Pred francúzskymi prezidentskými voľbami Kto nevydá knihu, akoby ani nekandidoval. Mélenchon provokuje, Bardella oslovil 300-tisíc čitateľov

Počas posledných rokov je možné v západných demokraciách pozorovať určitý úpadok kultúry v politickom boji. Politici na seba osobne a často aj vulgárne útočia, mnohé strany vôbec nepripravujú volebné programy a politika sa odohráva medzi nezmieriteľnými tábormi na sociálnych sieťach.

Tento nový, „vulgárnejší“ a rozdeľujúci štýl politiky však zatiaľ vo Francúzsku až tak nedominuje. Samozrejme, aj tu sú politické debaty živé, mnohokrát na hrane a čoraz častejšie dochádza aj k osobným útokom, ale celková politická kultúra si stále udržiava určitú noblesu a intelektuálnosť a diskusia sa často venuje politickým témam do hĺbky.

A táto kultúra politiky je teraz, rok pred prezidentskými voľbami, naplno viditeľná u kandidátov na prezidenta hlavne v troch oblastiach: v publikovaní kníh, cestovaní po celom Francúzsku a v príprave programu.

Kandidáti na prezidenta, v komunálnych voľbách či poslanci

V histórii súčasnej 5. francúzskej republiky, ktorá trvá od roku 1958, má úloha prezidenta zaujímavý charakter. Ide o silnú politickú funkciu, ktorá je volená, ale prezident by zároveň mal byť nad straníckou politikou, mal by byť akýmsi „republikánskym monarchom“, ktorý spája národ. Prezidenta by nemali trápiť bežné politické „pletky“, mal by poskytovať určitý nadhľad a víziu pre krajinu.

A vo Francúzsku túto schopnosť predstavenia vízie kandidát na prezidenta dokazuje práve napísaním knihy pred prezidentskými voľbami. Francúzsko ako krajina Balzaca, Dumasa či Huga si nesmierne váži svoju literárnu tradíciu a priraďuje jej veľmi vysokú hodnotu. Zároveň je až do konca strednej školy povinným predmetom filozofia, a preto odkazy na veľkých filozofov vo verejnom priestore nie sú ničím nevídaným.

Lokálne voľby vo FrancúzskuCentristi obhájili pozície, Le Penovej strana zosilnela na juhu, Mélenchon si vynucuje spoluprácu ľavice

Ján Cipár

Od prezidentského kandidáta sa očakáva, že vo svojom diele preukáže schopnosť predstavenia vízie spolu so znalosťou histórie, literatúry a filozofie. Zároveň má preukázať aj intelektuálnu zdatnosť.

Na rozdiel od iných krajín, kde hodnota kvalitného vzdelania nehrá vo voľbách až takú rolu, vo Francúzsku má drvivá väčšina vedúcich predstaviteľov štátu jednu z prestížnych francúzskych univerzít ako Sciences Po, Sorbonne či École nationale d’administration. 

Tradíciu písania kníh začal Charles de Gaulle svojím trojzväzkovým dielom Vojnové pamäti a následne knihy vydali aj všetci nasledujúci prezidenti. Inak to nie je ani pred budúcoročnými prezidentskými voľbami. Knihy jednotlivých kandidátov pribúdajú na poličkách najväčších kníhkupectiev a vydanie publikácie sa považuje za určitý neformálny vstup do kampane.

Knihy pritom nevydávajú len vedúci kandidáti, ale aj tí, ktorí majú v prieskumoch len dve až štyri percentá. Samozrejme, väčšina z nich si nájde len obmedzený počet čitateľov (priemer je 3000 predajov), ale viaceré diela vychádzajú v státisícových počtoch výtlačkov.

Marine Le Penová napísala svoje diela hlavne medzi rokmi 2006 až 2012, jej nástupca Jordan Bardella zase vydal v posledných rokoch dve knihy o svojom súkromnom živote, mladosti, ale aj politickej filozofii. Z týchto jeho kníh sa predalo vyše 320-tisíc výtlačkov a ľudia čakali na autogramiády po celom Francúzsku celé hodiny.

Rovnako svoju politickú víziu predstavil v knihách aj Jean-Luc Mélenchon, a to pred prezidentskými voľbami v roku 2022 aj po nich, keď iba tesne nepostúpil do druhého kola. Vo svojich dielach sa venuje ustanoveniu 6. republiky, prechodu k socializmu či vízii svojej populistickej politiky. Jeho knihy vyšli v desiatkach tisíc výtlačkov.

Minulý mesiac vydal svoje dielo aj Gabriel Attal, najbližší prezidentský kandidát k Macronovi a jeho nástupca na čele strany, ktorú pred desiatimi rokmi založil. Jeho dielo Ako slobodný muž sa venuje jeho mladosti a dospievaniu, zároveň ho však využíva na jednoznačné odlíšenie sa od v súčasnosti už nepopulárneho Macronovho vládnutia. 

Édouard Phillippe, ktorý zatiaľ podľa prieskumov postúpi do druhého kola s Jordanom Bardellom, vydal v roku 2025 knihu Cena našich klamstiev a jasne ňou chcel zabrať stredopravý priestor. 

V nasledujúcich mesiacoch plánujú vydať svoje knihy hlavný sociálnodemokratický kandidát Raphaël Glucksmann, ale aj bývalý socialistický prezident a pravdepodobný opätovný kandidát François Hollande či šéf konzervatívnych republikánov Bruno Retailleau.

Písanie kníh sa však neobmedzuje iba na prezidentských kandidátov. Mnohokrát vydávajú knihy aj bežní poslanci či kandidáti v komunálnych voľbách. V marcových komunálnych voľbách napríklad v Paríži vydali knihu dvaja z troch hlavných kandidátov.

To, že Francúzi majú stále chuť čítať tieto intelektuálne, politicko-filozofické diela dokazuje aj fakt, že mnohí bývalí politici dokážu aj po rokoch od svojho odchodu z politiky vydať nové knihy a predať z nich desiatky tisíc výtlačkov.

Takýmto príkladom je kniha Denník väzňa, ktorú napísal bývalý prezident Nicolas Sarkozy o svojom 20-dňovom väznení na prelome októbra a novembra 2025 a vyšla v decembri minulého roka. Do konca januára 2026 sa z nej predalo vyše 200-tisíc výtlačkov a do dnešného dňa to je o tisícky viac.

Zomrel Lionel JospinProtestant, trockista, socialista, otec homomanželstva proti svojej vôli a manžel takmer konzervatívnej filozofky

Martin Leidenfrost

Programy, vízie a cesty po Francúzsku 

Vo Francúzsku je diskusia pred prezidentskými voľbami vždy intelektuálne zaujímavá. Kandidáti totiž riešia nielen praktické opatrenia v jednotlivých oblastiach života, ale formulujú aj svoju celkovú ideologickú a filozofickú víziu krajiny.

V súčasnosti napríklad Mélenchon prišiel s konceptom „nového Francúzska“, teda Francúzska predmestí a prisťahovalcov, ktoré má nahradiť staré Francúzsko. Ilustroval to pri výhre svojho kandidáta na parížskom predmestí s najväčším percentom ľudí s migračným pozadím – Saint-Denis.

Toto predmestie, kde boli v minulosti pochovávaní francúzski králi, nazval mestom „kráľov, ktorí sú mŕtvi, a (nového) ľudu, ktorý žije“. Jeho návrhy sú kontroverzné a vyvolávajú ostrú polemiku, zároveň však umožňujú, aby sa o vízii krajiny diskutovalo naozaj do hĺbky a z filozofickej perspektívy.

Jednotliví kandidáti si veľmi dávajú záležať aj na príprave programu a praktických opatrení. Ich strany zvyčajne rok alebo dva pred voľbami pripravujú jednotlivé svoje opatrenia a tie sú následne konzultované so sympatizantmi. 

V roku 2022 mal napríklad program Marine Le Penovej niečo vyše 100 strán, Jeana-Luca Mélenchona 162 strán, Valérie Pécressovej približne 100 strán a Érica Zemmoura 80 strán.

Politika je vo Francúzsku stále určitým spôsobom „butiková“, v tom zmysle, že kandidáti prichádzajú do veľkých, stredne veľkých, ale aj drobných miest a dedín a organizujú masívne stretnutia. Kandidáti predstavujú svoj program nie pred kamerami novinárov či na sociálnych sieťach, ale primárne počas obrovských politických stretnutí, ktoré mobilizujú ich prívržencov.

Povinnou jazdou je následne ochutnávanie francúzskej gastronómie po celej krajine či stretnutia so starostami a s miestnymi poslancami. Koniec koncov, kandidáti musia vyzbierať 500 podpisov od zvolených starostov či poslancov minimálne z 30 rôznych departmentov, aby mohli v prezidentských voľbách kandidovať. Kampaň má teda stále aj veľmi lokálny charakter.