O platnosti poľských prezidentských volieb Hry so zápalkami v muničnom sklade alebo Ako sa z liberálov stávajú plochozemci

Podľa čerstvých zistení medzinárodnej siete V-Dem má Poľsko najvyšší index polarizácie spoločnosti v Európe (mimochodom, česká spoločnosť nedosahuje ani polovicu poľskej hodnoty a môže sa pochváliť výrazne najnižším výsledkom z celej V4).

S týmto zistením zaujímavo súznie aj dianie v krajine, kde v posledných týždňoch po víťazstve kandidáta konzervatívcov Karola Nawrockého spôsobila vzájomná nedôvera politických táborov vlnu obvinení z manipulácie s volebným procesom.

Roman Giertych, poslanec vládnej Občianskej koalície, bývalý zakladateľ poľskej nacionalistickej pravice a teraz „človek na špinavú prácu“ liberálneho tábora, stupňuje obvinenia týkajúce sa „sfalšovania volieb“ pravicovou opozíciou.

Vychádza pritom zo zistených nezrovnalostí v niekoľkých volebných komisiách a odhadov týkajúcich sa „masívnych podvodov“ v „tisícoch“ ďalších. Dožaduje sa prepočtu všetkých hlasov a pozastavenia procesu vymenovania nového prezidenta, ku ktorému by malo dôjsť na začiatku augusta.

To, čo spočiatku vyzeralo ako Giertychova sólo akcia, v ktorej sa však mohol oprieť o vlastnú armádu internetových trollov (Postoj o nej písal tu), postupne ovládlo ako téma číslo jeden provládne médiá (či už štátne, alebo súkromné) a preniklo aj do vyjadrenia vrcholných predstaviteľov vlády. „Páni, vy nemáte záujem zistiť, aké boli naozaj výsledky volieb?“ pýtal sa ironicky Donald Tusk lídrov opozície.

Keď sa z elfov stávajú ohyzdiAko sa do „obrany demokracie“ zapájajú metódy toho, proti čomu sa bojuje

Maciej Ruczaj

Plošné prepočítanie hlasov?

Premiér na jednej strane opakuje, že voľby prebehli legálne, a žiada pri tom, aby „sa nespochybňovali štátne inštitúcie“, ale pokračuje v takomto „žmurkaní“ smerom k verejnej mienke. Napätie opakovane priživuje aj minister spravodlivosti a generálny prokurátor Adam Bodnar, ktorý na základe (následne diskreditovaných) výpočtov navrhoval zásah prokuratúry.

Mnoho ďalších osobností liberálneho tábora vytvára teórie týkajúce sa možnosti „zabavenia všetkých volebných lístkov“ a ich „prepočtu štátnymi orgánmi“.

Vďaka na úvod spomínanej totálnej polarizácii a atmosfére nedôvery v spoločnosti táto taktika prináša ovocie v podobe značnej podpory pre „opätovné prepočítanie výsledkov“, čo potvrdil aj prieskum pre denník Rzeczpospolita, v ktorom až 49 percent ľudí podporilo myšlienku prepočítania výsledkov.

Nezabrali námietky vedcov, ktorí poukazovali na to, že počet volebných anomálií sa nelíši od priemeru, rovnako ako oproti minulým voľbám nenarástol počet neplatných hlasov. Väčšina okrskov, v ktorých sa anomálie vyskytli, sú malé volebné komisie na miestach ako nemocnice, kde sa predpokladá značná fluktuácia voličov.

Nepomohli názory právnikov, ktorí upozorňovali, že zákon nepozná možnosť prepočtu všetkých volebných lístkov, maximálne možno voľby zneplatniť a zopakovať. Nepomohlo potvrdenie výsledkov zo strany Poľskej volebnej komisie, v ktorej majú, mimochodom, zástupcovia vládnej koalície väčšinu.

Nezaberá ani technický argument: poľské volebné komisie sa skladajú zo zástupcov jednotlivých kandidátov, aj takto sa zaručuje ich férovosť. Akákoľvek masová manipulácia s výsledkami by vyžadovala spoluúčasť desiatok tisíc komplicov. Navyše, ako vyhlásil bývalý Tuskov politický partner Jan Rokita, „bolo by to asi prvýkrát v dejinách sveta, keď by voľby zvládla sfalšovať opozícia, nie tí, ktorí majú moc“.

Na priaznivcov tézy o manipuláciách nefunguje ani výsmešné označenie „plochozemci“, ktoré sa pre nich vžilo na sociálnych sieťach. „Poľskí liberáli sa nechcú zmieriť s volebnou prehrou, a tak sa masovo dávkujú konšpiračnými teóriami,“ napísal smerom do vlastných radov liberálny publicista Grzegorz Sroczyński v denníku Gazeta Wyborcza.

Hołownia proti Tuskovým plánom

Kríze pomáha zmätok v poľskej justícii. Od začiatku kampane visí vo vzduchu téma komory mimoriadnej kontroly a verejných záležitostí Najvyššieho súdu, ktorá podľa zákona skúma volebné sťažnosti. V čase vlády konzervatívcov bola európskymi súdnymi orgánmi označená za „chybnú“ pre údajné porušenie pravidiel nezávislosti justície pri vymenovaní jej členov.

Európsky súdny dvor žiada nápravu tohto stavu, ale väčšina expertov sa domnieva, že tieto „chyby“ nie sú dôvodom na nerešpektovanie rozhodnutí príslušného orgánu fungujúceho na základe aktuálne platnej právnej úpravy.

Napriek tomu sa vo vládnom tábore teraz šíri názor, že vzhľadom na údajnú „neexistenciu“ tejto súdnej komory by mal vec do svojich rúk prevziať predseda Sejmu, pozdržať inauguráciu nového prezidenta, vďaka čomu prezidentské kompetencie po skončení obdobia Andrzeja Dudu prejdú práve na predsedu nižšej komory parlamentu. Ten by mohol podpísať príslušné zmeny v štruktúre a obsadení Najvyššieho súdu a až nový, „očistený“ najvyšší justičný orgán bude oprávnený platnosť volieb potvrdiť – alebo ich tiež zrušiť.

Plán má jednu slabinu: predseda Sejmu Szymon Hołownia, líder menšej koaličnej strany Poľsko 2050, už vyhlásil, že hoci sa mu stav justície nepáči, rozhodne sa nemieni podieľať na krokoch, ktoré nazval „pokusom o štátny prevrat“.

Pikantnosti všetkým úvahám na túto tému pridáva skutočnosť, že súčasný Sejm, a teda aj Tuskova vláda, vládne vďaka tomu, že rovnaká komora Najvyššieho súdu uznala posledné parlamentné voľby v roku 2023 za platné...

O čo ide?

Tak či onak sa zdá, že vlna konšpiračných teórií, ktorá na niekoľko dní ovládla poľskú verejnú debatu, klesá. V liberálnom tábore veľmi uznávaná Batoryho nadácia publikovala vedeckú správu, ktorá jasne dokazuje, že voľby prebehli so štandardným počtom chýb a nezrovnalostí, ktoré nemohli nijako ovplyvniť konečný výsledok. Spiatočku nakoniec – ako sa zdá – zaradí aj premiér Donald Tusk. O čo teda v skutočnosti v tejto afére išlo?

Zo začiatku podľa všetkého nešlo o nič iné ako o snahu odviesť pozornosť od rozoberania príčin nečakanej volebnej prehry, ako aj o mediálne prekrytie pre vládu zdrvujúcej správy pozorovateľskej misie OBSE.

Tá poukázala nielen na neobjektivitu štátnych médií počas kampane (to v Poľsku veľmi neprekvapí), ale hlavne na nutnosť prešetrenia masívnych internetových kampaní v prospech vládneho kandidáta, ktoré zaplavili poľské sociálne siete a ktorých zdroje financovania zostávajú oficiálne neznáme (v Postoji sme o tom písali napríklad tu).

Zápas o poľskú hlavu štátuNie je zasahovanie ako zasahovanie alebo Bukurešť vo Varšave

Maciej Ruczaj

Neskôr, keď sa v logike polarizácie ukázalo, že heslo „volebných manipulácií“ má veľkú odozvu, naskytlo sa ako užitočná zbraň v začínajúcej sa vojne medzi vládou a novým prezidentom. Už spomínaný Jan Rokita k tomu poznamenáva: „Ide jednoducho o snahu delegitimizovať nového prezidenta ešte pred nástupom, aby ho bolo následne jednoduchšie vyradiť z hry.“

Jedna z právnych autorít v liberálnom tábore, prof. Wojciech Sadurski, už navrhuje, aby vláda predpokladané vetá prezidenta jednoducho ignorovala, tak ako už teraz ignoruje rozhodnutie Ústavného súdu.

Hry so zápalkami

Je, samozrejme, viac než desivé, že skúsený a nesmierne schopný politik, akým je bezpochyby Donald Tusk, sa správa ako šialenec, ktorý sa hrá so zápalkami v muničnom sklade. V čase, keď za hranicami krajiny zúri vojna a medzinárodná situácia sa mení zo dňa na deň, je zároveň v podmienkach veľmi vypätého vnútorného sporu ochotný vydať napospas zvyšky dôvery v systém a spoločenskej stability v mene pofidérnych „taktických“ ziskov v každodenných medzistraníckych prestrelkách.

Ťažko sa ubrániť historickým reminiscenciám z čias, keď vnútorné boje medzi poľskými tábormi spôsobili, že jeden z nich nakoniec do krajiny pozval armádu ruskej cárovnej Kataríny Veľkej. „Pred dvoma rokmi sme sa pri príležitosti parlamentných volieb presvedčili, že politická polarizácia má v Poľsku svoje hranice,“ hovorí ľavicový komentátor Marcin Giełzak. „Vtedy napriek nesmierne napätej atmosfére konzervatívci v podstate hladko odovzdali moc. Je potrebné sa tohto modelu držať, bez neho žiadna demokracia neprežije.“

Popri zrejmom nebezpečenstve špirály polarizácie, ktorá začína škodiť funkčnosti štátu, existuje aj ďalšie ponaučenie z tohto príbehu. Hoci vypätá atmosféra pomáha spochybňovaniu férovosti volieb z oboch strán barikády (nemúdre výroky na túto tému majú na svojom konte aj poľskí konzervatívci), v poslednom čase v Európe najzávažnejšie prípady podrývania dôvery vo volebný proces vidíme zo strany široko pojatého „liberálneho“ establišmentu. Tak to bolo v Rumunsku, tak je to teraz v Poľsku.

Zatiaľ čo totiž ich odporcovia z radov lokalistov/alt-right/populistov zdôrazňujú vôľu demokratickej väčšiny ako jediný zdroj legitimity, liberálny tábor sa môže oprieť o alternatívny diskurz „právneho štátu“. Ten sa v poslednom období vo verejnej debate čoraz viac emancipuje od systematicky zosmiešňovaného a spochybňovaného demokratického prvku.

Ako však poukazuje už citovaný Marcin Giełzak, pokiaľ má nám dôverne známy politický systém v Európe prežiť, „musíme si pripomenúť základný fakt: liberálna demokracia neznamená, že v nej vždy vyhrávajú liberáli“.

Text vyšiel paralelne v českom denníku Echo24.