V modernom detskom centre vo Svaľave Ukrajinci dokážu naprávať staré systémy omnoho rýchlejšie, než by sme to zvládli my

Vojna neprebieha len na frontovej línii. Je presiaknutá v celej krajine. A zasahuje svojimi chápadlami aj ďaleko za hranice.

Pripomína sa v sirénach, výpadkoch elektriny, útekoch do krytu, ale počuť ju aj v bežnej reči medzi ľuďmi na ulici, ktorú náhle preruší neznámy zvuk podobný bzučaniu. Vtedy všetci spozornejú, zmĺknu a podozrievavo pozorujú oblohu.

Ukrajinci sú stále pripravení na možnú hrozbu. Nie je miesto, ktoré je úplne bezpečné. Miesto, kde by vás nenašla raketa či dron.

Len čo som prišla na hraničný priechod vo Vyšnom Nemeckom, bolo mi jasné, že tentoraz neprejdem rýchlo. Šoféri predo mnou vykladali na stolíky všetku svoju batožinu a takú prehliadku som ešte nezažila. Niekedy je mi trochu trápne, keď mi tašku s mojou kozmetikou prezerá cudzí muž, ale také sú pravidlá.

Strávila som na slovenskej strane dve hodiny, a keď som prešla na ukrajinskú stranu, vyplo im tam elektrinu. No colníci už sú evidentne na podobné výpadky zvyknutí. O pár minút nabehli záložné zdroje a počítače im zasa fungovali. Ukrajinskú stranu som prešla za desať minút a po dlhých dvoch mesiacoch som zasa vkročila na ukrajinskú pôdu.

Minúta ticha a sila modlitby

Ponáhľala som sa do Svaľavy, malého mestečka na Zakarpatskej Ukrajine, kde je detský domov a rehabilitačné centrum, v ktorom už od začiatku vojny pomáham ako fyzioterapeut dobrovoľník.

No v Mukačeve zrazu autá na cestách spomaľovali, mnohé úplne zastavili a vodiči z nich vystúpili. Aj ja som prekvapene zastavila na kraji cesty. Vodič auta predo mnou vystúpil a pokľakol na jedno koleno. Sklonil hlavu za tónov zvláštneho tikania, akoby chcel v pokornom postoji uniknúť obrovskému kyvadlu, ktoré odmeriavalo čas jednej minúty, venovanej pamiatke hrdinov a obetiam vojny.

Ukrajina si každý deň o deviatej hodine ráno celoštátnou minútou ticha pripomína padlých vojakov aj civilistov. Autá zastavujú na krajniciach, ľudia prerušujú prácu a ticho stoja či kľačia. Je to prejav úcty voči tým, ktorí položili životy v boji s ruskou agresiou. Ide o silný moment národnej jednoty a spomienky na obete.

A ja som sa v tejto chvíli stala jeho súčasťou. Je to mrazivý pocit počuť tikanie času, ktorý sa pre mnohých už definitívne zastavil. Nepoznám rodinu, v ktorej by o niekoho v tejto vojne už neprišli.

Reportáž z vianočného CharkovaNa pohrebe Slavika a medzi deťmi žijúcimi v hlbokej chudobe. Dokedy budeme mlčať?

Zuzana Cascino

Keď chvíľku sedím v Mukačeve u Katky v kuchyni, zasa zhasne svetlo. Výpadok elektriny, vraciam sa do Svaľavy a časť mesta je v úplnej tme.

Prechádzam dedinkou Dračino, kde je aj Svätotrojičný chrám Cyrila a Metoda. Slúžia tu rehoľné sestry a ženy sa sem často chodia modliť za návrat svojich mužov z frontu.

Rozprávali mi príbeh o žene, ktorá sa sem chodila modliť za svojho muža Vitalika. Bol už dlho v ruskom zajatí. Rozhodla sa, že každý deň obetuje za jeho návrat sväté prijímanie. Do úmyslu však k tejto prosbe vždy dopísali aj modlitbu za tých, čo majú nad ním moc. Za to, aby sa prejavila ich láskavosť.

A jedného dňa, priamo počas bohoslužby, žene zazvonil telefón. Jej Vitalika prepustili zo zajatia. Keď sa vrátil domov, rozprával, že na zozname tých, čo mali byť prepustení, bolo jeho priezvisko, ale krstné meno bolo iné. Prepustili teda iného muža a on tam zostal stáť s batôžkom pred autobusom, v ktorom už sedeli jeho kamaráti.

No vtom pristúpil k nemu jeden z dozorcov, ktorí ho predtým bili a mučili, teraz mal na starosti zoznam prepustených. Keď zistil, že Vitalik na zozname nie je, len sa naňho dlho zahľadel a potom ho bez slov dopísal na spodok zoznamu. V modlitbe sa skrýva nekonečne veľa milosti, modlitba nemá dno, dokáže naplniť aj tvrdé srdce láskavosťou, aj keď len na chvíľu.

V detskom domove vo Svaľave

Aj v detskom domove je úplná tma. Majú tu aj náhradný zdroj elektriny, tak ako na každom strategickom mieste na Ukrajine. Vypínanie prúdu je v tomto období organizované podľa jednotlivých oblastí, regióny sú farebne označené a zaradené do jednotlivých časových pásiem. Tak ľudia vedia, kedy budú bez elektriny.

Niekedy vypadne elektrina aj mimo hlavného rozpisu. Ale domáci sú už na to pripravení. Hlavne nevyhnutné spotrebiče ako chladnička, mraznička sú okamžite napojené na náhradné zdroje či batérie. Hneď blikne aj núdzové svetlo.

Kráčam po zatemnenej chodbe a spomínam na chvíle, keď som sem do detského domova pre najmenšie deti prišla prvýkrát. Bolo to krátko po ruskej invázii na Ukrajinu. Nevedeli sme, ako dlho bude táto vojna trvať a čo všetko v našich životoch zmení.

Vtedy ma privítal riaditeľ domova Volodimir Beyresh, ktorý je dnes už riaditeľom nemocnice v Mukačeve. Terajšia riaditeľka Antonina Gončaruk bola vtedy jeho zástupkyňou a vedúcou terapeutkou.

Prechádzam chodbou okolo karanténneho izolátora, kde ma kedysi narýchlo ubytovali. Vycvičila som si vtedy kocúra, volala som ho Adolf, aby mi v noci strážil komnatu pred krysami, ktoré sem chodili z pivníc.

Foto: Zuzana Cascino

Foto: Zuzana Cascino

Dnes sú tam dve krásne, moderné izby s kuchynkou. Bývajú tam rodičia s hendikepovanými deťmi, ktoré prichádzajú z rôznych častí Ukrajiny do tohto centra na špeciálne terapie a rehabilitácie. Aj my s Katkou Pajerskou sme sem z oblasti Charkova vozili deti na rehabilitácie.

Tentoraz ma umiestnili v hornej časti, kde bolo kedysi oddelenie väčších detí ziročky, teda hviezdičky. Dnes je tam niekoľko nových izieb s moderným nábytkom, každá má svoju kúpeľňu a tiež stôl, na ktorom stoja obedáre z nehrdzavejúcej ocele. Som unavená a hladná po dlhej ceste. Jedlo sa tu nezmenilo. Stále tu varia rovnako výborne, tak ako vlastne aj na celej Ukrajine.

Všade, kam sa pozriem, vidím zmeny k lepšiemu. Opravené schodište s moderným zábradlím, výťah pre vozičkárov a deti v kočíkoch. Všetko ešte vonia novotou. Nahliadnem aj do terapeutických miestností. Svetlá terapeutická miestnosť je plná hojdačiek a pomôcok na tréning vestibulárneho systému, laicky povedané tu deti môžu slobodne skákať, behať, hojdať sa, koľko len chcú.

Vojdem aj do temnej terapeutickej miestnosti, snoezelenu, kde sú pripravené svetelné lampy, svetielkujúci bazén plný loptičiek a panely, na ktorých sa aj deti s poškodeným zrakom môžu učiť čítať a písať. Toto bol môj sen, vtedy dávno, pred štyrmi rokmi. Túžila som, aby deti mali zážitkovú miestnosť, kde si oddýchnu a zbavia sa stresu pri pokojnej hudbe a krásnych svetielkach.

Hneď oproti je muzičny sal, teda hudobná miestnosť. Pamätám si niekoľko vystúpení detí, ktoré tu tancovali a spievali. V miestnosti, kde sa kedysi prezliekali terapeuti, sú teraz ambulancie lekárov s modernými prístrojmi, EKG, echo, sono.

Rýchle zmeny

Moja priateľka Ola ma vezme aj do telocvične. Z niekdajšej kuchynky teraz urobili miestnosť so špeciálnou terapiou na rozvoj komunikácie a jemnej motoriky. Veľký stôl plný hebkého piesku sa zapnutím premietacieho monitora premení na krajinu so zvieratami, a keď rukou vyhrabem do piesku jamku, hneď sa na tom mieste zobrazí jazero a kúsok ďalej vytvarujem kopec.

Programov je na tejto piesočnici veľa a bavilo by ma tvoriť krajinu z piesku. Aj deti to baví. Rovnako ako vo vedľajšej miestnosti, kde mi zasa vďaka špeciálnemu kobercu a projektoru, len čo vstúpim na podložku, rastú pod nohami kvety a hneď miznú. Je to fascinujúce a deti tak s radosťou robia často náročné prvé kroky.

Všetko sa tu zmenilo. Spomínam na tie prvé mesiace, keď v tomto domove bolo viac ako sto detí, sirôt z rôznych častí Ukrajiny, ktoré sem evakuovali z ohrozených a bombardovaných oblastí. Všade boli triedy, tmavé chodby, zariadenie ešte z dávnych čias. A dnes? Moderné rehabilitačné centrum s krásnymi izbami a terapiami, aké na Slovensku ani nepoznáme.

Foto: Zuzana Cascino

Aj v oddelení maljatka, teda bábätká, majú nové postieľky a nábytok. Je tu jedenásť maličkých detí. Tmolia sa po koberci alebo v špeciálnom bazéne, kde kedysi boli guľôčky. Dnes sú v ňom bábätká. Tie najmenšie spia v kočíkoch.

Malý Ivanko si ma najskôr nedôverčivo obzerá. Ale potom sa mu zapáči môj kvet vo vlasoch a už sa odo mňa neodlepí. Toto nie je v ľudských silách zmeniť. Opustené alebo odložené deti tak túžia po dotykoch, pohladení, po pozornosti, že každá osoba sa stáva centrom ich záujmu. A keď vezmete na ruky jedného, hneď sa pýtajú aj ďalší. Všetci túžia po láskavom náručí. Postupne si ich teda pritúlim všetky.

Niektoré deti vezmem na rehabilitačné oddelenie, lebo potrebujú terapie na to, aby sa posunuli vo vývoji. Aj na oddelení paliatívnej terapie, kde sú hendikepované deti, ma vítajú známe tváre. Ivanka sa už začala plaziť. Nasťa už nemá sondu, ale papá sama, a to vďaka neuveriteľnej trpezlivosti tunajších zdravotných sestier, ktoré ju po kvapkách učili piť a jesť. Nové postieľky, farebné koberce, hojdačky a hračky. Úplne iný obraz paliatívneho oddelenia, aký som videla pred štyrmi rokmi.

Zlé časy spájajú dobrých ľudíAko si ukrajinské deti želali aspoň na chvíľu sedieť v školskej lavici

Zuzana Cascino

Budúcnosť aj v ťažkých podmienkach

Ešte na chvíľu pozdravím deti, ktoré šantia v bazéne, a už sa ponáhľam na rehabilitáciu. Na stenách sú nálepky, ktoré som priniesla pred tromi rokmi zo Slovenska. Zvieratká, les, balóny. Ruky terapeutiek sa od rána nezastavia. Deti prichádzajú jedno za druhým. Niektoré plačú, iné mlčia, ďalšie volajú mamu. S deťmi je to už tak. Len deti z domova, ktoré nemajú, nepoznajú rodičov, mlčia. Užívajú si každý dotyk.

Malá Marianka už má dva roky, ale ešte nechodí a nerozpráva. Zvedavo si všetko obzerá. Na vedľajšom lôžku masíruje Nadja chlapca, pri ktorom stojí jeho mama. Chlapec je už po terapiách unavený, trochu plače a volá mamu. Malá Marianka ho počúva, potom tiež skriví ústočká a zaplače ako on. A potom zrazu po chlapcovi zopakuje: Mama. Zaskočilo ma to, neviem, ako odpovedať sirote z detského domova, keď volá mamu. Tak si ju len priviniem k sebe.

Olga masíruje malé dievčatko. Má tri mesiace a jeho mama drží v náručí rovnako maličké bábätko. Táto staršia pani mi je povedomá.

„Áno, pracovala som tu ako zdravotná sestra, keď ste sem pred štyrmi rokmi prvýkrát prišli. Počúvala som, ako hovoríte, že aj siroty majú mať rovnaké šance ako všetky ostatné deti. Potom som dala výpoveď a stala som sa profesionálnym rodičom.“

Marianna Michajlovna a jej manžel, otec Petro, tunajší pravoslávny kňaz, sa na začiatku vojny rozhodli, že dajú deťom od začiatku ich života rodinu a láskavé náručie rodičov. Do svojej patronátnej rodiny si za tie štyri roky vzali postupne sedemnásť detí, ktoré pripravili na vstup do náhradných, pestúnskych alebo adopčných rodín.

Foto: Zuzana Cascino

Podstatné je, že týchto sedemnásť detí malo hneď na začiatku mamu a otca a nemuselo prejsť oddelením maljatok a nevedieť, čo je to mamina náruč. Lebo napriek tomu, že sa domov premenil na krásne moderné miesto, ani to nestačí na to, aby to bol pre dieťa skutočný domov. Sestričky tu majú len jednu náruč a detí často viac ako desať.

A práve to je obdivuhodné na Ukrajine. Reformu, ktorá by u nás trvala desiatky rokov, tu dokázali rozvinúť do reálnej pomoci sirotám za štyri roky.

Je to aj naplnením môjho sna zo začiatku, keď som do tohto detského domova prišla prvýkrát. Hovorila som, že všetky deti majú mať rovnakú šancu na to, aby v maximálnej možnej miere využili svoj potenciál. Ak majú nejaký hendikep, čas takýmto deťom beží oveľa rýchlejšie. Je nevyhnutné, aby mali možnosť čo najskôr absolvovať dôležité terapie, aby sa ich mozog čo najviac aktivoval a deti sa mohli rozvíjať.

Ak do tohto procesu zasiahne vojna, musíme urobiť všetko, čo je v našich silách, aby sme im to napriek zlým vonkajším podmienkam umožnili. To bol dôvod, prečo som do tohto detského domova jazdila každý mesiac na desať dní a ako špecialista na terapie detí im poskytla svoje schopnosti, vedomosti a skúsenosti, aby sme naozaj dali všetkým deťom rovnakú šancu. A Marianna Michajlovna a jej podobné ženy a ich rodiny sú dôkazom toho, že Ukrajina buduje pre svoje deti lepšiu budúcnosť aj v ťažkých podmienkach.

Ukrajinská nezlomnosť

Začiatky boli náročné. Často nebolo svetlo, nekúrilo sa, priestory boli temné a v nie dobrom stave. Vtedy nám pomohol významným darom vtedajší premiér Slovenska Eduard Heger. Začala sa náročná rekonštrukcia a vďaka šikovným ľuďom, ktorí tu pracujú, sa z detského domova dnes stalo moderné Centrum lekárskej rehabilitácie a paliatívnej pomoci deťom Panny Márie vo Svaľave.

Je obdivuhodné, ako sa aj napriek vojnovému stavu na Ukrajine menia veci k lepšiemu. Dôkazom ukrajinskej nezlomnosti, ale aj lásky k deťom je práve toto miesto vo Svaľave.

Ukrajinská pediatrička v MalackáchAni počas vojny sa na Ukrajine nečaká tak dlho na vyšetrenie ako tu

Lukáš KekelákMária Melicherová

Aj život a podmienky u nás na Slovensku sa za tie štyri roky zmenili. Na začiatku vojny sme boli krajina solidárna s utrpením vojnou zmietanej Ukrajiny. Vtedajšie vedenie nášho štátu pomáhalo v rámci rôznych projektov podpory. Dnes slovenská vláda vypína Ukrajine núdzové dodávky elektrickej energie.

Aj moje podmienky boli pred štyrmi rokmi na takej úrovni, že som ako dobrovoľník mohla zadarmo pracovať s deťmi v ukrajinskom detskom domove každý mesiac desať dní. Dnes si to už nemôžem dovoliť. Ak by som desať dní v mesiaci pracovala zadarmo, moje centrum pre deti Adora na Slovensku by skrachovalo.

Terapeutky, ktoré pracujú v detskom domove majú mesačný plat dvesto, maximálne tristo eur. A ekonomická kríza je badateľná aj v cenách na Ukrajine. Žije sa tam naozaj veľmi ťažko. No stále to nevzdávam, lebo ani Ukrajinci to nevzdávajú.

Stihla som navštíviť ešte jednu kliniku, kde vyrábajú protézy pre vojakov, civilistov a deti, ktoré pre vojnové zranenia prišli o končatiny. Vo vstupnej hale všade na zemi na sedačkách ležali mladí chlapci. Bez nôh, často aj bez rúk. 

V ich očiach bolo niečo smutné, plné vzdoru, no aj pokornej odolnosti, niečo na spôsob dôstojnej nezlomnosti, ktorá má svoju hodnotu hoci aj bez rúk a bez nôh. Lebo tie nie sú také dôležité ako charakter a myseľ. Na ten pohľad nikdy nezabudnem.

Ukrajina je už teraz plná takýchto chlapcov s týmto pohľadom. Neustále v nej pribúdajú aj siroty, ktoré prišli o otcov, niekedy aj o matku. Taká je cena vojny. No aj v zlých časoch tvorí hodnoty pre budúcnosť. Mení staré systémy na funkčné schémy s perspektívou pre deti tak, aby mali všetky rovnaké šance.

Dnes je v detskom domove len o niečo viac ako tridsať sirôt. Títo Ukrajinci majú môj hlboký obdiv a úctu za to, že aj v časoch vojny dokázali zmeniť systém a vytvoriť krajšiu budúcnosť pre tých najmenších z najmenších.

Som dojatá a hrdá, že som mohla byť súčasťou tej zmeny. Verím, že žiadne mávnutie motýlími krídlami neprejde bez povšimnutia. Lebo existuje niečo, čo nás presahuje a prepája.