Na rumunských voľbách Áno, rumunskí Ukrajinci naozaj volili antiukrajinského Veľkorumuna Simiona

Posledné kolo dramatických prezidentských volieb som chcel zažiť v Rumunsku. Keďže favoritom bol rumunský nacionalista George Simion, ktorý chcel zastaviť vojenskú pomoc Ukrajine a mal pre územné nároky zákaz cestovania na Ukrajinu, mieril som do rumunského kraja, v ktorom žije ukrajinská menšina, do Maramureşa.

Tam – na južnom brehu Tisy oproti Podkarpatskej Rusi – je zopár dedín, v ktorých tvoria etnickí Ukrajinci väčšinu. Pri analýze výsledkov prvého kola zo 4. mája som si všimol, že tieto dediny (napríklad ukrajinská bašta Ruscova) ukázali podpriemernú účasť, inak však volili podobne ako susedné rumunské dediny – aj Ukrajinci dali celoživotnému aktivistovi za „Veľké Rumunsko“ Simionovi solídnu väčšinu hlasov.

V trojtisícovej obci Remeți (ukr. Ремети alebo Ремета, Ремець, Ремеці), v ktorej sa podľa sčítania ľudu z roku 2021 70 percent obyvateľov deklarovalo ako Ukrajinci, Simion dostal už v prvom kole 54 percent. Jeho celorumunský výsledok bol 41 percent. To sa zdalo zvláštne.

V čom nám Ukrajina kedy pomohla?

V nedeľu o 21. hodine zatvorili volebné miestnosti, v tej istej chvíli mali byť zverejnené exit polly a ja som krátko po pol deviatej zaparkoval v Remeți.

Je to celkom pekná dedina. Leží na kopci nad Tisou, ktorá tu tvorí štátnu hranicu s Ukrajinou. Kostol je označený ako „pravoslávny ukrajinský“, je obrovský, vybavený dvoma tepelnými čerpadlami a týči sa nad dedinou. Namiesto krížovej cesty vedie k nemu aleja čiernych dosiek, na ktorých je vytesané Desatoro v rumunčine a ukrajinčine.

V dedinskej krčme bol čulý ruch. Okrem iného tu partia postarších chlapov a partia chalaniskov čakala na výsledky. Ľudia rozprávali dajakou írečitou ukrajinčinou, zmiešanou s rumunčinou. Mladí prevzali iniciatívu a prepli z talianskeho futbalu na spravodajskú televíziu Realitatea Plus.

Tým už bolo povedané veľa: Realitatea je nacionalistická aj konšpiračná televízia, ktorá robí Simionovi a diskvalifikovanému víťazovi v decembri anulovaných volieb Călinovi Georgescovi otvorenú kampaň. V posledných mesiacoch získala takú sledovanosť, že jej naratívy zazneli z úst štamgastov takmer každej vidieckej krčmy.

Aké je mentálne nastavenie vesmíru Realitatea Plus, ukázal spot, ktorý rumunské ministerstvo vnútra vysielalo počas posledných predvolebných dní práve na Realitatea: vystúpili v ňom mladý policajt a mladý žandár, ktorí varovali divákov, aby nenaleteli dezinformáciám, že polícia a žandárstvo môžu počas prepravy hlasovacích lístkov v deň volieb manipulovať s výsledkami. Policajt a žandár ubezpečovali dobrosrdečným pohľadom: to by ani nebolo možné, pretože „polícia a žandárstvo takéto prepravy nevykonávajú, to robí ústredná volebná komisia“.

Nevedno, či takéto reklamy zo strany nenávideného „systému“ posilnili dôveru v rumunský právny štát.

Presne o 21. hodine prišli dva z troch exit pollov. Exit poll agentúry Sociopol hlásil 50 percent pre Simiona a 50 percent pre proeurópskeho protikorupčného liberála Nicușora Dana. Vlastný exit poll televízie Realitatea Plus ukázal 52,5 percenta pre Simiona a 47,5 pre Dana. 

Hoci Simion ihneď vystúpil pred prívržencami a vyhlásil svoje „victorie“, ukrajinsky hovoriace chalaniská v remețskej krčme boli v napätí. Povedali pri pive a chrumkách, že víťazstvo ich favorita ešte nie je isté, „musíme si počkať“. 

Jeden sa vybral von zapáliť si, ja tiež, pridala sa aj 19-ročná čašníčka, ktorá takisto rozprávala po ukrajinsky. Ukázalo sa, že všetka prítomná mládež v nedeľu volila euroskeptického populistického „suverenistu“ Simiona. Čašníčka to zdôvodnila tým, že tvár vysoko inteligentného bukureštského matematika Nicușora Dana jej vyžaruje niečo „antipatické“.

Keď som bol sám s nervózne fajčiacim chalaniskom, v rumunčine som sa ho opýtal, ako je to možné, že ukrajinská dedina fanúšikuje rumunskému nacionalistovi, ktorý je považovaný za Antiukrajinca. Sebavedomý húževnatý fešáčik odvetil rázne: „Toto nie je ukrajinská dedina. Možno kedysi historicky. My sme Rumuni, čo náhodou hovoríme aj po ukrajinsky. Ja som Rumun, myslím rumunsky, platím dane v Rumunsku, nie som Ukrajinec.“

Dobre, namietal som, ale nie je to zvláštne, keď ukrajinskojazyční ľudia hlasujú za kandidáta, ktorý chce zastaviť vojenskú pomoc Ukrajine?

Na to mal mladík odpoveď: „No práve preto ho treba voliť! V čom nám Ukrajina kedy pomohla? Ja nemám s Ukrajinou nič.“

Pred predbežne posledným kolom voliebProtikorupčný liberál Dan dobieha, ale rumunským prezidentom bude skôr trumpovský Veľkorumun Simion

Martin Leidenfrost

Simionove chyby

Presunul som sa do blízkeho mesta Sighetu Marmației. Odtiaľ vedie romantický jednoprúdový most do ukrajinského mestečka, v ktorom zase žije rumunská menšina na Ukrajine, do Solotvyna/Slatiny. Akoby boli hrozili nepokoje, v uliciach mesta neustále hliadkovali autá polície a iných štátnych bezpečnostných služieb. Ako to býva zvykom, samotné mesto Sighetu hlasovalo v nedeľu liberálne, primátor Bukurešti Dan tu získal 53,46 percenta.

Keď som krátko po desiatej vo svojej sighetskej hotelovej izbe zapol televízor, chýbala tam Realitatea Plus a už bolo po funuse: volebné komisie spočítali hlasy tak rýchlo, že proeurópsky kandidát Dan mal o 22.30 s 90 percentami spočítaných hlasov už neohrozený náskok. Ani nacionalistická rumunská diaspóra – štyri milióny Rumunov pracujúcich najmä v západnej Európe – nemohla na tom nič zmeniť.

Účasť zahraničných Rumunov síce explodovala na nevídaných 1,6 milióna odovzdaných hlasov, Simion si ich získal s výsledkom 57 percent, ale obrovská mobilizácia v samotnom Rumunsku v prospech racionálne pôsobiaceho občianskeho aktivistu Dana to viac ako vyvážila.

Zopár hodín to vyzeralo tak, že trumpovec Simion to dá na Trumpa a bude tlačiť naratív o „ukradnutých voľbách“, víťazstvo veľkomešťana Dana s konečným výsledkom 53,6 percenta však bolo príliš jednoznačné. Dlho po polnoci Simion napokon priznal porážku. Svoju prehru nepriamo priznala aj Realitatea Plus.

Počas volebnej noci sa početné spravodajské kanály potom snažili vysvetliť, ako je možné, že favorit Simion v priebehu posledných predvolebných dní stratil svoj náskok. Možno najtrefnejšie vysvetlenia ponúkli Gigi Becali – farbistý korupčník, futbalový prezident a zároveň nacionalistický poslanec – a Victor Ponta – neosuverenistický exsociálnodemokratický expremiér, ktorý so svojou cirkusovou imitáciou Trumpa vypadol v prvom kole.

Becali a Ponta uviedli viac-menej zhodne štyri faktory, ktoré vo volebnom finále spôsobili Simionov pokles. Simion sa podľa týchto veteránov dopustil hneď viacerých zbytočných ťažkých chýb:

1. Nenútene priznal, že jeho plagátový sľub poskytnúť jednému miliónu rumunských rodín dom za 35 000 eur bol len „formou marketingu“.

2. Jeho plán prepustiť 500 000 úradníkov bol mrazivou pripomienkou vyčíňania Trumpovej administratívy v USA.

3. Argumentačne slabší Simion sa vyhýbal takmer všetkým televíznym duelom s Danom a radšej zdôraznil svoju medzinárodnú vážnosť tým, že na vrchole kampane odcestoval do Poľska a do Talianska.

4. Simion raz oznámil, že v prípade svojho zvolenia by mohol odstúpiť v prospech svojho diskvalifikovaného spojenca Georgesca, inokedy zase nominoval Georgesca za svojho premiéra či koketoval s predčasnými parlamentnými voľbami. Mnohí voliči si z toho brali, že prípadný prezident Simion by vedel garantovať najmä jedno – dlhé mesiace nestability.

Zrejme to bol strach z chaosu, medzinárodnej izolácie a prepadu rumunskej meny a ekonomiky, ktorý na poslednú chvíľu dodal placho sa usmievajúcemu bukureštskému nepopulistovi Danovi ďalšie hlasy. Parafrázujem rumunské analýzy svojimi slovami: 38-ročný Simion našťastie už pred voľbami demonštroval, aký je dezorientovaný populistický magor.

Napriek tomu v nedeľu dokázal presvedčiť rumunskú robotnícku triedu v krajinách ako Nemecko, Španielsko a Taliansko, rumunskú mládež a rumunský vidiek.

Opäť presvedčil i nemálo rumunských Ukrajincov: nacionalista „antiucrainean“ získal vo štvortisícovej čisto ukrajinskej Ruscovej pri mizernej 31-percentnej účasti 72 percent, no a vo výrazne ukrajinskej dedine Remeți ho chcelo pri rovnako podpriemernej 38-percentnej účasti za prezidenta 62 percent.

V Maramureşi to boli paradoxne dediny s početnou maďarskou menšinou, ktoré dali umiernenému liberálovi Danovi väčšinu. Keby to bolo záviselo od rumunských Ukrajincov, Simion by sa asi bol stal prezidentom.

Pri babičke, čo volila Dana

Nedalo mi to pokoj, a tak som včera večer ešte raz zavítal do Remeți.

Zlatá hodinka po prudkom studenom daždi poskytla prekrásny pohľad na údolie Tisy a sviežo zelené ukrajinské kopce. Ukrajinsky kláštor tam, ukrajinsky kostol tu.

Dozvedel som sa, že zmiešané rodiny sú v dedine skôr pravidlom než výnimkou, východoslovanské patronymá ako Vladimirovič sa nepoužívajú a že nebude náhoda, že starosta nosí jedno veľmi slovanské a jedno veľmi rumunské meno – Ivan Claudiu. Na otázku, ktorý jazyk dominuje v škôlke, v základnej škole a v pravoslávnej liturgii, som dostal toľko protirečivých odpovedí, že zostal takýto dojem: Remețčania tak bežne prepínajú medzi ukrajinčinou a rumunčinou, že už si to sami nevšimnú. 

Oslovil som jednu babičku, ktorá v garáži svojho pekného domu natierala drevené panely. Keďže pod zásterou nosila niečo ako kroj, mohla byť národne uvedomelá Ukrajinka.

Nemýlil som sa, pani Oxana ihneď vystrelila spŕšku írečitých výrazov v miestnom ukrajinskom dialekte. Áno napríklad znamená v ukrajinčine tak, v ruštine a rumunčine da, stará Remețčanka však neustále volala: „Ájno!“ Bola v tom, že lokálny dialekt bol ovplyvnený Židmi, ktorí v minulosti žili v Remeți.

Niektoré slová babičky mali naozaj jidiš sound: napríklad nadávka šmochtár. Ako šmochtárov označila typ ukrajinských utečencov, „ktorí revú, ako im je zle“, krátko nato sa však dozvieš, že „už žijú v Bukurešti v luxusnom apartmáne“. Ukrajincov má ináč rada, „my tu podporujeme Ukrajinu“, „na začiatku vojny sme ich na moste s kvetmi privítali“, „vtedy sme tu Ukrajincov takmer všetci ubytovali“.

Pani Oxana má „ruskú nevestu“ „z ruskej oblasti Volgy“, ktorá však pätnásť rokov žila medzi Ukrajincami na Ukrajine a ktorá jej syna – absolventa ukrajinského lýcea v Sighetu – spoznala v ukrajinskej komunite v Brooklyne, kde doteraz žijú. Mnohí sa po ruskej invázii na Ukrajinu rozhádali, syn, nevesta a remețská babička však nie: „Nevesta hovorí vnukovi maľčik kušaješ a ja chlopčik papaješ, ale nedopustím na ňu.“

Pani Oxana volila víťazného proukrajinského kandidáta Nicușora Dana. Potvrdzuje mi, že mnohí miestni Ukrajinci volili Antiukrajinca Simiona, dlho mi však nevie ponúknuť dôveryhodné vysvetlenie.

Napokon príde predsa len s fascinujúcou tézou – na vine je rumunská diaspóra. Divoko gestikulujúca starká mi to ozrejmuje približne takto: „Viete, naši mladí pracujú v Anglicku a tak. To oni povedali našim starcom tu: Voľte Simiona, potom bude život v Rumunsku lepší a my sa môžeme vrátiť domov.“

Porážka SimionaRumunskí občania vyriešili šlamastiku, do ktorej ich dostal ústavný súd

Christian Heitmann

Nie zlí, ale cudzí

Na konci som sa vypytoval u 19-ročnej čašníčky v miestnej krčme. V pondelok večer bola zväčša sama a rada sa so mnou porozprávala. Často sa červenala a niekedy za barovým pultom dlho mlčala, ale nakláňala sa pritom smerom ku mne a rozjímala nad mojou otázkou.

Žije asi kilometer od ukrajinskej hranice, ale na Ukrajine nikdy nebola. „Bola som v Grécku, dvakrát u príbuzných v Paríži, ale na Ukrajine nie.“ Aj keď sama uzná, že je to slabá výhovorka, hovorí: „Na Ukrajinu treba pas a ja pas nemám.“ Na jeseň sa chystá k príbuzným do Londýna, kvôli tomu si už dá urobiť pas, „a čo ja viem, možno sa potom pôjdem pozrieť aj na Ukrajinu“.

Simiona volila, „lebo je mladý“ a mladí ho chcú. Znova sa začervená, keď prizná, že Simionov sľub o 35-tisíceurových domoch bol klamstvom. Pojmy proeurópsky a proruský jej nič nehovoria, „nie som nič z toho“.

Na otázku, či miestnym Ukrajincom neprekáža protiukrajinský postoj rumunského nacionalistu, odvetí rázne: „To nám nemôže vadiť, lebo nie sme Ukrajinci.“ Dodáva s veľkou vážnosťou: „Ja nie som Ukrajinka. Ja iba hovorím po ukrajinsky.“

Odkedy na Ukrajine zúri vojna, videla v Remeți veľa Ukrajincov. Tvrdí, že sa „takmer každý deň“ objaví nejaký chlap, ktorý preplával Tisu. O motívoch týchto ukrajinských mužov nehovorí nič. Netuším, koľko o ukrajinskej vojne vie, asi málo.

Rozpráva mi, že títo Ukrajinci prichádzajú aj v zime: „Traja prišli v januári alebo vo februári sem ku mne do kaviarne. Bolo neskoro večer, tma, mali na sebe bežné oblečenie, úplne premočené.“ Zabudla, odkiaľ boli, veď na Ukrajine sa nevyzná. Komunikácia s nimi nebol problém, „hovorili po ukrajinsky, dobre som im rozumela“.

Pamätná scéna sa skončila ako vždy: „Zavolala som pre nich na políciu, to treba kvôli nejakým papierom, potom išli ďalej.“

Hovorí ešte o Ukrajincoch: „Nie sú to zlí ľudia.“

Nie sú zlí, ale cudzí.