Zo života učiteľa Keď v mene férovosti môžeme hrať nefér. Bizarný stret s anomáliami inklúzie

„Pán kolega, prosím vás o diskrétnosť. Ide o tajný dokument, poskytujem vám ho iba na nahliadnutie,“ dôrazne sa mi do očí díva kolegyňa zo školy, na ktorej mám predsedať maturitnej komisii.

Po rýchlom preštudovaní ma preniká podozrenie, že vehementnosť utajovania musí nejakým spôsobom súvisieť s absurdnosťou obsahu. Ten predpisuje postup, akým musí komisia skúšať menovitú žiačku. Konkrétne: srdečne ju privítať, zabezpečiť počas pobytu v triede maximálny možný komfort (šálka kávy by vraj bola fajn), po vylosovaní otázky nadiktovať (!) skúšanej štruktúru odpovede, ktorú následne ona prerozpráva. Samozrejme, za predpokladu, že sa pri tom nedostane do stresu.  

Išlo o môj prvý vyslovene bizarný stret s anomáliami inkluzívneho prístupu. Priznávam, nebol som naň pripravený. Po rokoch skúseností sa zo mňa stal sympatizant inklúzie (vyrovnávať rozdiely je správny a šľachetný prístup), no stále sa z času na čas objavujú prípady, keď moje sympatie vystrieda pobúrenie.

Je totiž jedna vec posunúť štartovaciu čiaru o pár metrov dopredu a niečo celkom iné presunúť ju pár metrov pred cieľ. Rovnosť príležitostí a spravodlivosť, o ktorú sa podpornými opatreniami usilujeme, vtedy míňame širokým oblúkom.    

Z tohto konkrétneho prípadu neboli nadšené ani kolegyne, ktoré študentku poznali. Hoci im z očí šlo rozčarovanie, z vyhýbavých a diplomatických odpovedí na otázku, čo stojí za takýmto zvláštnym posudkom, sa nedalo vyčítať nič konkrétne.

Inklúzia a rozhodnutia s ňou súvisiace v školstve miestami pôsobia ako tabu. Polemizovať sa nepatrí, ak áno, nech nás pri tom nezačuje veľký brat. Nikto nechce byť nazvaný odporcom moderných prístupov alebo sa v silne džídípíarizovanom prostredí necitlivo pýtať na citlivé informácie.

Neprimeranosť pomoci dokážu intuitívne navnímať aj samotní žiaci. Zažil som aj prípad, keď sa z recitačnej súťaže vracali deti so znechutením a s posolstvom, že kým ony sa snažili texty naučiť naspamäť, iný súťažiaci mal možnosť text čítať priamo z papiera.

A vyhrať.

Bez ohľadu na šľachetnosť našich úmyslov deti budú túto porážku vnímať predovšetkým ako krivdu, voči ktorej sa cítili absolútne bezmocné. Môžeme si iba domýšľať, čo takáto skúsenosť spraví s ich motiváciou. V lepšom prípade sa zburcujú a budúci rok vystúpia s vlastnou protestnou verziou Mor ho!

Okrem veľkosti a adresnosti pomoci je dobré premyslieť si, ako o potrebách a opatreniach dôsledne informovať kľúčových aktérov. Zanedbajte to a na škole budete mať okrem demotivovaných žiakov aj učiteľov, ktorí po rokoch výučby netušia, že učia žiaka so špeciálnymi potrebami (takých učiteľov je viac, ako si myslíte).

Osobitnou kategóriou opačného spektra sú tí rodičia, ktorí s obľubou informácie o špeciálnych potrebách svojich detí bagatelizujú alebo zatajujú až do momentu, kým sa (už priamo na škole) daná osobitosť neprejaví. Vtedy zrazu od školy chceme, aby pružne reagovala, pričom systémovo má na to asi také vlohy ako reumatická dôchodkyňa na latinskoamerické tance.

Filozofia inkluzívneho prístupu vychádza v princípe z viery, že každé dieťa má právo na kvalitné vzdelávanie v bežnej škole. V tomto duchu poskytujeme deťom adekvátnu podporu, začleňujeme ich do kolektívov a učíme sa tým spoločne spolupráci, rešpektu a tolerancii.

Ako plán to neznie zle.

Po uvedení do praxe z toho môže vzniknúť ďalší zo série obrázkov nájdi päť rozdielov.

Tých niekoľko detí, ktoré prijmeme do kolektívu, aby mohli získať bežné vzdelanie, môže spôsobiť, že zvyšok triedy ho na niekoľko rokov dostať nemusí. Samozrejme, inak sa na tento problém bude dívať odborník ministerstva a inak rodič, ktorý v takejto triede má svoje dieťa. Aj toto dieťa si zaslúži inšpiratívne, podnetné prostredie, oddýchnutú, sústredenú učiteľku a spolupracujúcich parťákov.

Pravdou totiž je, že nie každý učiteľ dokáže viesť hodinu s niekoľkými verziami príprav, popritom po chodbách hľadať to dieťa, ktoré si v strede hodiny zmyslelo, že sa ide prechádzať, stimulovať pozornosť a zároveň moderovať impulzívne reakcie a hyperaktivitu.

Áno, pomoci asistenta sa potešíme, ale, prosím, nepovažujme to za vyriešený problém, kým platí, že takéto deti musíme na konci dňa so zažmúrenými očami prehadzovať z ročníka do ročníka. Nebadane sa nám pod inkluzívny dáždnik začína skrývať aj to, čo tam nepatrí. Aj deti so špeciálnymi potrebami si majú plniť základné povinnosti, mať zmysel pre zodpovednosť a snahu podať optimálny výkon.

Vidieť, ako od nich chceme na konci vzdelávania najmä to, aby boli ticho a nevyrušovali, je záver, ku ktorému sa nikto z nás dopracovať nechcel.