Týždenný výber Evy Čobejovej | Bol to únavný boj, tento spor o zmeny v ústave, ale ukázal, ako na tom konzervatívny tábor je

Je možné, že na konci dňa bude konečne rozhodnuté a táto téma padne zo stola. Bude vymaľované.

Žiadne veľké zmeny sa v reálnom živote hneď ani neudejú, možno časom sa ukáže, že niektoré nové vety v ústave sú dôležitejšie, ako sa zdalo pri ich schvaľovaní.

Po konečnom hlasovaní sa ešte objaví zopár komentárov, niektoré budú tvrdo kritické, niektoré pochvalné a niektoré pohŕdajúce. A niektoré budú aj hysterické, akoby sa teraz Slovensko vrátilo do stredoveku.

Áno, bolo to únavné, ale zároveň poučné.

Sme bolestne rozdelenou, polarizovanou krajinou a pokojná vecná diskusia je takmer nepredstaviteľná. Lebo Smer.

Áno, Robert Fico je cynický mocenský pragmatik a on najlepšie vie, akú komplikovanú hru rozohral.

Týmto návrhom ústavného zákona, ktorý je hodnotovo jasne v konzervatívnom duchu, môže spôsobiť problémy klesajúcemu Hlasu. Lebo veď niektorí voliči vzhliadali k „trendovému“ sociálnemu demokratovi Pellegrinimu a vôbec nerozumejú Ficovej rurálnej sociálnej demokracii.

A ťažká partia je rozohratá aj voči KDH.

Robert Fico vie, že ak by kresťanskí demokrati neodhlasovali ústavný zákon, ktorý dal na stôl a ktorý vystihuje ich hodnotový svet, veľká časť voličov KDH by to brala ako zradu, ako zlyhanie. Lebo oni rozumejú tomu, že KDH je v opozícii proti Ficovej vláde, ale hodnotovo nechcú hnutie vidieť ako spojenca progresívnych opozičných strán.

KDH sa dostalo do politicky náročnej situácie. Ani vo svojich radoch nebolo celkom jednotné. Ale to odpudzujúce „vykostenie“ sa možno konať nebude.

KDH sa rozhodlo pre sebavedomejší prístup, pre rovnocennú hru. A tak dalo na stôl svoje podmienky, svoje témy (surogátne materstvo či právo dieťaťa poznať svojich rodičov) a rokovalo prekvapivo tvrdo.

Neustále pritom muselo znášať útoky od SaS a progresívcov – ale aj od ľudí, ktorí boli ešte nedávno súčasťou KDH, najmä poslankyňa Martina Bajo Holečková apelovala na svojich bývalých kolegov, lebo vraj meniť so Smerom ústavu znamená legitimizovať zlo.

Ale nie sme v rozprávke, kde dobro porazí zlo. Toto je tvrdý politický boj, ktorý môže mať rôzne stratégie, a naivita mu neprospieva.

Nie je dobré stavať voličov Smeru do pozície, že stoja za zlom, cestou je skôr hovoriť o tom, že Smer nespravuje tento štát dobre, že ho nevedie dobrým smerom a robí málo pre spoločné dobro, viac pre svojich ľudí.

O Ficom presadzovanom ústavnom zákone, ktorý však formovalo napokon výrazne aj KDH, už asi zaznelo všetko podstatné. Bolo by správne, keby sa hlasovalo.

Ak to bude odložené na jeseň, bude to ešte únavnejšie a žiadne nové pozície či nové rozloženie hlasov sa už asi neudejú.

Pre konzervatívny tábor plynie z celého tohto procesu niekoľko ponaučení.

Najmä pre KDH platí, že to nie je strana na jedno použitie, má svoju históriu, svoje vzlety a pády, je tu dlhšie ako Smer, SaS či Progresívne Slovensko. Nemusí byť ustráchaná z toho, čo o nej napíšu médiá naklonené výrazne k PS, SaS či k Demokratom alebo čo moralistické prednesú televízni moderátori.

Politici KDH môžu byť teraz silní tým, že odmietnu hystériu, tvrdú polarizáciu aj neisté vajatanie. Musia presne vedieť, čo chcú, a musia o tom hovoriť pokojne, sebaisto.

Nepočínali si v tejto veci úplne zle.

Napríklad Milan Majerský bol presvedčivejší v debate so šéfom SaS Gröhlingom, dobre pôsobil aj podpredseda KDH Viliam Karas, ktorý v nedeľnej debate hovoril o tom, že so Smerom zatiaľ vyrokovali taký návrh ústavného zákona, v ktorom sú ich kľúčové témy.

Ale ani tak nedávajú bianco šek koalícii pri hlasovaní, zahlasujú len vtedy, keď celý proces bude v súlade s ich predstavami.

Podpredseda KDH Viliam Karas pôsobil pokojne a sebavedome, keď povedal, že „podľa ovocia poznáte strom. Ak KDH nedokáže rodiť ovocie, akú má rolu v politike?“

Ale sebavedomie kresťanských demokratov nemôže byť založené len na konkrétnych politikoch, ich zrelosti, odvahe či talente.

Dôležité je celé podhubie, ktoré okolo tohto politického prúdu existuje a ktoré ho zozadu formuje.

Kresťanskodemokratickí politici nemôžu existovať vo vzduchoprázdne, potrebujú aj kontakt so svojimi voličmi v odľahlejších regiónoch, na vidieku, ale potrebujú aj intelektuálne a mediálne zázemie, ktoré im pomáha v tvrdých politických súbojoch.

Dnes sa nedá povedať, že celý mediálny front jednotne tlačí na KDH, aby sa neopovážilo hlasovať s Ficom. Sú tu vplyvní novinári, ktorí to vidia inak.

Svojho času poľský spolupracovník Postoja Maciej Ruczaj povedal, že strana PiS neuspela vo voľbách aj preto, lebo „v oblasti médií sa im nepodarilo dosiahnuť, čo Orbánovi v Maďarsku v čase, keď bol v opozícii, teda vybudovať silné vlastné súkromné médiá“.

PiS podľa Ruczaja nevyužila príležitosť na to, aby vybudovala solídne mediálne inštitúcie nezávislé od štátu, ktoré by posilnili jej mediálny výtlak. „Uspokojila sa len s mocenským ovládnutím verejnoprávnych médií a myslela si, že to bude stačiť.“ Nestačilo.

V tomto smere je na tom KDH lepšie, niežeby bol Postoj orgánom KDH, je to nezávislé súkromné médium, ale na tejto pôde sa môžu v tvrdej diskusii formovať konzervatívne postoje, trendy, stratégie.

Ale nechceme teraz vyvyšovať práve Postoj, čoskoro už desaťročný. Sú aj iné dôležité inštitúcie formujúce konzervatívny tábor. Spomeňme teraz Spoločenstvo Ladislava Hanusa, lebo práve v tieto dni sa konali Bratislavské Hanusove dni.

Tohto roku bolo leitmotívom BHD Zmierenie. „Sme generácia rozdelená. Rozštiepení v názoroch, identitách, kultúrach aj v rodinách. Naša doba je plná napätí a zranení, ktoré sa zdajú príliš hlboké na to, aby mohli byť skutočne uzdravené. A predsa – každé rozdelenie v sebe nesie volanie po jednote. Každé zranenie túži po odpustení. Každá priepasť čaká na most,“ napísali organizátori.

Symbolickým začiatkom BHD bola drobná, ale dôležitá epizóda, keď bratislavský magistrát nepovolil rozvešať po mestských citylightoch plagát podujatia, na ktorom bol Rembrandtov obraz. Vraj je to „náboženský obsah“. Ale ešte skôr než sa konzervatívnym táborom prevalila vlna všeobecného rozhorčenia, zavolal primátor Vallo šéfovi SLH Jurajovi Šústovi a ospravedlnil sa mu za pochybenie mesta. Ten ospravedlnenie prijal.

Pre mnohých obyvateľov mesta to bol napokon pekný príbeh a určite by bolo pekné, aby takéto akty boli častejšie. Z jednej i druhej strany.

Ale späť k BHD. Práve takéto – na prvý pohľad aj nenápadné – podujatia majú veľkú silu, lebo trpezlivo a nenápadne rozširujú rozhľad, budujú kontakty, kultivujú diskusiu v konzervatívnom svete. A keď prídu aj zaujímaví zahraniční hostia, tak je to ešte obohacujúcejšie.

V progresívnom tábore je takýchto podujatí veľa, aj dôležitých diskusií, a konzervatívny tábor v tomto smere zaostával alebo sa zameriaval buď len na ekonomické, či náboženské témy.

V tomto sú Bratislavské Hanusove dni (ako aj ich košický a ružomberský variant) veľmi dôležité. Na BHD sa stretávajú všetky generácie ľudí, ktorí sa hlásia ku konzervativizmu a cítia potrebu ďalej ho na Slovensku rozvíjať, kultivovať, formovať, presadzovať, ale nie nenávisťou či pohŕdaním.

Samozrejme, cieľom nie je triumfujúci konzervativizmus, ide o viac. Ako nám v spomínanom rozhovore odkázal Maciej Ruczaj: „Máte problém s budovaním spoločného dobra.“

To, že konzervatívny tábor sa v celom tomto spore o novelu ústavy správal teraz sebavedome, nedal sa zastrašiť vplyvnými médiami ani hysterickými poslancami z opozície, je aj ovocím toho, že je tu konzervatívne podhubie. Možno ešte stále skromné, no ľudia s podobným hodnotovým založením sa majú kde stretávať, diskutovať, formovať či kultivovať svoj názor a hľadať postoj, ktorý sa dá obhájiť, lebo buduje to „spoločné dobro“.