Reportáž z Buče a Charkovskej oblasti Sám diabol v ruských vojakoch bojoval v našom meste

Keď vchádzate do mesta Buča, nemáte pocit, že práve tu sa odohrali tie hrozné masakre, ktorých zábery obleteli celý svet. Buča ako symbol ruskej krutosti má nový most. Domy a paneláky nové okná a fasády.

Akoby tu vojna ani nebola bývala. Ľudia sedia v kaviarňach. Vyhrievajú sa v posledných lúčoch jesenného slnka.

Stopy vojny v Buči a Irpini sa za tie viac ako dva roky od oslobodenia ukrajinskou armádou zakryli. Ale len dovtedy, kým sa nezačnete rozprávať s tými, čo to prežili. Stopy krutej vojny totiž v ľudskej pamäti nezatriete omietkou ako diery po guľkách zo samopalu na fasáde.

V oblasti Irpiňa a Buče bolo ruskými vojakmi zabitých 1400 civilistov. Z toho bolo zavraždených 37 detí. 

Vchádzame na cintorín. Vedie nás Boleslav, ktorý býva v Irpini. Stretli sme sa v Sloviansku, kde pomáha ako dobrovoľník stavať humanitárne centrum.

Boleslav nám cestou ukázal parkovisko s obrovskou kopou rozstrieľaných áut. Nechali ich tu ako pripomienku toho, čoho boli schopní ruskí vojaci. Rozstrieľali rodiny v autách, ktoré sa snažili okupovanú oblasť opustiť.

Reportáž z frontovej línie na UkrajineS vrahmi si ruku nepodávajme

Zuzana Cascino

„Cárstvo nebeské vám, chlapci“

Prechádzam okolo starých hrobov. Pôsobia honosne. Na pomníkoch sú vyryté tváre žien a mužov. Mali šťastie. Zomreli už dávno, a tak nezažili krutosť ruských okupantov, ktorá zviditeľnila Buču na celom svete. Blížim sa k zadnej časti cintorína, kde vejú modro-žlté vlajky.

Predbehnú ma dvaja mladí ľudia. V rukách nesú tri kávy. Pozdravia ma, a tak sa im prihovorím. Sú to súrodenci Michail a Jelena a majú tu brata Jurija. Potom sa už ponáhľajú k neďalekému hrobu s vejúcou ukrajinskou vlajkou.

Michail kladie jednu kávu na hrob a Jelena pobozká fotku na kríži. Potom si sadnú na malú lavičku pri hrobe a zohrievajú si skrehnuté dlane obtočené okolo svojho hrnčeka. Chvíľu mlčia. Nechcem ich takto pozorovať, no ako odchádzam, počujem, ako Jelena rozpráva bratovi Jurijovi, že už aj na ich dome je nová strecha.

Kráčam popri hroboch. V studenom vetre šuchocú vlajky. Na konci radu je vykopaný nový hrob. Zatiaľ prázdna jama mi pripomína nenásytné ústa, ktoré požierajú ľudí tejto krajiny. Jedny zasýtiš a už sa hneď vedľa škľabia ďalšie. A ďalšie. A ďalšie. Kedy bude zem sýta mŕtvymi tejto vojny?

Tváre, hlavne mladých chlapcov, na mňa pozerajú z fotografií pod vlajkami: 21 rokov, 28 rokov, 30 rokov, 22 rokov. Zrýchlim krok. Zdá sa mi, že oči z fotiek na mňa pozerajú trochu vyčítavo.

Len čo vyjdem na chodník, takmer vrazím do staršej ženy. Ospravedlním sa jej. Na chvíľu mi pozrie do očí a chytí ma za rameno.

„Dievča, videla som ťa, ako si fotíš tieto hroby. Ak to musíš robiť, dobre. Ale hneď ako to použiješ, vymaž to z mobilu. Nenos si to domov. Toto nie je dobré miesto. Je tu mnoho mŕtvych, ktorí cítia hnev. Nedokážu odpustiť.“

Babička Lida sa sem chodí modliť za svojho syna Andrija. Zahynul pri obrane Bachmutu. No modlí sa aj za ostatných. Kým odíde, dvihne ruku nad hroby.

„Cárstvo nebeské vám, chlapci.“

Rýchlym krokom mi zmizne za kríčkami, ktoré lemujú cestu k bráne. Pomaly kráčam za ňou. Už trochu primrznuté farebné lístie mi šuští pod nohami. Keď sa blížim k východu, vidím, ako sa babička Lida rozpráva s Boleslavom, ktorý nás tam čaká. Ukazuje na mňa. Prosí aj Boleslava, aby mi pripomenul, že fotky z cintorína si mám neskôr vymazať. Boleslav ju upokojuje, že sa nemusí o mňa báť.

Lida sa trochu usmeje. Spýta sa, kto som. Vysvetlím jej, že som dobrovoľník, ktorý pomáha hlavne ukrajinským deťom vo vojne.

„Hm, vojna, to je zlé dielo. Viete, zažila som to, keď sem prišli ruskí okupanti. Nielenže nás strieľali ako zvieratá na ulici. Len tak, namierili, vystrelili a išli ďalej. Bolo im to jedno, koho zabili. To ani neboli ľudia, to boli ľudojedi. Ničili naše telá a chceli zničiť aj našu dušu. To sám diabol v Rusoch bojoval v našom meste. Ale my sme mu dušu nedali, no draho sme zaplatili. Srdce mi krváca a nikdy neprestane.“

Cintoríny v mestách Buča a Irpiň sú plné modro-žltých vlajok na hroboch padlých vojakov. Foto: Zuzana Cascino

Vraky civilných áut, rozstrieľaných ruskými vojakmi pri evakuácii, odložené ako pamätník v meste Irpiň. Foto: Zuzana Cascino

Pomoc pre ľudí v pekle

Z rozprávania tých, čo prežili masaker v Buči, je jasné, že nešlo len o to, zabiť ukrajinských ľudí. Išlo o to, ponížiť ich, zadupať ich identitu a hodnoty a potom ich aj tak zabiť.

Keď Rusi zajali manželov v dome tu neďaleko, chceli ženu znásilniť. Povedali jej, že keď sa im podvolí, jej muža nezastrelia. Tak sa podvolila. No počas znásilňovania, na ktoré sa muž musel pozerať, ho aj tak zastrelili. Žena sa dodnes trápi hlavne tým, že to bolo posledné, čo jej muž videl.

A potom to ruskí vojaci zopakovali vo vedľajšom dome, kde žila matka s iba deväťročnou dcérou.

Babuška Lida mi so slzami v očiach podáva ruku. A potom sa hlboko pokloní. Ďakuje za to, čo robíme pre jej národ v tomto pekle.

Aj ja ďakujem, že Boh nás prepojil tak, že môžeme tomuto národu v ťažkých chvíľach pomáhať. Moja vďaka patrí tým, čo sú vzdialenostne síce ďaleko, ale predsa blízko týmto ľuďom a deťom vo vojne.

Už od začiatku vojny pomáha Ukrajine otec John Zagarella. Vďaka dobrým ľuďom v jeho farnosti sa dostáva k ľuďom na frontovej línii naozaj to najpotrebnejšie. A aj ďalší kňaz otec Michele Zanon z talianskeho Udine už dlhodobo pomáha ukrajinským deťom.

A v neposlednom rade bez pomoci premonštráta otca opáta Martina Ambróza Štrbáka by som svoje cesty za ukrajinskými deťmi nezvládla. Keď sa spoja dobrí ľudia, aj ľudia vo vojnovom pekle majú nádej, že svet na nich nezabudol.

Zima zhoršila vojnuKeď nemáme my, ani vy mať nebudete. Rusi zničili v dedine vodovod aj ambulanciu

Zuzana Cascino

Odpustiť, ale nezabudnúť

Skrehnutí zimou a smútkom, ktorý sa do vás vtiera v tomto meste, vchádzame do Boleslavovho domu. Okná už má vymenené, no v tehlovej fasáde aj v kovanej bráne sú ešte stále viditeľné diery po priestreloch guľkami. Boleslav mávne rukou. Nechá to tak, nech sa úplne nezabudne.

Ľudia si tu želajú zabudnúť. Robia všetko pre to, aby si denne nepripomínali tie hrôzy, ktoré sa tu diali počas ruskej okupácie. No ako povedala babuška Lida, „odpustiť raz, časom, môžeme, ale zabudnúť nesmieme“.

Aj preto v Buči stojí veľký Pamätník obrancov.

Hrob mladého vojaka na cintoríne v meste Irpiň. Vek padlých hrdinov sa pohybuje medzi 20 a 30 rokmi. Foto: Zuzana Cascino

Vo veľkom, trochu chladnom dome nás privítal Boleslavov syn Saša. Má 22 rokov a žije tu s otcom. Urobil nám kávu a pomáhal otcovi pripraviť pre nás obed. Potom si s nami sadol k stolu. Aj on rozprával o tom, ako prežil ruskú okupáciu tu v Irpini.

Chcel zostať v dome. Lebo muž má chrániť svoj dom. No keď videl, ako ruský vojak z tanku namieril zbraň na susedu, ktorá bola v obchode po chlieb, a dlho ľahostajne na ňu pozeral a mieril... Žena len nesmelo zdvihla ruku a vojakovi zakývala. Vtedy sa tank pohol a vojak ju nezastrelil. Saša aj s otcom a so starším bratom radšej odišli do domu na dedine, kde to bolo predsa len bezpečnejšie.

Keď som sa tohto inteligentného mladého človeka študujúceho IT technológie opýtala, ako vojnu vníma a čo bude, keď sa to skončí, smelo zdvihol zrak a jasne odpovedal:

„V Japonsku Američania zhodili v druhej svetovej vojne atómové bomby. Všetci sme videli, čo tam tie dve bomby spôsobili. A aj tak Japonci po vojne pokračovali vo vzťahu s USA. Jednoducho nechali minulosť minulosťou a išli ďalej. Progres možno dosiahnuť len tak, že neuviazneme v minulosti. Aj Ukrajina to bude musieť urobiť. Ukrajina mala vždy družbu s Ruskom a v podstate za nejakých päťdesiat rokov bude táto vojna len jedným z konfliktov v učebniciach. Treba konflikt ukončiť dohovorom a začať sa venovať obnove Ukrajiny a jej napredovaniu.“

Sedela som ako primrznutá. Jednak bolo v dome dosť chladno, no mrazili ma aj slová tohto mladého muža. Hlavne po tom, čo som sa prešla po blízkom cintoríne plnom hrobov mladých mužov, obrancov Ukrajiny vo veku tohto praktického mladého muža, ktorý sedel oproti mne.

Možno má pravdu, ale uznať to by znamenalo zorať hroby jeho rovesníkov, ktorí v tomto – podľa neho – konflikte padli za obranu Ukrajiny, a postaviť nad ich hrobmi napríklad skvelý supermarket. Výhodné, praktické – ale správne?

Odpoveď mi dala Oľha, ktorá v Žytomyre vedie humanitárny sklad pre utečencov.

„Nesmieme zabudnúť. Hovorila som s Fínmi, ktorí sem tiež vozia humanitárnu pomoc. Oni nezabudli na vojnu s Ruskom. Pripomínajú ju aj ďalším generáciám a aj vďaka tomu sú vo vzťahu k Rusku opatrní. My sme zabudli. Našich pamätníkov, svedkov napríklad genocídy, ktorí nemlčali, aj politikov, ktorí otvorene hovorili o ruskej hrozbe, všetkých z Ukrajiny vyviezli.“

„Kam?“

„Na Sibír.“

„Zabudli sme a prestali byť opatrní. Už sa to však nesmie zopakovať. Lebo po dohovoroch možno nejaký čas bude pokoj, no aj keby Putin zomrel a nastalo by prímerie, príde zas niekto ďalší a dokončí to, čo Putin začal.“

„Čo máš na mysli? Zabratie územia celej Ukrajiny?“

„Aj to. Ale hlavne genocídu. Úplné zničenie ukrajinského národa. Lebo o to v tejto vojne ide.“

Mladí ľudia chcú predovšetkým žiť pokojne svoj moderný život. No nemali by zatvárať oči nad faktmi, ktoré svedčia v prospech toho, čo hovorila Oľha, a proti Sašovmu pragmatizmu. Presvedčilo ma o tom stretnutie v Družkivke.

S Katkou Pajerskou sme nakúpili a pripravili 50 mikulášskych balíčkov pre deti v Družkivke. Mesto je len 18 kilometrov od frontu a zostali tam už len deti zamestnancov nevyhnutných pre prevádzku mesta, zdravotníkov a sociálnych pracovníkov. Foto: Zuzana Cascino

Vykladanie darčekov v Družkivke s riaditeľkou sociálneho centra Nataliou Ivanivnou Karačor, ktorá bola za propagáciu Ukrajiny na Rusmi okupovanom území viac ako rok a pol vo väzení, kde ju mučili fyzicky aj psychicky. Foto: Zuzana Cascino

Učiteľku postavili tvárou k stene a vystrelili

S Katkou Pajerskou sme pripravili a zaviezli mikulášske balíčky do Družkivky. Žije tam dvadsať kilometrov od frontovej línie približne 30-tisíc ľudí. Riaditeľka centra Natalia Ivanivna Karačor nás srdečne privítala a pohostila chalvou, ktorú vyrábajú priamo u nich. Chalvu som ešte nejedla, tak som rada ochutnala. Na Ukrajine ma vždy prekvapia nové chute.

Kým som skúmala sladkú chalvu, Natalia Ivanivna nám rozprávala, ako funguje ich centrum. Sociálna služba navštevuje 1200 ľudí odkázaných na pomoc takmer každý deň. Deti a detské domovy už z tejto oblasti evakuovali. Zostali tu len deti krízových sociálnych pracovníkov, zdravotníkov a tých, čo sú nevyhnutní pre zabezpečenie životných potrieb obyvateľov Družkivky, ktorí sa nemôžu evakuovať.

Snažia sa evakuovať aj starých osamelých ľudí. No často im na ich prosby, aby sa nechali odviezť do bezpečia, starkí povedia, že chcú umrieť vo vlastnej posteli. Natalia Ivanivna by bola najradšej, keby všetci boli v bezpečí. No ešte radšej, keby sa vojna skončila a ich krásna Ukrajina bola zasa bezpečná a slobodná.

Natalia Ivanivna pozná cenu slobody. Bola učiteľkou dejepisu v Donecku. Hovorila pravdu aj o ukrajinskej histórii. Učila po ukrajinsky a bola hrdá na svoju krajinu. Vo vykonštruovanom procese ju na rok a pol zatvorili do ruského väzenia.

Je očitým svedkom toho, čo sa v takom ruskom väzení deje. Postavili ju tvárou k stene a vystrelili. Slepý náboj ju nezabil. No psychické a fyzické týranie na nej zanechalo stopy. Ruský súd ju odsúdil za držanie ukrajinskej vlajky, Ševčenkových básní a propagáciu Ukrajiny na dvanásť rokov väzenia, neskôr nútených prác v tábore. No vďaka výmene zajatcov ju po roku a pol prepustili.

Nezlomili ju. Naopak. V jej očiach som videla iskru odhodlanosti nevzdať boj za jej krásnu Ukrajinu.

Na moju otázku, či sa nebojí, veď Rusi sú len dvadsať kilometrov od nej, povedala:

„Klamala by som, keby som povedala, že sa nebojím. No som ako kapitán na lodi. Ukrajina je moja loď a ja ju nikdy neopustím.“

Pozerala som do očí ženy, ktorá sa už dlho nevidela so svojím mužom a dcérou. Tí zostali na Rusmi okupovanom území. No aj tak ju v boji za nezávislosť Ukrajiny ako celku nič nezastaví. Neviem si predstaviť, či by som dokázala byť taká silná. Natalia Ivanivna si získala môj hlboký obdiv a úctu.

Mikulášske balíčky odovzdajú deťom v noci pred sviatkom svätého Mikuláša. Natalia mi s úsmevom povedala, že mi pošle fotky, ako spiacim deťom kladú naše balíčky do postieľok a ako si ich ráno nájdu. Lebo taká je tradícia. Súhlasili sme, hoci najradšej by sme sa s deťmi stretli a balíčky im odovzdali. No takto zostane zachované tajomstvo mikulášskej noci a deti sa v tejto oblasti ani nemôžu zhromaždiť na jednom mieste.

Navštívili sme Buču, Irpiň a JahidneUkrajinci menia miesta utrpenia na miesta historickej pamäti

Miro Pastorek

Obnovujú, opravujú, trpia a nevzdávajú sa

Dohodli sme sa ešte na návšteve pred Novým rokom a už potme sme zamierili na faru v Sloviansku. Katka ma zoznámila s otcom Viktorom. Jeho pokojné oči sa často klopili k zemi. Cítila som z jeho pohľadu, tichých slov a jemných pohybov akýsi smútok.

Aj otec Viktor bol v ruskom zajatí. Prežil niečo, čo sa mu nedá slovami vypovedať, iba jeho oči rozprávali o tom, čo Rusi dokážu človeku v zajatí urobiť. Modlil sa vtedy, aby pochopil, prečo sa to deje. Prečo musí znášať všetko to utrpenie v ruskom zajatí. Keď za ním prišiel prvý vojak s prosbou, aby ho vyspovedal, kým ho Rusi zabijú, pochopil, že ho Boh poslal na toto strašné miesto práve pre toto.

Oči ľudí, ktorí prežili ruské zajatie, žalujú svetu o krutosti človeka. Mali by sme im veriť.

Pri rozlúčke otec Viktor spomenul, že sa chystá za vojakmi na líniu. Kde berie silu po tom všetkom, čo v ruskom zajatí prežil, znovu sa vrátiť a vystaviť riziku, že ho zajmú? Iba sa na mňa pokojne pozrel.

„Keď ma zabijú, no tak ma pochovajú.“

Pri návrate do Charkova sme si s Katkou všimli, že na budovu mestskej samosprávy Charkova, ktorá má vybité všetky okná po blízkom dopade rakety, na drevené dosky, ktoré majú miesto okien, domaľovali šieste okno s vianočnou výzdobou. Lebo idú Vianoce a aj v tomto ruskými raketami ťažko ostreľovanom meste ľudia túžia prežiť pekné vianočné sviatky. A tak hoci budova okná nemá, upravia ju tak, aby vyzerala sviatočne.

A takí sú Ukrajinci. Obnovujú, opravujú, zdobia a nevzdávajú sa. Túžba žiť slobodne v ich krásnej krajine je viditeľná aj v najmenších detailoch. A my sme s nimi.

„Rusi idú rovnakými cestami ako predtým fašisti“

Ráno sme sa stretli v Chráme nanebovzatia Panny Marie v Charkove s Agnes Nataliou, ktorá nám predstavila Špeciálnu školu V. G. Korolenka pre deti s poruchami zraku. Dohodli sme si spoluprácu. Bolo by skvelé, keby sa nám podarilo získať pre ich deti špeciálnu klávesnicu HandCubeKeys s Braillovým písmom.

Väčšinu detí zo školy evakuovali do Poľska, zostalo ich tu len niečo vyše päťdesiat. Škola dostala v marci 2022 zásah raketou a riaditeľ školy prežil len vďaka zázraku. No školu už rekonštruujú a venujú sa deťom, ktoré v Charkove zostali.

Tie však mali cez víkend voľno, a tak keď Agnes s krásnymi vlasmi odišla, premýšľali sme s Katkou, kam sa v ten deň vyberieme. Možností, kam v okolí Charkova doviezť humanitárnu pomoc, je veľa, no rozhodli sme sa navštíviť ľudí, ktorých sme už poznali. Rodiny, ktoré zostali žiť neďaleko Iziuma.

Oľha a Serioža v Kamianke naše klopanie na dvere nepočuli. Keby Katka nevedela, že tam žijú, podľa stavu domov na celej ulici by som nebola povedala, že tam vôbec ešte niekto je.

Oľha a Serioža sa do svojej dediny Kamianka vrátili po jej oslobodení spod ruskej okupácie. Svoj dom našli vyrabovaný, zničený, pošpinený, plný odpadkov, myší a hmyzu. Pomaly si domček opravujú. Do ich dediny sa z 1600 ľudí vrátilo len 80, väčšinou starci. Foto: Zuzana Cascino

Zhorené strechy, rozbité okná, rozstrieľané múry. No starkí sa po oslobodení Kamianky spod ruskej okupácie do domu vrátili. Nakoniec sme ich našli obedovať až za tretími zatvorenými dverami. Teplá piecka zohrievala kuchyňu a starkí jedli z plechových hrnčekov polievku, v ktorej si namáčali kúsky chleba.

Obaja udivene vstali od stola, len ryšavý kocúr Ryžik zostal nedbalo spať na stoličke. Keď starkí spoznali Katku, tvár sa im rozžiarila a ruky natiahli k objatiu.

Uvarili nám čaj. Serioža si sadol k piecke. Jeho jasné oči boli smutné, hoci obkolesené vráskami úsmevu. Kedysi sa asi usmieval často. Dnes pri otázke, ako sa má, len mávne rukou.

S Oľhou si všetko v domčeku pripravili na penziu. Vybudovali kúpeľňu, kuchyňu.

„Tu sme mali bojler na teplú vodu,“ ukázala starenka na vykachličkovanú stenu. 

Keď prišli Rusi, mnoho vecí zmizlo a zvyšok jednoducho zničili. Heslom ruských okupantov bolo „Keď my nemáme, ani vy mať nebudete“.

Serioža sa zahľadel do zeme.

„Politika je politika. Teraz idú Rusi rovnakými cestami, ako išli predtým vo vojne fašisti. Aj vtedy zničili našu dedinu.“

Oľha rozprávala, že kedysi tu žilo 1600 ľudí. Mali tu škôlku, školu, za dedinou malý závod, kde mladí ľudia mohli pracovať. Nič z toho nezostalo. Všetko Rusi zničili. Teraz sa sem vrátilo ledva 80 ľudí. Väčšinou starých ako oni. Oľha mala slzy v očiach.

„Mladí sa sem už nikdy nevrátia. Syn žije v Iziume. Bojoval pri Bachmute. Dcére zasiahla a zničila dom ruská raketa.“

Keď sme sa dvíhali na odchod, kocúr Ryžik lenivo otvoril oči. Keď z tohto domu odišli Rusi, bolo tu veľa myší. Starkí ich chytali do pascí, lapili ich 780. A potom si doviezli Ryžika.

Ukazovali nám, ako si pomaly opravujú domček. Niekde museli postaviť celé steny. Vymeniť okná. Sťažovali sa na podvodníkov, ktorí ich pri rekonštrukcii obrali o peniaze. Serioža nakoniec mávol rukou.

„Nebida, toľko što by na nás nestriľali.“

Obytné domy v Iziume, kde zahynulo vyše päťdesiat ľudí. Dnes je ako symbol ruskej krutosti a pietne miesto. Foto: Zuzana Cascino

Teta Ira objíma Katku. Ira stále verí, že jej syn sa vráti. Bol vojakom na fronte a je vyhlásený za nezvestného. Už dvakrát poskytli DNA na identifikáciu ostatkov, ale ani raz to nebol jej syn. Foto: Zuzana Cascino

Deti

Aj v ďalšej dedine Topoľske sa oči dvoch stareniek prichádzajúcich po zablatenej ceste pomedzi rozbité a rozstrieľané domy rozžiarili, len čo spoznali Katku. Objímali nás nielen na privítanie, ale každú chvíľu.

Ira so slzami v očiach spomínala svojho nezvestného syna. Z jeho spolubojovníkov našli aspoň kúsky kostí a mohli ich identifikovať cez testy DNA. Ale pri jej synovi sa to nepodarilo.

„Katka, je možná taká bomba, čo ťa zasiahne tak, že z teba zostane len prach?“

Mlčali sme. Bohužiaľ, taká bomba je, volá sa Orešnikov. Nedávno ju Rusi vyskúšali v Dnipre. Ale starkej sme to nepovedali.

Zaviedla nás do domu svojich vnukov. Chlapci Kyril (9 rokov) a malý Daniel (rok a osem mesiacov) pozerali na tablete rozprávky. Daniel sa bojí cudzích ľudí. Narodil sa v čase okupácie a vlastne nikam medzi ľudí veľmi nechodí. Len včera s ním utekali do nemocnice až v Iziume, lebo si prehryzol jazyk. Tak sme s Katkou vytiahli banány a mäkké čokoládky a pridali to k nákupu, ktorý sme im priniesli.

Daniel tuho zavrel oči a zakryl si uši. Nevidím, nepočujem, tak sa to nedeje. Deti to často robia v naivnej viere, že tak pominie niečo pre ne nepríjemné. No robia to aj mnohí dospelí, no v ľahostajnosti a sebeckom presvedčení, že keď nevidím a nepočujem, nemusím nikomu ani pomôcť.

Nakoniec sa malý Daniel osmelil. Najskôr otvoril očká len na okamih, potom už úplne. Zbadal kvety v mojich vlasoch a natiahol k nim rúčku. Dovolila som mu dotknúť sa ich. Usmial sa. A to je nám odmenou.

Jeden úsmev vystrašeného dieťaťa alebo smutného starca. Keď na chvíľu vďaka nám prídu na iné myšlienky, vyžalujú sa nám, aj si s nimi poplačeme a nakoniec sa cez tie slzy usmejú vďační, že sme na nich nezabudli. Mne a Katke inú odmenu netreba. Toto je dôvod, prečo sa k týmto ľuďom neustále vraciame a prečo nás títo ľudia čakajú.

Vošli sme s Katkou do rozstrieľaného domu v Kamianke. Dom, v ktorom kedysi bývala rodina s deťmi. Prešli sme zničenou kuchyňou okolo zdemolovanej kúpeľne do obývačky. Vyhasnutý kozub. Zvyšky pekných tapiet na stenách. Spálňa zasypaná murivom opadnutým zo stropu. A potom sme vkročili do detskej izby. Na policiach ešte zostali sčerneté knižky o mačiatkach, bábiky s obhoreným vlasmi a čiernymi tvárami. Oblečenie, hračky, knižky rozváľané po zemi. Všetko zničené v dôsledku výbuchu. Rozstrieľané. Spálené.

Zničený a rozstrieľaný rodinný dom v Topoľskom. Rodina musela narýchlo utiecť, v detskej izbe zostali obhorené knižky, hračky, bábiky, učebnice. Rodina sa sem už po oslobodení nevrátila. Foto: Zuzana Cascino

Z tohto domu rodina s dievčatkom utekala narýchlo. Stihli si zobrať len nevyhnutné. Všetko ostatné nechali tu v nádeji, že sa skoro vrátia. Už sa nevrátili.

Mnohé deti z ukrajinských vojnových oblastí sa už k svojim hračkám nevrátia. Ale mohli by sme ich potešiť novými.

Preto sme s Katkou vymysleli akciu Adventné mosty.

Prepojíme deti z krajín, kde je mier, s deťmi z vojnou trápenej Ukrajiny.

Naučíme naše deti súcitu a dáme im možnosť podeliť sa s deťmi, ktoré na tom teraz nie sú tak dobre.

Môžete so svojimi deťmi pripraviť darčeky určené deťom z Ukrajiny. Vložte ich do krabice, pripojte k tomu aj nejaký pozdrav, kresbu, prípadne aj svoju adresu, aby vám deti, ktoré váš darček dostanú, mohli poďakovať.

A ak máte doma nejakého odloženého nepotrebného veľkého plyšáka, môžete ho tiež poslať deťom na Ukrajine. Často práve tieto veľké plyšáky si deti berú ako prvé, keď im privezieme hračky. Podľa slov rodičov sa deti v čase, keď znejú sirény či výbuchy, pritúlia k plyšákovi, objímu ho, dokonca si jeho mäkkými labkami zakryjú uši, aby stlmili zvuky blízkej vojny.

Na Vianoce by nikto nemal byť sám. Vytvorme teda mosty medzi svetom mieru a svetom, v ktorom zúri vojna. Darujme ukrajinským deťom trochu z radosti našich Vianoc a zároveň naučme naše deti súcitu a schopnosti mať radosť z radosti iných. Veď iba deti dokážu urobiť budúci svet lepším. Vytvorme im na to mosty.

Vianočné darčeky môžete priniesť počas celého adventu do 22. decembra 2024. Potom ich s Katkou 28. decembra 2024 odvezieme priamo deťom v Charkovskej oblasti.

Zberné miesta darčekov budú:

– Košice, centrum ADORA, Kováčska 28 
– Poprad, Ukrajinské centrum, Nábrežie Jána Pavla II. 15 od 8.00 do 15.30 
– Bratislava, kontaktujte Juraja (+421 918 355 898)

Viac informácií o Adventných mostoch nájdete na facebookovej stránke Zuzany Cascino.

Reportáž z ChersonuDeťom sa vojna vplietla do detstva ako jedovatý kúkoľ a obmotáva ich neustále

Zuzana Cascino

Blízkosť v nás

Posledný deň mojej cesty na frontovú líniu. Sedela som na starej lavičke pred rozstrieľaným domom s už opravenou strechou so starenkami Irou a Vaľou. Vaľa mi rozprávala, ako smúti za synom Olegom. Keď začali bombardovať ich dedinu, schovali sa v pivnici.

Boli tam dlho, bola zima, tak zakúrili v piecke. No to bola chyba, lebo Rusi podľa dymu zistili, že sú tam ľudia, a pivnica dostala priamy zásah. Viaceré ženy zomreli, Oleg mal zranenie na hlave. Prežil, no odvtedy mával bolesti hlavy a silné záchvaty.

Po oslobodení dediny Oleg opravoval ich zničený dom. Raz, keď bol vysoko na rebríku, dostal záchvat. Spadol. O pár dní v nemocnici zomrel.

Teraz v opravách toho domu pokračuje Katka. Aj dnes kupovala rohové lišty na okná. Už prilepila kachličky, nahodila omietky, pripevnila sadrokartón. Ukazovala mi, že kus sadrokartónu jej ešte chýbal. Dokončí to nabudúce.

Teta Vaľa si zapálila cigaretu. Teta Ira nefajčí, tak si len prisadla k nám. Katka jej podala mandarínku.

Vyfukovala som dym z cigarety k hviezdam na nebi, tisíce kilometrov od domova. Len kúsok od frontu. Aj Vaľa stíchla a vyfukovala obláčiky dymu.

Zvláštna chvíľa stretnutia štyroch takých rozdielnych žien, ktorých srdcia sú si v jednej chvíli tak blízko. Lebo takáto blízkosť je to, čo v nás a po nás zostáva.