Reportáž z frontovej línie na Ukrajine S vrahmi si ruku nepodávajme

Kým si slovenský minister zahraničných vecí podával ruku s ruským ministrom Lavrovom, ja som v ukrajinskej dedinke Novoselivka objímala Táňu, ktorá prežila ruskú okupáciu. 

Pozvali nás na obed do tmavej kuchyne. Na variči bublal boršč. Na stole už bol nachystaný mrkvový šalát, kapusta, nakrájaná slaninka a chlieb. Táňa stála vo dverách a dávala pozor, aby sme mali všetko, čo treba. Keď už sme sa spokojne hostili, rozrušeným hlasom nám rozprávala príbeh Novoselivky v ruskej okupácii. 

„Pred vojnou nás tu bolo 1370. Teraz je nás o 1000 menej. Ľudia utiekli pred Rusmi. A po oslobodení sa pomaly vracajú. No zasa do Ruska ich odišlo asi 350. No a 16 našich ľudí Rusi zabili.“

Na chvíľu sa odmlčala. Aj my sme prestali jesť.

Okupácia prišla náhle. Niekde sa ešte večer rozprávali na ulici so svojimi, ukrajinskými vojakmi, a ráno už im stáli pod oknami ruské tanky. 

„U nás tak nebolo. K nám Rusov pozvali ‚vítači‘.“

Vítači, tak tu volajú obyvateľov, ktorí vítajú ruské vojsko. Vždy boli proruskí a teraz sa mohli aj naplno prejaviť. Často tie najhoršie zverstvá majú na svedomí práve títo luhanskí a doneckí „vítači“, ktorí teraz bojujú v ruskej armáde. 

Táňa pokračovala:

„No obsadili domy. Zobrali si, čo chceli. Nikto si nebol istý, či ho nezabijú. Zastrelili mladú ženu, mala pri sebe dvojročné dieťa.“

„Prečo ju zastrelili?“

„Neviem. Niečo sa im na nej znepáčilo, tak ju zabili.“

Zima zhoršila vojnu Keď nemáme my, ani vy mať nebudete. Rusi zničili v dedine vodovod aj ambulanciu

Zuzana Cascino

„Na všetkých, čo sa zhŕkli z blízkych domov, bolo badať nervozitu. Všetko občas prehlušil zvuk blízkeho výbuchu. Petrovič sklonil hlavu, nie preto, že by sa bál výbuchov, skôr preto, aby zakryl slzy,“ píše z ukrajinského frontu Zuzana Cascino.

Premýšľala som: čo asi tak ruskí vojaci od tej mladej ženy chceli a ona im to nechcela dať? Jej odmietnutie ich tak nahnevalo, že neváhali a matku malého dieťaťa na mieste zastrelili.

Chvíľu ticha prerušil Tánin hlas.

„Aj malý Volodymyr zahynul. Mal len 11 rokov.“

„Ako zomrel?“

„Utekal s mamou a malou sestričkou do úkrytu pred obstrelmi. No nestihli to. Mama a sestrička boli len zranené, Voloďa zomrel na mieste. Mama ho pochovala tam, na dvore. Nedalo sa ísť na cintorín.“

Neviem si ani predstaviť tú bolesť mamy, ktorej dieťa umiera pred očami a ktorá ho vlastnými rukami musí pochovať ako psa na dvore, lebo na cintorín ju nepustia. 

„Najťažšie po oslobodení od ruskej okupácie, keď sme sa vrátili domov, bolo nájsť všetkých mŕtvych, vykopať tých, čo boli pochovaní narýchlo na dvoroch a v záhradách, a s úctou ich pochovať na cintoríne tak, ako sa na ľudí patrí.“

„Našli sme aj troch našich chlapcov, ukrajinských vojakov, zasypaných v úkryte tak, ako boli. Sedeli za stolom a jedli, keď ich zasypalo.“

Chvíľu nikto z nás nemohol v jedle pokračovať. Nešlo to pri počúvaní tých hrôz, ktoré neboli vzdialeným príbehom z televízie, ale skutočnosťou, ktorú na tomto mieste prežila táto žena, títo ľudia, tieto deti, za ktorými sme prišli. 

Foto: Zuzana Cascino

Vošli sme do vyhriatej triedy, vzadu horel v kachliach oheň a zohrieval celú miestnosť. Na stoličke sa oblizoval kocúr. Druhý sa prechádzal pod katedrou. Deti ticho sedeli v laviciach. Ani sa medzi sebou nerozprávali. Niektoré pozerali pesničky na mobiloch. Žiadne dieťa sa neusmievalo.

Ani vo chvíli, keď som im vložila do rúk úplne nový tablet, ktorý sme kúpili vďaka daru premonštrátov otca Johna Zagarellu z Ameriky. Chceli by podporiť vzdelávanie ukrajinských detí, ktoré sa už dva roky učia online, lebo školy majú rozbité raketami alebo je príliš nebezpečné sa v školách zhromažďovať, lebo toľko detí a učiteľov na jednom mieste je lákavým cieľom pre ruské rakety. 

Aj teraz deti netrpezlivo čakali, kým prídeme. Zdvorilo a úctivo nám za tablety poďakovali. No stále sa nikto neusmieval. Tak sme s Františkom dostali nápad, že im rozdáme sladkosti a možno sa trochu usmejú. Ale ani cukríky nepomohli. Deti sa po tom, čo prežili, nedokážu usmievať len tak. Menšie deti dokáže rozosmiať klaun svojimi kúskami a kúzlami, ale tieto staršie deti, ktoré si už uvedomujú, čo znamená 16 nových hrobov na ich cintoríne, sa len tak neusmejú. 

V očiach týchto detí vidím nedôveru, strach a obavy, žijú v neistote, že sa ruská okupácia znovu zopakuje, a už vedia, že nie všetkým sa podarí zasa včas utiecť. 

Lebo z ruskej okupácie sa len tak ľahko nedostanete, vezmú vám pas, majetok, práva, a keď sa vám to nepáči, aj život. Na okupovanom území sú aj miesta, kde si na dedinčanoch nováčikovia v ruskej armáde skúšajú streľbu na terč. Tankisti a delostrelci strieľajú z istých vzdialeností na domy a ostreľovači na ľudí na ulici. Stačí mať teda smolu a práve v čase výcviku ruských nováčikov ísť na bicykli po meste. Vtedy prestávate byť pre Rusov človekom, ste už len pohyblivým terčom. 

Cestopis z Ukrajiny Budem bojovať, no nebudem zabíjať. Vycvičím si krokodíla, ktorý požerie Moskaľov

Zuzana Cascino

Vojnová krajina bolí a nepomáha tváriť sa, že tu ľudia žijú obyčajný život.

Aj Viktor z dedinky Komyšuvacha, ktorú sme ešte podvečer stihli navštíviť, si drží opuchnuté líce. Keď tu boli ruskí vojaci, vybili mu zuby. Nemal sa ako odvtedy dostať k zubárovi a tie zlomené zvyšky zubov sa mu zapaľujú.

„A prečo vám Rusi vybili zuby?“

„Len tak. Niečo sa im na mne znepáčilo a zbili ma, pričom ma bili do tváre, kopali a vybili mi zuby. Ale som rád, že ma nezastrelili.“

Viktor sa štrbavo usmial a viedol nás dozadu k záhrade, kde mu dopadla časť rakety a zapichla sa do zeme. 

Ešte plná smútku z príbehov ľudí, čo prežili ruskú okupáciu, v ktorej neplatia žiadne pravidlá, som sa dozvedela, že náš minister sa s úctou vítal s ruským ministrom Lavrovom. V družnom podaní rúk a s úsmevom sa nechali odfotiť. Keď pozerám na tú fotku, vidím tváre ukrajinských detí v triede v Novoselivke, ktoré sa už nedokážu usmievať. Zažili totiž ruské „objatie“ v okupácii, keď vás mohol ruský vojak zbiť či zabiť len tak, lebo sa mu niečo na vás nepáči. 

Ani mne sa nepáči toto priateľské podanie rúk Blanára a Lavrova, lebo v mene tohto priateľstva zomierajú ukrajinské deti a nevinní ľudia. A nehodlám sa na toto priatelenie sa s vrahom len tak pozerať. Lebo kto si s vrahom ruku podáva, stáva sa súčasťou jeho zločinov.

Čím viac si naši politici budú podávať ruky s vrahmi, tým viac ja budem objímať ich obete a pomáhať im.

A dúfam, že v tom nebudem sama.

Foto: Zuzana Cascino

Deti vojny

Navštívili sme aj mestečko Ševčenkove. Už si ani neviem predstaviť, že by som bola v tejto časti Ukrajiny a neprišla pozrieť priateľov a deti zo Ševčenkova. 

Ešte stále je front vzdialený 30 kilometrov, počuť niekedy silnejšie výbuchy. Vyložili sme všetko, čo sme priviezli, oblečenie, jedlo, plienky, detské mlieka a výživu, kaše. A, samozrejme, cukríky a ovocie. 

Tatiana nás objala ako vzácnych priateľov. Táto krásna a talentovaná žena pomáha celej komunite v Ševčenkove prežiť. Rozpráva nám o obavách z toho, že presídlenci z frontových línií už nebudú dostávať finančnú podporu od štátu. Majú si nájsť prácu. 

Ale akú prácu? Kde môže robiť matka, ktorá má deti? Muži sú buď na fronte, alebo ich niet. Kam dajú deti?

„Roboty u nás niet. Bude to veľmi ťažké. Mnohé rodiny prídu aj o to málo, čo dostávali. Budú odkázaní len na jedlo a oblečenie z humanitárnych centier. Bez vás to nezvládneme.“

Tatiana nás vzala aj do škôlky v Ševčenkove. Je v pivnici v areáli bývalej škôlky. Tú im zničila raketa, ktorá dopadla na blízky panelák. Ale už ju opravujú. Dúfajú, že už bude dobre a čoskoro bude škôlka zasa normálne fungovať. Zatiaľ sú deti aspoň na dve hodiny denne v škôlke v úkryte v pivnici. 

Podľa slov Tatiany sú deti šťastné, že aspoň na chvíľu sa môžu pohrať spolu. 

A tak sme vošli do pivničného krytu, kde je škôlka. Pod stropom na rúrach od kúrenia visia detské obrázky. Betónová podlaha je sivá a chladná. 

Deti nás nadšene privítali. Chlapec sa okamžite rozbehol ku Katke, ktorá chodí vo vojenskom oblečení s označením asistenta vojenského kaplána. Ukrajinské deti dôverujú svojim vojakom. Sú to ich hrdinovia, ktorí ich oslobodili. 

A tak sme sa s deťmi objímali, rozdali im sladkosti a ovocie, takú radosť z jabĺčok som už dávno nevidela. A kým si pochutnávali na koláčikoch, prezradili mi, že by si nabudúce želali hračky. Všetky hračky z ich škôlky boli zničené pri výbuchu rakety. Keď im opravia škôlku, deti by chceli znovu svoje hračky. Lego. Bábiky. Plastelínu. Detskú kuchynku. A všetko, čo deti v škôlke potrebujú. 

Aj veselo, aj veľmi smutno mi bolo pri lúčení s deťmi. Je to nespravodlivá krivda, že pre mocenské záujmy jedného moskovského despotu musia tieto ukrajinské deti sedieť v pivnici škôlky zničenej raketou. 

No aj tak sa tieto deti smejú, hrajú a učia. A verím, že ja aj moji priatelia urobíme všetko pre to, aby sme deťom pomohli prežiť túto hroznú vojnu. 

Foto: Zuzana Cascino

Krásny Charkov

Trochu sa nám dnes poprehadzoval program a treba opraviť brzdy na aute. František teda na tom pracuje a ja som sa rozhodla spoznať Charkov aj inak ako len z pozície našej základne na výjazdy na frontovú líniu.

Vždy sem prídeme neskoro v noci, ubytujeme sa na humanitárnom byte a skoro ráno, často ešte pod rúškom tmy, vyrážame na frontovú líniu. Ešte ani raz som nebola v centre tohto mesta. No je to dosť ďaleko od skladu a bytu, tak ma Valerij, naša charkovská spojka a veľmi milý človek, posadil na metro. František začudovane zdvihol obočie.

„Vy tu máte metro? Dva roky sem jazdím a nevedel som to.“

„Jest u nás a bezodplatno.“

Teda v tunajšom metre neplatíte. V čase vojny jazdí zadarmo. 

A tak som teda zostúpila do stanice metra O. S. Maseľskoho. Najskôr sa z tunela zdvihol silný vietor, potom nastal veľký hukot a prifrčali vozne natreté modrou a zelenou farbou, na niektorých strechách vozňov presvitala hrdza, už by to znovu chcelo pretrieť. S buchotom sa otvorili všetky dvere naraz. Na okienkach bol nápis NEPRYTUĽATYSIA. Usmiala som sa. Celkom by som sa aj k niekomu pritúlila. Ale keď to tu priamo zakazujú, neodvážim sa. 

Hlas v reproduktore hlási ďalšiu stanicu, Traktornyj zavod.

Do toho hrá z obrazovky reklama na kuracie stripsy v McDonalde.

Nasledujú stanice Armijska, Palac sportu, Turboatom, Zavod Malyševa, Sportyvna, Gagarinova, Majdan Konstytuciji. Chvíľu mám pocit, že cestujem v čase. No rýchlo sa sprítomním.

Valerij mi pripomínal, že hneď po Gagarinovej stanici na ďalšej vystupujem. Nevedel presne jej názov, lebo od začiatku vojny mnohé stanice premenovali. Hlavne tie, čo niesli ruské mená. Puškinovu stanicu či námestie tu už nenájdete. Zvláštne, že Gagarina nechali. Zatiaľ. 

Charkovčania v metre pozerajú do mobilov, lúštia krížovky, debatujú, zívajú. 

Sedia tu aj vojaci so zamračenými čelami. 

Deti nechávajú starenky stáť. 

Pani s hrubo namaľovaným obočím predáva hrebene. Ponúka aj vojakom. Jeden z nich sa usmeje a strhne si čiapku. Vlasy ostrihané takmer dohola rozosmejú zasa pani so širokým obočím. 

Na ďalšej stanici pani s hrebeňmi vystupuje, vystrieda ju starec ponúkajúci „noski“, teda ponožky. Jeho ponuku vojaci využili, kúpili si po dva páry. Na tretej stanici zasa nižšia staršia blondína ponúka vitamíny pre zdravie. 

Ako vojna zmenila Zakarpatsko Ženy majú mužov na fronte alebo v meste medzi fotkami padlých vojakov

Juraj Brezáni Jozef Majchrák

Do západoukrajinského regiónu prišli ukrajinskí podnikatelia aj vojnoví utečenci. Veľký biznis sa tu mieša s traumami z východnej časti krajiny.

Vystupujem na Majdane Konstytuciji. Neviem, kam sa vybrať. Ohúrila ma mohutnosť budov a niekoľkoprúdové cesty zvažujúce sa dolu. Idem teda dolu aj ja. Nepoznám toto mesto. Nechám sa viesť intuíciou. V pravej bočnej uličke zbadám ukrajinskú vlajku vejúcu na vysokom stožiari. Chceli sme si ju ráno s Františkom z auta odfotiť, ale v hustej premávke sme to nestihli. Tak ju odfotím teraz. 

Zrazu sa predo mnou zjaví obrovský chrám so zlatými vežičkami. Sviato-uspenskyj sobor. Zvláštne, že moje náhodné kroky viedli sem. Chrám je otvorený, tak vojdem. Starší pán ma zastavuje. Zľakla som sa, že sem nesmiem len tak vojsť.

„Možno, možno vam pomolyť sia. No potribno vam holovu pokryť.“

A tak mi žienka vnútri požičiava šatku a ukazuje, ako si ňou mám zakryť vlasy. A keďže mám len eurá a kartou sa tu nedá platiť, daruje mi sviečku a potom sa usmeje a pridá ešte ďalšie dve. Jednu zapálim za mier a zvyšné dve za ľudí môjmu srdcu najbližších. 

Je tu mnoho ikon. Sú uložené pod sklom. Pri každej je drobná, vyžehlená vreckovka. Modliaci človek sa prežehná, pobozká ikonu a sklo potom utrie priloženou vreckovkou. Vždy sa mi tento pravoslávny rituál zdal byť tak intímne ľudský. Ako aj to, že sa prijímanie podáva všetkým na drobnej striebornej lyžičke. Svätosť je vždy antimikrobiálna, veď je to svätosť. 

Dlhšie sa zastavím pri ikone s názvom Svätá Trojica. Sú na nej tri ženy. Mám trochu zmätok a ľutujem, že mi sklo odráža svetlo a nemôžem ich poriadne odfotiť. Musím sa niekoho pravoslávia znalého spýtať, prečo je Svätá Trojica ženského rodu. Niežeby mi to vadilo.

Hneď vedľa je vitrínka rovnako presklená ako sväté ikony. No nie je tam ikona. Sú tam v rovných radoch uložené vojenské známky hrdinov, ktorí zahynuli vo vojne. Čítam tie mená chlapcov a mužov s úctou a so slzami v očiach. Mohli tu ešte byť. Mohli, keby...

Ešte sa skloním k ikone Krista s bábätkom v náručí. Akoby tušil o tajnostiach viac, ako by som chcela. Zrazu viem, že presne sem sa raz vrátim. Nie je to želanie, je to istota.

Kým vyjdem z chrámu, vrátim žene šatku. Urobí mi krížik na čelo.

„Anjel ochoronec nech je s toboju, kvitoček ľubyj.“

Reportáž zo Záporožia Pri fronte kvitnú slnečnice

Zuzana Cascino

Zuzana Cascino vycestovala s humanitárnou pomocou do východných oblastí Ukrajiny do blízkosti frontu, kde zostali žiť väčšinou starší ľudia. Mali radosť aj z balíčkov, no viac z toho, že sa mohli s niekým chvíľu porozprávať.

Vzduch pred vchodom do chrámu je zrazu úplne iný, hoci počasie sa nezmenilo. Ulicami Charkova sa mi kráča akosi radostnejšie. 

Je to však mesto vojny. Okná sú zadebnené drevenými doskami. Strechy zničené. V chodníkoch diery. Na budove, ktorá v roku 1941 slúžila ako sídlo charkovských ochrancov a národných buditeľov, sú aj dnes – v roku 2024 – bombami rozbité okná a zadebnené drevenými doskami. Na blízkej budove muži vysoko pod modrým nebom opravujú strechu zničenú výbuchom. 

Svieti slnko. Ľudia pokojne kráčajú mestom. Policajti zastavujú auto, ktoré prešlo na červenú. Pod zemou vrní metro plné ľudí. Aj obchod s hodinkami Časomere funguje. Čas tu beží rovnako ako v mierových mestách. Alebo rýchlejšie? 

Čas sa tu meria v úsekoch od sirény k siréne. A po nálete je to už iný čas. Darovaný každému Charkovčanovi, ktorý prežíva sirény, navyše. Lebo uprostred toho života v krásnom meste Charkov nikdy neviete, kedy ten váš čas ukončí raketa, ktorá z Ruska priletí za 8 sekúnd.

A o to je táto vojna horšia. Na prvý pohľad ju v meste nepoznať. Ale zasiahne vás zrazu, nečakane. Uprostred slnečného dňa smrť. Len tak. Lebo niekto niekde si povedal, že chce aj Charkov. A vaša smrť je len malým schodíkom, pre vás do neba, pre neho k splnenému želaniu, aby krásny Charkov už nebol ukrajinský. 

Foto: Zuzana Cascino

Zamyslená kráčam dolu majdankom. Je mi zrazu chladno. Zdvihnem hlavu k nebu, na ktorom s krákaním krúžia čierne krkavce. Je ich tu veľa. Sú ako znamenia smrti na čistej oblohe. Kým sledujem ich čierne siluety na modrom nebi, zrak mi zavadí o tabuľku nad chodníkom. 

Kava dľa duši. Káva pre dušu.

Áno, Bože, rozumiem. Idem.

František sa ešte trápi s opravou auta, aby sme mohli vyraziť za otcom Andrejom do Slovianska. A tak sa ešte túlam mestom. Kráčam okolo rozbitého hotela Internacional. Aj na všetkých okolitých budovách vidno stopy po výbuchu. Rozbité okná, opadané omietky, chýbajúce kusy strechy. Diery zatlčené drevenými doskami. 

Charkov plynie ako nepokojná rieka. V holičstve strihajú malého chlapca. Reklamy osvetľujú križovatku. Z Irish pubu znie hudba. Autá hučia všetkými smermi. A pomedzi tú vravu, trúbenie, vrčanie a šum sa mi zdá, že počujem známy zvuk. Napínam uši. Siréna?

Áno. Potvrdzuje mi to aj výstraha na telefóne. A aj z ampliónov na obchodnom centre sa ozýva pokojný mužský hlas a varuje pred vzdušným nebezpečenstvom, vyzýva ľudí, aby sa schovali v protibombovom úkryte. 

Davy prúdia cez úzke dvere z obchodného domu pokojne. Nikto neuteká v panike. Nevidno strach. Dvojice sa pokojne rozprávajú. Mládež jazdí na skejtborde. 

Akoby si už za tie dva roky všetci zvykli. 

„No môže to priletieť kdekoľvek. Nebudem stále žiť v strachu, že to vybuchne práve tu. Chcem žiť tu a čo najnormálnejšie, ako sa dá. A možno aj trochu radostnejšie ako pred vojnou. Viem, čudné. Ale teraz, keď viem, že sem každú chvíľu môže priletieť raketa a bude koniec, chcem si užiť každý deň.“

Povedal mladý čašník Oleg, keď mi priniesol kávu so škoricou. Tichá kaviareň s klavírnou hudbou sa stala mojím útočiskom pred raketami. 

Ak to má byť posledná chvíľa, tak s dobrou kávou, vôňou škorice a klavírnou hudbou.

Žijeme ďalej. Tentokrát to priletelo niekam inam. Koniec tryvohy. Sirény dozneli. František opravil auto, ide po mňa. Vyrazíme k frontovej línii.

Foto: Zuzana Cascino

Smiech detí silnejší ako sirény

Vošli sme do triedy v bývalej škôlke v Kosťantynivke. Je to mestečko neďaleko Bachmutu. Mám trochu obavy, ako tieto deti evakuované z Bachmutu, Avdijivky a žijúce v Kosťantynivke zareagujú na veselého klauna. Uvidíme, či menšie deti budú na tom lepšie ako tie staršie z Novoselivky. 

Marco alias klaun Pimpo si už obliekal farebné tričko, aj my sme rozložili pripravené balíčky s ovocím, sladkosťami, pastelkami, fixkami a zošitmi. Deti pomaly prichádzali a usadili sa na nízkych lavičkách.

Zdali sa mi byť trochu vystrašené, ale len do chvíle, keď vošiel Pimpo. Vtedy začali tlieskať a potom sa s ním smiali, výskali, kričali naňho, že má fľašku s kolou za chrbtom, pomáhali mu s kúzlami, hladkali hada vyčarovaného z krabice od čipsov. Takmer hodinu bolo v triede tak veselo, že nikto nevnímal výbuchy z neďalekého frontu, ktoré občas otriasli oknami. Detský smiech prehlušil aj sirénu. 

Tieto deti si už vo vojne prežili všeličo. Niektoré pochádzajú priamo z Bachmutu, iné z Avdijivky. A ktovie, čo ich ešte čaká, v najbližšom čase budú musieť všetky deti zasa presunúť z Kosťantynivky do bezpečia. 

Keď som rozdávala zošity na kreslenie, pýtala som sa, čo budú kresliť. Malé štvorročné dievčatko mi povedalo:

„Ja nakreslím svojho ocka, ako sa na mňa pozerá z neba.“

Dievčatko odbehlo za mamou, chytilo ju za ruku, a kým odišli, ešte sa na mňa usmialo a zakývalo mi. 

Premýšľala som nad tým, čo všetko si tieto deti už museli prežiť vinou vojny, a aj tak sa dokážu stále usmievať. 

A dnes sa dokonca smiali a tešili. A to vďaka jednému talianskemu klaunovi Pimpovi, ktorý dokáže rozosmiať deti všade, aj v blízkosti vojnovej frontovej línie. 

A vďaka ďalším skvelým ľudom sme mohli priniesť trochu radosti týmto deťom vojny, ako ich tu volajú. Ďakujem Pimpovi z Talianska, Františkovi z Čiech, Dimitrijovi z Charkova, premonštrátom otcovi Johnovi z Ameriky a otcovi Martinovi z Košíc, že sme mohli vďaka ich láskavosti na chvíľu potešiť ukrajinské deti. Kus sveta sa spojil, aby zaznel smiech detí v mestečkách na frontovej línii. 

Daj Boh, aby ten smiech bol vždy silnejší ako sirény.