Týždenný výber Evy Čobejovej | Dva pochody v jednom meste, každý ukázal aj niečo znepokojivé

Bol tu masívny Dúhový Pride a skromnejší pochod Hrdí na rodinu.

Organizátori akcie Dúhový Pride uvádzajú, že na ich podujatie prišlo viac ako šestnásťtisícpäťsto ľudí, no a organizátori Hrdí na rodinu hlásia, že k nim prišlo medzi dvomi a tromi tisícmi ľudí.

Môžeme byť vlastne pyšní, že obe akcie sa udiali pokojne, že nedošlo k žiadnym násilnostiam, nenávistným súbojom, že obe skupiny si v Bratislave našli svoj priestor aj polícia zabezpečila pokojný priebeh.

Obidve skupiny si to svojím spôsobom užili, aj tam, aj tam bolo veľa radosti, že sme spolu a spolu môžeme vyjadriť svoj názor, postoj, hodnotový svet.

Vlastne vôbec nie je podstatné, koľko ľudí na ktorú akciu príde. Podstatné je, že sú tu dva názorové tábory a oba o sebe dali vedieť. V obidvoch skupinách sa tohto roku veľa hovorilo o novele ústavy, ktorú sa pred letnými prázdninami nepodarilo v parlamente presadiť, a reparát bude na jeseň.

Bol to moment, ktorý zrejme podnietil veľa ľudí, aby prišli do mesta. Jedni preto, aby proti novele protestovali, iní preto, aby ju obhajovali.

V skutočnosti je „protiakcia“ ľudí hrdých na rodinu sofistikovanou záležitosťou.

V niečom je vlastne táto sobota s dvomi odlišnými podujatiami vzácna. Počula som debatu, načo napríklad chodia zástancovia „tradičnej rodiny“ do centra mesta v ten istý deň, keď sa tam deje oveľa masívnejší dúhový pochod. Vraj je to naivné, zbytočné, detinské. Ukazujú tak svoju slabosť, keď ich je len tak máličko.

V skutočnosti je táto „protiakcia“ ľudí hrdých na rodinu celkom sofistikovanou záležitosťou.

Keby sa konala v iný deň, žiadne veľké médiá by to asi nezaujímalo, ale keď médiá chcú a musia informovať o dúhovom pride, akosi sa patrí spomenúť a ukázať, že bola aj iná akcia v tom čase v Bratislave.

Takže aj tie médiá, ktoré sú jednoznačne pro-LGBT, museli ukázať aj ľudí pochodujúcich v červených tričkách, často s krížikmi na krku alebo tlačiacich detský kočík. Ak by to neukázali, vyzerali by ignorantsky či netolerantne a nerešpektujúco.

A tak sa v sobotu o pochode Hrdí na rodinu informovalo nielen v Postoji, ale aj vo všetkých televíziách a vplyvných denníkoch.

Budeme mať teda nielen nebinárnu osobu, ale aj nebinárne autorstvo, lekárstvo, učiteľstvo, žiactvo...

No nejde len o mediálnu stránku veci. Ukázali sa totiž aj problematickejšie záležitosti a organizátori obidvoch podujatí budú musieť niečo následne zreflektovať.

Najprv sa pristavme pri Dúhovom Pride. Iste, veľa sa hovorilo o rešpekte, tolerancii, ľudských právach, láske, rovnoprávnosti, tak ako obvykle.

Aktuálne pribudla téma týkajúca sa novely ústavy. Právnička Janka Debrecéniová tento návrh označila za „asi najväčšiu hrozbu od pádu komunizmu“.

Vyhlásila, že „je to útok na slobodu v najhlbšom jadre – žiť v súlade s identitou“.

Nuž, sú to silné slová, ale je to v súlade s realitou? Naozaj je toto taký dramatický útok na slobodu?

Iste, silné reči svedčia masovým pochodom, ale aj tak je toto hra s ohňom a budenie obavy či hystérie, že po prijatí novely ústavy tu časť občanov stratí svoje slobody.

A ešte toto: Dúhový Pride je čoraz viac už aj o transľuďoch alebo o ľuďoch, ktorí odmietajú prijať jedno či druhé pohlavie. Aj o tom má byť novela ústavy, že pohlavia budú len dve.

No najmä kultúrna obec to už vidí inak a v praxi už aj presadzuje celkom iný prístup, pohlaví je viac a musí sa tomu prispôsobiť aj slovenčina.

Pozrime si program bratislavskej akcie Mesiac autorského čítania a zistíme, že vystúpi aj hosť z Angoly Aaiún Nin, a dozvieme sa aj to, že ide o nebinárne autorstvo, a tak sa pri ňom používa aj neutrálne upravené sloveso, ktoré vyzerá takto: presídlilx do Krakova, kde publikovalx druhú básnickú zbierku.

Takže budeme mať nielen nebinárnu osobu, ale aj nebinárne autorstvo, lekárstvo, učiteľstvo, žiactvo... Ani novela s tým veľa nespraví, keď si to raz osvojí kultúrna obec, bude to presadzovať.

A potom sú aj iné veci spojené s Prideom, napríklad tie, na ktoré upozorňuje Dana Vitálošová z Markeru, že tolerovaní či rešpektovaní chcú byť už aj ľudia praktizujúci sexuálny fetišizmus, sadomasochizmus či sexuálny exhibicionizmus. Nechcú byť len tolerovaní, oni už možno chcú byť aj hrdí na to, že patria k takejto menšine, a túžia hrdo sa verejne prezentovať. Nie je to ich ľudské právo?

Izrael nie je krajina, ktorá sa nesmie nikdy kritizovať, no ale pinkwashing?

Bolo jasné, že tohtoročný bratislavský Pride je – podobne ako v Budapešti – nielen bojom za práva sexuálnych menšín, ale aj protivládnym protestom.

Napokon, ministerka kultúry je dostatočným dôvodom, aby sa mnohí ľudia vybrali do ulíc. Aj keď sa práve neobmotávajú dúhovými vlajkami, ale fakt ich štve to, ako sa v kultúre, kde je práve LGBTI téma silne zastúpená, správa Šimkovičová.

Osobitnou témou by bolo aj to, ako sa aj na tohtoročnom Pride ukázali skupiny zamestnancov, ktorí hrdo nad hlavami niesli názov svojej firmy. Aby sme všetci videli, aký je ich zamestnávateľ uvedomelý, pokrokový.

No aj z nedávneho prípadu robotníka vo Volkswagene, ale aj z výpovedí ľudí pracujúcich vo veľkých firmách, ktoré zozbieral kolega Jakub Lipták, je jasné, že toto je neraz falošné. Dúhový kurz nastolí vedenie firmy a ostatní sa – aj z obavy o miesto – prispôsobia. Tak ako sa kedysi za komunistov chodilo pochodovať povinne na 1. mája, vlastne navonok to nebolo povinné.

Ešte by sa možno žiadalo napísať pár slov k tomu, že na bratislavskom Pride sa skandovalo aj za Palestínu, ale to vlastne ani nie je nič prekvapujúce, skôr opak by zaskočil a možno niektorých aktivistov aj nahneval.

Aj keď pre niektorých účastníkov Prideu môže byť trochu vyrušujúce, že Pásmo Gazy asi nie je ideálnym miestom pre život homosexuálov. Ale Rašid z Palestíny hovorila na tribúne o pinkwashingu, teda že Izrael patrí k popredným krajinám, čo sa týka práv LGBTI+ ľudí, čo vraj zneužíva na okrášľovanie svojho imidžu.

Isto, Izrael nie je krajina, ktorá sa nesmie nikdy kritizovať, no ale pinkwashing? Asi sa treba naučiť nový pojem.

Počas podujatia Hrdí na rodinu tu zbieral podpisy pre svoju stranu Zoroslav Kollár.

Ale aby sme neostali len pri otázkach, ktoré sa týkajú Prideu.

Aj organizátori akcie Hrdí na rodinu si museli všimnúť, že niektoré veci sa výrazne menia.

Napríklad že veľa ľudí, ktorí sú ochotní prísť na túto akciu a stotožňujú sa s jej hodnotami, nie sú povedzme voličmi KDH či Kresťanskej únie, dokonca ani Matovičovho projektu.

V televíznych správach sa na pochode mihol človek pochodujúci v tričku s nápisom Infovojna. Napokon, organizátori pochodu Hrdí na rodinu si to už zrejme uvedomujú, keďže boli o svojej akcii vopred hovoriť v Hlavných správach. Nie je teda podstatné zhodnúť sa v ostatných témach, napríklad Ukrajiny či očkovania, ale aspoň v tejto jedinej.

Mimochodom, aj robotník Peter Janek, ktorý zvesil dúhovú vlajku pred martinským závodom VW, pre Postoj povedal, že má rád Infovojnu, volil SNS a Petra Kotlára považuje za veľmi čestného človeka.

No redaktori Aktualít si všimli, že počas podujatia Hrdí na rodinu tu v červenom tričku zbieral podpisy pre svoju stranu Právo na pravdu Zoroslav Kollár.

Je pravdepodobné, že Kollár bude svoju stranu označovať za konzervatívnu, národnú a bude mieriť nielen na konzervatívnych voličov Smeru a SNS, ale aj na voličov KDH.

Už dnes KDH Zoroslav Kollár kritizuje, že nie je dostatočne kresťanské, že je to skôr progresívnoliberálna strana a že by predstavitelia kresťanských cirkví mali predstaviteľov KDH požiadať, aby z názvu strany odstránili slovo „kresťanské“.

Tak toto bude ťažká vec. Keď sa práve, slušne povedané, kontroverzný Zoroslav Kollár bude pasovať za toho správneho nositeľa kresťanských hodnôt a bojovníka za „tradičnú rodinu“! A dá sa s veľkou istotou povedať, že tak robiť bude.

Možno budúci rok sem príde už nielen ako aktivista v červenom tričku zbierať podpisy pre svoju stranu, ale ako nádejný politik novej a „tej skutočnej kresťanskej strany“. A bude najviditeľnejšou tvárou pochodu, lebo pritiahne pozornosť všetkých médií.

Kto mu v tom môže zabrániť? Keď sem chodia pochodovať poslanci KDH, prečo by nemohol pochodovať aj Zoroslav Kollár?

Nuž, aj organizátori Prideu, aj organizátori pochodu Hrdí na rodinu majú o čom rozmýšľať a nič jednoduché to nie je.

Vlastne sa to týka všetkých, ktorí tento kultúrno-etický boj nejakým spôsobom vnímame a považujeme za dôležitý.