Reportáž z Ukrajiny Kým politici vedú vojny, dobrí ľudia si musia pomáhať

Len dva dni po tom, ako sa Robert Fico stretol v Moskve s Putinom, som znovu cestovala do Charkova a do miest v blízkosti frontovej línie.

Viezla som viac ako 500 plyšových medveďov, slonov, žiráf a hrochov. Viac ako dvesto vianočných darčekov. Jedlo. Oblečenie. Lieky. A aj vianočné stromčeky, ozdoby a svetielka. Desiatky ľudí, aj čitateľov denníka Postoj, sa zapojili do výzvy Adventné mosty a poslali kúsok svojej láskavosti zabalený do vianočného balíčka pre ľudí v Ukrajine žijúcich na frontovej línii v oblasti Charkova.

Lebo ľudia aj zo Slovenska podávajú pomocnú ruku trpiacim ľuďom v Ukrajine. A je to mocné stisnutie. Dohoda o tom, že napriek politickým hrám tých hore my tu dolu pri sebe stojíme, vieme si vzájomne pomáhať a žiadny politik nám to prepojenie nemôže zakázať.

Reportáž z Buče a Charkovskej oblastiSám diabol v ruských vojakoch bojoval v našom meste

Zuzana Cascino

Slovenské darčeky pre slepé a slabozraké deti

Doviezli sme 100 darčekov pre slepé a slabozraké deti do špeciálnej školy V. G. Korolenka v Charkove.

Privítal nás zástupca riaditeľa Olexander Elbrusovič Marčenko. Mladý muž, ktorý vyrastal v tejto škole od svojich šiestich rokov a zostal jej verný dodnes. Začínal tu ako škôlkar a dnes je zástupcom riaditeľa.

Previedol nás prázdnou školou. Ich 162 žiakov sa od začiatku vojny nemôže učiť v triedach. Časť detí je evakuovaná v podobnej škole v Poľsku a 100 detí je doma, v 13 regiónoch Ukrajiny, a učia sa online. Iba občas prídu aj osobne do školy.

„V tomto čase prichádzajú deti s rodičmi do našej školy, aby si prevzali vianočné darčeky. Chceme, aby sa tu cítili dobre. Tak náš riaditeľ ozdobil jedličku. Na chodbách znejú z rozhlasu koledy a okná rozbité dopadnutou raketou zakryli roletami.“

Ruská raketa dopadla na budovu oproti na začiatku vojny 3. marca 2022. Tlaková vlna rozbila na škole všetky okná, vyrazila stropy, zničila strechu. V škole bolo vtedy ešte posledných 20 detí, ktoré si pre preplnené cesty utečencami nestihli rodičia vyzdvihnúť. Našťastie sa deťom nič nestalo, len boli vystrašené a v noci spali v pivnici na matracoch, ktoré si priniesli z postieľok. Vytriasli z nich úlomky skla a ustlali si na zemi.

Chodby sú prázdne. Na poschodí visia zo stropov panely. Okná už vymenili, no steny sú ešte ohryzené výbuchom. V prítmí chodby nám Olexander ukazuje výstavku obrázkov detí z ich školy. Slepé deti maľujú špeciálnymi rydlami a vytvárajú plastické obrazy, ktoré si prezeráme hmatom. Brušká našich prstov vidia tváre, domčeky, kostol, oblaky.

Foto: Zuzana Cascino

Na vedľajšom paneli sú obrázky detí so zvyškami zraku. Pôsobivé farby zvýrazňujú svet detí, ktorý vidia len v zahmlených obrysoch. Ale ich sny sú takéto jasné a pestrofarebné ako ich obrázky.

Obraz Krídla namaľoval 13-ročný Pavol Kozirev. Ohromil nás jeho talent. Nový Chagall v suteréne rozbombardovanej školy pre slepé deti v Charkove.

Prešli sme učebne, triedy. Tu deti tancovali. Tu maľovali. Tu sa učili programovať. Tu hrali divadlo. Tu šachy. Tu mali hudobnú školu. Žiačka tejto školy Elena Kovtun vyhrala v roku 2010 spevácku súťaž Ukrajina má talent. Kedysi. V čase mieru.

Talent detí v rôznych oblastiach rozvíjala Agnieška, ako ju nazval Olexander: naša zázračná Agnieška.

Áno, je zázračná. Vďaka nej sme tu. Zoznámili sme sa v Katedrále Nanebovzatia najsvätejšej Panny Márie v Charkove a potom sa už všetko dialo pod Božím vedením až do tejto chvíle.

Olexander nás vedie do podzemného krytu, kde sa deti občas stretávajú, keď prídu do školy. Vybudovali ho vďaka sponzorom. Sú tu lavice. Tabuľa. Okná zakryli. Na stenách sú obrázky. V skrinke makety zvierat. A dva plagáty, ktoré deti varujú pred mínami. Jeden znázorňuje rôzne podoby mín, ktoré môžu deti nájsť. A druhý varuje, že granáty môžu byť ukryté hocikde, možno aj v pračke.

Reportáž z ChersonuDeťom sa vojna vplietla do detstva ako jedovatý kúkoľ a obmotáva ich neustále

Zuzana Cascino

Ešte sa zastavíme pri obrovskom interaktívnom paneli. Takých tu majú viac, no ukryli ich. Pri výbuchu sa zázrakom ani jeden nepoškodil. No teraz ich radšej starostlivo uložili do bezpečia. Deti sa učia online a škola hľadá sponzorov, aby každému dieťaťu zabezpečili špeciálny notebook, na ktorom sa môžu učiť.

Dohodli sme sa s Olexandrom, že sa pokúsim zohnať aj sponzorov na špeciálnu klávesnicu HandCubeKeys, ktorá by týmto slepým a slabozrakým deťom naozaj pomohla v učení sa nových vecí.

Po schodoch schádzame do podzemia. Ešte to tu vonia čerstvou maľovkou. A zadnými celokovovými dverami vychádzame zo školy na dvor. Vidieť odtiaľto vedľajšiu budovu, kde ešte nevymenili okná.

Špeciálna škola pre nevidiace a slabozraké deti v Charkove tu existuje od roku 1892. Vznikla len z milodarov dobrých ľudí. Za to obdobie tu zažili rôzne veci. Šťastné obdobia aj tie menej veselé ako teraz vo vojne. No vďaka oddaným ľuďom, ako sú tunajší riaditeľ, pedagógovia aj samotní študenti, škola prežije aj túto vojnu.

Vo vianočných krabičkách sú pre deti zabalené všetky vaše dary. Deti si ich postupne prevezmú. Niektorým ich pošlú poštou. Darovali ste nielen hračky, plyšiaky, cukríky. Ale hlavne nádej, že majú šancu pokračovať v dobrom diele, ktoré sa tu pred viac ako 100 rokmi začalo. Nádej, že v tomto vojnovom čase nie sú v tom sami. Ďakujem aj všetkým čitateľom Postoja, ktorí sa do tejto zbierky hračiek pre deti zapojili.

Množstvom drobných skutkov dobra pre ľudí v Ukrajine vyvážime to zlovestné podanie si ruky nášho premiéra s ruskými vrahmi.

Foto: Zuzana Cascino

Zdobenie stromčekov

V dedinke Topoľske, ktorú Rusi zničili na začiatku invázie do Ukrajiny, sme deťom a starkým doniesli a ozdobili vianočné stromčeky. Kúpili sme ich vďaka daru otca Johna Zagarellu a jeho ľuďom z USA. Zdá sa to ako drobnosť pre pár ľudí, ale niekedy stačí trochu zmeniť svet jednému, dvom utrápeným ľuďom, aby sa ich a náš život naplnil radosťou. A tá sa potom šíri ďalej.

„S vami prišla akási krásna vôňa,“ opakovala teta Vaľa, kým sme jej zdobili stromček.

„To voňajú Vianoce.“

Tu Vianoce slávia 6. januára.

Posadila sa na posteľ. Keď sme rozžiarili svetielka na stromčeku, aj jej oči sa rozžiarili. Smúti za svojím synom Olegom. Zahynul pre zranenie pri bombardovaní ich dediny. Už jej nikto nezostal. Len čiernobiely kocúr a psík. Sama by si stromček pre seba ani nerobila. Aj preto sa z toho nášho veľmi tešila.

Rovnako žiarili oči aj malému Danymu, ktorý videl rozžiarený stromček prvýkrát v živote. Nakoniec sa predsa len odvážil ho s nami aj zdobiť. Podával mi farebné guľky, aby som ich zavesila. A keď sa rozsvietili svetielka, zostal prekvapený. Potom sa k nim naklonil a chcel ich sfúknuť. Mama mu vysvetľovala, že to nie sú sviečky.

Dany sa narodil už cez vojnu. Ako rástol, poznával svet v úkrytoch, provizórnych bývaniach, kam s mamou, otcom a bratom ušli pred Rusmi, ktorí obsadili ich dedinu, bývali v ich dome.

Po návrate do zničeného, rozstrieľaného domu žili len pri svetle sviečok. A tak Danymu chvíľu trvalo, keď už zasa svietili elektrinou, kým zistil, že žiarovku nesfúkne ako plameň sviečky.

Nakoniec sa toto spočiatku vystrašené chlapča odvážilo si so mnou aj rozbaliť darček. Všetkým plyšiakom, ktoré sme priniesli, dal oblízať zo svojej lízanky. A zrazu sa jeho mama usmievala. Prvýkrát, odkedy ju poznáme, sa usmievala. A darovala nám vzácnu vec. Fotografie svojich detí ako bábätiek. Zostalo jej ich len niekoľko. Všetky ostatné zhoreli pri bombardovaní ich domu. A z tohto jej vzácneho pokladu nám darovala tri obrázky svojich detí.

Ďakujeme.

Navštívili sme Buču, Irpiň a JahidneUkrajinci menia miesta utrpenia na miesta historickej pamäti

Miro Pastorek

Posledný stromček sme ozdobili v dome tety Iry. Na plechovom sude v rohu rozstrieľaného domu, ktorý postupne opravujú. Na chvíľu ma prekvapil pocit mimo času a tejto chvíle. Tisíce kilometrov od domova zdobím stromček a spievam koledy ľuďom, ktorí mi už nie sú cudzí. Keby sme neprišli, stromčeky by si sami nezdobili. Akosi sú ich myšlienky stále opantané vojnou a na tie radostné veci nezostáva čas a energia. Aj preto sme tu. Nosíme im radosť. Niečo, čo je tu pre mnohých mimo ich denného vojnového rozpisu povinností.

Jeden stromček aj s darčekmi sme odovzdali malému Matvejovi v Ševčenkove. Jeho babka a dedo sa veľmi potešili. Kým sa Matvej vráti z výletu, stromček mu ozdobia. To bude radosti.

Matvejova babka stále opakovala: „Jaki vy ľudyny! Jaki vy ľudyny!“

Akí ste ľudia! Áno, zabúdame na to, byť ľuďmi. Mali by sme to pripomenúť hlavne tým, čo si niekde v Moskve podávajú ruky, aby o ľuďoch rozhodovali.

Stihli sme odovzdať darčeky a plyšiaky aj v Ševčenkove. Koníka, ktorého v Košiciach darovala malá Vivienka, som previezla 2000 kilometrov, aby urobil radosť malej Kyre. Tá sa tiež narodila počas vojny. V humanitárnom centre, ktoré riadi jej babka Táňa, malá Kyra vyrastá. Len čo sa potešila s koníkom, odvliekla ho za ucho do bezpečia vzadu, kde medzi kopami oblečenia a jedla pre utečencov už má svoje miesto.

Sledovala som ju, ako prirodzene sa pohybuje po humanitárnom centre pre utečencov pred vojnou, po mieste, aké by deti nemali poznať. Modlime sa za to, aby ukrajinské deti vyrastali zasa v škôlkach, detských centrách s hračkami a trampolínami. Aby ukrajinské deti nesfukovali farebné svetielka na stromčeku ako sviečky v podzemných krytoch. Lebo všetky deti si zaslúžia, aby sme im zabezpečili šťastné detstvo.

Ďakujem všetkým, čo nám v tom pomáhajú.

Foto: Zuzana Cascino

Obraz Slovenska

Prechádzame oblasťou Donecka v blízkosti frontu. Cesty sú na mnohých úsekoch lemované páskami. Za nimi sú zamínované polia. Zničené mosty.

V mestách sa k nebu ako varovné prsty týčia pahýle obhorených budov. Domy bez striech a okien. Rozstrieľané brány.

Ruiny. Zhoreniská. Skaza. Bolesť. Bieda. Tisíce utečencov bez domova. Deti, ktorým ukradli Vianoce a detstvo. Obraz ruského „mieru“.

Keď som počúvala prejav premiéra Fica po návšteve u Putina, myslela som na Dnipro, kde nedávno Rusi vyskúšali na civilnom obyvateľstve bombu Orešnik. Tá po výbuchu roztaví všetko okolo. Dosiahne teplotu 4000 stupňov. Kam dopadne, nezostane nič. Aj ľudí to spáli tak, že nenájdete po nich ani vzorku na identifikáciu DNA.

Koľko takých Orešnikov zaplatí Putin za slovenské peniaze za ruský plyn?

Keď sme sa zvítali s Natáliou, riaditeľkou sociálneho centra v Družkivke, potešila sa, že nás znovu vidí. Natália bola na Rusmi okupovanom území Ukrajiny odsúdená ruským súdom na 12 rokov väzenia za to, že mala doma ukrajinskú vlajku, Ševčenkove básne a učila po ukrajinsky. Prepustili ju po viac ako roku a pol vo väzení v rámci výmeny zajatcov. Inak by vo väzení bola aj dnes. Ale teraz nás v Družkivke objímala na privítanie.

No potom zvážnela. „No čo ten váš Fico, ktorý si v Moskve podáva ruku s vrahom ukrajinských detí Putinom?“ „To nie je náš Fico!“ ohradili sme sa s Katkou. No, bohužiaľ, tento obraz o Slovensku doletel až sem, len osem kilometrov od frontovej línie. A nielen sem. Všade sa nás pýtali, prečo sa Slovensko tak naklonilo k Rusku. A my nevieme odpovedať.

A odpovede nemám ani pre tých, čo píšu oslavné komentáre pod Ficovo vyhlásenie, že Ukrajine už nebude Slovensko posielať elektrinu.

Ako môže niekto mať v sebe toľko zloby, že želá susednému národu utrpenie v zime a tme? Ako dlho potom budú kľačať na kolenách a prosiť Boha o odpustenie, keď nedokážu pochopiť, že elektrina je pre ľudí v núdzi, vo vojne? Okrem toho, veď Slovensko elektrinu predávalo Ukrajine za viac ako 200 miliónov eur. Nie je to dar. Je to obchod, ktorý bol pre nás ziskový. A Fico nás vlastne obral týmto gestom o zisk. A vôbec, Ukrajina už má dodávky zabezpečené z iných zdrojov. Nie sú odkázaní na našu pomoc.

Len aby sa raz nestalo, že Ukrajina bude členom Európskej únie a Slovensko nie. A potom my, hrdí Slováci, ako ruská deržava, chudobná a zaostalá, budeme prosiť o humanitárnu pomoc ukrajinského suseda.

Reportáž z frontovej línie na UkrajineS vrahmi si ruku nepodávajme

Zuzana Cascino

Slovensko nie je iba Fico

Priviezli sme s Katkou starkým Seriožovi a Oľge do Kamianky bojler. Už ste videli plakať starca nad bojlerom? My áno. Práve teraz.

Bojler starkým ukradli ruskí vojaci, ktorí žili v ich dome počas okupácie. Minule nám to ukazovali. Tu sme mali bojler. Rusi zobrali, čo mohli. Čo nemohli ukradnúť, rozstrieľali.

„A vy ste nám vrátili to, čo nám Rusi ukradli. Ďakujeme.“ Starec si zotrel slzy. Spomínal, ako si so ženou chystali tento domček na starobu. Mali tu všetko. A teraz? Znovu ho musia opraviť.

„Pitnú vodu ani plyn nemáme. Nevadí. Hlavne aby na nás už nestrieľali.“

Hlavne aby nás už nestrieľali. Opakuje starec mnohokrát počas našej krátkej návštevy.

A vo mne sa miešajú pocity. Hrdosť na ľudí, ktorí pomáhajú týmto vojnou utrápeným ľuďom. Lebo také je najhlavnejšie prikázanie, prikázanie láskavosti k blížnemu svojmu.

A zároveň sa hanbím za meno Slovenska špinené politikmi, ktorí nehovoria za nás, ale za svoje politické ambície.

Nedokážeme nakúpiť ukrajinským ľuďom všetko, čo im ruskí vojaci ukradli.

Nedokážeme neplakať, keď kráčame po cintorínoch, kde nad tisíckami nových hrobov vejú modro-žlté vlajky.

Nedokážeme zastaviť Fica a jeho verných, aby nepredávali naše Slovensko za pár strieborných Putinovi.

Ale dokážeme nemlčať. Dokážeme kričať, že Fico nie je Slovensko.