Navštívili sme Buču, Irpiň a Jahidne Ukrajinci menia miesta utrpenia na miesta historickej pamäti

Počas diskusie v kyjevskej centrále spisovateľskej organizácie PEN Ukrajina zaznela otázka: Čo sa pokazilo so strednou Európou?

Pred návštevou Kyjeva by som asi bol odpovedal, že korene problému treba hľadať niekde v 18. a 19. storočí, keď sa namiesto idey národa ako spoločenstva založeného na príslušnosti k štátnej jednotke presadila myšlienka národa založeného na jazyku a kultúre.

Neviem, či to tak naozaj je. Najviac zo všetkého to ukazuje, že som sa nad touto otázkou nikdy poriadne nezamýšľal. Na rozdiel od Ukrajincov. Lebo tých história opakovane facká už niekoľko storočí.

Na Ukrajine mi moja prvotná úvaha už celkom nedávala zmysel.

Ukrajinci na rozdiel od nás zažili ruskú kolonizáciu a mali to podstatne horšie než Slováci za tých pár desaťročí maďarizácie. Cez územie, ktoré obývajú, sa prehnalo všetko, čo sa kedy prehnalo Európou, v intenzite, ktorá asi nemá obdobu. S akým štátom by sa mali stotožniť?

Ukrajinci sa však predsa k myšlienke politického národa dostali. Vďaka práci s históriou.

Tisíc dní vojnyVďaka obetavosti Ukrajincov je Putinov Mordor stále dosť ďaleko od Slovenska

Lukáš Krivošík

Posadnutí dejinami

Timothy Snyder vo svojej sérii prednášok o vzniku modernej Ukrajiny pripomenul, že ešte pred rozpadom Sovietskeho zväzu sa medzi ukrajinskou elitou presadila jednotiaca idea príslušnosti k tomu komplikovanému, spletitému historickému príbehu, ktorý zjednocuje Ukrajincov, krymských Tatárov, ľudí žijúcich na oboch brehoch Dnepra.

Elity sú elity, no bežných Ukrajincov dejiny do roku 2014 nijako zvlášť nezaujímali. Najmä po roku 2004 žili svoje čoraz (na miestne pomery) komfortnejšie životy, kupovali elektroniku, zariaďovali byty, budovali firmy, užívali si možnosť cestovať.

Ruská okupácia Krymu a začiatok vojny v Donbase (na Ukrajine starostlivo rozlišujú medzi začiatkom vojny v roku 2014 a začiatkom plnoformátovej invázie vo februári 2022) všetko zmenili. Dnes sú Ukrajinci priam posadnutí históriou.

Od roku 2014 extrémne narástli predaje kníh o dejinách Ukrajiny a klasikov ukrajinskej literatúry, hovoria nám skoro všetci, ktorých sme v Kyjeve stretli. Intelektuáli dostávajú v médiách oveľa väčší priestor než predtým.

„Nuž, keď na vás niekto útočí preto, že ste Ukrajinec, začnete intenzívne rozmýšľať nad tým, čo znamená byť Ukrajincom,“ zhrnula v našom rozhovore aj Olexandra Romancova z ľudskoprávnej organizácie Centrum pre občianske slobody.

Miesta utrpenia sa menia na miesta spomínania

Históriu Ukrajinci nielen študujú. Aj následky ruskej agresie veľmi rýchlo spracúvajú pre potreby historickej pamäti.

Zažil som to pri návšteve miest Buča a Irpiň neďaleko Kyjeva či malej obce Jahidne na severe Ukrajiny.

Názvy týchto sídel sa v roku 2022 v médiách po celom svete skloňovali často. Počas ruskej okupácie v prvú jar plnoformátovej vojny tu „rašisti“, ako Putinových vojakov bežne volajú Ukrajinci – a toto slovo vyslovujú ako fakt, nie nadávku –, zabíjali a ničili vo veľkom.

Výstava fotografií v kostole v Buči. Foto: Postoj/Miro Pastorek

Pamätník na mieste masového hrobu v Buči. Foto: Postoj/Miro Pastorek

Buča

Buču okupovali asi mesiac. Zavraždili či umučili tu viac ako 400 civilistov, zamerali sa najmä na aktívnych občanov, novinárov či policajtov.

Telá mnohých zabitých ľudí nechali ležať v uliciach mesta. Viac ako sto z nich skončilo v masovom hrobe za novostavbou pravoslávneho kostola.

Miestny kňaz zažil ruskú okupáciu. V očiach má neopísateľný výraz, keď na to obdobie spomína. „Bolo to ešte horšie ako na fotkách,“ hovorí.

Miesto hrôzy sa už zmenilo na lokalitu spomínania a historickej pamäti. Vyrástol tu pamätník, v kostole – ktorý stále nie je úplne dokončený – je výstava fotografií z exhumácie tiel. Surové zábery ostro kontrastujú s uhladenými ikonami plnými zlata.

Buča sa po oslobodení stala priam pútnickým miestom a symbolom, podobne ako české Lidice po druhej svetovej vojne. Navštevujú ju politici z celého sveta, našu slovensko-maďarskú delegáciu strieda švédska skupina.

Zničený most v Irpini. Foto: Postoj/Miro Pastorek

„Cintorín áut“ v Irpini. Foto: Postoj/Miro Pastorek

Irpiň

Zmenil sa aj Irpiň. V meste v marci 2022 prebiehali tuhé boje, množstvo bytoviek a rodinných domov utrpelo veľké škody.

Na Ukrajine teraz prebieha diskusia o tom, ako pracovať s miestami, ktoré zničili boje. Jeden tábor razí myšlienku, že ich treba nechať tak, aby slúžili ako pripomienka hrôz. Ďalší presadzuje obnovu a návrat života.

V Irpini sa zjavne presadil druhý názor. Na meste už skoro nepoznať, že tretina budov bola úplne zničená. Čo sa dalo opraviť, je opravené alebo sa na tom intenzívne pracuje. Ľudia sa chcú čo najrýchlejšie vrátiť k bežnému životu.

Dve miesta však stále pripomínajú hrôzy marca 2022.

Irpiň delí od Kyjeva riečka, ponad ktorú vedie diaľničný most. Ukrajinská armáda ho na začiatku invázie zničila, aby zastavila ruský postup. Možno sa pamätáte na fotografiu, na ktorej sa stovky ľudí schovávajú pod jeho troskami a snažia sa dostať do bezpečia.

Zrútený most dodnes ostal, ako je. Pribudol však pamätník, ktorý miesto pretvoril na ďalšiu pripomienku nedávnej minulosti. Irpiň s Kyjevom od vlaňajška spája nový most.

V neďalekom borovicovom lese je veľké odpočívadlo, ďalšie nové miesto historickej pamäti. Slúži ako cintorín vrakov áut, na ktorých sa Ukrajinci snažili dostať do bezpečia. Mnohým sa to nepodarilo, Rusi podľa spomienok miestnych strieľali aj na osobné vozidlá označené nápisom „Deti“ či bielymi vlajkami.

Hrdzavé vraky sú plné dier po guľkách, plechy karosérií potrhali a skrútili dávne výbuchy. Mnohé z nich sú dnes pomaľované, obľúbeným motívom je slnečnica. Ako inak.

Ivan Polhui z Jahidného, ktorý prežil mesiac v ruskom zajatí v pivnici školy. Foto: Postoj/Miro Pastorek

Predmety, ktoré v pivnici ostali, už dostávajú inventarizačné štítky, pôjdu do múzea. Foto: Postoj/Miro Pastorek

Jahidne

Na zdroj historickej pamäti sa premieňa aj najhoršie miesto, ktoré sme na Ukrajine navštívili – škola v Jahidnom.

Nenápadnú dedinku neďaleko severoukrajinského Černihivu obsadili ruské vojská v marci 2022. Všetkých vyše 300 obyvateľov uväznili v pivnici miestnej školy. Na slobodu sa dostali až prvého apríla, keď sa Rusi stiahli.

Sedemnásť (iné zdroje hovoria devätnásť) Jahidčanov otrasné podmienky väzenia neprežilo. Väčšinu času mohli len sedieť, v preplnených miestnostiach v podzemí školy sa inak nedalo. Niekedy ich vojaci pustili prejsť sa na dvor, občas však po nich začali strieľať. Len tak.

„Nemali sme ani silu žialiť za mŕtvymi, aj keď to boli naši blízki,“ hovorí Ivan Polhui, bývalý správca miestnej školy, ktorý zajatie prežil. Na miesto, kde mesiac trpel, sa teraz vracia ako sprievodca politikov či novinárov.

Steny pochmúrnych pivničných miestností zdobia detské kresby. Vedľa nich – zápisy s menami ľudí, ktorí neprežili, a dátumy ich smrti. V najväčšej miestnosti, ktorá pred vojnou asi slúžila ako telocvičňa, je na stene text ukrajinskej hymny. Zajatcom dodávala silu a nádej.

V pivnici doteraz ležia, visia, povaľujú sa osobné veci ľudí, ktorí v nej nútene prežili najhorší mesiac svojho života. Mnohé už sú označené inventarizačnými štítkami – aj z tohto miesta bude múzeum.

Mimochodom, múzeum v Kyjeve už majú všetky tri ukrajinské „majdany“ – revolúcie z rokov 1991, 2004 a 2013/14. Kedy bude na Slovensku múzeum Novembra ’89?

Text ukrajinskej hymny na stene v Jahidnom. Foto: Postoj/Miro Pastorek