Študijné objekty pre KDH Neisté náznaky malej renesancie kresťanskej demokracie v Holandsku a vo Francúzsku

Voliči kresťanskodemokratickej CDA, ktorá Holandsku dlhé desaťročia dodávala premiéra, tak dlho utekali všetkými smermi, že bývalá štátostrana získala v posledných voľbách do holandského parlamentu iba päť zo 150 mandátov.

Strana pôsobila nevýrazne a dezorientovane. Pred voľbami v roku 2023 sa nejaký čas hrala na tvrdý severanský konsolidačný liberalizmus – kurz, ktorý stelesňoval človek z McKinsey, vtedajší minister financií a dnešný európsky klimakomisár Wopke Hoekstra –, CDA chcela byť zároveň „stranou rodiny“. O sociálno-etické otázky dlho neprejavovala záujem. 

Voličov CDA prevzali pravicoví populisti ako islamofób Geert Wilders, od roku 2023 však aj nový politický projekt katolíckeho odídenca z CDA Nieuw Sociaal Contract (NSC, Nová spoločenská zmluva). Táto centristická strana sa odlišuje svojím dôrazom na sociálnu náuku Katolíckej cirkvi. 

Od CDA k Omtzigtovi a späť

Zakladateľ NSC Pieter Omtzigt bol v politickom establišmente outsiderom, odkedy proti tlakom aj vlastnej CDA robil „bieleho rytiera“ pre 26-tisíc chudobných rodín, ktoré bezduchá byrokracia nespravodlivo prinútila vrátiť obrovské sumy prídavkov na deti. Omtzigt tým mnohé rodiny zachránil pred bankrotom.

Omtzigtov projekt sa javil ako jedna z možností na renesanciu kresťanskej demokracie. Keďže veriaci katolík Omtzigt vychováva štyri deti so sýrskopravoslávnou kresťankou z Turecka, s ktorou občas navštevuje bohoslužby v Ježišovej materinskej aramejčine, mal základný étos NSC aj trochu charizmy východného kresťanstva. Rodina Omtzigtovcov žije v Enschede, ktorý tvorí spolu so susedným nemeckým mestečkom Gronau baštu východných, prevažne tureckých kresťanov.

O holandských voľbáchKresťanská demokracia padne na dno, získa na tom nevšedný katolícky politik

Martin Leidenfrost

Kresťanskosociálna NSC získala vo voľbách 2023 dvadsať kresiel a ihneď sa stala súčasťou pravicovopopulisticko-liberálnej štvorkoalície. V tejto inak úspornej vláde sa tvrdým rokovacím štýlom angažovala za chudobných a dôchodcov, zvlášť v bytovej politike presadila miliardový balík.

Preukazované sociálne cítenie však Novej spoločenskej zmluve nebolo nič platné: keď vláda premiéra Dicka Schoofa po jedenástich mesiacoch padla, NSC už v prieskumoch takmer neexistovala. V predčasných voľbách 29. októbra môže rátať so ziskom jedného alebo dvoch mandátov – a jej materská CDA s 15 až 20.

Čo sa tu stalo?

Zjednodušene povedané, NSC sa stala synonymom nestability. Tá nestabilita vychádza zo samotného zakladateľa: Omtzigt sa už pred založením NSC raz s vyhorením stiahol domov do Enschede, od septembra do novembra 2024 absentoval s druhým vyhorením a v apríli tohto roka z politiky odišiel definitívne.

Preferencie CDA začali rásť až so sebarozkladom NSC. Nový líder Henri Bontenbal mal na začiatku veľmi skromné preferencie, ľudia po chaotickom vládnutí štvorkoalície pod vedením populistov však oceňujú Bontenbalov konštruktívny a dôveryhodný prístup. Jeho CDA bude mať po jesenných voľbách široký koaličný potenciál, jej návrat do vlády je vysoko pravdepodobný.

Nudný stredový a prorodinný mainstream

CDA sa po svojej existenčnej kríze stavia do pozície umiernenej stredopravej strany, v ktorej sa mnohí voliči cítia doma. Zasadzuje sa za zastavenie prílevu migrantov, ale aj za riadnu integráciu tých, čo v Holandsku už sú. Jej sociálna politika sa podobá viac na Omtzigta ako na Hoekstru. Kľúčové slovo v programe je „fatsoenlijk“. Tento írečitý holandský výraz sa dá preložiť ako „slušne“ alebo – obľúbené slovo slovenského kolegu Milana Majerského – ako „poctivo“.

Henri Bontenbal je 42-ročný Rotterdamčan. Má významného predka Claesa Bontenbala (1575 – 1623), ktorý sa zapojil do sprisahania proti princovi Móricovi Oranžskému a 3. júla 1623 bol za to sťatý. Rodina Bontenbalovcov teda zajtra oslávi 402. výročie sťatia svojho významného predka.

Henri Bontenbal pochádza z ôsmich detí. V roku 2006 sa oženil, má dvoch synov, v roku 2006 sa tiež rozhodol, že už nikdy v živote nenastúpi do lietadla. Doteraz pracoval ako „poradca pre udržateľnosť“.

Predseda CDA je kresťan z najväčšej protestantskej denominácie Protestantse Kerk Nederland, hovorí si však „protestant s katolíckym srdcom“. Stelesňuje stredový, sociálny a ekologický prorodinný mainstream, do kultúrnych vojen o sociálno-etických otázkach sa príliš nepúšťa. Správa sa slušne a je trochu nudný. Po takých politikoch pred rokom ešte nebol dopyt. Teraz je. 

Bojovné kresťanstvo už dávnejšie nie je parketou CDA. Ten priestor je dlhodobo obsadený: Holandsko má na to dve malé kalvínske strany, sociálnokresťanskú ChristenUnie a ortodoxnokonzervatívnu SGP. V každej voľbe berú po 2 až 3 percentá. Majú nulový potenciál na rast, ale vďaka vysokej pôrodnosti v holandskom Bible Belt ani nie je ohrozená ich existencia. 

Keby chcela nadkonfesionálna CDA napodobniť pravovernosť oddaných kalvínov, asi by narazila na holandskú demografiu. Kým kresťania ešte pred polstoročím – v roku 1971 – tvorili 75 percent holandského obyvateľstva, v roku 2023 bolo 58 percent obyvateľov bez vyznania, 17 percent tvorili katolíci, 13 percent protestanti všetkých denominácií, 12 percent vyznávalo iné náboženstvá.

Spomedzi 30-percentnej kresťanskej menšiny sú zvlášť katolíci legendárni pre svoju náboženskú ľahostajnosť. Podľa jednej štatistiky chodí každú nedeľu na svätú omšu iba jedno percento holandských katolíkov. Skrátka, nie je tu čo získať – a preto je kresťanstvo CDA najmä o názve.

Na mŕtvom bodeHolandsko má protimoslimskú aj moslimskú stranu, ale ani jedna z nich nedokáže vládnuť

Martin Leidenfrost

Potácanie sa vo Francúzsku

Prísny francúzsky sekularizmus má za dôsledok, že o kresťanskej demokracii sa vo Francúzsku v užšom zmysle nedá hovoriť. Nositeľmi kresťanských hodnôt aspoň v súkromí však tradične boli gaullistické strany, ktorých dedičstvo momentálne spravujú Republikáni (LR).

Osud majú podobný ako holandská CDA: kým predchádzajúce strany pod rôznymi názvami vyprodukovali niekoľko prezidentov, Republikáni už štátostranou nie sú. V posledných prezidentských voľbách bola kandidátka LR Valérie Pécresseová vyradená s ponižujúcim ziskom 4,8 percenta hlasov, v parlamentných voľbách spred roka získali Republikáni iba 39 z 577 kresiel.

Majú za sebou vnútrostranícky rozkol: pred rokom sa vtedajší predseda Eric Ciotti zabarikádoval v straníckej centrále a s hŕstkou verných prešiel k nacionalistickému táboru Marine Le Penovej. Následný boj o agendu a líderstvo scvrknutej strany bol dlhý a bolestivý.

No čuduj sa svete: odrazu má predseda Republikánov slušnú šancu, aby sa na jar roku 2027 stal prezidentom piatej Francúzskej republiky.

Opäť otázka: čo sa tu stalo?

Nádej z Vendée

Keďže sa celý politický život Francúzska točí okolo priam monarchistického úradu prezidenta, prieskumy verejnej mienky sú už necelé dva roky pred odchodom prezidenta Emmanuela Macrona o prezidentských voľbách.

A napodiv: odrazu má nový predseda Republikánov Bruno Retailleau slušné šance, aby sa so ziskom 16 až 17 percent v prvom kole dostal do druhého kola, v ktorom by v prípade, že sa nezruší zákaz nacionalistky Marine Le Penovej kandidovať, takmer určite stretol mladého náhradníka z Le Penovej Národného zhromaždenia Jordana Bardellu. Podobné dobré vyhliadky na postup do druhého kola má momentálne iba Macronov bývalý premiér Edouard Philippe.

Je to trošku čudný vzostup. Retailleau má už 64 rokov a desaťročia hral dôležitú politickú úlohu iba v najkatolíckejšom francúzskom okrese, vo Vendée. Najvyššie pozície, ktoré dosiahol na celoštátnej úrovni, boli predsedníctvo frakcie Republikánov v málo významnej druhej komore francúzskeho parlamentu a prezidentstvo západného regiónu Pays de la Loire. Retailleau nikdy ani nebol ministrom a donedávna sa v celonárodných rebríčkoch obľúbenosti neobjavoval.

To ani nemohol, lebo do roku 2010 nebol členom stredopravej strany moci prezidentov Chiraca a Sarkozyho. Bol totiž pravou rukou nekorunovaného kráľa Vendée Philippa de Villiersa.

Vendée je kraj pri Atlantiku, v ktorom jakobíni pri potlačení katolíckeho povstania proti Francúzskej revolúcii spáchali podľa dnešných štandardov stredne veľkú genocídu. Reakcionársky katolík de Villiers ovládol tento kraj tak dokonale, že sa z kríža s červeným Ježišovým srdcom stala oficiálna vlajka Vendée.

Všade inde vo Francúzsku by bolo takéto povýšenie katolíckej viery na piedestál nemysliteľné, demokratickú väčšinu mohlo niečo také získať iba vo Vendée.

Poriadok, poriadok, poriadok

De Villiers hral istú rolu aj v celofrancúzskej politike, s malou gaullistickou, suverenistickou a euroskeptickou stranou Hnutie za Francúzsko sa dostal do Európskeho parlamentu. Retailleau mu desaťročia robil vernú dvojku, viedol aj šéfov úspešný historický entertainment park Puy du Fou, hlasoval proti Maastrichtskej aj Lisabonskej zmluve, v priebehu nultých rokov sa však de Villiers radikalizoval a začal sa kamarátiť s ľuďmi ako Vladimir Putin.

De Villiers a Retailleau sa v roku 2010 rozišli v zlom.

Retailleau prešiel k strane, z ktorej sú dnes Republikáni, zostal však tvrdým konzervatívcom na najviac pravicovom krídle LR. Pochádza zo štyroch detí, sám je otcom troch. Svoju vieru praktizuje, rovnako ako Holanďan Omtzigt sa angažuje za blízkovýchodných kresťanov. V roku 2012 sa zúčastnil na demonštráciách proti zavedeniu homomanželstva (Manif pour tous).

V roku 2021 vyzval na zavedenie krátkych trestov odňatia slobody na dva týždne až jeden mesiac pre mladistvých páchateľov – a to aj za menej závažné trestné činy. Postavil sa proti imigrácii, ktorá pre Francúzsko podľa neho „nebola šťastím“.

Po nepokojoch vo Francúzsku v roku 2023 si zavaril aj vo vlastnej strane, keď tvrdil: „Poznáme príčiny nepokojov. Žiaľ, u druhej a tretej generácie prisťahovalcov dochádza k určitému regresu ku koreňom, k etnickému pôvodu.“

Le Penová a BardellaZačínajú byť súpermi. V prípade nedohody hrozí v strane rozkol

Ján Cipár

Retailleau odsudzuje odkaz mája ‘68 s tým, že „koreňmi zla je ideológia roku 1968“, apeluje na „civilizačnú politiku“ proti islamizmu aj wokizmu a, samozrejme, minulý rok hlasoval proti zahrnutiu „slobody“ na potrat do francúzskej ústavy.

Jednu knihu síce venoval ekológii a obhajuje myšlienku uhlíkovej dane, okrem toho bol vo francúzskych reáliách vždy okrajovým politikom, ktorý musel ešte pred zopár mesiacmi tvrdo bojovať o predsedníctvo svojej malej strany. Ako konzervatívny katolík reprezentuje živú, ale veľmi maličkú menšinu.

Pripomíname, že novorodencov dáva pokrstiť už len štvrtina francúzskych rodičov, 80 percent Francúzov nevie odpovedať na otázku, o čom sú Turíce, a v dohľadnej budúcnosti bude vo Francúzsku toľko tetovačov ako katolíckych kňazov.

No odrazu vidia Francúzi mladé dievčatá, ktoré so sloganom „Hore srdcia“ robia nehumornému 64-ročnému Vendéečanovi kampaň. Prečo si ho tak obľúbili?

Vysvetlením je, že Retailleau robí od septembra 2024 ministra vnútra v nestabilných vládach. S ohľadom na väčšinu macronistov v týchto menšinových kabinetoch má síce obmedzený manévrovací priestor na skutky, ale Retailleauove silné slová proti masovej imigrácii a čiastočne prisťahovaleckej kriminalite sa Francúzom páčia.

Vidiecky katolík týmito slovami dokázal Republikánov etablovať ako stranu bezpečnosti. V časoch, v ktorých extrémny pravičiar Éric Zemmour hlása, že „občianska vojna vo Francúzsku sa už začala“, to nie je úplne bezvýznamný počin.

Zdá sa, že Retailleau vybral tie správne slová, keď pri nástupe do funkcie ministra vnútra vyhlásil: „Mám tri priority: obnovenie poriadku, obnovenie poriadku a obnovenie poriadku. Verím v poriadok ako predpoklad slobody.“