Keď svojimi obyvateľmi nepohŕdate Nechceme už pre Nemcov zbierať špargľu alebo Prečo bola v Poľsku opäť „konzervatívna“ väčšina

Pohľad na titulky niektorých českých a slovenských médií a niektoré reakcie na sociálnych sieťach po prekvapivom víťazstve Karola Nawrockého v poľských prezidentských voľbách bol často dosť hororový.

Vraj zvíťazila temná vidiecka masa, ktorá sa v živote nepozrela ďalej ako do vedľajšej dediny, hlavu má vymytú katolíckymi farármi a zo závisti hľadí na úspešných a kozmopolitných obyvateľov veľkých miest, ktorí – povedané s klasikom – predsa nemôžu za ich posr*né životy.

Zaujímavé bolo aj to, že nikto veľmi neskúmal zjavný nesúlad medzi obdivnými článkami o „poľskom ekonomickom zázraku“, ktoré plnia české médiá v posledných rokoch, a týmto obrazom. Skúmavejší medzi komentátormi poľského diania sa maximálne pokúšali reaktivovať staré delenie na Poľsko A a Poľsko B, Poľsko víťazov a Poľsko porazených.

Pritom jeden a druhý jav, poľský ekonomický vzostup a víťazstvo Nawrockého, možno súvisia viac, než sa na prvý pohľad zdá.

V tejto chvíli už poznáme podrobnú volebnú mapu a štatistiky, máme za sebou rad sociologických analýz, a tak sa môžeme pokúsiť o krátku reflexiu, odkiaľ sa aj tento rok, tretíkrát za sebou, vzala 51-percentná „konzervatívna“ väčšina.

Mnohé z týchto príčin sú tradičné a dobre známe, je skôr prekvapivé, že si stále udržujú životnosť. Niektoré však reflektujú skôr premeny, ktorými krajina prešla v poslednej dekáde. Všetky potom poskytujú určitý materiál na zamyslenie pre pravicu aj v iných európskych krajinách vrátane Česka a Slovenska.

Roztvárajúce sa nožnice kultúrnej vojny

Pred desiatimi rokmi si guru mladej poľskej ľavice Sławomir Sierakowski povzdychol, že „v Poľsku nebude nikdy ľavicová väčšina, kým neporazíme Katolícku cirkev“. Odvtedy v Poľsku ukazovatele sekularizácie, hlavne pri mladších generáciách, vystrelili raketovo hore a počty tzv. dominicantes, teda pravidelne praktizujúcich katolíkov, klesli až k tridsiatim percentám.

Výskumy však ukazujú, že práve aktívna účasť na náboženských praktikách je najspoľahlivejším faktorom rozhodujúcim o politickej preferencii.

Vysvetľuje aj priepastný rozdiel medzi vidiekom na severozápade krajiny, v poľských „Sudetách“, teda na územiach pripojených k Poľsku až v roku 1945, ktoré prežili kolektivizáciu a iné sprievodné javy komunistického „vytvárania nového človeka“, a tradičnejším svetom drobných, ale nezávislých poľnohospodárov na juhovýchode krajiny, v bývalej rakúskej Haliči.

Tým, čo tieto oblasti odlišuje, nie je primárne životná úroveň, ale práve intenzita náboženských praktík, vzťah k obdobiu komunizmu či národným vlasteneckým tradíciám.

Je príznačné, že pred dvadsiatimi rokmi taká hodnotová priepasť medzi voličmi Občianskej platformy a Práva a spravodlivosti neexistovala. Liberáli sa hlásili ku kresťanským hodnotám a v rámci Tuskovej strany fungovalo silné „katolícke“ krídlo.

Tieto časy sú preč, vyhrocujúca sa „kultúrna vojna“ spôsobená unášaním liberalizmu smerom k čím ďalej, tým užšej a dogmatickej vízii človeka a spoločnosti postupne vedie k čoraz jednoznačnejšiemu rozdeleniu na tomto hodnotovom základe.

To však nevysvetľuje, prečo sa v poslednej dekáde volebná mapa Poľska nakoniec postupne premieňa a konzervatívci čoraz hlbšie „prenikajú“ do územia a spoločenských skupín (mladí voliči do 40 rokov), ktoré doteraz patrili medzi liberálne bašty. Dobrou pomôckou na vysvetlenie tejto premeny je… aktuálne vrcholiaca špargľová sezóna.

Poľská revolúcia dôstojnosti

Špargľa nie je tradičnou súčasťou poľskej kulinárskej tradície. Napriek tomu je vo verejnej debate dôležitým symbolom.

Po celé roky odkazoval na hlavnú hnaciu silu poľského kapitalizmu – veľmi mobilnú a lacnú pracovnú silu, ktorá je pre prísľub ekonomického zlepšenia ochotná podstúpiť veľa. Napríklad sťahovať sa za prácou do zahraničia, pracovať v rôznych formách švarcsystému a v podstate bez akejkoľvek ochrannej sociálnej siete.

Zbierať špargľu jazdili v sezóne desaťtisíce ľudí – samozrejme, do Nemecka, kde patrí medzi obľúbené pochúťky.

Pred niekoľkými rokmi však nemeckými médiami prešla vlna alarmujúcich článkov, ktorých hlavným poslaním bolo „Poliaci už našu špargľu nechcú zbierať“.

Hlavným dôvodom bol „sociálny obrat“ v politike poľskej konzervatívnej pravice, ktorého symbolom sú plošné rodinné sociálne dávky na každé dieťa. Tento na prvý pohľad drobný krok znamenal revolúciu v doposiaľ veľmi neoliberálnom prístupe poľského štátu.

Prvýkrát od začiatku transformácie časť voličov pocítila, že trvalý rast poľského HDP sa môže prejaviť aj v ich súkromných životoch. Podľa sociológov priniesla rodinná dávka PiS ďalšie jasné volebné víťazstvo v roku 2019 a umožnila výrazné posilnenie aj v spoločenských skupinách a oblastiach, v ktorých väzba na náboženské či vlastenecké tradície nebola taká silná.

Za rodinnou dávkou na deti nasledovali ďalšie kroky – výrazné zvýšenie minimálnej mzdy a minimálnej hodinovej sadzby alebo vyrovnávanie regionálnych rozdielov pomocou štátnych investícií.

Poľský stret Dávida s GoliášomPrezident, na ktorého vydala ruská prokuratúra zatykač

Maciej Ruczaj

Hoci bola konzervatívna vláda v týchto záležitostiach často chaotická a nie vždy realita stíhala za veľkolepými plánmi, dokonala výrazný prevrat v poľskej spoločnosti, ktorá spolu s materiálnym vzostupom získala aj väčšie sebavedomie.

Hlavnou obeťou tohto rastúceho sebavedomia je predstava „večnej periférie“, ktorá bude donekonečna „doháňať“ západnú Európu a musí sa preto uspokojiť s rolou politického juniorpartnera, ekonomického subdodávateľa nemeckého priemyslu a zdroja lacnej pracovnej sily.

Prečo by Gdansk – skôr než Rostock – nemal byť hlavným prístavom na Balte? začali sa pýtať Poliaci. Prečo by sme nemohli vybudovať letisko, ktoré bude konkurovať Berlínu? Prečo by sme nemohli ísť vlastnou cestou v energetike, konečne postaviť jadrové elektrárne, aj keď si to Nemecko nepraje?

Prečo by sme nemohli mať vlastnú značku elektromobilu? Prečo by sme nemohli vytvoriť vlastný projekt regionálnej spolupráce (Trojmorie) skôr než večne myslieť na to, ako sa votrieť k stolu, pri ktorom rokujú „staré“ veľmoci?

Opäť – konzervatívci väčšinu z tých projektov nedokázali dotiahnuť, ale otázky, ktoré položili, sa úplne presne trafili do novej spoločenskej nálady a rezonovali aj po nástupe novej ľavicovoliberálnej parlamentnej väčšiny.

Napríklad na obranu spomínaného Centrálneho komunikačného hubu pri Varšave pred plánmi Tuskovej vlády na značné obmedzenie projektu vystúpila široká spoločenská koalícia výrazne presahujúca rady súčasnej opozície.

Koniec „mýtu Západu“ ako vytúženého cieľa snaženia

Svoju úlohu v procese tvarovania „konzervatívnej“ väčšiny zohrala nie „neznalosť sveta“, ale, naopak, veľmi dôverná známosť západnej Európy, ktorá značne presahovala dlhý víkend v Paríži alebo dovolenku v Alpách.

Vďaka miliónom Poliakov, ktorí predovšetkým od vstupu do EÚ masovo vyrazili do práce na Západ, bol nakoniec ďalšou obeťou rastúceho poľského sebavedomia mýtus Západu ako vytúženého cieľa nášho snaženia.

Nahradila ho – poznaná na vlastnej koži – realita západnej Európy, ktorá okrem nepochybných benefitov vyšších platov, rozsiahlych sociálnych systémov a pohodlnejšieho života zahŕňa aj nezvládnutý projekt „multikultúrnej spoločnosti“, dogmatickú klimatickú politiku, ktorú mnohí Poliaci vnímajú ako hrozbu pre čerstvo získaný relatívny blahobyt, alebo až komicky zastaranú nemeckú byrokraciu.

Varšava či Vroclav sa zrazu pre veľkú časť ľudí javia ako podstatne bezpečnejšie a príjemnejšie miesta pre život ako Barcelona či Brusel. Namiesto všeobecného hesla „Chceme byť ako západná Európa“ sa čoraz častejšie na prvé miesto dostáva „Nechceme opakovať ich chyby“.

České sebabičovanie PoľskomNa čom stoja základy poľského ekonomického zázraku

Maciej Ruczaj

Spolu s rastúcim sebavedomím stratil na presvedčovacej sile aj hlavný prostriedok, ktorý po dekády používala liberálna elita na usmerňovanie spoločnosti: hanba. Mýtické európanstvo, ku ktorému mali Poliaci ašpirovať, vyžadovalo postupné zbavovanie sa svojich zahanbujúcich lokálnych a zastaraných predsudkov.

Mediálne titulky typu „V Le Monde o nás napísali zle – to je hrozná hanba“ výrazne strácajú na pôsobivosti. Paternalistický kazateľský tón mainstreamových autorít, ktorých symbolom je bývalý disident Adam Michnik a jeho denník Gazeta Wyborcza, znie v ušiach Poliakov čoraz častejšie ako hlas minulosti.

V čase sociálnych sietí sa k voličom o to ľahšie dostávali aj podstatne menej kazateľské výrazy frustrácie všemožných zástupcov kultúrnych, akademických či profesijných elít, hlboko znechutených svojimi spoluobčanmi.

Neúspešne zamaskované pohŕdanie vlastnou spoločnosťou, ktoré opäť opakovane vyskočilo na povrch počas súčasnej kampane, bolo podľa všetkého jedným z dôvodov konečnej prevahy kandidáta PiS. 

Symbolom prístupu liberálnej elity k voličom sa pár dní pred voľbami stalo vrece zemiakov, ktoré milionárka a poslankyňa Občianskej platformy Kinga Gajewska odviezla v rámci kampane do domu sociálnej starostlivosti pre seniorov (a dala sa so zmäteným seniorom a oným vrecom zemiakov víťazoslávne odfotiť).

Liberalizmus strachu

V deväťdesiatych rokoch sa hovorievalo, že zatiaľ čo západoeurópsky liberalizmus vznikol zo strachu pred absolútnou mocou panovníka, ten poľský má vo svojom jadre strach pred vlastnou spoločnosťou, a preto sa ju snaží čo najrýchlejšie prevychovať.

Nakoniec sa však zdá, že zatiaľ čo „zverenci“ dospievajú, „vychovávatelia“ ustrnuli vo svete pred „koncom konca dejín“, s utkvelou predstavou svojej krajiny ako perifériou pomaly smerujúcou k vysnenému európskemu raju, ktorého vidina na obzore musí byť pre väčšinu postačujúca motivácia.

Text paralelne vyšiel aj v českom denníku Echo24.