Artur (21), 10 zabitých Jediné ponaučenie z najväčšieho masakra v povojnovom Rakúsku je, že tejto generácii nerozumieme

School shootings štatisticky nijako nie sú signifikantné. Streľby v školách sa stali bežnou súčasťou života v západnej civilizácii.

Možno už zajtra spustí nejaký žiak v Amerike alebo v Rusku paľbu, u vás alebo opäť u nás, veľa s tým nespravíme.

Zvlášť utorkový útok na grazské gymnázium BORG Dreierschützengasse sa nedá vysvetliť ľudskou logikou.

Neexistuje jasný motív.

Ak je pravdou, čo 21-ročný exštudent Artur A. podľa medializovaných správ tvrdil vo videu a v rozlúčkovom liste adresovanom mame, teda že sa chcel vraždou deviatich žiakov a jednej učiteľky pomstiť za mobbing (šikanovanie) na tejto škole, tak si našiel zámerne nesprávnych adresátov.

Keďže už tri roky nenavštevoval toto gymnázium, svojich vtedajších spolužiakov už nemohol zasiahnuť.

Podľa dostupných informácií zastrelil deviatich nezainteresovaných študentov, medzi nimi – pravdepodobne čírou náhodou – aj susedovu dcéru. A po siedmich minútach zastrelil aj seba samého.

Profil páchateľa vyzerá takmer ako karikatúra toľkokrát opísaných „snehových vločiek“ generácie Z.

Bol nezamestnaný, býval u mamy a nezúčastňoval sa na živote v reálnom svete. O to aktívnejším bol vo virtuálnom svete. Do dňa svojho school shooting síce nemal profily na sociálnych sieťach, ale vášnivo hrával ego shooter games.

Ani zďaleka nie sú všetci mladí precitlivení rojkovia odrezaní od reálneho života.

A pritom roky pestoval v sebe hnev, o ktorom vonku, v reálnom svete, nikto netušil.

Kým nezanechal BORG, na ktorom musel opakovať šiestu triedu, bol bezproblémový žiak, na ktorého sa nikto nesťažoval – a ani on sa na iných nesťažoval.

Práve pri tejto príležitosti nechcem byť nespravodlivý k tejto tajuplnej generácii.

Zvláštne životné predstavy osôb narodených v rokoch 1997 až 2010 – napríklad trend, že sú menej zvedaví na prvú opicu, na prvý sex alebo nestoja o čo najrýchlejšie získanie vodičáku – samy osebe ešte neznamenajú, že títo mladí musia byť horšími ľuďmi ako my starci. 

Dobre, nedávno to vyvolalo rozruch, keď nemecká psychologička špecializovaná na generáciu Z Ines Imdahlová rozprávala, že už 40 percent mladých aspoň raz prerušilo štúdium alebo dali výpoveď v práci, a že mladé ženy podľa reprezentatívnej nemeckej štúdie očakávajú nástupný plat 6 300 eur a mladí muži 8 000 eur – v čistom.

Nuž, život im ešte ukáže, všakže?

Pre férovosť musím uviesť aj to, že podľa vlastných skúseností ani zďaleka nie sú všetci mladí precitlivení rojkovia odrezaní od reálneho života.

Na dolnorakúskom vidieku mám napríklad synovca, ktorý má rovnako ako Artur A. 21 rokov a rovnako ako Artur A. žije s mamou v dedinskej bytovke a rovnako ako Artur A. dospieval bez prítomnosti otca v rodine. 

M. je napriek tomu až neuveriteľne zemitý.

Jeho plat elektrikára sa mu vôbec nezdá nízky, cez víkendy si privyrába fuškami, nevie tie peniaze ani čiastočne minúť, a tak si kúpil v bytovke svojej mamy väčší byt na hypotéku, ktorú za šesť-sedem rokov splatí.

V rozpore s klišé sa pravidelne zúčastňuje na divokých chľastačkách, ktoré ani nestoja veľa, lebo sa stretnú s debničkou piva u nejakého kamoša doma.

Slovom, mám pocit, že lamentovanie o generácii Z často vychádza od rozmaznaných mestských vysokoškolákov.

Vďaka môjmu synovcovi je aspoň o jeden rakúsky dôchodok postarané.

Nejaká nádej teda je.

Ani arménsky pôvod jeho neprítomného otca toho nevysvetlí veľa.

Nebohý Artur A., hlavný masový vrah v Rakúsku po roku 1945, bol chalanom bez vlastností.

Všetky špekulácie o jeho „skutočnom“ motíve doteraz neviedli nikam. 

Keďže väčšina jeho obetí bola ženského pohlavia, dalo sa špekulovať o možnej mizogýnii, ale polícia predbežne vylúčila motív, že páchateľ cielil zámerne na ženské osoby.

Do takýchto gymnázií jednoducho chodí viac dievčat.

Ani arménsky pôvod jeho neprítomného otca toho nevysvetlí veľa: Artur bol výzorom skôr presným opakom násilníckej kaukazskej maskulinity – vyzeral skôr ako zženštený slaboch s možným sklonom k nebinárnosti.

Vo svojom rozlúčkovom liste sa najviac obával o svoju mačku.

Ani možný národnostný motív doteraz nebol potvrdený. Medzi jeho obeťami je jeden občan Poľska a žiačky balkánskeho pôvodu.

To mohla byť náhoda, taký je tam prierez populácie v mladšej generácii.

Z doteraz medializovaných správ som nadobudol pocit, že iba jeden respondent správne odhadol Artura A. už pred utorkovým útokom: postarší pán, ktorý trénoval streľbu v tom istom streleckom klube ako mladý páchateľ.

Bol precitlivený na seba, ale necitlivý voči druhým.

Tento manažér na dôchodku rozpráva: „V mojej práci som mal veľa dočinenia s mladými ľuďmi, ale v živote som nezažil menej empatického človeka. Bol ako z inej planéty. Po tréningu vždy apaticky sedel v kúte.“

Bývalý manažér sa chalana s prenikavým pohľadom aj bál a neraz si pomyslel: „Teraz sa otočí a strelí ma do brucha.“

Radšej z toho klubu odišiel.

Kým celé Rakúsko nevie Artura A. pochopiť, výrok o „najneempatickejšom človeku“ by mohol byť možným kľúčom na vysvetleniu tohto masakru.

Kým tu máme medzi nami, našťastie, aj iných mladých, Artur A. možno stelesňoval generáciu Z vo svojej najhoršej podobe.

Bol precitlivený na seba, ale necitlivý voči druhým.

Dokonca si viem predstaviť, že vrah na gymnáziu BORG Dreierschützengasse v skutočnosti nikdy vážne krivdy neutrpel.

Že to bol výmysel jednej ego shooter hlavy.