnené pitnou vodou. Tá je tu na prídel. Za ohradou štekal pes. Pod nohami sa tmolil čierny kocúr. Nikoho už sirény ohlasujúce poplach pri ruskom raketovom útoku neľakajú.

„Zvykli sme si. Vždy len čakáme, kam to dopadne, a sem k nám to moc často nepadá.“

Mama Oľa sa odmlčala. Pohladila syna po vlasoch a dodala, že si nevie predstaviť, ako by žili, keby im ešte aj k tomu všetkému vypínali elektrinu.

Zvykli si na vojnu. Je súčasťou ich dní aj nocí. Lebo žiť sa musí každý deň, aj keď sú tie dni vojnové.

Reportáž z CharkovaRaketu na dvore nechám do konca vojny, nasadím tam kvietky

Christian Heitmann

Helena a jej syn Andrij

Noc pred odchodom domov sme strávili u Heleny. Na začiatku vojny aj so svojím synom Andrijom odišla z Mykolajiva do Mukačeva na Zakarpatsku. No nebolo to pre nich jednoduché. Syn Andrij sa narodil s hendikepom, ako sa tu hovorí, je osoblivý, teda výnimočný.

Je už dospelý, chodí, ale nerozpráva, hoci všetkému rozumie. Trpí strachom z tmy a starať sa o neho je dosť náročné. Andrijov otec od nich odišiel, a tak Helena vychováva syna sama.

Sedíme v kuchyni. Ochutnávam chersonský melón, je naozaj vynikajúci. Keď sa rozozvučia sirény, Helena hneď pozerá na mobil. Letí raketa. O chvíľu počujeme výbuch a cez kuchynské okno, ktoré je nízko nad zemou, sa do kuchyne rúti veľký pes a za ním kocúr. Vystrašene sa chúlia v kúte.

Helena ich utišuje. Na sirény si už zvykli, ale výbuchy ich ešte stále desia. Susede psy uhynuli postupne na zlyhanie srdca. Zvieratá sú vo veľkom strese.

Potom sa všetko zasa upokojí a Helena nám rozpráva, ako si tu žili pokojne a dobre pred vojnou. Mali spoločenstvo rodičov s podobným hendikepom a chodievali spolu na výlety, koncerty. Často sa stretávali.

No od začiatku vojny sa všetko zmenilo. Už sú s Andrijom len doma. Nikam nemôžu, mnohí ich priatelia z Chersonu a Mykolajiva odišli. No Andrij je zvyknutý na svoju izbu, svoje veci, tu je pokojný. Preto sa museli vrátiť z bezpečnejšieho Mukačeva domov.

Aj sa teraz nedávno dohadovali, že by s niekoľkými rodinami, ktoré tu zostali, vycestovali s chlapcami do Lúrd, ale zistili, že chlapci napriek svojmu hendikepu musia mať špeciálny QR kód od vojenskej správy, aby mohli vycestovať do zahraničia. Helena ani len netušila, že aj jej syn by niečo také potreboval, veď určite nemôže narukovať do armády. Špeciálny kód bolo potrebné vybaviť do 16. júna. Teraz už musíte pri vybavovaní zaplatiť pokutu.

Elena ešte rozpráva o ďalšom chlapčekovi, ktorý má problémy. Jeho mama bola tehotná, keď sa začala vojna. Žila v Kyjeve, ktorý bol vtedy často ostreľovaný. Keď sa chlapec narodil, mal pri silnejších zvukoch kŕčovité zášklby až záchvaty. Zostalo mu to dodnes.

Vnímal stres zo sirén, ktorý cítila jeho mama, keď s ním bola tehotná, a zostalo mu to aj po narodení. Snažia sa to nejako zmierniť, ale len sa to zhoršuje.

Medzitým sa znovu rozozneli sirény. Helena pozrela zasa do mobilu. Má aplikáciu na sledovanie strely, rakety. Môže presne vidieť, kam raketa letí.

„No, siudi vono neprijde.“
„No, to sem nepriletí.“

Tentokrát zvieratá zostali pokojné, výbuch nenastal.

Príbehy z charkovského vidiekaVnuci na fronte, rakety na dvore a nikde žiadni nacisti

Juraj Brezáni

Cesta domov

Ešte pred východom slnka sme už boli s Katkou na ceste domov. Do Mukačeva, kde Katka žije, je to viac ako tisíc kilometrov a potom ešte moja cesta cez hranice a do Košíc.

Nefungovala nám klimatizácia, ale žiadna kontrolka nesvietila, chlapci v Pervomajsku odviedli dobrú prácu. Auto nás bezpečne odvezie domov.

Nad melónovým poľom vychádzalo slnko. Na okraji pri kríkoch stálo vojenské auto, hlavne zbraní protivzdušnej obrany boli namierené na nebo, jemne ružové rannými zorami.

Okolo auta sa po poliach prechádzali bociany. Dôstojne dvíhali dlhé nohy a klepali zobákmi, tak ako to robili odjakživa.