Ako Slováci vybudovali centrum v Sloviansku Keď nemôžem bojovať na fronte, bojujem aspoň s kelňou v ruke

Podporiť slovenské evakuačné centrum v Sloviansku môžete prostredníctvom finančnej zbierky na donio.sk.

„Chodíme tam, kde iní končia. Už ani v Charkove nás netreba, aj tam je už ľudí dosť,“ hovorí humanitárny pracovník Anton Frič, ktorý stojí za unikátnym dielom Slovákov na východoukrajinskom Donbase.

Na rímskokatolícku faru v Sloviansku prišiel prvýkrát pred rokom, dnes tam už vedľa fary stojí slovenské humanitárne centrum, ktoré slúži ako zázemie pre ľudí utekajúcich z frontových línií.

Hoci tu žije iba zlomok rímskokatolíkov, nezabúda sa ani na rozdávanie duchovnej pomoci. Na nedeľnú omšu zvyčajne chodí asi 20 ľudí. Omše sú aj počas týždňa, vždy o šiestej večer. Chodia miestni aj vojaci.

Napriek tomu, že je katolícka fara veľmi blízko frontu, počas omší je tu pokoj. Zrejme tomu pomáha aj socha Michala Archanjela a relikvia prvého stupňa – vlasy Jána Pavla II.

Boli sme na Donbase, odkiaľ prinášame päť príbehov ľudí, ktorí pomáhali vybudovať slovenské humanitárne centrum.

Anton Frič

Do Sloviansku prišiel Anton Frič ešte ako pracovník Slovenskej katolíckej charity, dnes má vlastné občianske združenie Vaša charita. Na východ Ukrajiny chodí pomáhať pravidelne, od začiatku vojny to bude už 50-krát.

S miestnym rímskokatolíckym kňazom Júliusom Chabiňakom mu skrsol nápad, že z fary spravia humanitárne centrum, kde si ľudia môžu prísť oddýchnuť, dostať humanitárnu pomoc, čisté periny, najesť sa, nájsť nielen duchovnú, ale aj materiálnu pomoc, ktorú potrebujú.

„Keď prídem z Ukrajiny domov a manželka mi začne rozprávať o problémoch našich detí, sú to pre mňa oproti tomu tu blbosti, ale musím si uvedomiť, že sa k tomu takto stavať nemôžem, lebo sa to nedá porovnávať,“ sype si popol na hlavu.

Anton Frič. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Centrum pre svoju blízkosť k frontu slúži ako styčný bod aj pre vojenských kaplánov nielen z rôznych kresťanských denominácií, ale aj pre židovských rabínov či moslimských imámov.

„Je to ekumenický aj evanjelizačný priestor. Niektorí z dobrovoľníkov tu išli po veľmi dlhom čase na spoveď, sväté prijímanie, jeden tu bol dokonca aj pokrstený a ďalší sa pripravuje na prijatie sviatostí. Aj tento rozmer má naše centrum,“ vraví Frič, podľa ktorého je duchovná pomoc vo vojenskom prostredí veľmi dôležitá.

Kaplnka v Sloviansku. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Rímskokatolícka fara v Sloviansku. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Čo hovorí na vládnych predstaviteľov a ich postoj k Ukrajine? „Je nám fuk, čo urobí slovenská vláda. Je jedno, či tam bol Matovič, Heger, Fico, nič sme od nich na pomoc priamo na Ukrajine nikdy nedostali. Vieme, že si musíme zabezpečiť všetko sami a zohnať sponzorov po svojom.“

Aby sa pomoc nezneužívala, všetko sa eviduje. Zaznamenáva sa, v akej situácii je prijímateľ pomoci, aký má počet detí, kde býva.

Humanitárne centrum vzniklo len 20 kilometrov od frontovej línie, ktorá sa stále posúva. To je aj dôvod, prečo tu iné veľké rozvojové či humanitárne organizácie neinvestujú. Preto si slovenskí dobrovoľníci vybrali toto miesto.

Keď sa front priblíži nebezpečne blízko centra, sú podľa Friča odhodlaní všetko zbaliť a presunúť sa. „To je realita vojny,“ uzatvára s tým, že jeho víziou je pomáhať nielen ľuďom v centre, ale napríklad aj pri evakuáciách.

Marek Janiga

Študent práva a aktívny dobrovoľník Marek Janiga pomáha na Ukrajine podobne ako Anton Frič od začiatku ruskej invázie. Stojí za zbierkou na slovenské humanitárne centrum v Sloviansku, na ktoré Slováci vyzbierali dokopy 50-tisíc eur. Priemerná výška daru bola 30 eur.

„Uvedomili sme si, že sa potrebujeme niekde zastabilizovať a nájsť jeden bod, kde budeme stabilne pomáhať a smerovať naše financie, byť čo najefektívnejší a najadresnejší,“ hovorí Janiga.

Humanitárne centrum má byť podľa rodáka z Oravy niečo, na čo môžu byť Slováci právom hrdí. „Chceli sme vybudovať niečo, k čomu sa môžeme ako Slováci prihlásiť aj v čase zahraničnej politiky vlády Roberta Fica,“ hovorí s tým, že hŕstka slovenských dobrovoľníkov dokáže podľa neho poslať na Ukrajinu viac peňazí ako slovenská vláda.

Marek Janiga. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

„Chceme sa tiež vedieť o pár rokov pozrieť do zrkadla, ako sme sa v danom momente postavili k vojne na Ukrajine, kto je obeť a kto agresor,“ dodáva.

Neobáva sa, že sa Rusi dostanú až do Sloviansku? „Napriek tomu, že sa môže front stále približovať k Sloviansku, vyhodnotili sme to tak, že nie je reálne, aby sa Rusi dostali až sem. Muselo by sa stať niečo naozaj nepredvídateľné. Stále ide o posledné miesto, kde si ešte aj vojaci dajú dole prilbu a dá sa tu žiť v rámci vojnových možností,“ vysvetľuje výber miesta.

Pomoc v centre nie je určená len pre katolíkov, ale pre kohokoľvek, kto príde. Má ísť o miesto, kde môžu miestni, dobrovoľníci i vojaci prísť prespať, oddýchnuť si, vyprať si. „Nerozlišujeme, o koho ide, vítaní sú všetci, ktorí potrebujú pomoc či načerpať sily,“ hovorí Janiga.

Ľuboslav Polák

Vybudovať centrum pomohol aj dokumentarista Ľuboslav Polák. Prvýkrát prišiel na Ukrajinu po roku vojny v zime 2023, aby natočil dokument Chlieb a mier. 

Anton Frič ho o rok neskôr požiadal o pomoc pri stavbe strechy na humanitárnom centre v Sloviansku.

„Viem robiť strechy, tak som sem prišiel,“ vraví dokumentarista z Oravy. 

Ľuboslav Polák. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

„Na vojnu tu najviac doplácajú chudáci, ktorí za to nemôžu. Vždy je iné, keď to človek vidí na vlastné oči a spraví si názor sám,“ hovorí Polák, ktorý pre TV Lux natáčal cyklus Moja misia.

„Ja neviem robiť zbierky, zháňať peniaze, ale viem urobiť obyčajnú manuálnu robotu. Tak keď neviem pomôcť vo veľkom, spravím aspoň drobné veci.“

Roman Suroviak

Veľa rokov pôsobil v stavebnom biznise a pár rokov aj vo financiách, teraz bol v Sloviansku nepísaným stavbyvedúcim. Roman Suroviak, ktorý sa venuje obnoviteľným zdrojom, bol na Ukrajine už osemkrát. 

Keď sa začala vojna, bol veľmi nahnevaný, že svet čosi podobné dopustil. Najskôr pomáhal na hraniciach, no nestačilo mu to. „Ako som prišiel na Ukrajinu, svoj vnútorný nepokoj som stratil. Konečne som mal pocit, že moja pomoc má zmysel,“ hovorí rodák z Medzibrodia nad Oravou.

Roman Suroviak. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

„Počúvam, že nemôžem spasiť celý svet, a je to pravda. Ale keď nemôžem bojovať na fronte, bojujem aspoň s kelňou v ruke a maltou vo vedre,“ dodáva.

Prečo mu práve takáto pomoc dáva zmysel? „Pomáhať treba tam, kde to je potrebné. Najviac blízko frontu, kde ľudia zažívajú peklo a musia utekať,“ hovorí s vierou, že Sloviansk blízko frontovej línie nikdy nepadne. „Rusko už Ukrajinu nedokáže poraziť,“ myslí si.

Vladimír Klimeš

Hovorí o sebe ako o dôchodcovi z Kežmarku, ktorý pomáha napadnutej krajine. Vladimír Klimeš začal chodiť na Ukrajinu najskôr s režisérkou Vierou Dubačovou, ktorá o ruskej invázii natočila dva dokumenty, s Petrom Tokačom z Popradu, ktorý vyváža autá na ukrajinský front, a do Sloviansku ho priviedol Anton Frič. Dokopy bol od vpádu Rusov na území Ukrajiny už 25-krát.

„Nevidím zmysel baviť sa stále dookola o domácej politike, ktorú neviem zmeniť, tak som šiel tu, kde mi to dáva väčší zmysel. Spoznal som tu však takých fantastických ľudí, aj Slovákov, akých by som doma asi inak nikdy nespoznal,“ hovorí pravidelný účastník protivládnych protestov. Najviac ho doma rozčuľuje, keď mu niekto povie, že si Ukrajinci môžu za vojnu sami.

Vladimír Klimeš. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

„Nechápem, pokiaľ siaha až ľudská sprostosť. Jediný argument, ako sa dá niekoho na Slovensku presvedčiť, je, keď ponúknem, že ich vezmem na Ukrajinu so sebou. Vtedy už nikto nechce ísť,“ vraví s tým, že jeho žena nespí, až kým nepríde z Ukrajiny domov.

Okrem Slovákov pomohlo vybudovať centrum aj pár Čechov. Jedným z nich je František Glac, ktorý na katolícku faru v Sloviansku priviedol Mareka Janigu s Antonom Fričom. Tí zas doviedli ďalších dobrovoľníkov, ktorí napokon vytvorili centrum pokoja a oddychu na veľmi unavenom území.