Náboženská vojna na kúpalisku Ako som dopadol, keď som moslimských chlapcov urážajúcich dcéru a Boha žiadal o ospravedlnenie

Ukazuje určité procesy v spoločnosti, v ktorej rýchlo rastie moslimská populácia najmä v mladých vekových kohortách.

Rozprávam príbeh z tejto nedele aj preto, lebo zatiaľ, žiaľ, nemôžem písať o dramatických zrážkach, ktoré naše deti zažívajú v našej burgenlandskej dedine s moslimským prisťahovalectvom.

Tu ide o najhlbšie pocity: o permanentnú hrozbu mužského moslimského násilia, ako aj o nežne sa rodiace medzináboženské priateľstvo medzi slušne vychovanými dievčatami.

Nič z toho nepatrí do novín. Sú to živé vzťahy. Sú to ľudia, s ktorými každodenne spolunažívame.

Keď sme sa v piatok vrátili z dovolenky na Horehroní, s deťmi sme sa rozhodli, že pridáme ešte víkend u otca v Dolnom Rakúsku.

Tam na rozdiel od Telgártu nie je nič zaujímavé, ale je tam letné kúpalisko.

Existovalo už v mojom detstve. Bolo štýlovo a citlivo prerobené, je na dospeláckom konci tri a pol metra hlboké a korunované skokanskou trampolínou, na ktorej sa s obľubou predvádza moja osemročná dcéra.

Moje deti milujú kúpalisko môjho detstva.

Srdce kúpaliska mojej rodnej dediny tvorí bufet s terasou, z ktorej je dokonalý výhľad na celý bazén. Bufet viedol počas celého polstoročia nezmenene znudený brat hostinského, jeho vzhľad sa počas pätdesiatich rokov nijako nezmenil.

Keď bolo odrazu po Pepim, bufet prevzala guľatá a srdečná pani, ktorá má školskú kantínu na jednej strednej technickej škole.

Bufet počas celej svojej existencie ponúka drobné sladkosti za zopár halierov, a keďže deti neraz našli na rekreačnej lúčke stratené mince, hneď ich investovali v bufete.

Moje deti milujú kúpalisko môjho detstva.

Dobšinská ľadová jaskyňa, kŕmenie 6 000 muránskych sysľov a ničenie posledných Darts šípok v malebnej krčme v proruskopravoslávnej enkláve Vernár, to je všetko v pohode.

Ale keby bolo na mojich deťoch, strávili by sme celé leto v ich osobnom elýziu – vo „Freibade“ nezaujímavej dolnorakúskej dediny.

Keď som v nedeľu sedel pri striku na terase bufetu spolu s partiou môjho otca, ten medzitým odišiel, zrazu pribehla dcéra.

Bola celkom rozrušená.

„Tato, tí dvaja moslimskí chlapci tamto v bazéne povedali, že Burgenland je hovno a že Boh je tiež hovno!“

V tejto chvíli mi ešte nebola jasná celá závažnosť udalosti. 

Deti očividne nemajú s islamom žiadny problém.

Ešte som nevedel, že šesťročný synček ponúkol cudzím chlapcom na úvod svoje priateľstvo a že chlapci sa dlho vypytovali mojich detí (na meno, priezvisko, bydlisko), len aby im potom oznámili, že ich mená, ich kraj a ich Boh je – hovno. 

Ctení čitatelia by ešte mali vedieť, že moje deti sú vedené k tomu, aby rešpektovali moslimov. Je asi známe, že ja osobne mám určitý problém s demografickým dobývaním svojej krajiny mladými blízkovýchodnými moslimami.

Pred svojimi deťmi som to však nikdy neriešil a deti očividne nemajú s islamom žiadny problém.

Tým sa to ešte neskončilo.

Dcérenka a synček sa vrátili k tým neslušným chlapcom do bazéna, no o chvíľu prišli za mnou opäť, lebo chlapci teraz od nich chceli, aby im kúpili v bufete jeden z tých farebných sprejov, ktorých obsah sa po nastriekaní na jazyk zmení na presladenú limonádu.

Lebo sú vraj chudobní.

Dcéra vnímala toto správanie ako niečo neobvyklé, rozrušujúce, nepochopiteľné. Inak by sa pokojne venovala skokom z trampolíny.

Ja som práve sedel s dôchodcom, ktorý zvykne otcovi opravovať televízor. „Televízny lekár“ vyvíjal myšlienku o scvrknutej slobode v Rakúskej republike, čím síce myslel primárne na policajtov, ktorí mu po „svojvoľnom“ zvýšení nafúkaných promile z 1,28 na 1,42 odobrali vodičák. Ale keďže to bol sociálny demokrat, ktorý už ani nevie, koho má voliť, a náznakovo vyjadril kritický názor na masovú imigráciu, zveril som sa otcovej partii.

Oznámil som, že toto už nemôžem nechať tak.

Že týmto ľudom nikto nikdy nič nepovie, ale ja teraz už nebudem mlčať.

Vyzeralo to, že nepríjemný konflikt sa za dvadsať sekúnd urovná.

Na mojich spoločníkoch bolo vidieť, že nikdy by sa na viac ako na krčmové reči nezmohli, ale vyjadrili mi absolútnu podporu.

Dvoch moslimských previnilcov som ihneď identifikoval.

Boli to trošku nižší a potmavší pupkáči, jeden mal vraj deväť, druhý desať rokov.

Citujem doslova, ako som ich oslovil: „Vy ste tí hajzlíci, čo urazili moju dcéru s tým, že Burgenland je hovno a že náš Boh je hovno? Žiadam, aby ste sa okamžite ospravedlnili mojej dcére.“

Boli to oni. Vedeli presne, o čom rozprávam.

S vystrašeným pohľadom sa ospravedlnili.

„Nie mne, mojej dcére sa idete ospravedlniť. Urazili ste ju, nie mňa. Tam je, na trampolíne, poďme!“

Vyzeralo to, že nepríjemný konflikt sa urovná do dvadsiatich sekúnd k spokojnosti všetkých zúčastnených strán a chlapci si zoberú ponaučenie.

Potom sa však zapojili ich dve veľké sestry. Keďže dievčatá už boli po puberte a nosili bikiny ako naše dedinčanky, mal som zrejme do činenia s umiernene moslimskou rodinou.

Rázne popierali, že chlapci mohli takto uraziť moje deti.

„Napokon, ich nemčina je na to príliš slabá.“

To bolo slovo proti slovu, nikam sme sa neposunuli.

Išiel som ďalej. Občas som pohľadmi a gestami opakoval svoju žiadosť, aby sa chlapci ospravedlnili.

Veľké sestry však odteraz strážili chlapcov a bránili im v prejavení ľútosti.

Ešte povedal: „Du bist kein Mensch.“ Že nie som človek.

Zdesene som sa vrátil do bufetu. „Televízny lekár“ medzitým už zabudol, akú vážnu vec som bol riešiť. To ma vydesilo ešte viac, odišiel som z terasy bez rozlúčenia.

Už bol večer, rozhodol som sa, že pomaly ideme domov.

Deti sa hrali dole na pieskovom ihrisku. To ihrisko na plážový volejbal nie je z kúpaliska vidno. Nie je vidno z bazéna a už vôbec nie z bufetu.

Tam ma našiel otec dvoch moslimských chlapcov.

Bol to postarší pán so sivou bradou, rozprával s prízvukom, ktorý v mojich ušiach znel arabsky, priblížil sa ku mne bojovým postojom. 

Povedal, že nemám právo osloviť jeho synov, že sú to deväťročné deti, ktoré ničomu nerozumejú, a so zaťatou päsťou sa mi vyhrážal násilím.

Povedal, že nabudúce už len tak nevyviaznem.

Ešte povedal: „Du bist kein Mensch.“

Že nie som človek.

Moje deti túto vetu opakovali celý večer: „Dedko, mama, on povedal, že tato nie je človek.“

Odišiel som s pocitom, že som si splnil svoju občiansku povinnosť, ale nedosiahol som nič.

Dobyvateľ mojej krajiny odišiel so zadosťučinením.