Ukrajinci pod tlakom Po páde Avdijivky sa rozhodne, či Rusi dokážu postupovať a poraziť Ukrajinu

Od dobytia Avdijivky ruská armáda postúpila asi osem kilometrov na Západ, čo je na pomery pozičnej vojny nemalý úspech.

Ukrajinu v súčasnosti trápia najmä dva problémy, nedostatok munície a nedostatok vojakov. Oba problémy spôsobila neschopnosť politických lídrov prijať nepopulárne rozhodnutia.

Zatiaľ čo nedostatok vojakov je zavinený otáľaním politických elít v Kyjeve, ktoré odkladajú politicky citlivú, ale vojensky skôr či neskôr nevyhnutnú mobilizáciu, nedostatok munície je dôsledkom otáľania európskych lídrov. Tí si príliš neskoro uvedomili, že vojna na Ukrajine sa neskončí za pár mesiacov, a preto s veľkým oneskorením začali investovať do navýšenia kapacít zbrojného priemyslu, najmä do výroby munície.

Európska únia prisľúbila Ukrajincom pred rokom milión delostreleckých granátov, v skutočnosti však dodala nanajvýš polovicu tohto počtu. Belgický exgenerál Marc Thys preto pre Politico uviedol, že európska zbrojná výroba je „v riti“.

Faktorom však je aj skutočnosť, že ani Američania často neposielali muníciu z vlastnej výroby – nehľadiac na obrovský americký zbrojný priemysel, USA pred vojnou vyrábali menej munície než Európa –, ale muníciu, ktorú nakúpili v Európe. Keďže Európska únia až donedávna nákup munície z tretích štátov odmietala, týmto spôsobom spojenci fakticky vzájomne kanibalizovali obmedzené európske sklady.

Ukrajina podľa súčasných odhadov potrebuje pre čisto defenzívne vedenie vojny 75- až 90-tisíc (podľa iných odhadov prinajmenšom 100-tisíc) delostreleckých granátov mesačne, ďalšia protiofenzíva by si vyžadovala asi 200-tisíc kusov mesačne.

Vojenský analytik Michael Kofman prednedávnom odhadoval, že Rusko má v súčasnosti na poli munície až päťnásobnú prevahu.

Vážnym problémom je aj nedostatok rakiet pre systémy protilietadlovej obrany. Hoci sa nenaplnili odhady, podľa ktorých sa Ukrajine ešte v minulom lete mala minúť munícia do protivzdušnej obrany a delostrelecká munícia je nedostatkovým tovarom od začiatku vojny – niektoré správy spred roka sa čítali podobne ako tie terajšie.

Je však jasné, že ak sa nič nezmení, Rusko ešte stále môže Ukrajinu poraziť.

Vyrobí Západ dostatok munície?

Pre otázku, či Ukrajina ustojí najnovší ruský nápor, bude kľúčové dianie v najbližších mesiacoch. Dôležitá je najmä otázka, či sa podarí premostiť najbližších 9 mesiacov, kým sa zrealizuje plánované navýšenie výrobnej kapacity na Západe.

Z mnohých dôvodov sa totiž dá predpokladať, že muničná situácia Ukrajiny sa začiatkom budúceho roka môže výrazne zlepšiť.

USA chcú na začiatku roku 2025 dosiahnuť výrobu 70- až 80-tisíc delostreleckých granátov mesačne a nemecký Rheinmetall chce v rovnakom roku vo svojich závodoch v Nemecku, Španielsku, Južnej Afrike, Austrálii a Maďarsku dosiahnuť ročnú výrobu 700-tisíc delostreleckých granátov.

Veľká časť tejto výroby, samozrejme, bude zásobovať iných zákazníkov ako Ukrajinu, ale niet pochýb, že aj Ukrajincom sa ujde kus koláča. V roku 2025 plánuje Rheinmetall so spustením výroby 50-tisíc granátov v závode Unterlüß, a tento počet má narásť na 100-tisíc v roku 2026 a 200-tisíc v roku 2028.

A ani slovenský priemysel nezostáva nečinný. Exminister obrany Jaroslav Naď v minulosti hovoril o navýšení výroby delostreleckej munície na päťnásobok predvojnovej výroby. Slovenský ZVS-holding ešte v roku 2022 zvýšil výrobu z 25-tisíc kusov ročne na 50-tisíc a hovoril o možnosti ďalšieho zvýšenia na 100- až 150-tisíc kusov ročne.

Dohromady by tak Európa a USA v roku 2025 mohli dosiahnuť výrobnú kapacitu 2,6 milióna delostreleckých granátov kalibru 155 mm.

Prelomom je i nedávne rozhodnutie európskych lídrov nakupovať muníciu aj mimo Únie, vďaka čomu sa Čechom podarilo zaistiť viac než 800-tisíc granátov pre delostrelectvo a mínomety, pravdepodobne zo štátov ako Turecko, Pakistan či Južná Afrika. Táto munícia na front pravdepodobne dorazí v najbližších týždňoch a môže tak výrazne pomôcť Ukrajincom, aby stabilizovali situáciu.

Aj toto kolektívne úsilie sa však len s námahou vyrovná Rusku, ktoré oveľa rýchlejšie navýšilo výrobu na (podľa niektorých odhadov už dnes) 250-tisíc delostreleckých granátov mesačne. Okrem toho získava muníciu aj zo Severnej Kórey a Iránu.

Pri týchto počtoch je však pravdepodobné, že zahŕňajú aj výrobu munície do mínometov kalibru 122 mm. Odhady z februára totiž hlásili, že Rusko dosiahne kapacitu 1,3 milióna delostreleckých granátov 152 mm až koncom tohto roka.

Prímerie

Vzhľadom na malú pravdepodobnosť, že Ukrajina ešte uspeje v nejakej budúcej protiofenzíve, silnejú hlasy volajúce po prímerí.

Tieto požiadavky sú pochopiteľné. Majú však jeden háčik: ignorujú realitu, že pre úspech takýchto rokovaní je oveľa viac rozhodujúci trend vojny než otázka, kde presne sa práve nachádza front.

A trend sa v posledných mesiacoch posunul výrazne v prospech Ruska.

V realite to znamená, že výsledok rokovaní bude pre Ukrajinu v dnešnom okamihu nevýhodnejší než pred rokom, a je pravdepodobné, že aj nevýhodnejší než budúci rok. Už len za uzavretie prímeria by Rusi mohli od Ukrajiny požadovať ďalšie ústupky – odovzdanie Donbasu či Záporožia.

Kto sa dnes pozrie na frontové línie na konci prvej svetovej vojny, môže byť prekvapený, prečo bolo práve Nemecko porazeným, keď nemecká armáda stála na západe uprostred Belgicka, na východe dokonca v Pobaltí a na Ukrajine.

V realite však bola nemecká pozícia na západnom fronte neúnosná, nemecká armáda nedokázala nahradiť svoje straty z neúspešnej jarnej ofenzívy 1918 a počas stodennej ofenzívy Dohody musela vypratať Lille aj Bruggy vrátane strategicky dôležitých prístavov na belgickom pobreží. Na mape mohli nemecké obranné línie vyzerať solídne – pri Sedane im pomáhala rieka Mása (Meuse), pri Gente Šelda, ale v skutočnosti bola nemecká armáda v rozklade a Nemcom hrozil nepriateľský prielom cez Belgicko, ktorý by odrezal ich severné krídlo.

Nemecký major Paulus preto v januári 1919 uvažoval: „Obranná línia Antverpy – Metz – Mühlhausen neponúkala žiadne výnimočné výhody. Práve naopak. Pri dlhých úsekoch pravé krídlo pre blízkosť Holandska v zázemí nemalo ústupovú cestu, ktorá priamo viedla k frontu. Nútené stiahnutie z tejto časti frontu by viedlo ku katastrofe.“

Pri povrchnom pohľade na mapu sa požiadavky Dohody pri podpise prímeria v Compiègne (odovzdanie všetkého letectva, veľkej časti zbrojnej techniky, ústup nemeckej armády za Rýn) mohli javiť ako prehnane príkre, dokonca absurdné. V skutočnosti však bolo nemeckému veleniu jasné, že pri pokračovaní vojny jeho situácia bude čoskoro podobne zúfalá, ako keď prímerie podpíše.

„Len“ štyri oblasti?

Ukrajinci si uvedomujú, že opcia zamraziť konflikt na súčasných líniách frontu (zatiaľ) nie je, a ani nebola, na stole. Napokon, odstúpenie 20 percent ukrajinského územia výmenou za mier údajne sondovali západní diplomati v Moskve a Kyjeve ešte pred rokom a obe strany takúto možnosť odmietli. Ukrajinci z dôvodu, že odmietajú Rusom znovu prepustiť časť svojho teritória, a Rusi zas „predpokladajú, že vojnu aj tak z dlhodobého hľadiska vyhrajú“.  

Rusko svojou anexiou Doneckej, Luhanskej, Chersonskej a Záporožskej oblasti, ktorú Putin oznámil po pseudoreferendách v septembri 2022, pre seba stanovilo minimálne ciele, od ktorých nemôže len tak ustúpiť. Podľa ruskej ústavy je napríklad aj Záporožie, ktoré Rusi počas tejto vojny nikdy nedobyli, novopripojenou súčasťou Ruska, pričom ústava Ruska akékoľvek odovzdanie územia vylučuje.

Zároveň platí, že hranica štyroch oblastí na ukrajinskom juhovýchode je prostá administratívna čiara, ktorá nezodpovedá žiadnej historickej, etnickej, jazykovej alebo geografickej hranici.

Kremeľ preto o rokovania v súčasnej fáze vojny nejaví záujem, a nemožno sa tomu čudovať. Putinov hlavný cieľ zo začiatku vojny – vazalizácia Kyjeva – je pre Ukrajincov bez totálnej porážky neprijateľný, rovnako ako odovzdanie ďalších osídlených území. Ak sa trend vojny nezmení, ruská pozícia bude z čisto teritoriálneho hľadiska o pol roka lepšia, než je dnes.

Rusko má v súčasnosti viac munície i vojakov, navyše na životy svojich občanov nemusí brať rovnaký ohľad, aký je bežný pre demokratické štáty.

Na druhej strane má Ukrajina v súčasnej situácii aspoň jednu dôležitú výhodu – obrana je inherentne silnejšia než útok a aj s menším nasadením živej sily a munície dokáže opotrebúvať početnejšie útočiace ruské vojská. A to tak dlho, až kým opotrebovaná ruská armáda nebude v horizonte najbližších mesiacov schopná ďalej postupovať a rokovania o mieri sa stanú schodnou alternatívou.

Predpokladom tohto scenára však je, aby sa aj Ukrajina poučila z chýb a urýchlila budovanie obranných opevnení podľa vzoru Surovikinovej línie, ktoré umožnili Rusom odraziť ukrajinskú letnú ofenzívu. A rovnako musí Západ dodať Ukrajine prinajmenšom to minimum, aby dokázala úspešne pokračovať v obrane.

Ak sa to nestane a Ukrajinci skolabujú, ruská armáda nebude mať žiaden dôvod zastaviť na nejakej administratívnej čiare medzi Doneckou a Dnepropetrovskou oblasťou, ale potiahne ďalej na západ.