Demokracia výnimočného stavu Keď sa hysterický boj medzi vládou a opozíciou tvári ako obrana ústavného poriadku

„[Predchádzajúca administratíva] vpustila do krajiny milióny ľudí, mnohí z nich sú zločinci najhoršieho typu. Musíme s nimi bojovať. Je to v podstate vojna,“ vysvetlil Donald Trump, prečo jeho vláda používa na zdôvodnenie zadržiavania a deportácie ilegálnych migrantov zákon o nepriateľských cudzincoch počas vojnového konfliktu (Alien Enemy Act) z roku 1789.

Vysvetlenie je, samozrejme, pomerne odvážne: drogové kartely z Latinskej Ameriky predstavujú spoločenský a bezpečnostný problém pre celý kontinent, no je otázkou, či tento stav možno nazvať vojnou.

Spochybnil to aj federálny súd, hoci v okamihu, keď vyzval na zastavenie deportácie členov venezuelského gangu do stredoamerického Salvadoru, prezident tejto krajiny reagoval statusom na sieti X (a členovia Trumpovej administratívy ho zdieľali) „Ups, už je neskoro“ a videom z prijatia väzňov v Salvadore.

Pred viac ako sto rokmi nemecký právnik Carl Schmitt napísal jednu z najvýznamnejších viet v dejinách politickej filozofie: „Suverén je ten, kto rozhoduje o výnimočnom stave.“ Opisoval tým svoj princíp decizionizmu: nezávisle od toho, koľkými procedúrami a predpismi spútame politiku, jej základom zostáva rozhodnutie konkrétneho jednotlivca či entity, ktoré môže súčasný poriadok udržiavať pri živote, ale ho aj pozastavovať.

Bude zaujímavé sledovať ďalšie kapitoly sporu o Alien Enemy Act, pretože práve v tomto meraní síl medzi prezidentom a justíciou sa bude formovať budúcnosť americkej politiky v najbližšom čase: liberálne médiá vyhlásili „koniec ústavného systému“ v súvislosti s ignorovaním rozhodnutia súdu, naopak, pravicové poukazujú na snahu justície podriadiť si politiku.

Tento modus operandi sa však v súčasnom západnom svete stáva normou. V čoraz väčšej miere žijeme v demokracii výnimočného stavu. A v rovnakej miere sa týka aj krajín, ktorých mocenské elity sa, naopak, profilujú ako obrancovia liberálnodemokratického systému.

Bude Meloniová nasledovať PiS?Revolúcia „na obranu demokracie“ alebo Ako sudcovská loby bojuje proti konzervatívnym vládam

Jan Rokita

Demokracia cerí zuby

História Alien Enemy Act je spätá s iným medzivojnovým nemeckým právnikom. Naposledy bol totiž použitý počas druhej svetovej vojny, keď poslúžil Spojeným štátom ako základ na internáciu desiatok tisícov Američanov japonského a nemeckého pôvodu, ktorí boli uznaní ako potenciálna hrozba pre štát. Často bez toho, aby sa previnili inak než svojím pôvodom.

Akciu zaisťoval špeciálne zriadený Núdzový poradný výbor pre politickú obranu. „Intelektuálnym patrónom“ výboru (a jeho členom) bol Karl Loewenstein, utečenec z nemeckej Tretej ríše. Po skúsenostiach z tridsiatych rokov Loewenstein vytvoril koncept „militantnej“ alebo „obranyschopnej demokracie“, ktorá sa zbavuje „legalistickej slepoty“ a dokáže obmedziť alebo úplne pozastaviť platnosť demokratických práv a slobôd v mene obrany demokratického zriadenia samotného.

Práve Loewensteina ako patróna svojich počínaní si zvolili pred rokom poľský premiér Donald Tuska a jeho minister spravodlivosti a generálny prokurátor Adam Bodnar. Keď Tusk po svojom návrate k moci v decembri 2023 vysvetľoval, prečo musí v boji s dedičstvom predchádzajúcej konzervatívnej vlády Práva a spravodlivosti (PiS) siahnuť po „neštandardných riešeniach“, použil práve pojem „militantná“ (bojujúca) demokracia.

„Ak chceme obnoviť ústavný poriadok a základy liberálnej demokracie, musím konať v logike bojujúcej demokracie. To znamená, že mnohokrát urobíme chyby alebo naše kroky podľa niektorých právnych autorít môžu byť v nesúlade s literou zákona. Ale to nás neoslobodzuje od povinnosti konať,“ hovoril.

Tusk nadväzoval na celú sériu krokov, ktoré jeho vláda podnikla v záujme „obnovy právneho štátu a demokracie“, medzi ktoré patrilo silové prevzatie štátnych médií a prokuratúry, rozsiahle zapojenie prokuratúry do „zúčtovania“ s politickou opozíciou alebo spochybňovanie legitimity (a teda aj nerešpektovanie) rozhodnutí niektorých súdov.

Problémom teórie militantnej demokracie je však vždy rozhodnutie, čo je a čo nie je nutná obrana demokracie. Ako píše politológ Paweł Musiałek, „o tom, ktoré pravidlá platia a ktoré je v záujme záchrany demokracie nutné porušiť, teraz arbitrárne rozhoduje vláda“. Loewenstein si tak s Carlom Schmittom vo Varšave podáva ruku.

Na Tuskove úvahy nadviazala v súčasnosti najslávnejšia poľská prokurátorka Ewa Wrzosek, vnímaná ako hlavná realizátorka programu „zúčtovania s PiS prostriedkami trestného práva“. V nedávnom rozhovore opísala svoj pohľad na súčasné Poľsko a svoju prácu takto: „Dnes sme v Poľsku v tesne povojnových časoch. V lesoch sa to ešte hemží rôznymi ozbrojenými bandami. Štát je stále ohrozený a je potrebné konať neštandardným spôsobom.“

Predminulý týždeň si na výsluch pozvala dlhoročnú sekretárku opozičného lídra Jarosława Kaczyńského Barbaru Skrzypek. Staršej dôchodkyni bolo odoprené právo na prítomnosť advokáta a podrobila sa štvorhodinovému výsluchu vedenému dvoma kolegami (tiež úzko napojenými na vládnucu stranu), z ktorého nebol zhotovený videozáznam. O tri dni neskôr Skrzypek zomrela na rozsiahly infarkt.

Veľký rozvod demokracie a liberalizmuNa Západe sa rozpadá manželstvo, ktoré malo trvať naveky

Maciej Ruczaj

Voľby ako nebezpečenstvo

Podľa Loewensteina „trójskym koňom, pomocou ktorého nepriatelia vstupujú do mesta, je demokratický volebný mechanizmus“. Úlohou militantnej demokracie je teda ochrana demokratického zriadenia pred jeho zrušením legálnou demokratickou cestou – prístup jasne motivovaný právnikovou skúsenosťou z Weimarskej republiky. Predpokladaní nepriatelia demokracie by v ideálnom prípade nemali mať vôbec možnosť zúčastniť sa na demokratickom procese, pretože ich účasť vytvára nebezpečenstvo pre systém ako taký.

Práve demokratický proces je aj dnes zdrojom najväčších obáv obrancov liberálnej demokracie. Preč sú časy, keď sa o voľbách hovorilo ako o „sviatku demokracie“, teraz v Európe predstavujú „slabý bod“ inak konsolidovaného mocenského systému.

V Poľsku sa Tuskova vláda obmedzila na zadržanie štátnej dotácie pre hlavnú opozičnú stranu PiS, ktorá preto počas kampane pred májovými prezidentskými voľbami funguje iba vďaka darom od priaznivcov.

K oveľa zásadnejšiemu kroku sa blíži Francúzsko, kde má súd 31. marca rozhodnúť v prípade obvinenia Marine Le Penovej. Je príznačné, že kauzu týkajúcu sa dosť banálneho zneužitia verejných prostriedkov prokurátori zabezpečili požiadavkou, aby bola Le Penová na päť rokov zbavená možnosti uchádzať sa o akýkoľvek verejný úrad – a to s okamžitou platnosťou po odsúdení, aj keby sa voči rozhodnutiu súdu odvolala.

Najznámejším zásahom do prebiehajúcich volieb je rumunské rozhodnutie o zrušení prvého kola prezidentských volieb zo začiatku decembra minulého roka podporené nedávnym zákazom účasti pre Călina Georgesca, ktorý vyhral decembrové voľby a bol lídrom prieskumov aj v opakovanom volebnom zápolení.

Rumunský ústavný súd, napriek tomu, čo sa v českých médiách píše, nerozhodoval na základe „cudzieho vplyvu“ (nebol preukázaný), ale odkazoval na to, že rumunský prezident má byť strážcom ústavného poriadku a demokratického zriadenia, a teda z princípu musí tento poriadok uznávať. Podmienky, ktoré Georgescu – podľa súdu – svojimi vyjadreniami a správaním nespĺňal.

V tomto odôvodnení sa Loewenstein a Schmitt opäť schádzajú. Hoci totiž Loewenstein Schmitta nenávidel a po vojne, keď sa stal spoluautorom procesu denacifikácie, venoval veľa úsilia, aby ho dostal pred Norimberský tribunál, nemožno si nepovšimnúť, že jeho militantná demokracia je so Schmittovým decizionizmom hlboko previazaná.

Schmitt sa ešte v roku 1932 snažil presvedčiť prezidenta Weimarskej republiky, aby využil svoje núdzové právomoci a postavil nacistickú stranu mimo zákona. Odvolával sa pritom na koncept obrany „jadra ústavnosti“, ktorá je dôležitejšia ako jednotlivé čiastkové ustanovenia ústavy a zákonov. Až keď sa prezident Hindenburg nedokázal k tomu kroku odhodlať, priklonil sa na stranu Hitlera, ktorému rozhodovanie v mene „štátneho záujmu“ nikdy problém nerobilo.

V rumunskom prípade bolo nebezpečenstvo likvidácie demokratického poriadku (napriek bizarným a mnohým nebezpečným Georgescovým názorom) skôr iluzórne. Predovšetkým však celá operácia bola vykonaná natoľko netransparentne, že sa nedalo ubrániť pocitu, že išlo o panickú snahu zachrániť na poslednú chvíľu pozície skompromitovaného establišmentu.

Politológ Bogdan Iancu okomentoval situáciu diplomaticky: „Zablokovanie kandidáta, ktorý mal šancu na výhru, pomocou naoko ústavných prostriedkov by malo viesť k vážnemu zamysleniu, nie k infantilnej eufórii.“ Rumunský prízrak teraz obchádza Európu a všade bude znižovať dôveryhodnosť našich politických systémov.

„Ak niekto chcel dôkaz o existencii ‚deep state‘, ktorý sa snaží formovať výsledky demokratického procesu, Rumunsko mu poskytlo dôkaz až komiksovo prehnaný,“ píše publicista Zbigniew Parafianowicz. „Zrušenie volieb sa namiesto teoretickej možnosti stalo pravdepodobným,“ vyjadril podstatu problému Georgescov nástupca vo volebnom súboji George Simion.

J. D. Vance v MníchoveNajväčšia hrozba, ktorej Európa čelí, nie je Rusko, ale ústup od vlastných hodnôt

J. D. Vance

Je vaša demokracia taká slabá?

„Je vaša demokracia taká slabá, že ňou dokáže otriasť pár tisíc falošných účtov na TikToku?“ pýtal sa v nadväznosti na rumunskú kauzu vo svojom už legendárnom prejave v Mníchove J. D. Vance. A mal pravdu – dokonca dvakrát.

Áno, je to absurdné, aby sa dali rušiť voľby z takého malicherného dôvodu, ako je manipulatívna kampaň na sociálnej sieti (tak bolo rozhodnutie rumunského súdu dlhodobo prezentované). Ale je tiež pravda, že takto málo stačí, aby sa otriaslo naším demokratickým systémom.

Dôvodom tejto krehkosti je narastajúca polarizácia politických táborov budovaných na základe hysterickej politiky identít a totálneho zavrhnutia či dokonca dehumanizácie druhej strany. V krátkodobom meradle totiž vykreslenie politického boja ako apokalyptického stretu dobra so zlom, napríklad „obranou demokracie pred populistami a autoritármi“, je skvelý mobilizačný prostriedok. Navyše pred voličmi oslobodzuje pred nutnosťou „zariadiť“ čokoľvek iné než totálnu prehru druhej strany.

V aktuálnej situácii, keď je Európa konfrontovaná s agresívnym ruským imperializmom, logiku militantnej demokracie posilňuje reálna vonkajšia hrozba, ktorá vnútropolitický spor ľahko umožňuje premeniť na obranu pred cudzím vplyvom a jeho domácimi „agentmi“.

Nie, to neznamená, že cudzí agenti neexistujú a že demokracia nemá mať nástroje, aby proti nim zakročila. Popularita Loewensteinovej militantnej demokracie v Európe po druhej svetovej vojne bola prirodzenou reakciou na vzostup totalít v medzivojnovom období. Zohrala tak významnú úlohu v posilnení bezpečnostných poistiek demokracie.

Čo však so situáciou, keď tieto poistky začínajú slúžiť nie na nutnú obranu, ale na obhajobu privilégií tých, ktorí vládnu a ktorí už nie sú schopní čeliť protestnej väčšine bez použitia nedovolených chmatov?

„Hranica medzi militantnou demokraciou a nejakým hybridným režimom je nesmierne tenká,“ napísal v rumunskom kontexte Zbigniew Parafianowicz. Aby sme v snahe zachrániť systém nezahubili jeho podstatu.

Text bol paralelne uverejnený v českom týždenníku Echo.