Reportáž z cesty do Charkova Fantómová bolesť štátnickosti a ako sme pomohli modernému centru protetiky vo Svaľave

Slovenský premiér znovu vycestoval na stretnutie s ruským diktátorom do Moskvy. On navštevuje ruského agresora a my zasa pravidelne už viac ako štyri roky pomáhame ľuďom na Ukrajine, ktorí trpia v jeho vojne.

Keď cestujem po Ukrajine, predstavím sa a poviem, že som zo Slovenska. Ukrajinci mierne nadvihnú obočie a povedia len: Poznám Slovensko, tam je Fico. V ich hlase je mierne podobný tón, ako keď hovoria o ruských okupantoch.

A aj preto sa ešte viac snažím aktívne pomáhať Ukrajine ako dobrovoľník, aby som trochu opláchla tú trpkú pachuť.

Bohužiaľ, dnes nemáme štátnika, ktorý by vytváral dôstojný obraz o Slovensku. Tak je na nás, obyčajných ľuďoch, aby sme sa snažili ten obraz v očiach Ukrajincov, ale aj celej Európy trochu vylepšiť.

Minulý týždeň som s dvomi kňazmi – otcom Johnom Zagarellom z USA a otcom Martinom Štrbákom zo Slovenska – navštívila ľudí na Ukrajine, ktorým sa vďaka pomoci týchto kňazov žije o trochu lepšie. Je skvelé, že sa kňazi z rôznych častí sveta spájajú vo vzájomnej pomoci a v podpore.

V ťažkých časoch vojny môžeme byť nešťastní, nadávať, frflať či z pohodlia svojich mierových domov posielať múdre rady o tom, ako majú prestať bojovať a vojna nebude.

Slovensko neoslobodili len RusiKoniec vojny sa dá pripomenúť dôstojnejšie než u agresora

Jozef Majchrák

Alebo môžeme urobiť ten svoj malý kúsok dobra v prospech tých, čo v tej vojne trpia. Kvapka ku kvapke a dobro zrazu odplaví pocit bezmocnosti. Cítime sa silnejší a môžeme tak dodať silu a nádej tým, ktorí v tej vojne musia žiť.

A tak som nesmierne hrdá na týchto dvoch kňazov, otca Johna a otca Martina, ktorí od začiatku vojny pomáhajú ľuďom na Ukrajine. Svojimi darmi podporili počas uplynulých štyroch rokov veľké množstvo ľudí.

Zobrali sme ich s Katkou Pajerskou na náročnú cestu do Charkova, aby osobne spoznali ľudí, ktorým už dlho pomáhajú. Navštívili Charkovskú diecézu, stretli sa s tamojším biskupom Pavlom Hončarukom, s riaditeľom charkovského Caritas-Spes Wojciechom Stasiewiczom, kňazom pôvodom z Poľska, a s kancelárom biskupa, kňazom Olegom Kovinovom.

Biskup Pavlo

„Vojna produkuje veľa biedy a utrpenia. Stres formuje ľudí a mení celú našu spoločnosť,“ povedal charkovský biskup Pavlo na úvod stretnutia pri obednom stole. Napriek takmer dvadsiatim hodinám cesty zo Slovenska do Charkova kňazi necítili únavu a so záujmom debatovali s biskupom o aktuálnej situácii a problémoch kňazov a cirkvi vo vojnovom meste.

„Rodiny sa pod stresom menia. Keď sa im vráti muž, otec, syn vojak z frontu, musia byť pripravení ho prijať v jeho novej podobe. A to nielen v prípade, že sa vráti so zranením, ale aj vnútorne zmenený tým, čo prežil na frontovej línii. A my v našom spoločenstve s kňazmi, kaplánmi aj s laikmi pripravujeme rodiny na toto ich prijatie zmeny blízkeho človeka,“ dodal biskup.

S otcom Martinom sa rozprával po poľsky a ukrajinsky a ten to potom prekladal otcovi Johnovi do angličtiny. V jednej vete občas zazneli slovenské, poľské aj ukrajinské slová a otec Martin dokázal využiť aj goralčinu, ktorú pozná od svojej mamy. Bolo zaujímavé sledovať, ako sa spolu dokážu dorozumieť ľudia z rôznych častí sveta.

Akoby Babylon na chvíľu neexistoval. Spájalo ich totiž niečo oveľa podstatnejšie ako jazyk a reč, boli navzájom prepojení ľudskou láskavosťou, úprimným záujmom a občas som mala pocit, že v tejto podzemnej jedálni, ktorá na biskupskom úrade slúži aj ako protibombový úkryt, sedí a debatuje s nami samotný Kristus. Biskup Pavlo sa venoval téme posttraumatického syndrómu, ktorý je čoraz aktuálnejším problémom ľudí žijúcich v meste blízko frontovej línie.

Spoločný obed s biskupom Charkovskej diecézy v jedálni, ktorá je zároveň protibombovým úkrytom. Foto: Postoj/Zuzana Cascino

„Je to ako v boxerskom ringu: boj, v ktorom musia platiť jasné pravidlá. Mimo ringu ten boj prehráš, ale keď sa riadiš nastavenými pravidlami, máš šancu sa znovu vrátiť do bežného života, a to dokonca silnejší ako predtým. A na to teraz zameriavame svoju činnosť v diecéze. Tvoríme ring s pravidlami, ktoré ľuďom zmeneným stresom z vojny pomôžu byť pochopenými a znovuprijatými a stať sa opäť prospešnými pre spoločnosť. Vytvárame spoločenstvo, v ktorom sa rany hoja a ľudia znovu začínajú žiť.“

Biskup Pavlo sa venuje problematike vojnovej traumy už od roku 2014. Ale teraz je situácia oveľa vážnejšia. Riešia sa problémy v spoločnosti, ktoré vojna okrem priamych bojových dosahov prináša: násilie, depresie, bezradnosť, alkoholizmus, zvýšený počet samovrážd. Rastie priepasť medzi tými, čo zostali, a tými, čo odišli. Vznikajú problémy pre násilný odvod vojakov. Rodiny sa rozpadajú z dôvodu odlúčenia.

Vytvorilo sa dvojročné vzdelávanie kňazov aj civilných osôb, v ktorom sa študuje, ako správne reagovať a adekvátne pomôcť ľuďom s traumou z vojny.

„V Charkove a celej oblasti frontovej línie výrazne narástol počet ľudí s PTR – posttraumatickým syndrómom. Ak s tými ľuďmi nebudeme adekvátne pracovať, zostanú z nich ruiny. A nechceme, aby Ukrajina bola krajinou ruín, ani tých ľudských.“

Otec Vujtek

Otec Vujtek, Wojciech Stasiewicz, pochádza z poľského Lublina a je v Charkove aktívnym kňazom od roku 2017. Po vypuknutí totálnej vojny sa tu rozhodol zostať a koordinovať účinnú pomoc ľuďom v núdzi. Riadi charkovský Caritas-Spes, ktorý pomáha v mnohých oblastiach ťažko skúšaných vojnou.

Najnovší projekt pomoci „bezchatčikovim“, teda bezdomovcom, slúži na poskytnutie aspoň jedného teplého jedla denne pre tristo ľudí. Niektorí z nich boli nútení opustiť svoje domovy pre vojnu. Mesto Charkov im poskytlo bezplatne bývanie a oni zasa bezplatne pracujú pre mesto.

Upratujú, čistia, pomáhajú tam, kde ich mesto potrebuje. Tak im na zabezpečenie potrebných financií na jedlo a osobné potreby už nezostáva ani čas, ani sila. Prichádzajú aj ľudia už vo vyššom veku, mladí odišli za bezpečnejším životom mimo Charkova.

Reportáž z vianočného CharkovaNa pohrebe Slavika a medzi deťmi žijúcimi v hlbokej chudobe. Dokedy budeme mlčať?

Zuzana Cascino

Tak ako každé ráno ešte pred svitaním v charitnej kuchyni ženy varia skromnú, no výživnú polievku. Zemiaky, mrkva, cibuľa, cestoviny. K tomu kúsok chleba.

Otec Vujtek, ako ho tu volajú, zabezpečuje fungovanie mnohých projektov určených na pomoc ľuďom v núdzi v oblasti frontovej línie. Pozná, ako vojna mení životy, a tiež vie, ako sa mení samotná vojna.

„Vojna sa zmenila. Ľudia aj u nás v Poľsku žijú stále v predstave, ako ju poznáme z dokumentov z druhej svetovej vojny. Ale teraz je to iná vojna. Vojna dronov a umelej inteligencie. Stále sa bojuje o pozície aj ťažkou technikou a delostrelectvom. Ale najväčšie ohrozenie vytvárajú pre civilistov drony. Zasiahnu vás kdekoľvek a kedykoľvek, nedokážete byť na tento útok pripravený. Je to sústavný pocit ohrozenia, ktorý vytvára permanentný stres. Táto vojna sa posunula z bojových línií do miest, dedín, na cesty, do kaviarní, obchodných centier. Všade ste teraz v ohrození dronmi. Už niet bezpečných zón. Okrem podzemia. A túto zmenu by mali pochopiť aj ľudia v Poľsku, na Slovensku, v Európe. Nikde nie ste pred dronmi v bezpečí. Tu na Ukrajine bojujeme aj za vás.

U Oľgy a Seriožu

Po obede sme sa s otcom Martinom a otcom Johnom vybrali do dedinky Kamianka za Izjumom. Katka Pajerská tu pravidelne navštevuje niekoľko rodín, ktoré v dedine zničenej počas ruskej okupácie zostali. Starkí Oľga a Serioža nás privítali s radosťou. Ich deti a vnúčatá na začiatku vojny odišli do bezpečia v Európe a starkí zostali sami. Už ich nemá kto objímať. A tak sme ich prišli objať my.

Na nový obrus v kuchyni vyložili skromné pohostenie. Cukríky, koláčiky, uvarili nám silný čierny čaj. Otec Martin prekladal Johnovi z ukrajinčiny do angličtiny slová starých ľudí, ktorí spomínali na časy, keď ich v dedine žilo 1500. Mali tu chrám, školu, škôlku, kaviareň a dva obchody. Počas ruskej okupácie tu všetko ruskí vojaci zničili. Rozstrieľali domy, vyhodili do vzduchu cesty.

„Rusi nám závideli. Ich vojaci nechápali, ako je možné, že si tu žijeme dobre a že to tu máme tak pekne vybudované. Závideli nám čistú vodu tečúcu z vodovodu. Aj bojler na teplú vodu nám závideli, tak si ho zobrali. Aj práčku. A čo nemohli zobrať, zničili.“

Návšteva starkých Oľgy a Seriožu v Kamianke, neďaleko frontovej línie. Foto: Postoj/Zuzana Cascino

Starká Oľga len bezmocne mávla rukou. Už štvrtýkrát museli po obstreloch opravovať svoj skromný domček. V jednej časti majú stenu obloženú drevenými doskami z obalov na muníciu. Zostalo to tu po vojakoch, a tak to použili na opravu zbúranej steny. Z nápisov môžete zistiť kaliber použitých striel.

Otec John sa čudoval, prečo nezostali v bezpečí so svojimi deťmi v zahraničí. „Nechcem zomrieť a byť pochovaný v cudzej zemi,“ odpovedal Serioža. A na otázku oboch kňazov, ako by im mohli pomôcť, starkí zhodne vyhlásili: „Želáme si len jedno, aby sa tu už viac nestrieľalo.“

Aj z darov, ktoré obaja títo „baťuškovia“, ako tu kňazov volajú, poskytli, sa dostáva k týmto ľuďom potrebná pomoc. Dary ľudí spoza hraníc, zo Slovenska a z USA, držia mnohých ľudí nielen pri živote, ale aj v nádeji, že okolitý svet na nich nezabudol. Nie sú to bezvýznamní starčekovia, ale v objatí s týmito kňazmi, čo prešli tisíce kilometrov, aby si s nimi v skromnej izbietke vypili tuhý čierny čaj, sa im vrátila dôstojnosť bytia. Ich objatie stálo za tú námahu počas náročnej cesty k nim. 

Možno sa to nezdá také výnimočné. Lenže byť tu, s týmito starými ľuďmi, ktorým vojna vzala tak veľa, je ako prijatie zodpovednosti za čas a priestor, ktoré s nimi máme spoločné, hoci žijeme v pohodlí v iných častiach sveta. Len chceme, aby vedeli, že nám ich osud nie je ľahostajný.

A tak to zaznelo aj v slovách otca Martina Štrbáka na rozlúčku s komunitou charkovskej charity pri ich pravidelnej rannej modlitbe. „Stojím tu a som rád, že tu môžem byť s vami. Nie je mi ľahostajné, čo sa u vás deje, a urobím všetko pre to, aby som vám pomohol.“

V modernom detskom centre vo SvaľaveUkrajinci dokážu naprávať staré systémy omnoho rýchlejšie, než by sme to zvládli my

Zuzana Cascino

V protézovom centre vo Svaľave

Po dlhej sedemnásťhodinovej ceste z Charkova naspäť k hraniciam sme ešte stihli navštíviť Rehabilitačné centrum a detský domov Panny Márie vo Svaľave na ukrajinskom Zakarpatí. Tam som sa pred štyrmi rokmi s týmito kňazmi zoznámila.

Pracovala som v detskom domove ako dobrovoľník od začiatku vojny a títo kňazi sa prišli pozrieť a na vlastné oči zistiť, ako by mohli pomôcť ukrajinským deťom. A tak sa začala naša spolupráca, ktorá trvá viac ako štyri roky a priniesla pomoc pre stovky detí, žien, starcov, utečencov, lebo na týchto ľudí, trpiacich vo vojne, sme svoju činnosť zamerali. Zopárkrát podporili aj nákup liekov, lekárničiek, turniketov či potrebného vybavenia pre lekárov a medikov priamo na fronte v prednej línii.

Návšteva rehabilitačného centra a detského domova vo Svaľave. Foto: Postoj/Zuzana Cascino

Keď sme obdivovali krásne zrekonštruované priestory detského domova s rehabilitáciou, ukazovala som im časti, ktoré vznikli aj vďaka ich darom. Odviezli sa výťahom pre deti na vozíkoch a v kočíkoch, na ktorý tiež prispeli. Boli sme všetci očarení, ako tu aj v čase vojny dokázali urobiť taký veľký kus práce a zmenili život detí k lepšiemu.

Zašli sme pozdraviť aj chlapcov s vojnovým zraneniami, ktorí prichádzajú do protézového centra Protez Foundation vo Svaľave, aby získali možnosť znovu sa začleniť do života vďaka najlepším protézam. Veľmi si želám, aby sme spoločne pomohli aj týmto chlapcom. Mnohí z nich sú mladší ako môj syn.

Centrum vedie hlavný lekársky riaditeľ Peter Gradinar. Postupne nám predstavil pacientov, ktorých mali práve na cvičení u fyzioterapeuta. Boli to mladí muži, vojaci, ktorí prišli o končatinu vo vojne.

V súčasnosti evidujú na Ukrajine približne 59-tisíc ľudí, ktorí v dôsledku vojny prišli o končatinu a potrebujú protézu. Dobročinný fond Protez Foundation má v súčasnosti tri centrá, jedno v USA a dve na Ukrajine, a doteraz dokázali pomôcť viac ako 1000 pacientom. Najskôr otvorili kliniku v USA v Mineapolise, kde pôsobil doktorov brat, tiež lekár Dr. Yakov Gradinar.

Keď sa začala plnoformátová vojna, pacienti, vojaci po amputáciách, sa chodili liečiť tam. No keď sa vrátili naspäť na Ukrajinu, bolo potrebné robiť následný servis protéz, tak najskôr otvorili servisné centrum a potom 1. marca 2023 začali vo Svaľave vyrábať aj protézy. Keďže je stále viac pacientov, ktorí ich potrebujú, otvorili aj ďalšie protézne centrum v Kyjeve. Tam vyrábajú protézy horných aj dolných končatín. Vo Svaľave sa viac venujú dolným končatinám.

Riaditeľ Gradinar spomínal na náročné začiatky. „Pracujem ako lekár, ortopéd v nemocnici. Nepotreboval som pracovať s protézami pre vojakov. No túto prácu začal vykonávať môj starší brat, ktorý žije v Štátoch, a povedal mi, že nemám na výber a musím s protézami začať robiť na Ukrajine. Koncom roku 2022 sme preto založili fond a začali sme robiť. Aj spolu s mojím synom. Prvú protézu sme jednému chlapcovi od nás z dediny vyrobili u nás doma v garáži. Do roku 2024 som vyrábal protézy ja, dnes už máme v tíme špecialistov, aby sme mohli pomôcť čo najväčšiemu počtu pacientov.“

Kňaz John Zagarella so Stephanom v dobročinnom fonde Protez Fondation. Stephan prišiel o obe nohy v boji o Bachmut. Foto: Postoj/Zuzana Cascino

Prioritne sa v Protez Foundation venujú ľuďom, ktorí prišli o končatiny počas vojny. Nadácia poskytuje bezplatnú protetiku veteránom, civilistom postihnutým vojnou a deťom. Tím sa špecializuje na zložité prípady: vysoké a supervysoké párové amputácie. Ide najmä o pacientov, ktorých iné protetické centrá odmietli pre nedostatok odborných znalostí alebo zložitosť prípadu.

Okrem toho Nadácia Protez pracuje s pacientmi, ktorí majú amputácie horných končatín v kombinácii s úplnou stratou zraku, a potrebujú protetiku. Zaradili do programu aj deti s vrodenými chybami. Raz za kvartál, teda za tri mesiace, vezmú jedno dieťa na protézovanie. U detí je to problém, lebo rastú a po čase je potrebná nová protéza.

Vojaci neplatia za protézu ani za rehabilitáciu. Všetko je hradené z dobročinného fondu nadácie. No je ich naozaj veľa, tak je veľký čakací rad. No ak si niekto nájde sponzora a dokáže si to uhradiť sám, môžu ho vybrať z radu.

Ak by niekto chcel priamo pomôcť týmto chlapcom po amputáciách a prispieť do dobročinného fondu Protez Foundation, môže tak urobiť na IBAN: UA363052990000026000013610208 pre darovanie v eurách. Potrebné informácie sa dajú nájsť na stránke nadácie www.protezfoundation.org.

Hlavný lekársky riaditeľ Peter Gradinar sa odmlčal. V tvári mu bolo poznať, že premýšľa, ako by nám najlepšie vysvetlil, ako protézne centrum funguje.

„Naši špecialisti pravidelne absolvujú rôzne školenia, zvyšujú si kvalifikáciu, vymieňajú si svoje skúsenosti a znalosti s kolegami. Naším cieľom je predsa kvalitná protetika na Ukrajine. Robíme školenia a kurzy, aby sa aj v iných protézových centrách naučili našu technológiu.“

„Radšej nohu stratiť ako život“

Vo vedľajšej telocvični som pozorovala mladého muža, ktorý mal vysokú protézu upevnenú opaskom o trup. Nahrádzala mu nielen koleno a členok, ale aj celý bedrový kĺb. Niečo také som ako zdravotník, ktorý pracoval aj na chirurgickej klinike, nikde nevidela. 

„Áno, vysoké amputácie až od bedrových kĺbov ani u nás na Ukrajine nikto nerobí, je to veľmi zložité. Ale u nás je to možné, no je to výnimočná práca.“

Mladý muž sa volá Sergej a pochádza zo Záporožia. K jeho zraneniu a následnej amputácii došlo v septembri 2023.

„Bol som dôstojníkom, mal som svoju jednotku. Dostali sme bojové zadanie na Záporoží, počas vojenskej akcie priletela mína a odtrhla mi nohu. Evakuácia trvala viac ako sedem hodín, lebo nás neustále ostreľovali z dronov. Problém nastal pre turniketový syndróm. Keď sa nadlho zatiahne turniket, kým zraneného prepravia do bezpečia, často musia pre poškodenie z nedokrvenia urobiť amputáciu. Kým ma dostali do stabilizačného bodu, dali mi narkózu, a keď som sa prebral, prišiel seržant, že nohy už niet.“

„Keby som si mal vybrať, či život alebo nohu, vyberiem si život aj bez nohy. Radšej nohu stratiť ako život.“

„Nohu ti vyrobíme,“ usmial sa pán Peter Gradinar.

V centre Protez Foundation vo Svaľave. Foto: Postoj/Zuzana Cascino

Sergeja začali protézovať v inom centre, v štátnom zariadení. Prvý raz stál na protézach v apríli 2025. Trvalo to dlho, lebo mal aj zranenia brušných orgánov a stómiu. Protéza mu na ňu tlačila, lebo má vysokú amputáciu až od bedrového kĺbu. Musí ju mať teda pripnutú špeciálnou obručou oko trupu. Preto musel najskôr absolvovať liečbu brucha, zbaviť sa stómie a potom mohol začať rehabilitovať s protézou.

„V druhom centre som mal protézu, s ktorou som nemohol chodiť. Tlačilo ma to a nedokázal som na tom urobiť krok. Prišiel som do protézneho centra Protez Foundation, urobili mi prvú protézu a hneď mi sadla. Je to úplne iná, špeciálna technológia.“

Sergej už má konečnú, karbónovú protézu. Keďže mu museli nahradiť aj bedrový, kolenný a členkový kĺb, je potrebné všetky tieto kĺby nastaviť tak, aby spolu ladili pri pohybe, a zároveň musia byť zladené aj s prirodzeným pohybom druhej, zdravej nohy. Nie je to jednoduchý proces. Počas niekoľkých týždňov neustále dolaďujú pohyb protézy tak, aby bol čo najprirodzenejší.

Karbónová protéza sa vyrába až vtedy, keď je stabilizovaný kýpeť, teda už sa nemení. Trvá to niekedy aj rok. Je to veľmi pružný materiál, ktorý reaguje na váhu pacienta, tlak pri dostúpení. Tento materiál pri správnom nastavení vytvára energiu odrazu podobnú ako pri zdravej nohe. Tak sa chôdza na protéze stáva prirodzenejšou a aj energeticky menej náročnou ako pri neodpruženej protéze. Chôdza je komfortnejšia a hlavne nezaťažuje tak panvu a chrbticu. 

23-ročný Denis

A práve to vyhovuje ďalšiemu chlapcovi, ktorý trénoval v telocvični boxerské výpady. Volá sa Denis a má 23 rokov. Pochádza z Ivano-Frankivska. Kontrakt do armády podpísal v roku 2020. Venoval sa kynológii, trénoval psov, ktorí hľadali výbušniny. Keď sa začala vojna, presunuli ho k bieloruským hraniciam.

Začiatkom leta minulého roku sa vracal z pozície a stúpil na mínu zakrytú kameňom. Stál na ňom a nemohol sa pohnúť, potom mína vybuchla. Našťastie mal na oboch nohách turniket, čo mu zachránilo život.

Denis sa pri rozprávaní svojho príbehu usmieva. No spomienky sú to ťažké. „Trochu som kričal, tak som si rukavicou zakryl ústa a vyviezli ma za líniu. Čakali sme aj s ostatnými zranenými na vhodný čas, keď nás budú môcť vyviezť za líniu, lebo ruské drony útočia na zdravotníkov. Potom ma doviezli do ambulancie.“

Od zranenia do protézovania prešli tri mesiace. Teraz má prvú protézu a pripravuje sa na druhú etapu, keď sa kýpeť postupne zmenšuje a tvaruje do novej podoby. Preto treba urobiť druhú protézu, tentokrát športovejšiu verziu. Denis sa pred zranením aktívne venoval boxu a ani strata končatiny mu nezabráni venovať sa ďalej svojmu obľúbenému športu.

Mladý vojak Denis, ktorý sa chce vrátiť aj s protézou k svojmu obľúbenému boxu. Na druhej fotke je ťažký prípad vysokej obojstrannej amputácie. Foto: Postoj/Zuzana Cascino

Jeho chôdza vyzerá úplne prirodzene. Kým mal dlhé nohavice, ani by som nepoznala, ktorá noha je protéza. Je to naozaj výnimočná technológia a tiež skvelá práca fyzioterapeuta, ktorý tu s pacientmi cvičí a učí ich postupne chodiť.

„V našom centre sa snažíme prispôsobiť prácu tomu, aké majú chlapci ciele. Denis chce zasa športovať, tak mu vyrábame protézu tak, aby zvládol športové zaťaženie. A tomu prispôsobujeme aj celkovú činnosť. U každého je cieľ nejaký iný. Niekto sa chce vrátiť do práce, niekto chce chodiť na dlhé prechádzky. Podľa toho robíme to, čo je potrebné, aby sme vojakom pomohli vrátiť sa do aktívneho života a naplniť ich ciele.“

„Denis, chcete sa vrátiť naspäť do služby v armáde?“ „Aj by som sa vrátil, viem, že to nepôjde tak rýchlo. A s touto protézou budem plne funkčný. Ale priznám sa, iba ak moja žienka dovolí, tak sa vrátim.“ 

Veľa chlapcov slúžilo v armáde aj do vypuknutia plnoformátovej vojny, oni často nemali inú profesiu, preto ani teraz, keď majú už hotovú protézu, nechcú sedieť doma a plánujú sa vrátiť do armády, 70 percent vojakov sa s novou protézou vracia naspäť do služby. Pracujú na štábe alebo pri dronoch.

Stephan a Artem

Chlapci, ako tu všetci volajú vojakov, sa veselo medzi sebou rozprávajú, smejú sa. Nepôsobia skleslo ani nešťastne. Naopak, majú zasa nádej, že sa vrátia do plnohodnotného života. Väčšinou majú amputácie jednej končatiny, prípadne len nízke amputácie. No inak je na tom Stephan, ktorého ako prvého objal otec John.

Stephan má 32 rokov a pochádza z Ternopiľa. Slúžil v Bachmute. Priletela mína a prišiel o obe nohy. Protézy má už šesť mesiacov. Najskôr sa učil chodiť len na krátkych protézach. Bolo to veľmi ťažké. Teraz sa už učí chodiť na vysokých, zatiaľ bez pohybu v kolenách. Dokáže prejsť, kam treba. Zvyká si. No ako povedal, do obchodu sám ešte neprejde. Žije s mamou. Raz by si s ňou chcel zasa zatancovať valčík.

Stephan sa musí naučiť chodiť na dvoch protézach, má to teda oproti chlapcom, ktorým ostala aspoň jedna zdravá noha, oveľa náročnejšie. Nemá možnosť spoľahnúť sa na vnímanie chodidiel, čiže sa musí plne sústrediť na každý jeden pohyb. Na schody zatiaľ nedokáže vyjsť, ale trénuje balans na špeciálnej plošine a verí, že časom sa naučí chodiť, kam len bude chcieť, a raz si určite zatancuje ten sľúbený valčík. Pomôžu mu v tom protézy s hydraulickými kĺbmi a bionikou, ktoré sa ovládajú pomocou počítača.

Dokážu sa prispôsobiť aj chôdzi na schodoch, dokonca pomáhajú pri chôdzi po šikmej ploche a tiež sú účinné napríklad pri strate stability, keď zabránia pádu. 

Stihli sme spoznať aj Artema. Má 32 rokov, zasiahol ho dron a sám si založil turniket, mal otvorenú zlomeninu. Slúžil v armáde od svojich osemnástich rokov. Bol na Kryme, na lodi. Artem nám rozpráva o fantómových bolestiach. Po amputácii ich má každý.

„Je to taká pálivá, bodavá bolesť. No protézy pomáhajú pri utlmení fantómových bolestí, lebo dávajú signál do mozgu o činnosti nohy.“ 

Je to bolesť, ktorú človek cíti v časti tela, ktorá už bola chirurgicky alebo traumaticky odstránená. Hoci končatina fyzicky chýba, mozog má stále jej „mapu“ a vysiela signály, ktoré interpretuje ako bolesť. Artem sa napriek svojmu ťažkému osudu stále usmieva. Nové protézy mu dávajú nádej a optimizmus.

„Neviem, čo budem teraz robiť. Moja žena a ani mama už nechcú, aby som sa vrátil na vojnu. Aj môj otec bojoval vo vojne od roku 2014. Potom v roku 2020 ho postrelili. Aj brat možno pôjde na vojnu. No mame sa to veľmi nepáči. Ako budem ďalej žiť? Normálne. Nič sa nekončí, naopak, všetko je ešte len predo mnou.“

Reportáž z UkrajinyNechceme pomstu, len pokoj a hrádzu proti tomu zlu, ktorá by zastavila drony

Zuzana Cascino

Otec Martin sa pri našej rozlúčke opýtal riaditeľa Petra Gradinara, ako je možné, že títo chlapci, aj keď prišli o nohy a prežili traumy na fronte, sú stále plní radosti a optimizmu. Lebo my sa mračíme pri drobných problémoch, aj keď máme všetky končatiny.

„Vojna nás mení. Niekoho na lepšieho človeka, niekoho na horšieho. Podľa toho, čo má ukryté v srdci. Ruku alebo nohu dokážeme nahradiť, ale hlavu nie. Týchto chlapcov udržala pri živote práve ich túžba žiť.“ 

Ich odvaha a chuť žiť sú pre nás inšpiráciou a zanechali v nás hlboký dojem.

Pocit hanby

Naša cesta s dvomi kňazmi sa na Ukrajine končí. Bol to krátky čas na to, aby sme ukázali celé široké spektrum pozitívnych odoziev na pomoc týchto kňazov. No myslím, že im nejde o to, aby poznali výsledky svojich dobrých skutkov. Veď dobro sa deje potichu. Ide o to vzájomné prepojenie. Lebo je veľkým darom môcť niekomu pomáhať. Ale je darom aj pokorne pomoc prijať.

Zlé časy nezmeníme tým, že budeme na ne nadávať. V zlých časoch môžeme hľadať v sebe silu prijať oba tieto dary a vytvárať tak prepojenia, ktoré všetkých zúčastnených učia vzájomnej úcte a pokore. Vznikajú tak nielen nové vzťahy, priateľstvá a prepojenia, ale aj výnimočné chvíle vnútornej istoty, že Boh nás prepája a dáva nám tak nádej, že v zlých časoch nie sme nikdy osamelí.

Zároveň mám neodbytný pocit hanby za našich vládnych politikov, ktorí napriek nedávnym vyhláseniam o podpore Ukrajiny stále nedokážu dôstojne a s plnou vážnosťou vyjadriť trpiacemu ukrajinskému národu pochopenie a solidaritu. Vyhlásenie premiéra o tom, že s Ukrajinou ako so susedom bude spolupracovať, prichádza po štyroch rokoch krutej vojny, keď stál vedľa ruského agresora. 

Preto sa nečudujem, že na Ukrajine vyhláseniam slovenského premiéra málokto verí. Len kývnu rukou a utrúsia poznámku o tom, že sa bojí podobného krachu ako Viktor Orbán. Na štátnickosť je v prípade našich vládnych politikov neskoro. Už im ju nikto neuverí.

Nepomáha ani snaha politických elít oživovať mýty o „slávnych časoch“ a presadzovať politiku, ktorá nereflektuje súčasné reálne postavenie štátu na mape sveta. Štát má inštitúcie – končatiny, ktoré vyzerajú funkčne, ale v skutočnosti neplnia svoju funkciu, sú „amputované“ od reality, čo spôsobuje celospoločenskú bolesť.

A tak nám nezostáva nič iné, len sami začať proces protézovania štátnickosti a nestrácať nádej, že aj tak dokážeme ďalej dôstojne kráčať dejinami.