Provokatívna Tour de France Ako cyklistické preteky stelesňujú deliacu líniu francúzskej ľavice

Vo Francúzsku od začiatku júla prebiehajú tradičné cyklistické preteky Tour de France, ktoré tento rok oslavujú už svoj 112. ročník. Ide o francúzsku národnú hrdosť, mnohé obce organizujú podujatia podobné jarmokom s tradičným jedlom a samotné preteky každoročne prilákajú státisíce fanúšikov.

Väčšina francúzskych politikov sa pri prechode pretekov cez svoj región nadšene fotí a podporuje vlastných favoritov. Preteky sú jednou z mála udalostí, ktoré popri futbale a rugby dokážu Francúzov dokonale spojiť. 

Teda, až na francúzsku ľavicu, pre ktorú je Tour de France symbolom vlastných nezhôd a tvrdých deliacich línií.

Fabien Roussel, predseda Komunistickej strany, 6. júla pridal na svoje sociálne siete fotku, ktorá nebola takmer ničím špeciálna, a napriek tomu vzbudila v ľavej časti politického spektra veľké vášne. Roussel na nej nadšene povzbudzuje počas prechodu pretekov cez jeho department Nord a v jeho blízkosti vidieť reklamné auto s nápisom Cochonou. 

Na fotku okamžite reagovala poslankyňa radikálne ľavicového hnutia Nepoddajné Francúzsko Sophia Chikirou, ktorá ironicky napísala: „Zasmiala som sa.“ Následne si títo dvaja politici a mnohí diskutujúci vymieňali tvrdé názory a osobne sa urážali.

Incident sa môže zdať ťažko pochopiteľný, ale poukazuje na zaujímavý ideologický spor, ktorý už niekoľko rokov prebieha medzi rôznymi ľavicovými stranami vo Francúzsku. Na jednej strane stojí Komunistická strana a časť socialistov, ktorí chcú byť rurálni, robotnícki a „zemití“. 

Na druhej strane Zelení a Nepoddajné Francúzsko Jeana-Luca Mélenchona, ktorí vidia svoju budúcnosť v mestách a na predmestiach v prisťahovaleckých komunitách a medzi vzdelanými mladými ľuďmi, pre ktorých je Tour de France neekologický, mačistický prežitok. Pre túto druhú ľavicu sú rurálne oblasti stratené, z veľkej časti netolerantné a neoplatí sa o ne bojovať.

Čo symbolizuje Rousselova fotka?

Na fotke komunistického lídra je možné z pohľadu ľavice vidieť predovšetkým dve kontroverzné veci. Prvou je samotná Tour de France. Viacerí primátori zvolení za stranu Zelených sa v posledných rokoch niekoľkokrát rozhodli, že v ich mestách sa tieto preteky konať nebudú. Ide o prípad tretieho najväčšieho mesta Lyon, ale aj stredne veľkých miest ako Rennes či Grenoble.

Títo primátori pretekom vyčítajú, že neexistujú aj v ženskej verzii a aj vysoký počet sprievodných áut, ktoré znečisťujú ovzdušie. Primátor Lyonu to zhrnul slovami, že si neželá konanie pretekov v jeho meste dovtedy, kým budú „znečisťujúce a mačistické“.

Druhým veľkým symbolom je značka Cochonou. Vo Francúzsku je veľmi známa a už vyše 50 rokov vyrába priemyselné klobásy. Vznikla na začiatku 70. rokov, v čase 30-ročného francúzskeho ekonomického rozkvetu tzv. Trente Glorieuses, ktorý priniesol nevídaný blahobyt pre všetky triedy spoločnosti. 

Cochonou je symbolom robotníckeho ekonomického napredovania a stability, predovšetkým piknikov, ktoré si robotnícka trieda užívala počas čoraz dlhších zákonných dovoleniek (od 80. rokov päť týždňov).

V čom je teda problém? V tom, že s týmto symbolom sa dnes stotožňujú najviac robotníci z rurálnych a deindustrializovaných oblastí predovšetkým na severe krajiny, ktorí už približne desaťročie volia masovo Národné zhromaždenie Marine Le Penovej. 

Títo obyvatelia s nostalgiou spomínajú na zlaté 70. a 80. roky, keď v ich regiónoch dominovali veľké priemyselné závody, bane, veľkolepé jarmoky a slávnosti spojené s udalosťami ako Tour de France. 

Sú to oblasti, v ktorých si ľudia po ťažkej práci dali záležať na francúzskej ľudovej gastronómii a zvykoch, slovami Fabiena Roussela „na dobrom víne, dobrom mäse a dobrom syre“. Dnes sú to doslova hladové doliny.

Le Penová a BardellaZačínajú byť súpermi. V prípade nedohody hrozí v strane rozkol

Ján Cipár

Týchto obyvateľov zaujíma ekonomika, neoslovujú ich moderné ľavicové témy, ako je otázka Palestíny, a sú negatívne naladení voči imigrácii, čím si mnohokrát vysluhujú od Zelených a Nepoddajného Francúzska opovržlivý prístup a obvinenia z rasizmu a spiatočníctva. Nehovoriac o opovrhnutí pre ich záľuby v dobrom mäse, ktorú ekofeministka Sandrine Rousseau označila za akési pochabé dokazovanie si mužnosti.

Komunista Roussel sa k týmto obyvateľom a regiónom dlhodobo hlási a chce ich získať pre ľavicu späť, čo bol aj dôvod zverejnenia jeho fotky. Koniec koncov, v minulosti mal v departmente Nord parlamentný volebný obvod a zostáva primátorom jedného z menších tamojších miest. 

Sophia Chikirou podľa vzoru svojho straníckeho šéfa Jeana-Luca Mélenchona svojou poznámkou iba potvrdila, že týmto Francúzskom opovrhuje a politickú budúcnosť vidí inde

Nová ľavicová koalícia

Tento rozdielny prístup je už istý čas predmetom filozofických a politických debát. Pred voľbami v roku 2012 vydal ľavicový think-tank Terra Nova publikáciu, v ktorej na zabezpečenie ľavicovej väčšiny volal po novej volebnej koalícii. Keďže podpora robotníkov začala výraznejšie klesať už od roku 2000 a postupne sa presúvala k Le Penovej, Terra Nova navrhla novú koalíciu skladajúcu sa zo žien, mladých ľudí, ľudí s vysokoškolských diplomom a z prisťahovaleckých menšín.

O tomto koncepte sa následne dlho diskutovalo, do praxe ho však zaviedol až Jean-Luc Mélenchon. Ten od svojho prekvapivo dobrého výsledku v roku 2017 začal oveľa viac cieliť na moslimskú populáciu na predmestiach. Mélenchon napríklad úplne opustil tradičný ľavicový sekulárny postoj a, naopak, označuje francúzsky sekularizmus za čoraz viac islamofóbny. 

Nový prístup je možné vidieť na jeho postoji k moslimskej šatke. Kým v roku 2010 ju tvrdo kritizoval a označoval za „znak patriarchálneho podriadenia“, v roku 2025 už hovorí, že kompletne zmenil názor a táto šatka je iba „symbolom (osobnej) podriadenosti bohu“, nie mužovi.

Čoraz viac sa zároveň zameriava na špecifické témy týkajúce sa moslimských komunít na predmestiach, predovšetkým na otázku Palestíny. Dobrý výsledok jeho strany v posledných eurovoľbách, v ktorých tradične prepadá, zabezpečila prítomnosť Rimy Hassanovej na kandidátke. Táto palestínsko-francúzska právnička, ktorá sa plavila spoločne s Gretou Thunbergovou na plachetnici Madleen, dokázala s touto jednou témou výrazne mobilizovať. Témy politík Európskej únie v jej kampani naopak úplne chýbali.

Gretina plavba za slobodu PalestínyHumanitárna misia je legitímna, ale výber posádky nemohol byť horší

Ján Cipár

Počas verejných protestov na jeseň 2024 Mélenchon pred sympatizantmi povedal: „Musíme mobilizovať mladých ľudí a quartiers populaires (prisťahovalecké štvrte v mestách a na predmestiach). Zabudnite na všetko ostatné, je to iba strata času. Tu sa nachádza väčšina ľudí, ktorí majú záujem o ľavicovú politiku.“ 

A tak jeho strana Nepoddajné Francúzsko čoraz viac cieli na tieto skupiny aj za cenu toho, že narúša viac ako 200-ročný princíp republikánskeho univerzalizmu. Táto stratégia je založená na otvorenom provokovaní a otváraní kontroverzných tém, ktoré polarizujú.

Je francúzština jazykom Francúzov?

V duchu tejto politickej stratégie je treba vnímať aj nedávny Mélenchonov prejav pri príležitosti konferencie o budúcnosti frankofónneho sveta. Mélenchon v ňom povedal, že francúzsky jazyk, ktorý sa „vďaka kolonializmu rozšíril po celom svete“, sa v priebehu storočí stal majetkom „tých, ktorí ho používali proti Francúzom“.

Mélenchon následne vyzval poslucháčov, aby našli iný názov pre tento jazyk. Podľa neho totiž „francúzsky jazyk už veľmi dlho nepatrí Francúzsku ani Francúzom... keďže existuje približne dvadsať národov, ktoré ho majú ako úradný jazyk“. 

Francúzsky jazyk by sa podľa neho teda už dnes nemal volať francúzskym, ale „kreolským“, teda výsledkom kreolizácie, miešania kultúr, jazykov či etnických skupín. Ako vyhlásil v závere svojho prejavu: „Radšej by som povedal, že všetci hovoríme po kreolsky, ako keby som povedal, že hovoríme po francúzsky, pretože by to bolo asi pravdivejšie.“

To, že francúzsky jazyk v sebe obsahuje prvky arabčiny, angličtiny, španielčiny a iných jazykov, je všeobecne akceptovaný fakt a nikto ho nespochybňuje. Francúzština a Francúzsko boli rovnako ako všetky iné krajiny formované mnohými kultúrami. Avšak tvrdenie, že francúzština už dnes nepatrí Francúzom a mala by sa premenovať, nie je ničím iným, iba politickou provokáciou zameranou na špecifické časti populácie.

V rovnakom duchu je možné čítať aj nedávny návrh predsedníčky poslaneckého klubu Nepoddajného Francúzska Mathilde Panotovej. Tá v jednej z najsledovanejších relácií vyhlásila, že starostovia za jej stranu, ktorí budú zvolení v roku 2026, zoberú zbrane miestnej polícii a zároveň odstránia sledovacie kamery. 

Keďže mnoho obyvateľov predmestí si spája políciu s represiou a diskrimináciou, uvedené výroky sú mierené práve na týchto obyvateľov.

Študijné objekty pre KDHNeisté náznaky malej renesancie kresťanskej demokracie v Holandsku a vo Francúzsku

Martin Leidenfrost

Má táto taktika šancu získať Mélenchonovi prezidentské kreslo?

Mélenchonova stratégia tkvie v tom, že v nasledujúcich prezidentských voľbách v roku 2027 zmobilizuje podobnými kontroverznými témami predmestia a mladých ľudí, vyšachuje kandidáta Zelených a takáto koalícia ho vynesie do druhého kola. V druhom kole sa k nemu následne pridajú aj zvyšní ľavicoví a časť stredových voličov a porazí tak Le Penovú alebo Jordana Bardellu.

Ako však upozorňujú Fabien Roussel a známy poslanec a pravdepodobný prezidentský kandidát François Ruffin, táto taktika sa nezakladá na žiadnych realistických dátach.

Aj keby totiž Mélenchon získal 70- až 80 percent v najväčších mestách, čo je samo osebe nereálne, nežije v nich dostatok obyvateľov na to, aby prečíslili zvyšok krajiny. Navyše, svojimi neustálymi kontroverziami ťahá celú ľavicu dole. 

Jeho stratégia má síce úspech na predmestiach a v mestách (na predmestí Seine-Saint-Denis na severe Paríža v roku 2022 získal 49,09 percenta hlasov a výrazne predbehol všetkých ostatných kandidátov), v rurálnych častiach Francúzska sa však začína čoraz viac strácať a ťahá so sebou aj zvyšok ľavice. 

V departmente Pas-de-Calais na severe Francúzska získal iba necelých 16 percent a rovnako je to aj v ostatných departmentoch tohto regiónu. Tieto niekdajšie bašty ľavice, kde pravica desiatky rokov takmer neexistovala, dnes už nemajú ani jedného ľavicového poslanca – Marine Le Penová získala v Pas-de-Calais desať z dvanástich poslancov.

Mélenchon a jeho strana sú však budúcnosťou francúzskej ľavice. Komunisti dnes už dlhodobo dosahujú výsledky pod päť percent, socialisti čelia vnútorným sporom a Zelení sa pravdepodobne pripoja k Mélenchonovi.

Jediný, kto sa ukazuje ako vyzývateľ, je filozof a proeurópsky sociálny demokrat Raphaël Glucksmann so svojou stranou Place Publique. Ten spolu so socialistami dosiahol silný výsledok v minuloročných eurovoľbách a je iba otázkou času, kedy oznámi prezidentskú kandidatúru. Medzi ním a Mélenchonom teda prebehne súboj o budúcnosť francúzskej ľavice.

Glucksmann má však blízko k mestským témam a k rurálnej časti Francúzska nemá žiadny vzťah. Tieto oblasti tak na nasledujúce roky zostávajú pre ľavicu stratené a Národné zhromaždenie Marine Le Penovej v nich môže ďalej rásť. Ona a jej strana sa k Tour de France radi priznajú.