Odborníčka na medzinárodné rodinné právo Náhradné materstvo sa môže tváriť altruisticky, vo svojej podstate je však obchodom s deťmi a ponižovaním žien

Trváme na tom, že v prípade surogácie dochádza k obchodovaniu s deťmi. Buď je tam otvorene komerčná platba, alebo aj keď je to altruistické, vždy sú v tom nejaké skryté platby. Hovorí pre Postoj Katarína Trimmings, odborníčka na medzinárodné rodinné právo z University of Aberdeen. Zároveň je podľa nej očividné, že ide o komodifikáciu ženy, ktorá sa stane náhradnou matkou.

Klinikám a sprostredkovateľom, ktorí zarábajú na náhradnom materstve, najviac vyhovuje právne vákuum, teda stav, keď zákony surogáciu nijako neupravujú. Ak sa konkrétna krajina rozhodne pravidlá sprísňovať, prakticky okamžite sa presunú do inej krajiny. Takáto prax je bežná v štátoch s vysokou mierou chudoby.

S Katarínou Trimmings sme sa zhovárali nielen o tom, aká je právna história surogátneho materstva, o prelomových súdnych sporoch, ale aj o rizikách plynúcich z opustenia zásady, že matkou je žena, ktorá dieťa porodila, či rozsudkoch Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré idú proti duchu Dohovoru o právach dieťaťa.

Mgr. Katarína Trimmings, LLM, PhD., (rod. Horosová) je profesorkou práva na University of Aberdeen vo Veľkej Británii. Vyštudovala právo na Univerzite P. J. Šafárika v Košiciach (1996 – 2001). Po štúdiu pracovala na ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave. V roku 2004 získala štipendium British Council na jednoročné postgraduálne štúdium vo Veľkej Británii, po ktorom dostala ponuku z univerzity v Aberdeene na doktorandské štúdium, ktoré ukončila v roku 2010.

Venuje sa rodinnému právu, konkrétne problematike medzinárodnoprávnej ochrany detí, a je autorkou viacerých kníh a iných odborných publikácií tykajúcich sa najmä právnej problematiky medzinárodných rodičovských únosov detí a cezhraničného náhradného materstva.

Čo je to surogátne materstvo z právneho hľadiska a existuje vo svete nejaká jeho ustálená definícia?

Neexistuje celosvetovo uznávaná definícia surogátneho materstva, lebo neexistuje žiaden globálny dohovor, žiadna globálna právna úprava.

Ale jednotlivé krajiny, ktoré upravujú náhradné materstvo, ho definujú viac-menej rovnako alebo veľmi podobne. Ja by som to založila na definícii, ktorú máme vo Veľkej Británii, pretože máme náhradné materstvo upravené aj v legislatíve a povolené, aj keď len na altruistickej báze.

Ide o situáciu, keď žena otehotnie na základe dohody s objednávateľom alebo s objednávateľmi. Zaviaže sa k tomu, že keď sa dieťa narodí, odovzdá ho objednávateľom a vzdá sa všetkých právnych väzieb k dieťaťu. Toto je definícia vo Veľkej Británii.

Ale v krajinách, kde je náhradné materstvo upravené tak, že objednávatelia sa stávajú rodičmi od momentu narodenia dieťaťa, tam sa náhradná matka ani nemusí zaviazať k vzdaniu sa väzieb, pretože sa ich vzdáva už v momente počatia dieťaťa.

Vieme sa dopátrať k tomu, kedy sa narodilo prvé dieťa zo surogátneho materstva? Oficiálne.

V Británii to bolo v roku 1985. Prípad je známy ako Kim Cotton Case, matka sa volala Kim Cotton. Bola to viac-menej komerčná dohoda, hoci hranica je dosť nejasná, dohody sa prezentujú ako altruistické, ale k nejakým platbám vždy dôjde.

Tento prípad vyvolal istú paniku vo verejnosti, veľa sa mu venovali aj médiá a poslúžilo to ako spúšťač, aby sa surogátne materstvo v Británii legislatívne upravilo. V roku 1985 bol prijatý prvý zákon Surogacy Arangements Act. Snažil sa obmedziť počet náhradných materstiev, zabezpečiť, že budú len v altruistickej rovine, dohody nebudú vymožiteľné, čiže náhradná matka nie je povinná odovzdať dieťa objednávateľom, teda môže sa rozhodnúť, že si ho nechá. Takisto sa zaviedol zákaz reklamy na služby surogátneho materstva a iných aktivít, ktoré by mohli podporovať rast počtu náhradných materstiev.

A celosvetovo poznáme takýto prípad?

V USA bol tzv. Baby M Case na konci 80. rokov v štáte New York. Náhradná matka uzavrela dohodu s objednávateľmi, no potom sa rozhodla, že si dieťa nechá. To bola iná situácia ako v prípade Kim Cotton, kde si náhradná matka dieťa nechať nechcela a všetko prebehlo v podstate ľahko.

V americkom prípade si náhradná matka dieťa nechať chcela, utiekla na Floridu v snahe vyhnúť sa postihu. Žiaden postih jej ako náhradnej matke nehrozil, pretože nebola viazaná, aby to dieťa odovzdala objednávateľom. Ale muž z objednávateľského páru bol genetickým otcom dieťaťa a bol aj úradne zapísaný ako otec, keďže pred narodením dieťaťa náhradná matka s objednávateľmi spolupracovala.

Následne jej dieťa odobrali a zverili do starostlivosti otca a jeho manželky. Právne sa to už potom riešilo ako klasický spor o starostlivosť o deti napríklad po rozvode.

Takisto však išlo o prípad, ktorý spustil verejnú diskusiu o surogátnom materstve. Ale v Spojených štátoch je situácia komplikovanejšia, každý štát má svoj vlastný prístup, mnohé štáty nemajú surogáciu nijako upravenú. Niektoré sú veľmi liberálne a priťahujú objednávateľov z celého sveta.

Dala by sa v úvodzovkách urobiť mapa sveta, ako je surogátne materstvo rozšírené, kde je legálne, kde je v sivej zóne, kde zakázané a či sú nejaké regióny, ktoré sú takýmto lákadlom?

Je to meniaci sa obraz. Mnohé krajiny boli v minulosti takýmito strediskami alebo lákadlami celosvetového komerčného náhradného materstva. Krajiny v Ázii, napríklad India, Thajsko, Nepál, Kambodža, boli veľmi populárne destinácie ešte pred necelými desiatimi rokmi.

India sa však v roku 2019 rozhodla, že zakáže komerčné náhradné materstvo pre cudzincov a cezhranične je povolené len pre indických občanov, ktorí žijú v zahraničí, ale už len na „altruistickej“ báze. Už to teda nie je tak očividne komerčné ako v minulosti.

Avšak hlavným problémom komerčných surogácií sú sprostredkovatelia, nejaká tretia osoba, ktorá sa na tom „nabalí“. Náhradná matka dostane možno tretinu celej platby, ale väčšina ide práve týmto sprostredkovateľom.

Hlavným problémom komerčných surogácií sú sprostredkovatelia, nejaká tretia osoba, ktorá sa na tom ,nabalí‘. Náhradná matka dostane možno tretinu celej platby, ale väčšina ide práve týmto sprostredkovateľom.

To sú spravidla právnici alebo kliniky asistovanej reprodukcie alebo rôzni podnikavci. Po legislatívnom obmedzení sa zvyčajne nenápadne presunú do inej krajiny, v prípade Indie to bolo do Nepálu, kam začali prevážať aj indické ženy, aby tam slúžili ako náhradné matky.

Potom prijal obmedzenia aj Nepál a títo sprostredkovatelia sa opäť presunuli do iných krajín. Vieme o jednom prípade, ktorý sa napríklad presunul do Mexika. V ňom sa nachádza štát Tabasco, ktorý je surrogacy friendly a ktorý je momentálne jedným z globálnych centier komerčnej surogácie.

Thajsko zakázalo surogáciu po prípade, keď sa narodili dvojčatá, z ktorých jedno malo Downov syndróm a objednávatelia si ho odmietli prevziať. Podobný zákaz prijala aj Kambodža. Čiže obraz sa mení, krajiny, ktoré v minulosti boli centrom, už nie sú a objavujú sa nové.

Spomenuli ste Mexiko, ako je to teda mimo Ázie?

Napríklad v USA je to Kalifornia, Minnesota, Illinois, kde komerčné náhradné materstvo beží úplne bez problémov, je právne povolené a upravené. Kalifornia je asi najpopulárnejšia destinácia. Ale USA sú dosť drahé, takže objednávatelia potom zvažujú, či si to môžu dovoliť, alebo hľadajú nejaké lacnejšie alternatívy.

Bližšie k nám je to napríklad Ukrajina, pred vojnou aj Rusko. Ukrajina v dôsledku vojny stratila svoju atraktivitu a nahradilo ju Gruzínsko. Na to, aká je to malá krajina, priťahuje objednávateľov z celého sveta.

No gruzínska vláda v júni 2023 prišla s návrhom zákona, ktorým sa snaží zakázať komerčné náhradné materstvo, ale ešte nie je v platnosti.

Sprostredkovatelia s vedomím, že sa v Gruzínsku chystá takáto legislatíva, sa už podľa našich informácií začali presúvať do Albánska. V podstate vždy hľadajú krajinu, kde je právne vákuum a môžu operovať bez obmedzení.

Zdroj: archív Kataríny Trimmings

To sú krajiny, kde sa to dialo či deje úplne bez obmedzení. Ako je na tom zvyšok sveta?

Potom máme krajiny, ako je aj Slovensko, kde sa stretávame s cezhraničnou surogáciou. Občania mnohých európskych krajín idú do zahraničia a späť si odtiaľ prinesú dieťa. Z toho vzniká otázka, ako naložiť s dieťaťom, pokiaľ ide o právny vzťah medzi ním a objednávateľmi.

V tomto sa podľa mňa Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) vydal nesprávnym smerom, pretože jeho judikatúra týkajúca sa náhradného materstva vyslovene nariaďuje štátom, že musia uznať rodičovskoprávny vzťah, ktorý vznikol v zahraničí.

Väčšinou je muž z objednávateľského páru biologickým otcom, takže tam neexistujú nejaké komplikácie, no podľa súčasného vývoja dokonca aj žena z objednávateľského páru má nárok získať právne rodičovstvo. Dochádza k tomu najmä osvojením.

Ide o veľmi znepokojivý vývoj a v jeho dôsledku mnohé európske krajiny začali meniť svoje prístupy k náhradnému materstvu aj na domácej scéne. Začali ho povoľovať na altruistickej báze s tým, že ak je cezhraničné, môže byť aj komerčné. Vidíme tu teda trend liberalizácie.

Aj keď ESĽP povedal, že nenúti štáty, aby povolili náhradné materstvo, je plne v ich právomoci zakázať ho, ale v cezhraničných prípadoch musia rodičovstvo uznávať.

Reálny dôsledok však je, že sa prístup uvoľňuje aj na domácej scéne. Máloktorý štát povie, že vnútroštátne surogácie zakazuje, ak sa k cezhraničným prípadom správa liberálne.

Hoci hovoríte, že štáty už postupne prístup uvoľňujú, dá sa povedať, že niekde je postoj liberálnejší a inde konzervatívnejší? Alebo ktoré sú tie krajiny, kam cestujú objednávateľské páry v rámci Európy?

Regionálne sa to veľmi nedá rozdeliť, naozaj to záleží na každom jednom štáte. Pokiaľ ide o cezhraničné náhradné materstvá, povedala by som, že z celej Európy idú ľudia do zahraničia. Dokonca do Izraela, kde je povolené „altruistické“ náhradné materstvo, zo Slovenska chodia napríklad homosexuálne páry.

Nie je to tak, že by zákaz surogácie vyslovene odradil ľudí v konkrétnej krajine, aby si to zabezpečili v zahraničí. Naopak, cezhraničné uznávanie rodičovstva tento trend skôr podporuje. Napríklad tu v Británii sa uznáva už od roku 2008.

V procese uznávania sa to vždy otočí na najlepšom záujme dieťaťa už v situácii, keď je na svete, objednávatelia sa chcú oň starať, náhradná matka sa starať nechce.

Hádam jediná krajina, ktorá ide konzervatívnym smerom, je Taliansko, ktoré náhradné materstvá vyslovene zakazuje. V Taliansku je teraz návrh zákona o trestnom stíhaní ľudí, talianskych občanov, ktorí pôjdu do zahraničia a vstúpia do takýchto zmlúv o náhradnom materstve.

Napríklad Nemecko bolo veľmi antisurogátne, ale následkom jurisprudencie ESĽP takisto uvoľnilo prístup v prípadoch cezhraničných náhradných materstiev.

Hádam jediná krajina, ktorá ide konzervatívnym smerom, je Taliansko, ktoré náhradné materstvá vyslovene zakazuje. V Taliansku je teraz návrh zákona o trestnom stíhaní ľudí, talianskych občanov, ktorí pôjdu do zahraničia a vstúpia do takýchto zmlúv o náhradnom materstve. Navrhuje sa trest peňažnej pokuty vo výške jedného milióna eur a dvoch rokov väzenia.

Keďže internet nemá hranice, sprostredkovatelia a kliniky môžu tieto služby ponúkať cezhranične a v realite je to veľmi ťažké obmedziť. Napríklad českým klinikám nemôžeme zakázať uverejňovať informácie a inzeráty aj v slovenčine.

A je to legálne? Lebo ide aj o kliniky, ktoré na Slovensku majú svoje pobočky a v slovenčine nielen ponúkajú túto službu, ale ženy surogátky aj aktívne vyhľadávajú.

Podľa môjho názoru keď to nie je zakázané, je to dovolené – článok 2 ústavy. Slovenská vláda by teda podľa mňa mala vyslovene zakázať fungovanie takýchto pobočiek na Slovensku. A pri samotných klinikách v Česku by bolo dobré snažiť sa odradiť Slovákov od toho, aby vyhľadávali ich služby. Ale za danej situácie podľa môjho názoru tieto kliniky neporušujú žiaden zákon, lebo to nie je zakázané.

Čiže pokiaľ Slovensko nemá žiadnu právnu úpravu týkajúcu sa surogácie, tak je to v zásade dovolené?

Viac-menej áno. Na tomto princípe fungujú aj mnohé krajiny, kde je surogátne materstvo aj na komerčnej báze. Lebo je tam právne vákuum, no a potom sa už privierajú oči aj nad platbami.

Myslím, že na Slovensku by sme nedošli až do takého štádia, aby sme sa stali nejakým centrom komerčného náhradného materstva, ako sú napríklad Ukrajina alebo Gruzínsko. Ide však o pomalé kroky. Myslím si, že treba konať hneď na začiatku a ľudí odradiť.

Ale viete, aké je liberálne smerovanie. Pre surogáciu sa vždy nájdu podporné argumenty. Napríklad tu v Británii sa už ani nediskutuje, či je to etické alebo nie. Berie sa to ako forma utvorenia rodiny, a ak niekto nemôže mať deti prirodzene, mal by mať prístup k náhradnému materstvu.

Máme tu aktuálne návrh zákona na zmenu existujúcej úpravy. Debatuje sa však len o tom, ako pristupovať k určeniu právneho rodičovstva po narodení dieťaťa, ako by sa mali ošetriť platby. Ale vyslovene bolo zdôrazňované, že sa nediskutuje o tom, či by sa to malo zakázať alebo nie.

Ten liberalizačný trend je zjavný.

Niekedy ľudia v Európe vinia Brusel, ale vôbec to nie je otázka Európskej únie, lebo paradoxne práve Európsky parlament sa snaží vyhlásiť náhradné materstvo za formu obchodovania s ľuďmi. Takže na tejto pôde prebiehajú skôr protiopatrenia.

Surogátne materstvoSlovenské zákony ho neriešia. „Objednať“ si dieťa či stať sa surogátkou tu však nie je problém, stačí vycestovať do Česka

Erik Potocký

Niekoľko prípadov ste už pomenovali, ale existujú aj iné takpovediac zlomové právne spory, ktoré nejakým spôsobom definovali prístup k surogátnemu materstvu v konkrétnych krajinách alebo v širšom kontexte?

V roku 1993 Najvyšší súd v Kalifornii vydal rozhodnutie v prípade komerčného náhradného materstva, prípad je známy ako Johnson v. Calvert. Calvertovci boli objednávatelia, Anna Johnson bola náhradná matka. Uzavreli zmluvu o náhradnom materstve, Calvertovci Johnsonovej zaplatili 10-tisíc dolárov, čo sa nezdá nijako veľa peňazí, ale pre tú ženu to bola pomerne veľká suma. Zaplatili jej tiež životnú poistku s tým, že genetický materiál bol od objednávateľov.

Počas tehotenstva sa dostali do sporu a Anna Johnson sa rozhodla, že si dieťa nechá. Objednávatelia sa preto obrátili na súd a žiadali, aby ich vyhlásil za rodičov ešte predtým, ako sa dieťa narodí. Ona sa takisto obrátila na súd a žiadala v zásade to isté, teda aby ju súd vyhlásil za matku.

Prvostupňový súd rozhodol, že na základe toho, že objednávatelia sú genetickí rodičia, mali by byť aj právnymi rodičmi. Súd k tomu pripojil aj zvláštnu úvahu, že ona je vlastne len pestúnka, pretože sa o dieťa stará len do času, kým sa oň nebude môcť starať jeho genetická matka, a že ako surogátna matka je len dočasná opatrovníčka.

Takže ju v podstate označil len za nástroj. Odvolala sa a Najvyšší súd Kalifornie rozhodol, že stále sú to Calvertovci, ktorí sú rodičmi, ale nie na základe genetického vzťahu, ale na základe úmyslu.

Súd tým definoval nový test rodičovstva na základe úmyslu. Úmysel v čase vstupu do zmluvy. Samozrejme, úmysel sa môže zmeniť, ako sa zmenil aj v tomto prípade, ale podstatný je úmysel zmluvných strán v čase, keď vstupujú do zmluvného vzťahu. A teda ak úmyslom bolo, že rodičmi budú Calvertovci, súd vyhlásil za rodičov ich.

V angličtine to je intent test of legal parethood a tento test je základom určenia rodičovstva v prípadoch náhradného materstva v Kalifornii, ale už aj inde. Objednávatelia sú podľa neho rodičmi od momentu počatia, dokonca v Kalifornii sa tento test stal súčasťou kalifornského zákona o rodine. Navyše objednávatelia môžu požiadať o rozhodnutie o rodičovstve ešte pred narodením dieťaťa.

Náhradná matka je v pozícii, že aj keby zmenila názor a chcela by si dieťa nechať, nemá absolútne žiadne právne väzby k dieťaťu a dohoda s objednávateľmi je vykonateľná.

A je vykonateľná, nielen čo sa týka jej povinnosti odovzdať dieťa, ale aj čo sa týka platieb, čiže ide o vyslovene a otvorene komerčný zmluvný vzťah, tam o tom nikto nediskutuje.

Zdroj: archív Kataríny Trimmings

Čo to znamená v praxi?

Problém je, že nijako nevymedzuje, kto môže byť objednávateľom. Teda môže ním byť hocikto – jedna osoba, dve osoby, sexuálna orientácia sa vôbec nerieši, žiadne požiadavky, čo sa týka výpisu z registra trestov, jednoducho veci, ktoré by sa určite vyžadovali, keby išlo o adopciu.

Na ilustráciu relatívne nedávny prípad Cook v. Johnson. Objednávateľom bol slobodný muž, ktorý žil s rodičmi, mal k tomu ešte nejaké zdravotné postihnutie, vstúpil do takejto dohody a mali sa narodiť trojičky. Zákony zväčša neupravujú počet embryí, takže sa ich môže transferovať aj viacero. V tomto prípade sa tri ujali. On však trojčatá nechcel, chcel jedno, a preto žiadal, aby náhradná matka podstúpila potrat tých zvyšných dvoch.

Pred súd sa to dostalo preto, lebo vznikla otázka, či by aj tieto aspekty zmluvy (počet detí) mali byť vymožiteľné.

Ten prvý spomínaný prípad bol v zásade určujúcim pre ďalší vývoj, keďže sa stal aj súčasťou legislatívy, a dá sa povedať, že svojím spôsobom nahradil zásadu rímskeho práva, že matkou je žena, ktorá dieťa porodila – to sa v prípade náhradného materstva v Kalifornii neaplikuje.

Vzápätí sa to rozšírilo aj do ďalších krajín, kde funguje komerčná surogácia. Napríklad aj na Ukrajine sú objednávatelia rodičmi od momentu narodenia. Hoci sa vyžaduje formálny notársky overený súhlas ženy surogátky, právny nárok dieťa si ponechať však v skutočnosti nemá.

Toto sú prípady z USA, ktoré majú svoje následky aj v krajinách, kde funguje komerčná surogácia. Existuje takýto určujúci súdny verdikt aj v Európe, resp. v právnom prostredí Európskej únie?

Tu je takýmto prípadom vec Mennesson and Labassee v. France. Ide o dva prípady dvoch párov, ktoré sa nezávisle od seba obrátili na súdy, v neskoršej fáze sa tieto súdne spory spojili. Rozhodoval o nich ESĽP a išlo o cezhraničné uznanie rodičovstva objednávateľov.

Deti si zabezpečili v USA komerčnou surogáciou, vrátili sa s nimi do Francúzska a žiadali o ich zapísanie do francúzskych matričných záznamov. Mali rodné listy vydané v USA, v ktorých boli objednávatelia zapísaní ako otec a matka. Francúzske úrady však mali dôvodný predpoklad, že sa deti narodili zo surogátneho materstva, a tak ich podľa platných francúzskych zákonov odmietli zaregistrovať.

Objednávatelia sa obrátili na súd, avšak všetky súdne inštancie vo Francúzsku ich sťažnosť zamietli, keďže vo Francúzsku je surogátne materstvo zakázané. Následne sa preto obrátili na ESĽP, ktorý, ako som už hovorila, rozhodol, že v prípadoch cezhraničného surogátneho materstva je štát povinný uznať právne rodičovstvo týchto objednávateľov.

Dieťa je už na svete a v tejto chvíli je primárne rozhodovanie založené na najlepšom záujme dieťaťa. Nezaregistrovanie francúzskymi úradmi teda podľa ESĽP neporušilo práva sťažovateľov, ale práva nezaregistrovaného dieťaťa, jeho právo na identitu, keďže muž z objednávateľského páru je jeho biologický otec atď.

ESĽP však začal takúto argumentáciu uplatňovať aj na ženu z objednávateľského páru. Relatívne nedávny je prípad K. K. v. Denmark. Objednávatelia boli z Dánska a išlo o dvojičky, ktoré sa narodili surogátnej matke na Ukrajine. A v tomto prípade už súd povedal, že nielen otec, ale aj matka z objednávateľského páru musia byť uznaní ako právni rodičia. Takže identitu už neviazali len na genetiku.

Nedostáva sa tým surogácia do konfliktu s inými oblasťami práva? Ak by sme opustili zásadu, že matkou je žena, ktorá dieťa porodila, čo je aj v slovenskom zákone o rodine, aké to môže mať širšie následky?

Názory sa, samozrejme, líšia, ale s kolegami, s ktorými spolupracujem, trváme na tom, že tu dochádza k obchodovaniu s deťmi. Buď je tam otvorene komerčná platba, alebo aj keď je to altruistické, vždy sú v tom nejaké skryté platby.

Dochádza k porušeniu Dohovoru o právach dieťaťa, ktorý zakazuje predaj detí, obchodovanie s deťmi, tým, že je to dieťa fakticky vymenené za istú platbu.

Dochádza k porušeniu protokolu, ktorý je súčasťou Dohovoru o právach dieťaťa zakazujúceho predaj detí, obchodovanie s deťmi, tým, že je to dieťa fakticky vymenené za istú platbu. Ani nemusí dôjsť k nejakému vykorisťovaniu, definícia nevyžaduje, že dieťa musí byť zneužité.

Čiže nemusí ani trpieť?

Nemusí. Už len samotný akt výmeny dieťaťa za platbu v podstate znamená, že dieťa bolo predané a že došlo k porušeniu dohovoru.

Takže ja som toho názoru, že tu dochádza k porušovaniu práv detí.

Nedávno sme napísali právne memorandum pre dánsku vládu, ktorá je práve v procese zmeny zákonov, pretože sa rozhodli zosúladiť svoj právny poriadok so spomenutým verdiktom ESĽP.

Ich doteraz platné zákony o osvojení boli tvorené tak, aby boli v súlade s Dohovorom o právach dieťaťa a Haagskym dohovorom o medzištátnych osvojeniach. Tieto dohovory vyslovene vyžadujú, že v kontexte osvojenia dieťaťa nedochádza k žiadnej platbe.

Návrh, ktorým sa aktuálne zaoberajú, však hovorí, že dieťa zo surogátneho materstva zo zahraničia môže byť v Dánsku osvojené, aj keď tam došlo ku komerčnej platbe.

A my sa snažíme dánskej vláde ukázať, že tým, že chcú vyhovieť rozsudku ESĽP, idú porušiť svoje záväzky, ktoré majú zo spomenutých dohovorov.

Hoci tu treba dodať, že citované rozhodnutie ESĽP v prípade Dánska bolo veľmi tesné, v pomere štyroch ku trom, takže vidno, že ani samotní sudcovia si neboli stopercentne istí, že ide o správne rozhodnutie.

Dieťa sa teda môže stať tovarom v súlade so zákonom?

Ide o nebezpečné mínové pole a oblasť, ktorej treba venovať náležitú pozornosť, lebo predaj dieťaťa sa stane štandardom.

Celé desaťročia sa v rámci osvojení, zvlášť pri cezhraničnom, bojovalo proti tomu, aby dochádzalo k takýmto praktikám, že rodičia dostanú peniaze a odovzdajú dieťa. Prijali sa rôzne dohovory, ktoré boli všeobecne akceptované. No teraz, keď sa tvoria pravidlá náhradného materstva, ako keby sa celé toto úsilie a existujúce dokumenty podrývali a negovali.

Zdroj: archív Kataríny Trimmings

Aby sme to zhrnuli, v čom sa líši proces surogácie od štandardného osvojenia?

Aj keď sa dá povedať, že surogácia a adopcia sú zamerané na tú istú klientelu, je medzi nimi viacero rozdielov.

Prvý je časový faktor. Pri surogácii náhradná matka otehotnie na základe dohody, ktorú uzavrela predtým, ako bolo dieťa počaté. Celý proces je plánovaný, často sa to uskutoční na nejakej klinike, nie je to prirodzená inseminácia a podobne.

V prípade adopcie je dieťa počaté prirodzene, väčšinou za normálnych okolností, hoci často neplánovane. Podstatné je, že nedochádza k nejakej dohode medzi biologickou matkou a adoptívnymi rodičmi.

Vo väčšine prípadov je to sprostredkované príslušnými štátnymi orgánmi, takže neexistuje priamy kontakt matky a osvojiteľov.

V otázke kompenzácie nákladov biologická matka pri adopcii nemá povolené prijímať žiadne platby, to je neprijateľné. To by si hneď človek povedal, že ide o predaj dieťaťa. No pri surogácii sa to toleruje. Nielen pri výdavkoch spojených s tehotenstvom, ale aj pri rôznych iných platbách. Aj krajiny, ktoré surogáciu tolerujú alebo povoľujú len na altruistickej báze, dovoľujú povedzme platby za utrpenie a bolesť alebo platby za ušlý zisk. A to už jasne ide do komerčnej sféry.

Biologická matka pri adopcii nemá povolené prijímať žiadne platby, to je neprijateľné. To by si hneď človek povedal, že ide o predaj dieťaťa. No pri surogácii sa to toleruje.

K platbám teda dochádza, či je to altruistická báza, alebo komerčná.

V oblasti genetiky je rozdiel v tom, že pri surogácii môžu byť objednávatelia genetickými rodičmi, pri adopcii to nie je ten prípad.

A pokiaľ ide o vzťah medzi matkou a dieťaťom: v prípade adopcie je žena, ktorá dieťa porodila, biologickou matkou, pri náhradnom materstve v 90 percentách prípadov nie je. Je len veľmi málo biologických surogátnych matiek, tomu sa hovorí tradičné surogátne materstvo. Vo väčšine prípadov ide o vajíčko objednávateľky alebo darcovské vajíčko.

V čom sa to líši v právnom zmysle?

Ak ide o krajinu, kde je komerčné náhradné materstvo povolené, objednávatelia sú rodičmi od momentu narodenia. Potom máme krajiny ako Veľká Británia, ktoré dovoľujú náhradné materstvo na „altruistickej“ báze, ale náhradná matka je stále matkou, keď sa dieťa narodí. Objednávatelia musia požiadať súd o tzv. parental order alebo rodičovské rozhodnutie, čo je obdoba rozhodnutia o osvojení. Ale náhradná matka má právo vetovať rozhodnutie súdu, čiže bez jej súhlasu prevod rodičovstva nenastane.

Potom sú krajiny, ktoré náhradné materstvo legislatívne neupravujú a nie je to ani masovejší jav.

Muž ako objednávateľ sa zaregistruje ako otec, náhradná matka je v ideálnom prípade slobodná, lebo vtedy tam nie je prezumpcia otcovstva jej manžela, následne sa zriekne dieťaťa a manželka/partnerka objednávateľa si dieťa osvojí.

To sa už podobá klasickému osvojeniu, ale v zásade ide o falošné osvojenie, lebo zamlčiava to, čo predchádzalo a sprevádzalo narodenie dieťaťa.

Teraz sa vrátim k ESĽP, ktorý argumentoval ochranou identity dieťaťa. No v tomto prípade je dieťaťu zamlčané, kto ho vynosil, kto ho porodil, čo je tiež súčasťou identity človeka. Odkiaľ sa vzal genetický materiál v prípade, ak išlo o tehotenstvo z darcovských pohlavných buniek – mužských, ženských či oboch.

Je tam veľa právnych medzier, v ktorých dochádza k porušovaniu práv dieťaťa. Hoci sa to teda ESĽP snaží prezentovať v jednom svetle, sú v tom aj iné aspekty identity, ktoré sú u dieťaťa narušené.

Konzervatívny výber„Pokrokové“ riešenie neplodnosti: surogátne matky-inkubátory

Erik Potocký

Mať dieťa nie je ľudské právo, ale dieťa má právo poznať svojich rodičov, aj biologických, nielen kvôli identite, ale aj zo zdravotných dôvodov, existujú dedičné ochorenia, o ktorých potom dieťa nemusí vedieť, ak je trebárs splodené z darovaného vajíčka alebo spermie.

To je ďalšia kapitola. V mnohých krajinách sa to deje na anonymnej báze. Napríklad Dánsko je centrála spermobánk celého sveta. Anonymne, vo veľkom meradle. A nielen Dánsko, ani Holandsko a ďalšie krajiny západnej Európy otázku identity, teda to, či dieťa má nárok na prístup k týmto informáciám, absolútne neriešia.

Napríklad v Británii sa pred niekoľkými rokmi právna úprava zmenila, ale stále je tam medzera v tom, že nikto nemá povinnosť dieťaťu povedať, že sa narodilo z darovaných genetických materiálov. Aj keď dieťa po dosiahnutí 16. alebo 18. roku života má nárok na prístup k informáciám, ale ak o tom nevie, je mu to právo úplne nanič.

Vidím tu však pozitívny vývoj, lebo v aktuálnom návrhu je nielen register informácií, ale aj povinnosť informovať takéto dieťa.

Toto je tiež jedna z oblastí, na ktoré sa odborníci na detské práva zameriavajú – otázka identity, práva na informácie, či už na zdravotné účely, ale aj rôzne psychologické. Mnohé deti, ktoré boli adoptované, majú pocit, že chcú nájsť svoje korene, a u detí, ktoré sa narodia z darovaných vajíčok či spermií, to nie je iné.

Ak sme hovorili o deťoch a o tom, že sa v prípade náhradného materstva stávajú predmetom obchodovania, aké postavenie má žena surogátka? Nestáva sa len nejakým výrobným prostriedkom, nie je to dehumanizácia?

Problém je v tom, že rôzne medzinárodné dohovory o ochrane práv žien sa nevenujú špecificky náhradnému materstvu. Takže výklad môže byť taký, že nejde o komodifikáciu, že žena vlastne len poskytuje služby a je to jej rozhodnutie, akoby to bolo jej zamestnanie. Má nárok rozhodnúť sa o svojom tele, ako s ním bude nakladať, a časť feministických odborníkov ide týmto smerom.

Ale druhá časť feministiek hovorí, že ide o porušovanie dôstojnosti a práv ženy.

Podľa môjho názoru dochádza k vykorisťovaniu žien. Nech už sa to prezentuje akokoľvek, zvlášť keď si človek pozrie krajiny, ako bola India, ako sú teraz Mexiko aj Ukrajina.

Jednoducho, tieto ženy by to nerobili, keby neboli v takej finančnej situácii a nemali pocit, že nemajú inú možnosť. Že si potrebujú zarobiť na starostlivosť o rodinu, ktorú majú, na školy, na zdravotnú starostlivosť. Situácia ich k tomu dotlačí.

Podľa mňa je očividné, že ide o komodifikáciu ženy, ktorá sa stane náhradnou matkou.

Zdroj: archív Kataríny Trimmings

Ak hovoríme, že vo väčšine prípadov to stojí na altruistickej báze, že priama platba za dieťa neexistuje a sú v tom „iba“ rôzne sprievodné platby, akým spôsobom je pre objednávateľov právne možné vymôcť si dieťa, ak komerčná dohoda medzi nimi a náhradnou matkou neexistuje?

V mnohých krajinách, ktoré dovoľujú náhradné materstvo, nie sú tieto dohody vykonateľné, takže objednávatelia nemajú ako prinútiť náhradnú matku, aby im dieťa odovzdala.

V praxi je však objednávateľ biologickým aj úradne zapísaným otcom. No a v prípade sporov rozhodne súd, čo je v najlepšom záujme dieťaťa. V Británii máme príklady, keď súdy rozhodli v prospech náhradnej matky, aj prípady, keď uprednostnili objednávateľov, no s tým, že druhej strane zostane právo styku s dieťaťom.

To isté by bolo aj v krajinách, kde to nijako upravené nie je, lebo spomínaná dohoda je nevykonateľná.

Aj slovenský zákon o rodine hovorí, že matkou dieťaťa je žena, ktorá dieťa porodila, a zároveň že akékoľvek dohody, ktoré by boli v rozpore s touto zásadou, sú neplatné.

Zrejme na to zákonodarca myslel, ale neviem to posúdiť. Vyplýva z toho, že aj na Slovensku by bola takáto dohoda nevymožiteľná, ale rovnako môže dôjsť k situácii sporu medzi biologickým otcom a náhradnou matkou, ktorý by musel rozhodovať súd.

Ale v krajinách ako Kalifornia alebo Ukrajina, kde je to na komerčnej báze, náhradná matka nemá právo dieťa si nechať, tam je táto dohoda vykonateľná.

Prebieha na medzinárodnej úrovni medzi právnikmi debata o možných budúcich rizikách vývoja surogácie, že trebárs už to nebudú len objednané deti, ale objednané deti s nejakou konkrétnou genetickou výbavou?

V praxi sa to už aj deje. Mnohé kliniky, napríklad v spomenutom Gruzínsku alebo v Mexiku, ponúkajú škálu darkýň vajíčok, darcov spermií s rôznymi charakteristikami, objednávatelia si môžu vyberať. Či chcete vysokého blonďáka, Ázijca, také, onaké dieťa... Tieto designed babies akoby už boli realitou.

Pri náhradnom materstve sa to samostatne nespomína, skôr je to súčasťou celkovej diskusie o asistovanej reprodukcii a najmä komerčného náhradného materstva a vieme, že sa to deje.

Špeciálna spravodajkyňa OSN pre otázky obchodovania s deťmi v správe z roku 2019 poukázala na riziká komerčnej surogácie a dotkla sa v nej aj tohto problému.

Ja nemám pochybnosti, že je to realita.

Nie je to istým spôsobom rehabilitácia eugeniky? Po druhej svetovej vojne, nacistických zverstvách, pokusoch na ľuďoch, tvorbe čistej rasy sa väčšina sveta zhodla, že eugenika je hranica, ktorá sa nemá prekračovať. Hoci dnes sa to balí do výberu vzhľadu či boja proti dedičným chorobám.

Medicínska etika nie je úplne môj odbor. Neviem, či existuje nejaký formálny dokument, ktorý by eugeniku ako takú odsúdil alebo zakazoval.

U nás v Británii je táto diskusia dosť živá, no výber charakteristík pri embryách nie je dovolený. To, čo sa robí, je skríning embryí, aby sa odhalili nejaké ochorenia.

Veľmi limitovaná je tu aj prax, keď sa implantuje embryo, ktoré by po narodení mohlo nejakým spôsobom pomôcť svojmu súrodencovi, trebárs v prípade leukémie, aby malo kompatibilnú kostnú dreň vhodnú na transplantáciu.

V iných prípadoch sa výber alebo skríning nepovoľuje.