O vzbure davu a pravicovej internacionále Hor sa, sveta proletári!

„Pravicová internacionála zbrojí a chystá sa na boj. Demokratické sily sa tomu nemôžu len trpne prizerať,“ napísala pred niekoľkými dňami v nemeckom Die Tageszeitung analytička Zsuzsanna Végh.

Internacionála je slovo neodmysliteľne späté s dejinami európskeho socialistického a komunistického hnutia. Vyjadrovalo najhlbšiu podstatu marxizmu, nespochybniteľného dieťaťa osvietenstva, presvedčenie o univerzálnom charaktere kľúčových „zákonov vývoja“ ľudskej spoločnosti. Keďže sa tieto zákonitosti týkajú ľudstva ako celku, prirodzeným elementom medzinárodnej politiky sa stala aj spolupráca strán reprezentujúcich „robotnícku triedu“.

Liberalizmus – ďalšie z detí osvietenstva – má v sebe zabudované rovnaké univerzalistické presvedčenie spoločne s rovnakou vierou v pokrok ľudských dejín. Vo svojej neskorej podobe, ktorú poznáme z posledných desaťročí, sa stáva neodmysliteľne prepojený s predstavou globalizácie.

Aj keď to nedeklaruje tak otvorene, stavia (ako píše francúzska filozofka Chantal Delsol) na „likvidácii partikulárnych identít, na myšlienke sveta bez hraníc, v ktorom sa všetko môže stať tovarom a ktorý umožňuje neobmedzenú mobilitu všetkými smermi“.

Opakom globalistického liberalizmu ako poslednej kapitoly dejín osvieteneckej idey univerzálneho pokroku sú v našej dobe hnutia, ktoré bývajú označované ako „lokalistické“ či „suverenistické“. Podľa definície sú opakom myšlienky „internacionály“, zo svojej konzervatívnej genealógie čerpajú príklon k tomu, čo je partikulárne a organické skôr než abstraktné a všeobecné.

V ekonomike rady (hoci existuje aj libertariánsky suverenizmus) podliehajú sklonom k ​​protekcionizmu, v hodnotovej sfére zdôrazňujú vlastné kultúrne dedičstvo (hoci v sekularizovanej dobe majú o ňom často dosť vágne povedomie), v zahraničnej oblasti sa stavajú nedôverčivo k nadnárodným organizáciám a neustále spomínajú národný záujem.

Veľký rozvod demokracie a liberalizmuNa Západe sa rozpadá manželstvo, ktoré malo trvať naveky

Maciej Ruczaj

Spolupatričnosť suverenistov

Ako pred niekoľkými dňami pre denník Rzeczpospolita napísal významný poľský komentátor Piotr Skwieciński, v posledných rokoch, a najmä v posledných mesiacoch, začína fenomén internacionalizácie politického života zahŕňať celé politické spektrum. Strany fungujúce v jednotlivých krajinách sa čoraz viac stávajú súčasťou medzinárodných politických táborov a dotýka sa to aj suverenistickej/lokalistickej strany barikády, ktorá by s koncepciou „internacionály“ mala byť teoreticky z princípu v rozpore.

 „Rysuje sa nový pocit zdravej spolupatričnosti európskych národov a solidarity v odpore voči nápadom eurokratov,“ tweetoval líder poľskej strany Konfederácia Krzysztof Bosak z nedávneho zjazdu v Paríži.

Zarážajúci je už počet akcií, ktoré sa v poslednom období konajú s cieľom integrovať a prepájať prostredie novej „suverenistickej“ revolty proti liberalizmu: od londýnskeho ARC cez čoraz početnejšie „národné“ mutácie americkej republikánskej konferencie CPAC (len v poslednom mesiaci sa konali v poľskom Rzeszówe a Budapešti).

Za toto zrýchlenie, samozrejme, „môže“ Trumpovo víťazstvo, aj keď by sme nemali zabúdať na rolu Viktora Orbána, azda jediného európskeho štátnika z radov novej pravice, ktorý v poslednej dekáde dôsledne budoval „mosty“ medzi rôznymi intelektuálnymi prostrediami európskej pravice a zároveň dôsledne „zavádzal do obehu“ nový jazyk.

Milovníci konšpiračných teórií, samozrejme, budú v tomto pohybe na pravej strane spektra vnímať vplyv ruských dezinformačných vojen proti Západu. Prirodzene, nie sú pochybnosti o tom, že Moskve konvenuje rastúce vnútorné napätie a politická krehkosť európskych spoločností. Ale Rusko (ako dementori z Harryho Pottera) môže svoju propagandistickú mašinériu živiť len strachmi a konfliktmi, ktoré už v našich spoločnostiach existujú.

Keď sa pozeráme na posledné volebné mapy USA, Poľska či prvého kola francúzskych volieb, vidíme súvislé jednofarebné more, z ktorého ako ostrovčeky „globalistického“ tábora vyčnievajú prevažne len väčšie mestá.

O svete, v ktorom dozrieva „vzbura davu“, píšu nespočetní autori: či už kladú dôraz na fenomén otvárania nožníc medzi bohatými a zvyškom, na zánik strednej triedy, na „nadprodukciu elít“, ktoré pre zablokovaný systém nie sú schopné získané vzdelanie a ašpiráciu premeniť na spoločenskú a materiálnu stabilizáciu, alebo poukazujú na rastúcu priepasť medzi „somewheres“ a „everywheres“ – kozmopolitnými svetoobčanmi a tými „zakorenenými“.

Politickým prejavom tejto zmeny je fenomén nových „suverenistických“ strán, prípadne evolúcie starých konzervatívcov (priekopníkmi sú americkí republikáni či maďarský Fidesz), tak aby oslovili voličov, ktorých socioekonomický „triedny“ profil ich doteraz predurčoval skôr na príklon k „starej“ ľavici.

„Trvá konzervatívna alebo skôr antiestablishmentová revolúcia,“ napísal pred niekoľkými dňami Tomasz Grzywaczewski, poľský novinár pôsobiaci v USA, na tému paralel medzi americkými a poľskými prezidentskými voľbami. „Frontová línia prebieha medzi široko poňatým ľudom a establishmentom brániacim svoje pozície. Čo je najpodstatnejšie – tento boj sa dnes vedie po celom svete, od USA po Rumunsko. (...) Svet sa pozerá aj na nás a čaká na výsledok tohto zápolenia, pretože ono ovplyvní aj ďalšie bojové polia v rámci našej civilizácie.“

Pre tento opis situácie je príznačné, že ašpiruje na univerzálnosť presne ako kedysi marxizmus. Opisuje celý Západ ako jedno bojisko, v ktorom sa vedú jednotlivé bitky rovnakej vojny. Dokonca de facto aj nadväzuje na myšlienku triednej podstaty tohto univerzálneho konfliktu. A vytvára teda aj dve univerzálne bojujúce armády.

Keď svojimi obyvateľmi nepohŕdateNechceme už pre Nemcov zbierať špargľu alebo Prečo bola v Poľsku opäť „konzervatívna“ väčšina

Maciej Ruczaj

Pohľad globalistov

V ten istý deň, keď sa objavil tweet Grzywaczewského, Anne Applebaum, významná americká autorka a manželka poľského ministra zahraničných vecí Sikorského, v The Atlantic v nadväznosti na výsledok prezidentských volieb v Poľsku napísala o konflikte medzi „vracajúcim sa diskurzom nacionalizmu krvi a pôdy“ so svetom liberálnej demokracie.

„Takto budú už nadlho vyzerať každé voľby. Nezdá sa, že by sme sa mali vrátiť do sveta, kde stredoľavé a stredopravé strany súperia v téme daňových sadzieb a rozpočtu. Argumenty z oblasti ekonomiky a konkrétnych politík nemajú tú váhu ako hlbšie kultúrne rozdiely. Preto sú teraz každé voľby existenciálne.“

Na tejto reakcii z druhej strany globálnej barikády je zrejmé podobne dualistické a podobne apokalyptické chápanie súčasného vývoja. Keď sú každé voľby „existenciálne“, tak – môžeme si domyslieť – aj prostriedky vedúce k cieľu treba prispôsobiť logike „výnimočného stavu“ (práve v týchto dňoch rodinný známy Sikorských-Appelbaumovcov, bývalý líder krajnej pravice a teraz človek na špeciálne úlohy liberálneho tábora Roman Giertych, riadi dezinformačnú operáciu na spochybnenie volebných výsledkov v Poľsku).

Príznačná je však aj definícia nepriateľa. „Nacionalizmus krvi a pôdy“ má jasné nacistické konotácie, vracia sa teda starý dobrý strašiak ľavice dvadsiateho storočia, argument ad Hitlerum. A umožňuje druhú stranu charakterizovať nie ako novú silu, ale len ako ďalšie „vyskočenie“ iracionálnych síl (opretých o „kultúrne rozdiely“ a iné temné inštinkty) v rámci ľudskej spoločnosti, ktoré sa osvietenstvu ešte nie celkom podarilo vykoreniť.

Vytesnenie poznania, že súčasná „vzbura davu“ môže byť jednoducho výsledkom novej socioekonomickej a geopolitickej reality, pre ktoré by bolo potrebné hľadať aj nové odpovede, je stále najčastejšou reakciou „globalistického“ tábora.

Dnes sa však zdá, že táto stratégia vytláčania súpera z debatného poľa prestáva platiť. Fungovala, kým na druhej strane stáli „tradiční“ konzervatívci, ktorí sa – slovami Chantal Delsol – dožadovali iba „lepšieho premyslenia a drobných korektúr“, spomalenia, nie zastavenia „nezastaviteľného víchra pokroku“.

Delsol – v nadväznosti na skúsenosť so vzostupom Národného frontu – poukazuje na to, že snahy o „permanentnú exkomunikáciu“ konzervatívnych názorov z verejného priestoru nakoniec viedli k tomu, že ich miesto obsadili strany „bez intelektuálneho zázemia“, ktoré priťahujú ľudí „dostatočne brutálnych alebo obmedzených, aby im stav dlhodobej ostrakizácie neprekážal, naopak, bol dôvodom na hrdosť“.

Vedľajším následkom je potom uprednostňovanie vládnutia „pomocou charizmy“ skôr než pokusov o „zmenu systému“, tak ako to v čoraz rozpačitejšej podobe vidíme v Trumpových USA.

Demokracia výnimočného stavuKeď sa hysterický boj medzi vládou a opozíciou tvári ako obrana ústavného poriadku

Maciej Ruczaj

Tlak zdola a zhora

Čaká nás však so suverenistami návrat k „vestfálskemu svetu“ národných štátov?

Poľský filozof Michał Kuź, ktorý ako jeden z prvých v strednej Európe použil koncept premeny osi základných politických štiepení z liberalizmus verzus konzervativizmus alebo slobodný trh verzus socializmus na globalizmus verzus lokalizmus, opisuje novovznikajúcu mocenskú realitu západného sveta skôr termínom „nový stredovek“.

Produkt modernity, národný štát, je čoraz viac oslabovaný ako zdola, tak zhora – tlakom nadnárodného globalizovaného kapitálu a medzinárodných organizácií. V stredoveku bola autorita panovníka drvená zdola mocou aristokracie a autonómiou rôznych náboženských či profesijných komunít a zvonku autoritou cirkvi a cisára. Mocenská štruktúra tak pripomína skôr pavučinu ako pyramídu.

Aj dnes v politickom živote často pôsobia sily, ktoré disponujú väčšími prostriedkami a lepšími nástrojmi politického boja ako oficiálne politické strany (v poslednom období sa množia príklady „vytvárania“ verejnej mienky pomocou finančných prostriedkov zvonku určených na budovanie „občianskej spoločnosti“), a miera, v ktorej „zvolení zástupcovia suveréna – ľudu“ môžu reálne určovať smerovanie štátu, sa čoraz viac zmenšuje.

Paradoxne, aj suverenistické hnutie, ktoré sa situuje ako obhajca starého poriadku modernity s kľúčovou úlohou národného štátu, je v skutočnosti súčasťou rovnakého procesu. „Sieťovanie“ antisystémových strán je odvrátenou tvárou ich slabosti, pripomínajú často skôr sedliacke rebélie predmodernej doby, ktorých „emočná“ intenzita sa spájala s totálnou politickou neefektivitou.

Ani v prípade volebného víťazstva suverenistov im situácia nedáva možnosť presadenia vlastnej vízie proti sieťam mocných aktérov, od byrokratickej štruktúry cez mimovládny sektor až k medzinárodným organizáciám.

Protisystémová „internacionála“ je zároveň reakciou na skutočnosť, že nové politické štiepenia éry globalizácie vznikajú naprieč západným svetom a podľa všetkého už nepotrebujú rámec národného štátu. Smerujú globalisti a lokalisti všetkých krajín v spoločnom tanci hor’ do nového stredoveku?