Reportáž z vianočného Charkova Na pohrebe Slavika a medzi deťmi žijúcimi v hlbokej chudobe. Dokedy budeme mlčať?

Kým u nás žiarili na námestiach vianočné svetlá, mestá na Ukrajine ožarovali záblesky požiarov. Keď u nás zneli oslavné ohňostroje, ukrajinské nebo pretínali smrtonosné rakety. Kým sme slávili narodenie Krista, zomieral pri výjazde za zraneným dobrovoľník Slavik.

Kým u nás sa sviatočné stoly prehýbali hojnosťou, v dedinke blízko frontovej línie si malé dievčatko delilo darované cukríky. Na každý deň iba jeden cukrík, aby mu vydržali čo najdlhšie.

Tie kontrasty medzi mierovým a vojnovým svetom sú čoraz hrozivejšie. A najviac ma desí to mlčanie vo chvíľach závažných aj pre našu budúcnosť. Lebo mlčať v rozhodujúcich časoch dáva možnosť v budúcnosti prehovoriť aj našim mŕtvym.

Smrť Slavika

Moja cesta do Charkova sa tentoraz začínala veľmi smutne. Deň pred odchodom zahynul môj priateľ, dobrovoľník Slavik – Viačeslav Iľčenko. Zasiahol ho ruský dron počas cesty do Kosťantynivky, kde mali vydvihnúť zraneného starého muža.

Ruský dron cielene a úmyselne trafil civilné evakuačné auto. Ale to sa v tejto oblasti blízko frontovej línie deje často. Cieľom útokov sú hlavne civilné autá, ako aj záchranári, hasiči a sanitky.

Dron strieľal aj na babičku, ktorá na ulici hľadala svojho psa. Aj na starca, čo si bol vyzdvihnúť lieky. Treba si uvedomiť, že dron nie je bezmyšlienkovitá zbraň, ktorá nevie, na koho strieľa. Riadi ho človek, ktorý cez kameru vidí, často veľmi presne, na koho strieľa.

Tak zahynul aj môj kamarát. Presným zásahom dronu cez strechu auta do hlavy.

Keď som Slavika, ako sme ho volali, prvýkrát stretla pred dvoma rokmi v Charkove, dlho sa na mňa len pozeral. Skúmavo. Nič nehovoril. A potom bez pozdravu vyhlásil:

„Ty si naša. Ukrajinka.“

„Nie. Ja som Slovenka.“

A on so smiechom vyhlásil:

„Ale takéto krásne sú ukrajinské ženy. Si naša.“

Potom nás zobral s Katkou a Františkom na večeru, ktorú pripravila jeho krásna žena Lily. Ľúbil ju, tak ako ľúbil aj svoje dcéry. Tak ako miloval Charkov a Ukrajinu.

„Toto je moje krásne mesto. Charkov,“ hovorieval Slavik s hrdosťou typickou pre Ukrajincov.

Bol to hrdý Charkovčan. Chcel do posledného dychu slúžiť svojmu mestu. Svojej vlasti. Jazdil do oblastí, kde sa bojovalo, a vozil odtiaľ ľudí do bezpečia. Deti, starenky, rodiny, zvieratá. Zachránil tisíce ľudí.

Bol veselý a hrozne rád sa smial. Často nás hostil. Jeho žena uvarila ukrajinské špeciality a on nám nalieval. A rozprával o Charkove. Hlboko to mesto miloval. Nikdy nechcel odísť, hoci mohol. Obetoval svoje podnikanie, firmu, stratil svoj komfort a všetok svoj čas a silu venoval pomoci ľuďom v ohrozenej oblasti.

A to ja som poznala len malý zlomok toho dobrého, čo v skutočnosti robil. Evakuoval ľudí z nebezpečných oblastí, poskytoval im prístrešie a pomoc, rozvážal humanitárnu pomoc do miest ako Bachmut, Avdijivka, Kupiansk, všade tam, kam sa inak nedostala.

Nebojoval so zbraňou, ale za volantom svojej dodávky, s telefónom v ruke a úsmevom na tvári. Svet prišiel o vzácneho človeka. Ukrajina stratila svojho hrdinu. A rodina prišla o manžela a otca.

Zachraňoval životyPo zásahu ruského drona zomrel ukrajinský dobrovoľník Viačeslav Iľčenko

Juraj Brezáni

Pohreb

Ak chceme stihnúť pohreb Slavika v Charkove, musíme zvládnuť cestu z Mukačeva za sedemnásť hodín. A takmer bez pauzy. Katka Pajerská ovláda plne naloženú dodávku aj počas snehovej víchrice, ktorá sa začala ešte pred Kyjevom a sprevádzala nás celú cestu až do Charkova. Silný vietor vytváral snehové jazyky a neskôr aj vysoké záveje na cestách.

Od Františka Glaca, ktorý ako blízky priateľ Slavika a jeho rodiny pomáha organizovať pohreb, sa dozvedáme, že sa to celé posúva ešte o hodinu skôr. V Charkove bol Slavik známou osobnosťou a pomohol naozaj obrovskému množstvu ľudí, preto sa mnohí chystajú prísť na jeho pohreb. Lenže v meste tak blízko k ruským hraniciam je riziko naozaj veľké.

V súčasnosti sú stretnutia väčšieho počtu ľudí na jednom mieste nebezpečné, lebo je to vhodný terč na ruský útok. Čím viac obetí, tým väčší úspech pre ruské médiá. A k tomu sa na pohreb chystajú mnohí významní ukrajinskí dobrovoľníci, ale aj podporovatelia Ukrajiny zo zahraničia.

Bol by to významný úspech pre Rusov, keby sa jedným zásahom zbavili toľkých dôležitých ľudí. Vo vojnovej krajine ľudia nemajú možnosť pokojne sa rozlúčiť so svojimi mŕtvymi.

Aj preto sa miesto a čas pohrebu a rozlúčky so Slavikom mení. Prišli aj výstrahy, že čas a miesto je prezradené a treba to zasa zmeniť. Nakoniec sme sa všetci stretli na Slavikovej benzínke, mieste, kde sme s ním často chodili na kávu a riešili potrebné veci. Vždy sa tomu hovorilo Slavikova benzínka.

Málokedy máme možnosť sa takto stretnúť všetci slovenskí a českí dobrovoľníci, ktorí často jazdíme na Ukrajinu pomáhať ľuďom v núdzi. Naše cesty sa občas niekde pretnú, sme v kontakte cez médiá, ale osobne sa stretávame málokedy. Škoda, že nás teraz spojila taká smutná udalosť.

Stretnutie českých a slovenských dobrovoľníkov, ktorí pomáhajú Ukrajine, na Slavikovej benzínke tesne pred pohrebom. Foto: Zuzana Cascino

Z benzínky sa spoločne vydávame na cestu na ten správny cintorín. Je obrovský, a kým nájdeme miesto, prechádzame okolo stoviek modro-žltých vlajok, ktoré v silnom vetre vejú nad hrobmi padlých v tejto vojne. Je to až neuveriteľné, že kráčame dlhé desiatky minút a alej ukrajinských vlajok sa stále nekončí. Tisíce obetí.

Zastavím sa na chvíľu pri hroboch detí, ktoré zahynuli počas bombardovania Charkova ruskými raketami. Ukrajinci majú vo zvyku zobrazovať na pomníkoch tváre svojich mŕtvych, a tak pozerám do očí bábätka, ktoré ešte mohlo žiť, nebyť ruskej agresie.

Husto sneží. Nakoniec sme našli miesto, kde stojí dodávka s nápisom NEZLAMNI, čo je názov organizácie, ktorú Slavik Iľčenko založil. Teraz ho priviezla do cieľa jeho poslednej cesty. K jeho hrobu.

Snehové vločky sa roztápali na tvárach a splývali s horúcimi slzami.

Dopadali aj na tvár mŕtveho Slavika. Akoby plakal spolu s nami. No ja si chcem pamätať jeho tvár takú, ako keď sa smial tým svojím nákazlivým smiechom.

Vo vetre plieskali modro-žlté vlajky. Stovky vlajok. Stovky hrobov. Stovky obetí tejto vojny. Akoby tlieskali hrdinom ticho odpočívajúcim pod studenou hlinou.

Slávik je drobný vtáčik, ktorý spieva tým najkrajším hlasom. Aj náš priateľ Slavik sa mi zdal drobný v hlbokej truhle. Pamätám si ho ako mocného muža, ktorý len čo kamkoľvek vošiel, zaplnil priestor svojím silným hlasom, nákazlivým smiechom, veselou a objímajúcou energiou.

A teraz tichučko leží v truhle, na tvár mu dopadajú snehové vločky, ale nemlčí. Za jeho obetavý a krásny život rozprávajú oči tých, čo sa s ním prišli rozlúčiť. Hovoria o jeho láskavosti, obetavosti, hrdinstve, pohostinnosti a oddanom priateľstve. Rozprávajú o jeho láske k jeho žene Lily, k jeho deťom. K jeho mestu Charkovu. K jeho vlasti Ukrajine.

Všetci, ktorí dnes prišli, si v sebe nesú spomienku na takého Slavika. A prišlo veľa ľudí, napriek tomu, že sa pohreb na poslednú chvíľu preložil na iný termín a miesto.

Pozorovala som novú modro-žltú vlajku, ktorá pribudla dnes k tým stovkám, čo vejú nad hrobmi na charkovskom cintoríne.

Slávik je vtáčik, ktorý ako jediný spieva aj v noci. A tak nám bude aj hlas Slavika Iľčenka spievať v temnote tejto hroznej vojny. Bude nám znieť jeho jasný hlas piesňou nádeje, že nič sa smrťou nekončí, ale pretrváva v láskavosti a dobre, ktoré tu vykonal.

Slavik, priateľ náš, nezabudneme!

V tomto čase vznikla petícia za udelenie čestného titulu Hrdina Ukrajiny pre Viačeslava Iľčenka. Slavik si zaslúži toto uznanie.

Nezlamna – vlajka organizácie dobrovoľníka Viačeslava Iľčenka z Charkova. Foto: Zuzana Cascino

Cesta za deťmi

Najlepšie si uctíme pamiatku Slavika Iľčenka tým, že budeme ešte viac pomáhať Ukrajine. Aj jeho žena Lily spolu s priateľmi pokračuje v činnosti Slavikovej organizácie Nezlamna.

Najhlbšiu bolesť nad stratou milovanej osoby môžeme aspoň trochu zmierniť tým, že pokračujeme v tom, čo náš milovaný robil. A tak už deň po pohrebe Slavikova žena Lily našla v sebe silu a odovzdávala darčeky deťom v Charkove v podzemnom úkryte, kde sa malí škôlkari aspoň raz za čas stretávajú.

Veď deti narodené počas vojny takmer nemajú kontakt s rovesníkmi. Školy sú online ako u nás za covidu a tie najmenšie do škôlky nechodia. Vznikajú podzemné centrá, kde sa môžu aspoň občas spolu hrať a venovať rôznym aktivitám, kým nad nimi v meste vybuchujú rakety. Lily spolu s priateľmi a Františkom Glacom a jeho organizáciou Cesty pomoci budú pokračovať v tom, čo Slavik začal.

Aj ja s Katkou sme nakúpili v charkovskom obchodnom dome Velmart. Potraviny, hygienu a, samozrejme, cukríky pre deti. Balíčkovali sme potme aj za spevu sirén.

Máme naložené aj darčeky pre deti, ktoré pripravili a zabalili dobrí ľudia na Slovensku. Ďakujeme za podporu aj kňazom Martinovi Štrbákovi a Johnovi Zagarellovi. Významne pomohol svojím darom aj Vladko Sovjak.

A špeciálne poďakovanie patrí i človeku, ktorého som náhodou stretla v lietadle z Bratislavy do Košíc a s ktorým sme sa celú cestu rozprávali o Ukrajine. Keď sme sa lúčili, sľúbil mi, že mi pošle svoj trinásty dôchodok, lebo ho vždy posiela ako pomoc pre Ukrajinu.

Svoj sľub dodržal, a tak sme mohli nakúpiť potraviny pre deti na frontovej línii aj špeciálne pomôcky pre nevidiace deti v Charkove. Tým človekom, ktorému patrí poďakovanie, je spisovateľ a publicista Milan Martin Šimečka.

Chudoba a vojna. Život bez otcov je ťažký

„Ako sa voláš?“

„Anastasija,“ odpovedalo mi asi štvorročné dievčatko so zapleteným vrkočom obmotaným okolo hlavy. Ukladalo bábiku do igelitového obalu, v ktorom sme mu priniesli darčeky.

„Už dávno som chcela postieľku pre svoju ľaľku a teraz ju mám. Ďakujem.“

Objalo ma a odbehlo. O chvíľu mi prinieslo darček pre mňa. Servítky. Ale podávalo mi ich ako niečo nesmierne vzácne. V tejto biede je každá drobnosť vzácnosťou.

Potom si Anastasija prezerala obsah krabice, kde mala ďalší darček. Sladkosti. Opatrne brala dvoma prstami vždy jeden cukrík a položila ho na koberec. V rade ich mala sedem.

Prstom mi ukazovala postupne cukrík za cukríkom.

„Toto je pondelok. Toto je utorok. Streda. Štvrtok...“

Na každý deň si odložila jeden cukrík. Lebo tak jej sladkosti vydržia dlho. Aj džúsiky pre všetkých súrodencov zobrala a vložila do chladničky.

„Tie budeme mať na neskoršie. Na novyj rok.“

Jej dvaja bratia sa zatiaľ hrali s autíčkami, ktoré našli v balíčkoch. A najstaršia sestra Maša si vybalila hru. Katka im ukazovala, ako sa to hrá. Deti sa pridali. Vyrastajú bez otca, zahynul vo vojne.

Reportáž z UkrajinyNechceme pomstu, len pokoj a hrádzu proti tomu zlu, ktorá by zastavila drony

Zuzana Cascino

Aj v ďalšej rodine otec bojuje na fronte. Vladko, Arťom, Zlata a Milena žijú s mamou a babkou. Ženy sa o deti starajú, ako len vládzu. Aspoň čerstvé mlieko majú od kozičiek, ktoré občas vo veľkej zime vezmú k sebe do kuchyne. Aj teraz odtiaľ vybehli spolu s deťmi, zvedavé, čo sme im priniesli. Darčeky.

Dievčatko sa bojí, nie je zvyknuté na cudzích ľudí. Jeho veľký brat Vladko ho celý čas drží na rukách a ukazuje mu darčeky. V jeho očiach je niečo, čo mi pripomína oči múdrych starcov. Tú ich objímajúcu láskavosť, s ktorou sa pozerajú na tých najbezbrannejších. Ako Vladko na malú Milenu.

V ďalšej rodine otca tiež nemajú a aj mama im nedávno zomrela. Žijú s babkou v takej malej izbietke, že sa tam ani nezmestíme. Krásne dievča Veronika dostalo od nás darček. Bola v ňom štrikovaná čiapka a šampón. Ale aj tak ho to tak potešilo, že ma tuho objalo.

Katka sa dievčaťa spýtala, kam chodí do školy. Veronika už má osemnásť rokov, no zatiaľ ukončila len základnú 11-ročnú školu. Ďalej nemohla študovať, lebo sa roky starala o chorú mamu a brata, tak do školy nechodila. Teraz, keď mama zomrela, by chcela ďalej študovať.

„A čím by si chcela byť?“

Dievča sa otočilo chrbtom k babke a potichu nám hovorí:

„No, budem sa musieť učiť za kuchárku, ale ja túžim spievať.“

Vo chvíli, keď Veronika stála uprostred malinkej izbietky s blikajúcim svetlom a spievala chvejúcim sa hlasom, plakala som. Lebo to nebolo o speve, ale o nesmiernej túžbe vymaniť sa z tejto biedy. Zmeniť svoj život k lepšiemu. Videla som mladé dievča, ktoré sníva o svete, ktorý bude krajší ako ten, do ktorého sa narodilo.

Ale prekročiť začarovaný kruh chudoby je nesmierne ťažké. Často jedna generácia plodí ďalšiu generáciu do chudoby a teraz vojna úplne zmarila šance mnohých rodín na udržanie aspoň minimálnej životnej úrovne.

V tejto oblasti sú vyhliadky nájsť si prácu malé. A vycestovať je pre tieto mnohodetné rodiny nemožné. Vojna tu zničila aj tie posledné možnosti zamestnania. Už zostáva len odísť do armády. Ale mnohí muži sa z frontu nevrátia.

Na návšteve u rodín blízko frontovej línie. Foto: Zuzana Cascino

Ani u Danyho, Dima a Nade nie je otec. Matka drží na rukách najmenšie dievčatko Ruslanu a so strachom v očiach hovorí, že jej muž sa z frontu neozval už tri týždne. Nikto nevie, čo sa s ním stalo a kde je.

Malá Naďa pred nami ustupuje až k piecke v rohu izbietky. Horí v nej slabý oheň, drevo je drahé, treba ním šetriť. Naďa na mňa pozerá vážnymi očami. Skúmavo, zamyslene. A keď sa jej prihovorím a pohladím ju po líci, trochu nakloní hlávku nabok a pozrie sa na mňa tak, akoby chcela v jedinom pohľade vyrozprávať všetku bolesť tohto biedneho života, do ktorého sa narodila.

Pre tieto deti môžeme urobiť tak málo. Doviezť im darčeky, jedlo, oblečenie. Ale čo viac? Ako to urobiť, aby deti nemuseli takto žiť?

Ženy to samy nezvládnu. Uživiť deti, postarať sa o dom a domácnosť. Bez otcov sa žije ťažko.

Z tmavej oblohy ticho sneží. Vonku pred dverami som zakopla o sánky. Ulica je temná, nesvietia žiadne svetlá. Len strážne psy štekajú. A v diaľke počuť výstrely. Frontová línia je odtiaľto štyridsať kilometrov.

Mnohé z týchto žien prišli o svojich mužov. Deti o otcov. Život v blízkosti frontu je veľmi ťažký. S Katkou sme si poplakali, tajne, aby deti nevideli naše slzy. Lebo sme im chceli urobiť radosť. A tak sme sa s nimi hrali, rozprávali. Tieto deti sa tešili z každej drobnosti.

Podarilo sa nám vyčariť im úsmev na tvári. Okrem malej Nade. Na jej pohľad plný žiaľu nikdy nezabudneme.

Narodiť sa do chudoby, to nie je voľba, to je údel. Ešte som nevidela takú biedu. Ale v každom domčeku bolo teplo a izbietky mali síce skromne, ale vyzdobené. Hoci len malou zdobenou jedličkou alebo vlastnoručne vyrobenými farebnými girlandami ako v domčeku malej Nade.

Každá mama nám s láskou predstavovala svoje deti. Zachovať si v tom ťažkom živote schopnosť milovať ich je nádejou, že raz dostanú šancu sa z toho začarovaného kruhu chudoby vymaniť. A ja s Katkou ich neopustíme. Urobíme všetko, čo je v našich silách, aby sme im pomohli.

Skúsime spolu s Františkom a Katkou zamerať našu pomoc viac na túto oblasť. Vozíme pomoc do blízkej nemocnice a mohli by sme podporiť humanitárne centrum pre túto oblasť, kam by si rodiny s deťmi mohli prísť po pomoc. Oblečenie, jedlo, hygienické potreby.

Nadviazali sme spoluprácu so sociálnou pracovníčkou, ktorá dokáže našu pomoc usmerniť presne do tých rodín, kde je to najviac potrebné. Lebo dobré veci sa dejú vždy na základe spolupráce ľudí, ktorí dokážu a chcú pomáhať.

Zlé časy spájajú dobrých ľudíAko si ukrajinské deti želali aspoň na chvíľu sedieť v školskej lavici

Zuzana Cascino

Charkov. Škola pre nevidiace deti

Stihli sme navštíviť aj Špeciálnu školu V. G. Korolenka v Charkove, ktorá slúži deťom so zrakovým postihnutím.

Privítal nás riaditeľ školy Alexandr Belousov.

Od začiatku vojny sa 162 žiakov tejto školy nemôže učiť v triedach. Časť detí je evakuovaná v podobnej škole v Poľsku a sto detí je doma v trinástich regiónoch Ukrajiny a učia sa online. Iba občas prídu aj osobne do školy.

Ruská raketa dopadla na budovu oproti na začiatku vojny 3. marca 2022. Tlaková vlna rozbila všetky okná, vyrazila stropy, zničila strechu. V škole bolo vtedy ešte posledných dvadsať detí, ktoré si pre cesty preplnené utečencami nestihli rodičia vyzdvihnúť. Našťastie sa deťom nič nestalo, len boli vystrašené a v noci spali v pivnici na matracoch, ktoré si priniesli z postieľok. Vytriasli z nich úlomky skla a ustlali si na zemi.

Chodby sú teraz prázdne. Na poschodí visia zo stropov panely. Okná už vymenili, no steny sú ešte ohryzené výbuchom.

Presne pred rokom sme v prítmí chodby našli výstavku obrázkov detí z tejto školy. Slepé deti maľujú špeciálnymi rydlami a vytvárajú plastické obrazy, ktoré si prezeráme hmatom. Brušká našich prstov vidia tváre, domčeky, kostol, oblaky.

Na vedľajšom paneli sú obrázky detí so zvyškami zraku. Pôsobivé farby zvýrazňujú svet, ktorý deti vidia len v zahmlených obrysoch. Ale ich sny sú takéto jasné a pestrofarebné ako ich obrázky.

Obraz Krídla namaľoval 13-ročný Pavlo Kozirev. Ohromil nás jeho talent. Nový Chagall v suteréne rozbombardovanej školy pre slepé deti v Charkove.

V Škole V. G. Korolenka v Charkove pre nevidiace deti a deti s poškodením zraku. Foto: Zuzana Cascino

Kresba Krídla od malého Pavla, ktorú som našla v podzemí zničenej školy a ktorá je súčasťou mojej výstavy Deti kreslia mier. Foto: Zuzana Cascino

Plagáty na stenách školy, ktoré deti upozorňujú, aby boli opatrné, lebo výbušniny a míny, ktoré Rusi nechávajú na ukrajinskom území, môžu mať aj podobu hračky, cukríka alebo môžu byť ukryté na rôznych miestach, napríklad v starej práčke. Foto: Zuzana Cascino

Dnes som zasa deťom priniesla obrázky od detí z talianskej školy v Udine, ktoré mi poslala moja talianska priateľka Ester. A tak kreslenie prepája deti z rôznych kútov sveta.

V škole sú rôzne učebne a triedy. Zaujímavá je miestnosť so svetelnou terapiou.

Tu deti tancujú. Tu maľujú. Tu sa učia programovať. Tu hrajú divadlo. Tu šachy. Tu majú hudobnú školu. Žiačka tejto školy Elena Kovtun v roku 2010 vyhrala spevácku súťaž Ukrajina má talent.

Talent detí v rôznych oblastiach rozvíja Agnes Natalija Kubanska, ktorá ma zaviedla do svojej pracovne, kde sa s deťmi venovala tvorivej činnosti.

Ukazuje mi špeciálne kruhy, na ktorých sa ručne tkajú hračky, postavičky, ozdoby. Zaujali ma hlavne obrazy vytvorené v rôznych podobách. Od namaľovanej na plátne cez reliéfne zobrazenie až po trojrozmerné puzzle vytvorené v podobe pôvodného namaľovaného obrazu. Takto si aj nevidiace deti dokážu predstaviť umenie.

Škola spolupracovala s Múzeom ukrajinského umenia v Charkove a spolu s deťmi a pedagógmi hľadali cestu, ako sprostredkovať vizuálne umenie aj ľuďom s poškodením zraku. Vytvorili dve unikátne knihy, kde sú jednotlivé diela svetového a ukrajinského umenia zobrazené tak, aby sa dali vidieť bruškami prstov.

V škole je aj podzemný kryt, kde sa deti občas stretávajú. Vybudovali ho vďaka sponzorom. Sú tu lavice, tabuľa. Okná zakryli. Na stenách sú obrázky. V skrinke makety zvierat. A dva plagáty, ktoré deti varujú pred mínami. Jeden znázorňuje rôzne podoby mín, ktoré môžu deti nájsť. A druhý upozorňuje, že granáty môžu byť ukryté hocikde, možno aj v práčke.

Deti majú k dispozícii aj obrovský interaktívny panel. Takých tu majú viac, no ukryli ich. Pri výbuchu sa zázrakom ani jeden nepoškodil. No teraz ich radšej starostlivo uložili do bezpečia.

Špeciálna škola pre nevidiace a slabozraké deti v Charkove existuje od roku 1892. Vznikla len z milodarov dobrých ľudí. Za to obdobie tu zažili rôzne veci. Šťastné obdobia aj tie menej veselé ako teraz vo vojne. No vďaka oddaným ľuďom, ako sú tunajší riaditeľ, pedagógovia aj samotní študenti, škola prežije aj túto vojnu.

Presne pred rokom ma zaujali kresby detí z tejto školy a v Košiciach som urobila výstavku ich diel. Kresby so mnou cestovali aj do USA, kde si ich mohli prezrieť deti v škole Daylsforde vo Philadelphii. A všetkých kresby zaujali, a tak sa aj vďaka nim podarilo kúpiť deťom s poškodením zraku v Charkove špeciálne darčeky.

Váhy a tlakomery s hlasom, ktoré povedia namerané hodnoty. Varič tiež s hlasovým výstupom, ktorý oznamuje každú zmenu. A tiež špeciálne tabuľky, vďaka ktorým sa deti učia písať Braillovým písmom.

Zástupca riaditeľa Olexandr Eľbrusovič Marčenko mi to hneď aj predviedol. Mladý muž, ktorý vyrastal v tejto škole od svojich šiestich rokov a zostal jej verný dodnes. Začínal tu ako škôlkar a dnes je zástupcom riaditeľa.

Ukázal mi, ako sa v malých okienkach zrkadlovo vypichujú jednotlivé písmená Braillovej abecedy a potom sa papier otočí a prstami sa číta napísaný text. Veľmi sa tešil, že deti budú mať nové tabuľky. Doteraz používali staré ruské kovové tabuľky, ktoré boli nepraktické.

Vojna odkrýva skutočné tváre ľudíVojaka môže súdiť len vojak. Kňaz je tam ako opora, nie ako sudca (reportáž z Ukrajiny)

Zuzana Cascino

Pri čaji som sa s pánom riaditeľom dohodla, že ak sa podarí projekt vydania knižky mojich textov z Ukrajiny ilustrovanej kresbami detí z tejto školy a získam dostatok prostriedkov, doveziem nabudúce pre deti špeciálnu klávesnicu HandCubeKeys, ktorú vyvinuli na Slovensku a už je aj v ukrajinskej verzii. Je to vynikajúca pomôcka pre deti so špeciálnymi potrebami.

Verím, že sa mi aj týmto spôsobom podarí nielen pomôcť deťom s poškodeným zrakom, ale aj rozprávať svetu ich príbeh z vojnou ťažko skúšaného Charkova.

Aj Škola pre zrakovo postihnuté deti V. G. Korolenka už má svojho hrdinu – absolventa z roku 2012 a obrancu Ukrajiny Oleksandra Ovčarenka. Zahynul pri plnení svojich vojenských povinností minulý rok na začiatku leta.

Vstúpil do radov Ozbrojených síl Ukrajiny ako súčasť 31. samostatnej mechanizovanej brigády. Slúžil v jednotke bezpilotných lietadiel.

Nie je to tak dávno, čo navštívil svoju rodnú školu a učiteľov a veľa rozprával o svojich vojenských skúsenostiach. Teraz sa však jeho príbeh tragicky skončil a navždy zostane 32-ročný. Celá škola je hrdá na jeho čin a vyjadruje úprimnú sústrasť jeho rodine a priateľom. Svetlá pamiatka hrdinovi!

Ani doma sa pre mňa vojna nekončí

Cesta z Charkova bola náročná. V niektorých oblastiach zúrila snehová fujavica. Často nebolo vidieť na cestu. Ešte som bola doma len pár hodín, keď som si prečítala správu od Františka.

Iba pár metrov od miesta, kde som len pred pár hodinami ešte stála, dopadla ruská raketa Iskander. Kúsok od školy pre nevidiace deti, ktorú len nedávno opravili po tiež blízkom dopade ruskej rakety. A teraz znovu.

Charkov 3. januára (TASR) – Pod troskami bytového domu, ktorý v piatok pri útoku na ukrajinské mesto Charkov zasiahla zrejme raketa, sa našli telá dvoch obetí – trojročného chlapca a ženy. V príspevku na sociálnych sieťach o tom v noci na sobotu informoval charkovský primátor Ihor Terechov, píše TASR.

Ukrajinské úrady v piatok popoludní oznámili, že ruská armáda zaútočila na Charkov zrejme dvoma raketami Iskander. Pri tomto útoku bolo zasiahnutých, zničených a poškodených niekoľko bytových domov. Zranených bolo najmenej 30 ľudí. Väčšina z nich utrpela stredne ťažké zranenia, jedna žena je hospitalizovaná vo veľmi vážnom stave.

Ruské ministerstvo obrany v piatok uviedlo, že na Charkov nebol vykonaný žiadny úder. Deklarovalo, že v Charkove došlo k výbuchu v muničnom sklade.

Ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj v reakcii na útok na Charkov v príspevku na sociálnej sieti X napísal, že „Rusi naďalej zabíjajú napriek všetkému úsiliu sveta v diplomatickom procese, najmä Spojených štátov. Je to len Rusko, ktoré nechce, aby sa táto vojna skončila a každý deň robí všetko pre to, aby pokračovala“.

Myslím na všetkých, ktorých som v Charkove stretla. Či sú v poriadku, či niečo nepotrebujú. Na rodinu, ktorá pri tomto útoku prišla o blízkych, na mamu a jej trojročného chlapčeka. Ich životy sa skončili pre mocenské záujmy človeka v Moskve, pre ktorého sú civilné obete len spôsobom vydierania a pokusom, ako zlomiť vôľu ukrajinského národa vzdorovať ruskej agresii.

Národ plače nad každou obeťou. No odkaz priateľa Slavika Iľčenka z Charkova stále platí – sme nezlomní.