Slovenské deti sa do školy netešia V triedach zažívajú stres a necítia pochopenie od učiteľov, hovoria výsledky celosvetového prieskumu

Asi každý rodič si pamätá, aké veľké očakávania malo jeho dieťa od školy a ako sa na ňu tešilo. Ale aj na to, ako často toto nadšenie po strete s realitou začalo po čase opadávať. Výsledky celosvetového prieskumu ukázali, že naše deti sa v škole cítia čím ďalej, tým neistejšie.

Pod záštitou Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) sa súbežne v 51 štátoch sveta vrátane Slovenska realizuje v pravidelných štvorročných intervaloch projekt pod názvom Health Behaviour in School-aged Children (HBSC).

Ide o medzinárodnú výskumnú štúdiu o zdraví a životnom štýle detí a školákov, jej značná časť sa venuje práve ich vnímaniu života v škole, pričom sa zameriavajú na deti vo veku 11, 13 a 15 rokov.

Dáta zo slovenského prostredia ukazujú, že v roku 2022 sa po prvotnom nadšení páči v škole deťom vo veku 11 rokov už len 31 percentám dievčat a 26 percentám chlapcov. U starších žiakov vyjadrilo spokojnosť len 17 percent dievčat a 18 percent chlapcov.

Zdroj: https://unibook.upjs.sk

Aj keď na Slovensku zatiaľ oficiálne nedisponujeme údajmi o spokojnosti žiakov v iných krajinách, podľa zatiaľ dostupných dát budeme zrejme patriť ku chvostu celosvetového rebríčka.

Získané dáta ukazujú, že v porovnaní s obdobím roku 2014 výrazne klesol počet detí, ktoré odpovedali, že je na škole aspoň jeden učiteľ, ktorému na nich záleží. Tento pokles záujmu učiteľov o deti vnímajú najmä jedenásťročné a trinásťročné dievčatá.

Viac ako polovica detí sa priklonila k možnosti, že učiteľ sa o ne nezaujíma, že nemôžu učiteľovi dôverovať, že učiteľ ich nepovzbudzuje a nepodporuje či u učiteľa nenachádzajú pomoc, keď ju potrebujú.

Štatisticky významnejší podiel je badateľný napríklad pri otázke, či deti považujú aspoň jedného učiteľa v škole za niekoho, komu môžu pri svojich problémoch dôverovať. 

„Medzi rokmi 2018 a 2022 sme zistili významný pokles priaznivého hodnotenia vzťahov s učiteľmi u 13-ročných chlapcov a všetkých vekových skupín dievčat,“ píše sa v slovenskej verzii štúdie, ktorú vydala Lekárska fakulta UPJŠ v Košiciach.

Rovnako menej ako polovica školákov (45 až 48 percent) vo všetkých vekových skupinách úplne alebo trochu súhlasila s tým, že majú v škole aspoň jedného učiteľa, ktorý má záujem počúvať o ich problémoch, ak nastanú.

Teda viac ako polovica školopovinných detí si myslí, že sa nemôžu so svojím problémom obrátiť ani na jediného svojho učiteľa. Najvýraznejší pokles nastal u 13-ročných chlapcov.

Zdroj: https://unibook.upjs.sk

Zozbierané dáta ovplyvňujú aj obdobie, v ktorých boli zbierané, teda v čase pandémie covidu-19, keď boli školy na dlhý čas zatvorené a deti stratili priamy kontakt s učiteľmi. Začiatok zberu dát však bol spustený ešte v roku 2018 a k poklesu dôvery žiakov v učiteľov dochádza už aj pri porovnaní rokov 2014 a 2018, do ktorých pandémia ešte nijako nezasiahla.

Podľa informácií, ktoré nám poskytli z HBSC Slovakia, medzinárodné porovnania na školské témy ešte nie sú k dispozícii.

Po zisťovaní dát za jednotlivé krajiny, ktoré už svoje výsledky zverejnili, je však badateľné, že podporu učiteľov necítia ani školáci v Česku, Maďarsku či Poľsku, teda tieto čísla budú porovnateľné v rámci školského systému v celom bývalom východnom socialistickom bloku.

Podobné dáta získala a v roku 2022 zverejnila aj Slovenská školská inšpekcia. Tá zistila, že vzájomný vzťah učiteľov so žiakmi skutočne nie je najlepší. „V každej piatej z kontrolovaných škôl bol vzájomný vzťah medzi pedagógmi poznamenaný napätím, nedôverou a neprispieval k vytváraniu pozitívnej klímy v pedagogických zboroch,“ píše inšpekcia vo svojich záveroch.

Z dotazníkov vyplynulo, že deti svojim učiteľom nedôverujú, že by boli ochotní riešiť ich prípadný problém v triede. Podľa dát Slovenskej školskej inšpekcie až tri štvrtiny žiakov nemajú pri svojom učiteľovi pocit istoty a psychického bezpečia. Učitelia väčší dôraz kladú na vyučovanie, osobný záujem o spoznávanie žiakov a ich vnútorného života z ich strany chýba.

U tínedžerov je nedôvera voči autoritám prirodzená

Psychológ, špeciálny pedagóg a riaditeľ Inklucentra Viktor Križo si myslí, že by sme k týmto dátam mali pristupovať opatrne. „Roky robíme rôzne štúdie v oblasti duševného zdravia a ukazuje sa takmer ako zákonitosť, že ak ľudia dostávajú väčšiu príležitosť vyjadriť svoje potreby, tak sa môžu s väčšou podporou diať aj negatívnejšie vyjadrenia, lebo si viac uvedomujú, čo potrebujú,“ povedal pre Postoj.

Podľa neho skutočnosť, že zhoršené vnímanie dôverného prostredia medzi jedenásť- a trinásťročnými deťmi je vývinová zákonitosť, ktorá hovorí, že vo veku dvanásť rokov sa začína puberta a s ňou spojené zhoršenie psychického zdravia. „Je to zdravý jav a takto by to teoreticky malo byť. Ak tomu dospelí rozumejú a vedia s týmto javom pracovať, tak to vôbec nemusí byť problém,“ dodáva Viktor Križo. 

„U detí sa nám objavuje oveľa vážnejší jav ako nedôvera k učiteľom. Nedôverujú ‚svetu‘, čiže svojmu okoliu, necítia sa často bezpečne, nedôverujú, že svet je dobrý, žijú v strachu, odpojení alebo agresivite v snahe ubrániť sa strachu a samote,“ tvrdí.

S tým súhlasí aj odborník na vzdelávanie a dlhoročný učiteľ Juraj Hipš, ktorý druhý rok vedie bývalú segregovanú školu vo Zvolene, v ktorej sa rozhodli umožniť bezplatne študovať deťom z geta aj deťom z bohatých rodín.

„Dôvera zďaleka nie je len problém oblasti školstva. Podľa prieskumu DEKK inštitútu z minulého roka takmer 75 percent slovenskej populácie má presvedčenie, že väčšine ľudí sa nedá dôverovať. To je alarmujúce číslo. Rovnako vysoká miera nedôvery bola nameraná aj v minulých rokoch,“ povedal Juraj Hipš pre Postoj.

„Nedôveru máme voči vláde, parlamentu aj štátnym inštitúciám. Nedôvera v oblasti školstva nie je teda niečím výnimočným, je súčasťou klímy celej spoločnosti. Školstvo je toho súčasťou. Táto extrémne vysoká miera vzájomnej nedôvery má zároveň veľmi negatívne dosahy na celú krajinu od ekonomiky, vzdelávania až po sociálnu súdržnosť,“ dodáva Juraj Hipš.

Nedôvera voči školstvu môže mať vplyv na duševné zdravie detí

Nedôvera voči školstvu má však podľa neho vplyvy na duševné zdravie detí, pričom by sme si mali uvedomiť, že škola nie je len vzdelávacia inštitúcia.

„Jej dôležitou úlohou je rozvíjať aj sociálne zručnosti, budovať solidaritu a empatiu. Lenže často sme posadnutí fetišom takzvaných encyklopedických vedomostí. Od školy očakávame, že do hláv detí naleje mnoho ráz absolútne zbytočné vedomosti a dieťa potom bude viesť šťastný a úspešný život. To je vážny omyl,“ myslí si Juraj Hipš.

Na otázky, že takýto pokles dôvery detí vo svojich učiteľov nie je nebezpečný v čase, keď badáme zvýšenú agresivitu na školách medzi deťmi, Viktor Križo odpovedal, že si nemyslí, že agresivita stúpa alebo je všadeprítomná.

„Skôr si myslím, že deti strácajú vzťahy, schopnosť riešiť problémy a odolávať prekážkam, nemajú podporu, dôveru v svet. A áno, zhoršujú sa následne sociálnopatologické javy. Ale to je iba následok, nie príčina,“ dodáva Viktor Križo.

A ako by si mohol učiteľ vybudovať väčšiu dôveru u svojich žiakov? Podľa Viktora Križa učitelia na to nepotrebujú žiadne špeciálne metódy či príručky, ale stačila by podľa neho „obyčajná“ ľudskosť, spontánnosť, autenticita, schopnosť byť viac sám sebou a nehrať sa na rolu a pravidlá bez duše.

„Učitelia by svojim žiakom dali stokrát viac, keby dokázali byť pred žiakmi ľuďmi namiesto toho, aby boli strojmi bez emócií, potrubím, cez ktoré tečú iba vedomosti. Žiaci sú veľmi hladní po opravdivých vzťahoch, medzi ktoré patrí aj smútok, bolesť, hnev či otrávenosť. Aj preto tak odporúčam ranné kruhy vo vyučovaní, mimoškolské výlety či iné aktivity, ktoré povedú k lepším vzťahom v triede,“ dodáva Viktor Križo.

Juraj Hipš upozorňuje, že pri týchto témach by sme nemali zabúdať na tých najbiednejších z marginalizovaných skupín, pre ktorých je dôvera k učiteľovi veľmi podstatná, aby pochopili význam vzdelania.

„Sú to deti, ktoré aj v 21. storočí zažívajú hlad, nemajú prístup k hygienickým zariadeniam a o vlastnom písacom stole ani nehovoriac. Pri týchto deťoch je nesmierne dôležité, aby mali k učiteľovi dôveru. Bez toho nie je šanca, aby mali dobré vzdelávacie výsledky,“ hovorí Juraj Hipš.

„Neexistuje žiadny rýchly návod ani príručka. Treba mať autentický záujem o dieťa a jeho život. To je tá najlepšia pedagogická metóda, ako rozvíjať dôveru medzi učiteľom a žiakom, nech pochádza z akéhokoľvek prostredia,“ dodáva.