Týždenný výber Lukáša Krivošíka | Nie demokracia je neefektívna, ale vlády Smeru sú neschopné

Začalo sa to minulotýždňovými Sobotnými dialógmi, kde premiér Robert Fico povedal:

„Liberalizmus a predstava liberálnej demokracie úplne zlyhala, je veľmi neefektívna a my musíme rozmýšľať, pán redaktor, ako zefektívniť demokratické spôsoby riadenia štátu. Podčiarkujem, demokratické spôsoby riadenia štátu, ktoré vychádzajú zo slobodných demokratických parlamentných volieb.

My sme dlhodobo... nie ja, ale teda Západ kritizoval politický režim, ktorý je napríklad v Číne, založený na fungovaní jednej politickej strany. Podobný režim majú aj vo Vietname. Rozdiel však je v tom, pán redaktor, že oni si plánujú veci a potom tie plány, ktoré si nastavia, aj napĺňajú. My si môžeme plánovať, čo chceme.

Ja som mal pokus počas prvej vlády napísať spolu s expertmi víziu krajiny do roku 2030. Vtedy opozícia povedala, že to nebude rešpektovať. A u nás sa každé štyri roky preruší kontinuita. Každé štyri roky príde nejaká vláda, ktorá vždy príde s novým programovým vyhlásením vlády.

Preto našou povinnosťou na Slovensku je povedať, čo budeme robiť s tým, že tu máme viac ako sto politických strán. Čo budeme robiť s tým, že do parlamentných volieb kandiduje 20 – 22 politických subjektov. Ako zúžiť ten okruh politických strán na tie, ktoré sú štandardné, ktoré majú štruktúry, ktoré majú svoj vlastný program...“

Ako to komentovať? Na úvod dve poznámky.

Po prvé, liberalizmus určite nie je nekritizovateľný. Nie náhodou sme v Postoji pred tromi rokmi vydali knihu Patricka Deneena Prečo liberalizmus zlyhal.

Po druhé, pomerne nešťastný je tiež pojem „liberálna demokracia“. Iste, má to znamenať, že popri väčšinovom hlasovaní sa v demokracii rešpektujú ľudské a občianske práva každého jednotlivca. No kritici i niektorí zástancovia tohto pojmu ho niekedy vykladajú ako akúsi ideologickú „nadvládu liberálov“.

Vhodnejší – a ideologicky menej jednostranne zaťažený – názov pre náš systém vlády je proste „zastupiteľská demokracia“, prípadne „ústavná demokracia“. Teda vláda ľudu, v ktorej je výkon moci regulovaný a obmedzený ústavou.

V každom prípade, vyššie uvedené slová premiéra vyznievajú ako jeho typická výhovorka. Mnohé z toho, za čo na Slovensku zodpovedá štát, je dnes v dezolátnom stave. Problémy na každom kroku sa už nedajú prehliadať. A keďže sa nedá poprieť, že za posledných dvadsať rokov bol štrnásť rokov pri moci Smer, jeho predseda vyhlasuje, že to vraj demokracia je neefektívna.

V skutočnosti problém nie je nevyhnutne v akejsi neefektívnosti demokracie. Problém je v neschopnosti vlád pod vedením Smeru spravovať našu republiku v zmysle spoločného dobra.

V Biblii v podobenstve o talentoch máme my občania veľmi múdry spôsob, ako rozlišovať, komu zveriť moc a koho posunúť vyššie na mocenskej hierarchii. Ten spôsob spočíva v slovách: „Bol si verný nad málom, ustanovím ťa nad mnohým.“ (Matúš 25:23)

Inak povedané, kto ukázal, že vie dobre hospodáriť s malými zdrojmi – v podobe peňazí, času či moci –, tomu možno zveriť väčšie zdroje či posunúť ho na vyššiu a zodpovednejšiu funkciu.

Predseda Smeru však navrhuje úplné zvrátenie tohto princípu: nevedeli sme krajinu zlepšiť za 14 rokov s existujúcimi právomocami a finančnými zdrojmi, tak nám zverte ešte viac moci a ďalšie zdroje. Takto to však nesmie fungovať.

Robert Fico má pravdu v tom, že štvorročné volebné obdobie posilňuje v demokracii krátkozraké tendencie. Inými slovami, veľa politikov ignoruje dlhodobé výzvy krajiny, ktoré presahujú štvorročný horizont, keďže si zrátali, že až raz problém vybuchne, oni už nebudú vo verejnom živote.

No je zarážajúce počuť túto výhradu práve od predsedu Smeru. Či nie je práve politika jeho strany odjakživa založená na krátkozrakom sociálnom populizme? Či to nie je práve Smer, ktorý si bezočivo kupuje veľké voličské skupiny za 13. dôchodky či bezplatné vlaky – za peniaze, ktoré štát nemá, ale musí si ich požičiavať na dlh?

Najväčšou obžalobou a slabinou slovenskej demokracie je, že tu opakovane dokáže vyhrávať voľby strana, ktorej politika doslova podrýva dlhodobé rozvojové vyhliadky celej krajiny.

Pochybné je aj tvrdenie Roberta Fica, že za svojej prvej vlády (2006 – 2010) chcel vypracovať spolu s odborníkmi zo SAV víziu pre krajinu do roku 2030, ale opozícia oznámila, že ju nebude rešpektovať.

Je predsa jasné, že vlády sa každé štyri roky menia. Vo voľbách dostávajú nový mandát od občanov, aby robili svoju vlastnú politiku podľa svojich priorít. Ak chce jedna garnitúra, aby nejaké pre krajinu dôležité reformy zostali zachované dlhodobo, mala by hľadať konsenzus s opozíciou už pri ich prijímaní.

Takýto široký konsenzus sa u nás podarilo dosiahnuť napríklad v decembri 2011, keď Smer, SNS, ale i pravicové strany podporili zákon o dlhovej brzde. Slovensko vtedy totiž na pozadí gréckej dlhovej krízy potrebovalo signalizovať finančným trhom oddanosť celej politickej scény udržateľným verejným financiám.

Naopak, aj pravicová vláda Mikuláša Dzurindu urobila chybu, že napríklad pri dôchodkovej reforme v rokoch 2002 – 2006 nenašla konsenzus s vtedy opozičným Smerom. V dôsledku toho bol odvtedy druhý pilier viac ráz Smerom otváraný a jeho fungovanie sa menilo v neprospech sporiteľov.

V každom prípade, ťažko by sa hľadala nejaká rozpoznateľná vízia rozvoja Slovenska počas vlád Smeru.

Premiér tiež v Sobotných dialógoch vyjadril úmysel nejakým spôsobom poupratovať politickú scénu, na ktorej podľa neho funguje príliš veľa a príliš neštandardných subjektov. Otázne je, či by sa práve jeho Smer dal označiť za „štandardnú stranu“, aké fungujú v západnej Európe.

Iste, Smer má dostatok členov i regionálne štruktúry. Formálne teda politickou stranou je. Z hľadiska fungovania však budí dojem, že ide skôr o stranu jedného muža. Nie je vôbec isté, či Smer prežije, až jeho zakladateľ a súčasný predseda raz odíde z politiky.

Podobne aj ideologicky a programovo je Smer flexibilný až nevyhranený. Od svojho vzniku sám seba definuje ako „tretiu cestu“, „sociálnu demokraciu“, „slovenskú sociálnu demokraciu“. V skutočnosti túto stranu charakterizuje najmä sociálny populizmus kombinovaný s občasnou národnou demagógiou.

Ústretové čítanie Ficových úvah by predpokladalo, že premiér by rád zaviedol u nás väčšinový systém dvoch dominantných strán, ktoré sa budú striedať pri moci. Asi ako v USA republikáni a demokrati alebo v Spojenom kráľovstve konzervatívci a labouristi.

No zarážajúce je, že premiér tieto príklady nespomína. Naopak, hovorí o dvoch totalitných komunistických diktatúrach s vládou jednej jedinej strany: o Číne a Vietname. Preto možno ústretové čítanie nie je namieste a premiérovi naozaj ide o vládu jednej strany – tej svojej.

Navyše, obe tieto krajiny majú nominálne i v parite kúpnej sily v priemere nižšie HDP na obyvateľa ako Slovensko. Aj keď Čína má zrejme regióny, ktoré sú dnes už blahobytnejšie ako naša krajina.

V každom prípade, aj keby autor tohto článku sníval o režime jednej strany, asi by uviedol na mieste premiéra príčetnejšie príklady: napríklad Singapur s jeho štátostranou PAP alebo Bavorsko s jeho CSU. Životná úroveň občanov v oboch je vyššia ako na Slovensku (na rozdiel od Číny a Vietnamu) a okrem toho, Bavorsko demokraciu má a Singapur sa aspoň snaží predstierať, že ju má – opäť, na rozdiel od Číny a Vietnamu.

Ak teda za alternatívu k našej „liberálnej“ či „ústavnej demokracii“ nepovažujeme tamojšiu „ľudovú demokraciu“. Jej efektivita spočíva totiž hlavne v tom, že tam bez veľkej námahy a rýchlo možno zatvoriť kritika vlády do basy.

Na minulotýždňovej kontrole u ministra financií Ladislava Kamenického premiér predstavil aj konkrétne návrhy, ktoré by mali prispieť k väčšej efektívnosti a finančnej úspornosti našej demokracie:

„My vieme od štátu začať, ale potrebujeme na to reálny súhlas koaličných partnerov aj opozície. Všetci hovoria, začnite od štátu. Nech sa páči, poďme na to, 500 samosprávnych celkov pri plnom rešpektovaní titulárneho postavenia starostu a poslancov obecných zastupiteľstiev, tri vyššie územné celky, 100 poslancov Národnej rady, zvýšenie kvóra z 5 percent na 7 percent s tým, že by príspevok zo štátneho rozpočtu dostávali len tie strany, ktoré získajú 7 percent a dostanú sa do NR SR,“ priblížil Fico.

Začnime od konca.

Zvýšenie prahu pre parlamentné strany z 5 na 7 percent je jasná a účelová snaha obmedziť politickú súťaž a znížiť reprezentatívnosť Národnej rady SR. Zatiaľ nehrozí, že by to mohlo prejsť, keďže SNS by to pochovalo a tiež Hlas by sa mohol cítiť ohrozený. Napríklad májový volebný model agentúry NMS preferencie strany Matúša Šutaja Eštoka nameral na 8,9 percenta.

Zmenšenie počtu poslancov parlamentu zo 150 na 100 stojí za diskusiu. Prínos viacerých členov súčasného parlamentu ku kvalite legislatívneho procesu je otázny. No úspora na platoch 50 poslancov a ich asistentov by pre skoro 34-miliardový štátny rozpočet bola len symbolická.

Redukcia vyšších územných celkov na tri je dlhodobá obsesia Roberta Fica. Tri (respektíve štyri) kraje totiž na Slovensku fungovali za totality.

Podstatnejšie ako počet krajov sú však ich kompetencie a financie. Keby to premiér myslel s úsporami vážne, vzdal by sa peňazí v prospech samosprávnych krajov, keďže tie hospodária lepšie ako vláda a počas pandémie sa ukázali tiež ako flexibilnejšie.

Jediné opatrenie, s ktorým sa dá súhlasiť bez výhrad, je tých „500 samosprávnych celkov“. Robert Fico tým myslí zrejme komunálnu reformu, ktorá by viedla k nahradeniu súčasných skoro 3-tisíc obcí menším počtom municipalít. Takáto komunálna reforma sa však sotva dá robiť rýchlo a od zeleného stola v Bratislave. Vyžaduje si čas a široký konsenzus na politickej scéne.

O škrtoch, ktoré by boli skutočne efektívne, naopak, Robert Fico nechce počuť. Návrhy Asociácie zamestnávateľských zväzov a združení, aby sa zrušili 13. dôchodky, bezplatné vlaky a zlučovali sa ministerstvá, premiér minulý týždeň zmietol zo stola.

Jazda do pekla na veľkom bielom koni tak bude pokračovať.