Psychológ Ivan Vyskočil Vystrašený rodič je dnes najčastejší typ rodiča

Tvrdí, že mnohí rodičia žijú s mýtmi, že nenapraviteľne ublížili svojim deťom, lebo nesplnili nejakú podmienku skorej vzťahovej väzby. „Je škodlivé, keď sa ideologizuje, že to takto musí byť. Je to nejaký módny smer. Lebo to, že niekto nešatkuje a má dieťa v kočíku, neznamená, že bude mať zlú vzťahovú väzbu. To závisí od úplne iných vecí,“ hovorí v rozhovore pre Postoj psychológ Ivan Vyskočil. 

Rozprávali sme sa o tom, prečo je dôležité začať myslieť popri rodičovstve aj na svoje potreby a nebyť večne ustupujúcim či vystrašeným rodičom. „Rodičia by sa mali naučiť viac dôverovať aj tej svojej životnej skúsenosti a zobrať výchovu viac do svojich rúk. Hranice doma by mali byť čo najpodobnejšie hraniciam v reálnom svete, na ktoré dieťa reálne narazí. Čiže nemôžem mať všetko hocikedy.“

Ivan Vyskočil sa venuje traumaterapii a je certifikovaný supervízor EMDR terapie.

Jedna psychologička nám v rozhovore povedala, že sa často stretáva s fenoménom, keď rodičia, najmä matky, žijú s veľkou úzkosťou zo svojho rodičovstva a dokonca musia podstúpiť terapiu, aby sa vyrovnali s pocitom nedostatočnosti. Majú dojem, že urobili nenapraviteľné chyby, ktoré sa už nedajú zobrať späť. Stretávate sa s tým?

Áno, stáva sa to, má to veľa príčin. V odbornej literatúre sa to objavuje pod termínom materská vina alebo rodičovské vyhorenie.

Čo sa udeje, že si rodičia neveria vo svojej rodičovskej role?

V priestore je veľa dostupných informácií, žijeme v luxusnej dobe, keď vieme, čo deťom viac prospieva a ako si upratať hodnoty, no namiesto toho nás tieto informácie, naopak, robia úzkostnými.

Mám dojem, že toto všetko by som mal robiť, lebo podľa výskumov je to dobré, ale mne prebehne v hlave všetko, čo som urobil zle. Potom mám pocit, že som zlý rodič.

Pretože len keď som pevný vo svojej pohode, robím aj chyby a viem sa k nim postaviť, len vtedy viem viesť dieťa tak, aby prosperovalo.

Nie podľa nejakého návodu, podľa nejakých konkrétnych teórií alebo rád.

Pamätám si asi pred pätnástimi rokmi obdobie, keď sa začalo viac hovoriť o vzťahovej väzbe a o tom, čo má rodič robiť, aby ju dokázal mať skutočne bezpečnú so svojím dieťaťom. A k tomu patrilo aj dlhodobé dojčenie, spanie v jednej posteli, potom popôrodný bonding, nosenie v šatke či reagovanie na všetky potreby dieťaťa. Asi to bola reakcia na studený odchov predchádzajúcej generácie, keď sa na pocity bábätiek nebral ohľad. Na druhej strane sa rodičia dostali pod obrovský tlak. Čím si to vysvetľujete?

No práveže tie informácie začali spôsobovať úzkosti. Jedna vec je, ako sa to premietlo do populárnej alebo mainstreamovej kultúry, a to štýlom, že keď nedojčíte, nešatkujete, nespíte s dieťaťom, tak ste zlyhali, ste zlá mama, urobili ste veľké chyby, poškodili ste dieťaťu.

A niekedy to fakt je v tých naratívoch, ako povedala jedna moja klientka, v ,milk washingu‘, ale tých washingov máme v každom ohľade veľa. Je škodlivé, keď sa ideologizuje, že to takto musí byť. Je to nejaký módny smer. Lebo to, že niekto nešatkuje a má dieťa v kočíku, neznamená, že bude mať zlú vzťahovú väzbu. To závisí od úplne iných vecí.

Čiže je mýtus, že ak človek poruší jednu z týchto vecí, tak dieťa má nejaké bremeno na celý život?

Áno, to je mýtus, lebo ten chladný odchov spočíval nie v tom, že deti neboli šatkované, dojčené. Aj keď aby nedošlo k omylu, ja sám som fanúšik všetkých týchto vecí. Je to dobrá vec a môže to byť veľmi podporné, ale stretávam sa s mamami, ktoré šatkujú dieťa a majú pritom k tomu odpor alebo dojčia dieťa o rok dlhšie, než sa na to cítia.

To však škodí vzťahovej väzbe, pretože vzťahová väzba nezávisí od toho, či je dieťa dojčené alebo nosené v tomto primárnom zmysle, ale od toho, či mama má kapacity na to dieťa, či je emočne dostupná.

Emočná nedostupnosť – to je jedna z tých príčin, prečo niekedy naše deti nemajú zdravú vzťahovú väzbu.

Teda je to ďalšia dôležitá vec, že sme pre dieťa predvídateľní a konzistentní, a keď dieťa potrebuje, prídeme a sme tam a vždy máme na tvári nejaký výraz, ktorý korešponduje s tým, ako sa dieťa cíti. A z tohto má dieťa zážitky, z dospelého človeka alebo zo sveta celkovo, že to je bezpečné miesto a ľudia sú dôveryhodní.

Čiže sa učí lepšie zvládať stres už v prvých mesiacoch života. A to sa vlastne akoby odtláča do toho dieťaťa. Keď mama síce dojčí, ale je stiahnutá alebo síce hovorí milo, ale má v sebe pochybnosti alebo úzkosť, či to je dosť dobré, tak vlastne dieťa nezažíva rodiča, ktorý je vo svojej sile, a odtláča sa doň aj kúsok úzkosti či nervozity.

Keď mám nezdravú vzťahovú väzbu alebo mám nejaké staré nedoriešené veci, dieťa vo mne spúšťa rôzne procesy. Deti sú spúšťače, keď sú v nejakom veku. To mnohí rodičia poznajú, že záhadne bolo do troch rokov všetko super, ale štvorročný už je pre nich priveľa. 

Niekedy sa stretávam s klientkami, ktorých manželia sa úplne zmenili, akoby im preplo, opustili ich počas tehotenstva alebo po pôrode.

S týmto sa stretávate často?

Nechcem povedať, že často, ale áno, stretávam sa s tým, že reálne sa niečo stane alebo spustí príchodom dieťaťa.

Otcovia majú problém aj s dievčatami okolo 12 rokov, keď sa začínajú vyvíjať akoby z dievčatka na ženu. Sú rôzne vývinové obdobia, ktoré prevetrajú naše staré rany.

Spúšťajú niečo, čo sme v zažili vo svojom detstve a nemáme to spracované?

Áno, je to tak. Keď mal môj syn asi dva roky, tak mi strašne liezol na nervy. Jednak s dvojročiakmi je to objektívne náročné obdobie, lebo ešte sa s nimi nedohodnete a už sa hýbu hocikde, hocijako, a ničomu ešte nerozumejú.

Ja som však cítil, že to je nejako príliš. V rámci jedného výcviku – to je výhoda byť psychológom, že chodíte po výcvikoch a musíte podstúpiť sebaskúsenosť – som ho prijal akoby svoje vnútorné dieťa. Ja malý dvojročný, pre ktorého tam nikto nebol, nikto, kto by ho objal a nezažil tieto všetky moderné prístupy. A keď som to prijal a postaral som sa oň, o seba a naozaj som túto skúsenosť integroval, tak sa to s mojím synom zlepšilo.

Nehovorím, že som dokonalý rodič, ani zďaleka a ani to nie je vždy ružové. Záleží to na mojich aktuálnych kapacitách počas dňa, ako u každého, ale je to skúsenosť.

Vychádza mi z toho, že podstatnejšia vec ako dodržať všetky body dokonalej vzťahovej väzby je mať poriešeného samého seba. Predtým ako sa stanem rodičom alebo v rámci toho, ako sa vyvíjam ako rodič, si to pomenovať, uvedomiť si to, aby som tam dokázal byť láskyplne pre dieťa bez ohľadu na to, či budem dojčiť rok a pol alebo to budú štyri roky. 

Deti dostávajú od rodičov nejakú štartovaciu pozíciu. Keď tam pre ne rodič bol, bol dostatočne dobrý, hoci aj robil chyby, vedel ich opraviť, občas mu niečo ušlo, to je normálne.

Deti sú vybavené na to, aby prežili nedokonalých rodičov. Tak to bolo milióny rokov a tak sa vyvinula naša genetika.

Keď tam však ten rodič bol, bol konzistentný, stabilný, rozumel detským potrebám, vedel opraviť svoje nedostatky v naladení, bol emočne dostupný, reagoval adekvátne, tak štartovací bod je super.

Vzťahová väzba sa dá zhrnúť pár vetami, že žiadny vystrašený ani zastrašujúci, ani nepredvídateľný, dezorganizovaný, extrémne vystresovaný rodič a, samozrejme, ani absentujúci rodič nemôže poskytnúť bezpečnú vzťahovú väzbu, prostredie a vzťah, v ktorom sa môže vyvinúť s dieťaťom bezpečná väzba, bezpečný vzťahový rámec.

Foto: Adam Rábara/Postoj

Vrátim sa ku generácii našich rodičov, ktorí tieto debaty o vzťahovej väzbe vnímajú citlivo. Tým, že nemali tieto informácie, ktoré máme dnes, v nemocniciach, pôrodniciach to fungovalo úplne inak, žiaden popôrodný bonding neexistoval, dojčilo sa pár mesiacov alebo vôbec, taktiež nosenie nebola téma. Okrem toho za komunizmu dávali mnohé mamičky deti do jaslí a tie podmienky neboli ideálne. Táto generácia je skutočne postihnutá viac? Máme oveľa viac neistých vzťahových väzieb zastúpených v spoločnosti v porovnaní so súčasnosťou alebo je to trúfalé tvrdenie? Alebo napriek všetkému, ak boli v rodinách pekné vzťahy, mohli predsa len vzniknúť dobré vzťahové väzby?

Ak ľudia v rodinách reagovali dobre a pekne, rodičia boli k dispozícii emočne a stabilne, tak sú a budú dobré vzťahové väzby. Dedičnosť pri vzťahovej väzbe je veľká, je šanca asi okolo 80 %, že moja vzťahová väzba sa odtlačí a moje dieťa bude mať pravdepodobne takú istú väzbu.

Ak máme tieto informácie a keď ich zužitkujeme správne, v dospelosti si vieme všimnúť, čo sa nám deje. Vieme to nejako mentalizovať, vieme s tým narábať bez toho, aby nás to rozhodilo. Keď som si ja uvedomil, že to, čo robím svojmu synovi, je proste zlé a nechcem, aby mal takého otca, tak som sa mohol zrútiť. To by mu však nepomohlo. Ale mohol som byť na tom ešte horšie, než som bol.

Veľmi náročný štartovací bod má niekto, kto začína na mínus 100 a pravdepodobne by to znamenalo, že mal detstvo, kde bolo nejaké zneužívanie alebo iné veľmi vážne problémy, ktoré narušujú náš vývin.

Je zdravé prijať svoj štartovací bod, prijať to, že áno, takéto boli vtedy podmienky a to, čo som robil, bolo tomu absolútne adekvátne. Ani teraz nemá každý dokonalé podmienky.

Teraz je vojna na Ukrajine, a keby som tam žil, tak by som inak vychovával svoje deti a možno by som bol síce schopný zabezpečiť im prežitie, ale mal by som toľko starostí, že by som nebol emočne dostupný. Nemal by som toľko vnútorných kapacít na hľadanie toho, aké má dieťa potreby.

My nemáme právo rodičov hodnotiť a je to inak veľká kontrolka, ak to niekto robí. Teraz je veľmi rozšírené hodnotiť svojich rodičov, lebo máme informácie, vieme, ako to mohli robiť lepšie, všetko chceme robiť inak a veľmi nás láka kritizovať ich.

Čiastočne máme ešte nárok vstupovať do toho, ako pristupujú k našim deťom, lebo to sú naše deti a je dôležité mať tam nastavené zdravé hranice. Ale my ich kritizujeme aj za to, ako narábajú s peniazmi, ako narábajú so svojimi vzťahmi, s partnerským vzťahom, mama s otcom a tak ďalej.

V momente ak sa zaoberám tým, ako to moji rodičia kazili a aké to bolo zlé, ako ma pokazili, ako mi ublížili, tak sa deje to, že nejaká časť, 20 % môjho mozgu, mojej bytosti, sa zaoberá minulosťou a na moje vlastné dieťa už zostáva len tých 80 alebo 60 percent, jednoducho len ten zvyšok. A to je veľká škoda, lebo minulosť už sa neodstane a je veľmi dôležité, aby sme sa pomaličky posúvali. To je podľa mňa rodičovská úloha. Nie byť dokonalí, to sa ani nedá.

Dokonca výskumy ukazujú, že keď je niekto úplne precízny, má horšie výsledky ako ten, kto síce urobí chybu, ale úplne v pohodičke ju vie opraviť. Čiže nielen byť láskavý k svojim deťom, ale aj k svojej minulosti, objať svoju vlastnú minulosť, objať to, že rodičia robili len toľko, koľko ich to pustilo.

Ako to robiť, aby výchova detí nebola reakcia na to, čo naši rodičia urobili zle, ale aby bola našou novou výzvou?

Dnes je moderné pomenovávať to ako súcitné rodičovstvo, vedomé rodičovstvo, návrat k sebe. Dlho sa rešpekt a to nové vo výchove vnímali ako spomínaná reakcia na ten chladný odchov a bolo to o tom, že o dieťa sa treba starať. Ale my rodičia sme tu tiež a rešpekt je ako meč, ktorý má dva konce a oba musia byť v každej chvíli dobre nabrúsené.

Za tých pätnásť rokov vnímam istý posun. Keď som sa ja stala mamou, rodičia veľmi rigidne napĺňali opísané potreby vzťahovej väzby. Dnes vnímam súčasné mamy okolo tridsiatky, že sú v tom už viac uvoľnené a vedia viac dávať do popredia aj seba. Neviem, či je to iba môj dojem alebo je to skutočne tak.

Áno. Mne sa tiež zdá, že teraz zažívame viac ten návrat matiek k sebe. Jedna z prvých lastovičiek bola napríklad teória lenivý rodič. Už tu sa hovorilo niečo v zmysle, že trošku aj kašlite na to dieťa. Boli to len opatrné náznaky. No dnes sme už akoby zistili, že existujeme aj my a je to dôležité.

Práve pre vzťahovú väzbu je nutné, aby sme boli tí pevní, silní rodičia, ktorí možno aj robia chybu, lebo sú ľudia. To je príprava na reálny svet.

Nie že naschvál robíme chyby a dávame tresty, ale že robíme chyby, lebo sme ľudia a vieme sa k nim postaviť. To je krásny model pre deti, pre ich ďalší život.

Nemusím byť milý vždy, lebo hranice sú veľmi dôležité. Napríklad ja ako rodič poviem „nie, maľovať sa po stole nebude“ alebo „cukrík až poobede“. Dieťa však chce ďalej cukrík pred obedom. Miesto toho, aby som mu dal facku alebo aby som mu dal trest, aby som mu hovoril, že je škaredý alebo zlý, alebo ho proste inak nálepkoval a podobné takéto stratégie, to iba ustojím úplne v pohode.

Poviem: „Vidím tvoj hnev aj tvoju nespokojnosť.“ Zostávam pevný a dokážem napríklad dieťaťu aj povedať: „Áno, vidím, že by si rád jedol čokoládu od rána do večera, to je krásna predstava.“ A keď to nefunguje, sprevádzam dieťa jeho hnevom. To nie je len mojkanie, bozkávanie a tuľkanie.

Dieťa cíti, že mu venujem čas, a odtláča sa to doň, do jeho sebahodnoty, sebaobrazu. Som hodnotná, hodnotný, som dôležitý človek. A o to všetko sa bude potom opierať v dospelosti. A to sa nedosiahneme žiadnou pochvalou, žiadnym ocenením, aký si ty šikovný alebo krásny.

Mnoho ľudí má nejakú traumu zo svojho detstva alebo z prvých mesiacov života. V podstate kto z nás má úplne dokonalé detstvo, že tam niekto z rodičov neurobil nejakú chybu? Nepodporuje pátranie po traume ešte viac spomínanú úzkosť?

U niekoho to možno podporuje úzkosť, ale je to stále v tom istom súdku, keď mi spôsobujú úzkosť nové informácie a čítam ich ako obvinenie.

Ako jeden z lektorov som pár rokov robil kurzy Rešpektovať a byť rešpektovaný a vnímal som dve pozoruhodné veci. Jedna z nich bola presne táto, že ľudia odchádzali z kurzu a viac videli svoje chyby. Vidieť chybu vám pritom vôbec nepomôže robiť to správne, lebo z chýb sa neučíme. Chyby samy osebe nemajú tú informáciu. Ale účastníci viac videli svoje chyby a v istom zmysle boli horší rodičia než predtým.

Takže tu je dôležité vracať sa akoby sám k sebe, že ok, teraz možno robím chybu, ale nejako to ustojím a dospelo si to privlastním. Dnes je najčastejší rodič vystrašený.

Dnes nie sú rozšírení chladnokrvní rodičia, ale to, čo je rozšírené najviac, sú vystrašení rodičia.

Poďme si to rozobrať. Ak napríklad skutočne niekto má pocit, že sa urobili nejaké chyby, napríklad nebol možný bonding po pôrode, pretože nemocnica to neposkytovala, alebo bábätko muselo byť hospitalizované možno bez rodiča, alebo bolo v inkubátore, alebo matka mala napríklad popôrodnú depresiu, dá sa tá vzťahová väzba spätne ešte nejako opraviť?

Jeden známy neuropsychologický vedec a praktik Dan Siegel to krásne zhrnul v jednej vete, že každý deň máme príležitosť budovať bezpečie a vzťah a puto. Každý deň.

Čiže máme možnosť začínať stále odznova.

Stále môžeme začínať odznova. 

To, že sa tam niečo stalo, bude potom medzi nami visieť, bude to o niečo náročnejšie, ale stále máme možnosť napriek tomu vracať sa k tým pilierom, aby sme neboli ani vystrašení, ani zastrašujúci rodičia. Ale emočne dostupný, citlivý, vnímavý rodič je dobrý rodič pre dieťa a stačí, keď je dostatočne dobrý.

Foto: Adam Rábara/ Postoj

Čo znamená dostatočne dobrý? Tento koncept dosť dobrý rodič sa teraz veľa skloňuje, ale čo to v realite znamená?

Zaviedol ho britský pediater a psychoanalytik Winnicott. Ale sú aj iné výskumy, napríklad „still face experiment“ od psychológa Tronicka, ktorý zase sledoval výraz detí, ako reagujú na mamu. On si všimol, že aj tie najviac naladené diády – väčšinou sa hovorí v diáde o mame – sú v podstate v presnosti naladené len asi na 30 %.

To je akoby potvrdenie toho, čo si všimol už vtedy Winnicot, že my v zásade len tretinu času môžeme byť naladení na to dieťa tak, že to trafíme na prvý šup.

Tretinu času sme naladení, tretinu opravujeme tie chyby, čo sme spravili. Skúšame – asi si hladný, skúsime mliečko, nie? Tak teba vlastne treba prebaliť? Opravím to, nič sa nedeje. Nemám zlé pocity zo seba, lebo už by som bol vystrašený rodič. Ostávam v tom bezpečnom. A ďalšiu tretinu proste pohnojíme, ale stále sme dosť dobrí. A to dieťaťu úplne stačí.

Viem o jednom výskume u úplne malých bábätiek, pri ktorých sa asi dá stále ešte byť úplne perfektný rodič. Sledovali vývin vzťahovej väzby medzi rodičmi, nejakým malým percentom, ktorí fakt dokázali byť veľmi presní, a medzi rodičmi, ktoré neboli úplne presní, ale opravovali svoje chyby, a výsledky boli rovnaké. Dokonca v niečom boli trošku horší tí, ktorí boli akože precízni, že hneď všetko vedeli na prvýkrát.

Vysvetlenie je, že keď dieťa malo stres, rodič prišiel a hneď to vybavil. Dal mu jesť, lebo bolo hladné, prebalil, pomojkal, lebo potrebovalo práve to, a vždy trafil. To je fajn zážitok, ale porovnajme to s tou druhou skupinou detí, ku ktorým prišiel rodič, ale jednoducho netrafil, čo dieťa potrebuje. A začal hádať. Dieťa dostalo od tohto rodiča oveľa viac pozornosti.

Keď niekto je ochotný hľadať vašu potrebu, tak vám vlastne venuje viac času, viac námahy a to je podstatnejšie ako to, či trafí alebo netrafí.

Keď toto dieťa nedostáva, tak, samozrejme, nezomrie na to, ale si vyvinie iné stratégie. Niekedy je to rizikové, lebo to môže byť nejaká látka, závislosť. Ako deti z decákov majú do 12 rokov nejakú pamiatku, cmúľajú si prst alebo v dospelosti, keď sa to nerieši, môže to byť už droga či patologické vzťahy. Jednoducho im nejako v hlave prepne tá stresová reakcia, že musím byť v bezpečí, čo sa im vlastne bije so vzťahovou potrebou. Tieto dve reakcie sa inak zapínajú naraz.

Psychologička o pôvode hádokVo vzťahu vám to nefunguje? Overte si typ vzťahovej väzby

Zuzana Hanusová

Vzťahová väzba má veľa teórií, ale jedna, ktorá mne otvorila oči, je, že ide o stresovú odpoveď. Môže to byť útek alebo útok, sme pripravení na ohrozenie, ale v tom istom momente sa nám zapne aj pocit, že niekoho chceme pri sebe mať. Aj výskumami máme potvrdené, že ide o kortizolovú reakciu.

Na pokojnom dieťati jeho vzťahovú väzbu nespoznáte. Vzťahovú väzbu, aj svoju, spoznáte podľa toho, čo robíte v strese alebo v nejakom konflikte. V ľuďoch, ktorí nezažili dobré vzťahy a dosah dobrých vzťahov, sa to vlastne začne biť. To ako keby sa im zapínala aj brzda, aj plyn. Chcem byť bližšie, chcem toho človeka, ale na druhej strane nie je to pre mňa bezpečné, lebo ma toľkokrát odmietol, toľkokrát sklamal.

Buď tam vôbec nebol, alebo tam – čo je možno niekedy ešte horšie – chvíľu bol, chvíľu nebol, chvíľu bol milý, chvíľu ma nenávidel, chvíľu ma bil, chvíľu ma hladkal, chvíľu ma emočne vydieral a tváril sa, že je smutný, aby som ja niečo robil.

Čiže to všetko nás strašne mätie a vytvára to v nás vnútorný konflikt, že chcem byť s ľuďmi, ale úplne to nejde.

Ak majú rodičia neprespatú noc s bábätkom, keď má napríklad koliky, potom nie je úplne jednoduché sa naň celý deň usmievať, byť vždy dostupný a emočne blízky. A zvlášť keď sú v rodine napríklad už ďalší súrodenci. Podľa tejto logiky v rodinách, kde je viac súrodencov, by malo platiť, že tomu najstaršiemu dávame tú najlepšiu vzťahovú väzbu, lebo má našu plnú pozornosť. Keď som sa rozprávala s kamarátkami, tak vnímame ako keby opak, že tým prvým deťom sme dávali z týchto bodov vzťahovej väzby najviac a tie ďalšie deti sú pritom viac uvoľnené, hoci sme možno na ne už toľko času nemali.

Vidím tam dve veci. Ďalšou z odpovedí na to, prečo sú dnes ľudia preťažení, úzkostní a nevedia byť vzťahoví, je, že dnešná doba je extrémne osamelá. Lebo vzťahová väzba má veľa teórií, veľa škôl, ktoré sú podporené tiež nejakými výskumami, a jeden z nich hovorí o triadickej terapii, čiže zdôrazňuje, že otec je tam dôležitý. Ukazuje sa, že kvalita vzťahu už pred narodením určuje, akým spôsobom sa bude to dieťa vzťahovať a aké bude emočne zdravé následne aj s mamou, aj s otcom.

Teraz sa otcovia vracajú do rodín, to je dobrá správa. Keď ste videli pred 20 rokmi otca šatkovať, tak ste ho vysmiali a poslali na psychiatriu, a teraz, keď ho vidíte šatkovať, tak si hovoríte: „Óó, ňu-ňu.“

Dnešná doba je veľmi izolacionistická, deti nejdú na ulicu a nehrajú sa spolu, rodičia nesedia na lavičke. Každý chce mať svoje bývanie, domy sú obrnené vysokým múrom. A ja tam patrím tiež, som súčasťou tejto generácie a tejto kultúry a civilizácie. Ale začíname v tom byť príliš osamelí. Nemáme vzory, lebo ja nevidím, ako vychováva sused svoje deti, nemôžem sa inšpirovať.

Ale ako s tým vieme bojovať? Rodičia posúvajú svoje rodičovstvo stále do vyššieho veku. Starí rodičia sú často už po sedemdesiatke. Teda rodiny sú v takej pozícii, že sa musia starať o svojich starnúcich rodičov a zároveň ešte o malé deti. Toto nemá nejakú pozitívnu perspektívu.

To je jeden z tých menej ovplyvniteľných faktorov, ale je podľa mňa extrémne dôležité o tom hovoriť, uvedomovať si to. Keď už v tom musím žiť, tak uznať sám sebe, že, ty vole, áno, toto je proste veľa na jedného človeka.

Keď si toto uznám, ide o sebasúcit, dostanem sám seba do stabilnej pozície, že aké to mám ťažké, aj keď som nevyspatý, aj keď som osamelý, aj keď som to v detstve nemal ľahké a teraz sa mi to spúšťa pri deťoch. Pozriem sa na seba láskavými očami, ako len viem. Začnem aspoň vnímať svoje potreby, že ich vôbec mám.

Možno sú nejakí kamoši, kamošky, sesternice, ktoré by mohli pomôcť. Mnohokrát maminy majú problém delegovať nejaké povinnosti na muža, hoci on by bol ochotný, ale neurobia to z rôznych dôvodov. Napríklad že by deťom kúpil pizzu, ale ony s tým nesúhlasia, lebo sú obeťou nejakého toho washingu. Ale tá pizza je veľmi malá daň za to, že ony budú mať voľno a budú tam potom vedieť byť pre deti naplno.

Nehovoriac o tom, že na tých tatinov niekedy naozaj treba čosi delegovať, lebo to prospeje aj ich rastu, aby boli viac zapojení v rodine.

Čiže možno aj pre tú dcéru je často dôležitejšie vidieť mamu, ktorá sa vie mať rada. Vie si vytvoriť priestor pre seba. Možno je to ešte dôležitejšie ako to, že je vždy stopercentná a vždy je tam naplno.

No keď bude vidieť mamu, ktorá je stopercentná, čo, samozrejme, nie je a je tam aj časť úzkosti a premáhania sa, neautenticity a potláčania vlastných emócií, tak čo sa naučí?

A to nie je len dcéra, to je aj aj syn. Môže vidieť mamu, ktorá povie, ja mám toho dosť, ja už nevládzem. Ale nemala by začať ziapať preto, že je unavená, iba povedať, čo potrebuje, urobiť si pre seba čas a ustáť to.

Keď sme robili kurzy pre rodičov, snažili sme sa hovoriť o tom, že aj oni sú dôležití, aj oni majú hranice, rešpekt je vždy dvojstranná vec, že neexistuje rešpekt voči niekomu bez toho, aby som rešpektoval seba. Hranice sú dôležité, musia mať nejakú logiku, musia tu byť, lebo inak preťažujeme dieťa, keď ich nastavujeme nesprávne… Napriek tomu odchádzali ako benevolentní rodičia.

Ako to myslíte?

To znamená všetko dovoľujúci alebo proste ustupujúci rodičia. A toto je extrémne rozšírený model. Toto je jedna z tých úplne nenápadných vecí, ako to kazíme alebo ako nevyužívame ten potenciál, ktorý by sme mohli mať. Chceme rešpektovať deti a zamieňame si to s tým, že deti môžu rozhodovať o všetkom. Aj o tom, čo si dajú na raňajky, čo si oblečú, kam pôjdeme na dovolenku.

Nejde o to, aby sme boli autokrati, tu ide o to, že aj z rešpektu voči deťom vyplývajú hranice voči nim. Väčšina štvorročných detí fakt nevie, kam by chcela ísť na dovolenku, ale fakt nevie ani to, čo by si mala obliecť, a nemá kapacity vyrovnať sa s takou veľkou dávkou slobody, čo bude mať na raňajky. Ale keď sme to už raz dieťaťu ponúkli, tak to bude požadovať, lebo ono chce viac a viac slobody. Lebo všetci chceme viac slobody.

To je normálny vrodený program a my potrebujeme dieťa naučiť, odkiaľ pokiaľ je jeho sloboda, ako si ju vymáhať, akými spôsobmi, aby boli konštruktívne a vo vzťahu použiteľné. Sprevádzame ho jeho emóciami, aby ich malo ako zvládnuť, tak aby z neho vychádzali slušné odpovede a nie agresívne.

Robíme ústupky z vecí, z ktorých už nie je zdravé robiť ústupky.

Ako keď sú rodičia unavení, dajú deťom mobil, lebo inak by plakalo.

No a toto, že sa bojíme, je už úplný horor. To je zase vystrašený rodič. Bojím sa, že moje dieťa bude plakať. Deti sú presvedčivé a mám pre to porozumenie, ale ja potrebujem nájsť seba a svoju dospelú sebaistotu, lebo keď to neurobím ja, dieťa tam v tej svojej kríze, v záchvate bojuje s hranicou a v smútku, že nemôže mať, čo chce. Keď tam nebude pokojný, pevný dospelý, tak dieťa to nezvládne zdravo.

V momente, ak z toho ustúpim a dám mu mobil, aby neplakalo, zarábam si na vážne problémy, ktoré sa mi potom vrátia v teenage veku. Potom keď chodím za psychológom, už je niekedy dosť neskoro. Ťažko sa pracuje so vzťahmi, keď dieťa chce odísť od rodiča, hoci my máme budovať nejaké základné puto a dôveru.

Rodičia by sa mali naučiť viac dôverovať aj svojej životnej skúsenosti a zobrať výchovu do svojich rúk.

Hranice doma by mali byť čo najpodobnejšie hraniciam v reálnom svete, na ktoré reálne dieťa narazí. Čiže nemôže mať všetko hocikedy.

Najlepšie výsledky má rodičovský štýl, kde sú vysoké nároky. Robil sa o tom jeden výskum. Rodiny sa rozdelili podľa nárokov na dieťa, na nízke nároky, vysoké a podľa miery zohľadnenia toho, ako sa cíti. Teda vysoké, nízke naladenie a žiadne naladenie a tak vznikli štyri kvadranty. Najlepšie výsledky mal ten kvadrant, kde boli vysoké nároky na dieťa a zároveň vysoké naladenie.

Foto: Adam Rábara/Postoj

Často počúvam argumenty, že rodičia sa boja zasiahnuť, lebo tvrdia, že raz sa im to potom vráti. Že keď dieťaťu teraz nedajú mobil alebo mu nedajú tie sladkosti, bude ich v dospelosti chcieť o to viac. Čo hovoríte na takéto argumenty?

Či niekto bude mať závažný problém so závislosťou od mobilu, drog, čohokoľvek, oveľa viac koreluje s bezpečím doma a s mierou traumatizácie než s tým, či to mal dovolené alebo nemal.

Hovoríme o rozumných, logických a primeraných nárokoch, ktoré zohľadňujú, kde dieťa je vekovo, ale nielen chronologicky, ale reálne. 
 

Dôležité je mať podporu zvonku, čiže ideálne funkčný partner, ideálne nejaká babka, dedko, ktorí sú funkční. Mnohí z nás to nemajú, potom môže nastúpiť nejaká komunita, vďaka ktorej budeme mať čas na seba, na zdravie, na hobby, na oddych, na partnerský vzťah. Na to sa veľmi zabúda. Veľmi veľa vzťahov sa rozpadne, lebo všetko sa investuje do detí.

A povedzme si úprimne, že aj téma vzťahovej väzby do toho veľakrát zasahuje, teda to, ako si to mnohé rodiny vysvetlili, že muž sa musí odsťahovať do druhej izby, lebo potreby dieťaťa musia byť naplnené na sto percent, najlepšie do piatich rokov. Toto tiež muselo zanechať stopy na mnohých rodinách.

No a to je otázka, čo je potreba dieťaťa. Pravdepodobne potreba dieťaťa je mať dvoch ľúbiacich sa rodičov, z ktorých každý aj mňa ako dieťa ľúbi separátne svojím spôsobom a mám s každým dobrý vzťah. Toto je tá dokonalá ideálna predstava a v momente, ak to medzi rodičmi viazne, veľa toho padá na dieťa. Jednak je väčšie napätie v domácnosti.

Ale jednak aj keby sme sa hádali tak, že by to deti nepočuli, tak ony nie sú sprosté. A hlavne to je ešte horšie, lebo iba cítia, že niečo nie je v poriadku, a nikto im to nevysvetlí. To sú najväčšie problémy, aké ľudia majú. Rodinné tajomstvá.

Keď má niekto dlhodobo zo svojho rodičovstva zlý pocit, čo by ste radili, ako začať? Mal by ten človek prejsť nejakou svojou cestou sebapoznávania alebo terapie, čo by mu mohlo pomôcť, aby to neprenášal ďalej?

Každý máme šancu sa o kúsoček posunúť a je na nás, o koľko to bude. Ale sú ľudia, ktorí nerobia nič.

Mnohým ľuďom môže pomôcť, že im je uznané, že áno, ty máš svoje potreby, máš na to nárok, môžeš pokojne zlyhať, úplne s tým môžeš byť v pohodičke.

Ľudia si myslia, že majú veci spracované, ale treba začať pátrať, treba ísť smerom k nejakej terapii. To, čo by som ja odporučil, sú traumaterapie, pretože hovoríme o tom, že sú skúsenosti, ktoré nás ovplyvnili, a nemusia to byť len čisté veľké traumy, existujú aj malé traumy a je dobré, keď terapeut má nadstavbu, že pozná metódy, ktoré s týmto priamo pracujú.

S mojou ženou sme rozmýšľali, ako by sa to dalo ešte viac sprístupniť ľuďom, keďže individuálni terapeuti majú obrovské čakačky, je to veľmi preťažený systém. Tak sme založili občianske združenie Landan.

Popri dvoch malých deťoch je toto také naše tretie malé dieťa. Robím stretnutia o flash technike, má to názov Spracuj traumu z pohodlia domova, lebo je to jediná traumatechnika, ktorá má potenciál znížiť traumu. Nie ako by to bolo v individuálnej terapii, ale má potenciál znížiť napätie. Je to online, je to bezpečné, anonymné, finančne dostupné.

Alebo ako medzistupeň je možné vyhľadať nejakú podpornú skupinu, aby jej člen prestal byť vystrašený nielen ako rodič, ale ako človek, zrazu prestane byť obeťou.

V našom prostredí, kde sú mnohé viacdetné rodiny, prevláda ešte často tendencia ako rodič sa obetovať. Často to berieme ako cnosť, že mama alebo aj rodičia sa obetujú pre deti natoľko, že zabudnú na svoje potreby.

To je jedna z veľmi ťažko ovplyvniteľných vecí, takže na to asi neexistuje nejaká úplne jednoduchá odpoveď. Stále sa to začína uvedomením, mentalizáciou a tým, že to sledujem a nevzdávam to.

Všimol som si, že mnohí rodičia sú už všelijako edukovaní, majú k deťom láskavosť a súcit a niektorí fakt pokročilé spôsoby komunikácie, rešpektujúce, zohľadňujúce a dokážu takí byť aj v kritických chvíľach.

Avšak jediné, čo im chýba, a to sú práve takíto sebaobetujúci rodičia, je otočiť tieto zručnosti do svojho vnútra. Lebo seba bičujú, kritizujú, niekedy až nenávidia, zúzkostňujú a niekedy by možno bolo fajn predstaviť si seba ako takého maličkého človeka. Vysadnúť si z toho kritika von a tie schopnosti, tú lásku, čo máme v sebe, použiť aj na seba.

Samozrejme, nehovoríme o ľuďoch, ktorí sa obetujú nejakým nezdravým spôsobom. A keď sa niekomu zdá, že to nevie, žijeme v luxusnej dobe, kde sa dá ísť za nejakým rodičovským poradcom, dá sa prečítať si knižku, jednoducho vždy sa dá pracovať na svojej rodinnej záťaži.

Môžeme ísť do traumaterapie, kde sa môžeme pozrieť na to, čo sa nám stalo, čo máme v nervovej sústave. Že sa možno potrebujem obetovať a čo by sa stalo, keby som sa neobetoval, keď som bol malý, alebo kde som sa to naučil? A na to sú super neuroterapie ako EMDR, že to spracovávajú na úrovni tela a mozgu.

Aby sme mali na výber, či pôjdeme s týmito mechanizmami, ktoré sú lákavé. Keď som bol bitý a znevažovaný, tak vnímať, že mohol by som k tým deťom byť láskavý, k dispozícii, a uvedomiť si, že to všetko som nedostal.

Je brutálne bolestivé, keď si uvedomíte, kde by ste teraz boli, aký by ste boli človek, keby ste to boli dostali. To prináša obrovskú dávku bolesti z toho, čo nám bolo urobené. Je to úplne normálne, pochopiteľné a vôbec by som nehodnotil človeka, že sa toho drží, lebo kto chce čeliť bolesti? Rast bolí, ale tieto informácie môžu pomôcť byť slobodnejší a rozhodnúť sa.

A dokonca aj ľudia, ktorí dokopy v podstate nič úplne vedome a naschvál nerobia, neštudujú, v drvivej väčšine prípadov odovzdajú svojim deťom viac, než dostali. Z toho cítime krivdu, ale to je presne to, čo potrebujeme na sebe oceniť, že ja som dostal päť a odovzdávam desať. Predstavujem si, že by som chcel dať sto, ale ja potrebujem oceniť tých päť, lebo ďalších päť nedám bez toho, aby som sa ocenil.

Toto je to, čo nám veľmi chýba. Nie sme tak vychovaní. Škola nás zameriava na chyby a my sa potrebujeme zamerať na to, čo sme odovzdali.

Foto: Adam Rábara/Postoj