Príbehy z charkovského vidieka Vnuci na fronte, rakety na dvore a nikde žiadni nacisti

„Sú to zvery,“ vraví Ľudmyla, zatiaľ čo sa snaží otvoriť tyrkysovú bránku. Aspoň z diaľky sa zdá, že rozstrieľaná nie je. Pár projektilov ju trafilo, ale obišla lepšie, ako ktorékoľvek iné dvere na domoch v dedine Ruski Tyšky, čo je asi na polceste od ukrajinského Charkova po ruskú hranicu.

Rusi však hranice vo februári 2022 začali ignorovať a vtrhli na ukrajinské územie. Podobne na nás spoza bránky vybehli aj dva štekajúce psy. Našťastie nehryzú tak ako ruská armáda.

Ľudmyla nás s yorkshirským teriérom pod bundou sprevádza a vodí k domom, v ktorých ešte niekto žije. Niektoré stavby by už totiž nikto obývať nedokázal, mnohé ostali vyhoreté alebo ich zasiahla raketa takým spôsobom, že im chýba celá stena. Ak ľudia v nich nezomreli, ušli na západ Ukrajiny alebo do Európy. Málokto zostal.

Spoza bránky sa zrazu spolu s Ľudmylou snehom brodí 86-ročná Alexandra, ktorú miestni prezývajú babka Šurka. Má úsmev na tvári, no stratí ho v momente, ako si spomenie na svojho vnuka, ktorý bojuje za ukrajinskú armádu. „Netuším, kde slúži,“ hovorí zrazu plačlivo, keď sa pýtame, s kým žije.

Rovnako premýšľa aj nad ďalšími vnukmi. Vraví, že niektorých ešte ani nevidela. Ich otec totiž žije niekde v Pobaltí. V Litve alebo Lotyšsku, nedozvedáme sa presne, tieto krajiny sa jej totiž pletú.

Babka Šurka netuší, kde jej vnuk slúži. Bojuje za ukrajinskú armádu. Foto – Postoj/Juraj Brezáni

Ľudmyla s Vladimirom vedia, ktoré domy sú ešte obývané. Foto – Postoj/Juraj Brezáni

Zničený ruský tank v dedine Malaja Rohaň. Foto – Postoj/Juraj Brezáni

Babka Šurka hovorí, že celý život pracovala v Sovietskom zväze. „Ľudia predtým žili v mieri a mali robotu,“ narieka.

Pamätá si aj prechod frontu cez jej dedinu počas druhej svetovej vojny. Ako malú ju nemecký vojak držal na rukách, zatiaľ čo jeho kolegovia z brigády len prešli dedinou. Hneď nato zhodnotí, že vtedy sa nedialo nič. Teraz prežívala peklo.

Územie na východ od Charkova kontrolovali Rusi od 26. februára. Miestni obyvatelia boli svedkami ničivého bombardovania v auguste, keď už časť oblasti ovládli Ukrajinci. Rusi vtedy pálili rakety jednu za druhou.

Propagande nenaletí

Počas intenzívneho ostreľovania zobrali dobrovoľníci babku Alexandru do bezpečia. Ani len tri týždne nevydržala a vrátila sa. Domov je predsa domov.

Pred rokom, keď začala ruská invázia, Vladimir Putin ľuďom podsúval naratív, že z Ukrajiny treba vyhnať nacistov. Babka Šurka len mykne plecami a pýta sa, kde by ich teda našla. „Nie sú tu u nás,“ vzápätí odvetí. Rusky hovoriaca seniorka z ukrajinsko-ruského pohraničia tejto propagande zjavne neverí.

Presne oproti babke Šurke stojí skelet tehlovej budovy. Dom bol ešte pred vojnou obývaný. Doletela sem však raketa a zabila celú rodinu, prezrádza Ľudmyla. Babka do toho ukazuje, kam všade dopadali rakety. „Tu letela, tu letela a tu tiež,“ otáča sa v smere hodinových ručičiek a ukazuje miesta na svojej ulici. „Sú to proste zvery. Čo spravili z našej krásavice, z našej dediny...“ opakuje sa Ľudmyla.

V dome vedľa babky Šurky umrelo aj sedemročné dievčatko.

Bola spolužiačkou malej Inhy, ktorá sa hrá len o ulicu ďalej na zasneženom dvore pred domom svojich starých rodičov. Okná im vybila raketa, ktorá doletela len kúsok od vchodu do domu. Našťastie nevybuchla, riziko však stále existuje. Inha sa každý deň obšmieta okolo tohto „suveníru“ z Ruska.

Anatolij so svojou osemročnou vnučkou Inhou a zapichnutou raketou priamo vo dvore. Foto – Postoj/Juraj Brezáni

Zbombardované domy v dedine Ruski Tyšky. Foto – Postoj/Juraj Brezáni

Mama jej umrela na rakovinu, otec pracuje v Poľsku a zarobené peniaze posiela domov, aby sa Inha mohla ďalej rozvíjať aj napriek genetickej poruche, pre ktorú je na osemročné dieťa príliš nízka.

Pred vojnou chodila do Charkova na tanečnú, teraz ju nemá kto voziť. A starí rodičia si to ani nemôžu dovoliť. Šťastie, že jej starký Anatolij počas vojny nezomrel. Inha ho pol roka nevidela.

„Oni ho skoro z tohto sveta dostali,“ narieka jeho manželka Nina. Anatolij sa len hanblivo pozrie na zem. O svojom príbehu akoby ani nechcel hovoriť, tak ho vyrozpráva jeho žena.

Anatolij pracoval v neďalekej energostanici, ktorá fungovala ako rozvodňa plynu. V práci bol aj napriek ostreľovaniu. Útok zakázanou kazetovou muníciou sa mu stal takmer osudným. Jedna z bômb dopadla dva-tri metre od neho. Šrapnely mu poranili končatiny, ale aj vnútorné orgány.

„Srdce, žalúdok, črevá, ruka prestrelená, noha,“ vymenúva Nina jeho poranenia. S ťažkosťami sa niekoľko stoviek metrov doplazil domov. Vyhraté však ešte nemal, potreboval ísť do nemocnice. Keďže Rusi držali územie, cez front by sa do Charkova nedostal.

„Chlapci z dediny ho posadili do moskviča a prepravili do Belgorodu do nemocnice,“ opisuje jeho žena. „Padali bomby a oni utekali.“ Neskôr mu pomohli dobrovoľníci dostať sa na západ do Poľska, kde sa ho lekári pýtali, ako je možné, že ešte žije. Zranený bol 25. marca, domov sa vrátil v septembri.

O susedoch netušíme, zomreli alebo ušli

Aké sú možnosti, keď vás vo vojne intenzívne ostreľujú? „Ľahnúť si a modliť sa, nech raketa preletí za teba a nie priamo na teba,“ hovorí Nina.

Keď sa pýtame na susedov, o väčšine netušia. Nevedia, koľko ľudí zomrelo alebo len ušlo pred vojnou. Vravia, že počas okupácie nemohli prejsť na druhú ulicu, vojaci by ich cez najbližšie stanovište nepustili. Miestni pokladajú za víťazný 11. september, keď ukrajinská armáda zatlačila Rusov až k hranici a získala späť takmer celú Charkovskú oblasť.

Jedna časť dediny je totálne zdemolovaná. Nikto tam už nebýva. Trosky z domov či humien dopĺňajú popadané konáre stromov. Zrejme ich nepolámal nával snehu, ale ruské ostreľovanie.

S humanitárnou pomocou prichádzame aj k staršiemu manželskému páru. Familiárne ich volajú Kola a Hola. Kuchtia si niečo na sporáku, razom však vybehnú von. Vážia si každý jeden osobný kontakt, od vojny k nim málokto zavítal. Staršia žena sa rozplače. Muž ju uzemňuje, vraví, že stále majú nádej, že vyhrajú.

Manželia Kola a Hola, ako ich prezývajú, vo svojom príbytku. Foto – Postoj/Juraj Brezáni

Zasnežená cesta smerujúca z Charkova na ruskú hranicu. Foto – Postoj/Juraj Brezáni

Obyvateľka zničenej dediny Malaja Rohaň, východne od Charkova. Foto – Postoj/Juraj Brezáni

Prezradili tiež, že deti žijúce po Európe im hovorili, nech pred vojnou ujdú. Oni však zostali. Neverili totiž, že Rusi naozaj udrú. Prezident Volodymyr Zelenskyj sa do poslednej chvíle snažil držať morálku ľudí a nepripúšťal reálne riziko vojny. „Už bude len lepšie,“ hovorí starší muž.

Najtvrdšie boje sú síce momentálne v Donbase, ale ukrajinská armáda naďalej vyčkáva aj severovýchodne od Charkova. V kríkoch sa skrývajú bielymi strapcami zamaskované tanky, vojaci na blokpostoch starostlivo získavajú informácie o dôvode cesty smerom k ruskej hranici.

Aj napriek tomu, že ruská ofenzíva sa už začala minimálne na šiestich miestach v Donbase, Ukrajinci čakajú aj útok na Charkov.

Reportáž z Ukrajiny Domov je domov, aj keď naň padajú bomby. Z Charkova už neodídem

Kristína Votrubová

Rusi v prvých mesiacoch invázie Charkov vytrvalo bombardovali a do niektorých jeho častí sa obyvatelia stále boja chodiť. Pri ďalšom útoku by boli prvé na rane.

Z hlavného ťahu neradno odbočiť. A keď je to už nevyhnutné, tak len v sprievode miestnych dobrovoľníkov. Tí najlepšie vedia, kde na mínu nenabehneme a kde je cesta bezpečná.

Na mínu upozorňujú aj výstražné tabule popri cestách. Snažíme sa preto nevychýliť zo zasneženej jazdnej dráhy. Zísť z cesty by nám mohlo byť osudné, a to nie sme ani blízko frontovej línie. Rusi viaceré oblasti východne od Charkova zamínovali, keď sa z území sťahovali.

Hľadali huby, nazbierali míny

Bežne sa na odmínovaní podieľa priamo ukrajinská armáda, ktorá ľuďom posiela aj esemesky, aby s nájdenou muníciou nemanipulovali. Míny však odstraňujú aj miestni.

Jevgenij so Sergejom bývajú vo vedľajšej dedine, bližšie ku Charkovu. Cez leto boli v obľúbenom lesíku na hubách. Vedeli, že oblasť je zamínovaná, napriek tomu zariskovali. Po chvíli našli toľko ničivej munície, že sa rozhodli nastražené míny odstrániť svojpomocne.

Míny naukladali vedľa seba do boxu, vykopali v lese jamu a priložili tam aj baterku zo starého tlačidlového mobilu. Tú pomocou kábla a napätia v ňom aktivovali a vybuchla spoločne s mínami. Les si tak vyčistili.

Aktuálne pomáhajú koordinovať humanitárnu pomoc v obci Čerkaski Tyšky. Doviezli sme im niekoľko balíkov, v ktorých núdzni ľudia nájdu cukor, múku, olej, cestoviny, ale aj toaletný papier, kávu či nejakú sladkosť.

Sergej hneď obvolá miestnych, aby si prišli po potraviny. Neprejde ani päť minút a spoza okna vidíme prichádzať staršiu babku v sprievode chlapca, pravdepodobne jej vnuka. A za nimi ďalších ľudí brodiacich sa snehom.

Medzitým Sergej vysvetľuje, že priame bombardovanie zasiahlo aj jeho dom. Na smartfóne ukazuje fotky horiacej stavby.

Vraví, že to je jeho dom. Smeje sa pritom, no cez slzy.

Sergej ukazuje svoj horiaci dom. Foto – Postoj/Juraj Brezáni

Oxana so svojím otcom držiacim pozostatok rakety. Foto – Postoj/Juraj Brezáni

Obstreľovať začali práve vo chvíli, keď si varil polievku. Po chvíli bol jeho dom v plameňoch. Vznietiť sa musel od výbuchu rakety priamo pred domom.

Sergej je však odhodlaný dom opraviť. Okná zadebnil, pridal aj polystyrén. Spolu s manželkou sa starali o rôzne druhy zvierat. Ona odišla spolu s nimi do Charkova.

Ukazuje aj video, ktoré natočil, keď sa boli cez leto s priateľmi kúpať v neďalekej vodnej nádrži. Rusi pravdepodobne pomocou dronu zaznamenali ich auto a raketu poslali priamo naň.

Smerom na juhozápad od metropoly Charkovskej oblasti mali situáciu oveľa jednoduchšiu. Vo vidieckom mestečku Vysokyj nebolo obstreľovanie také intenzívne. Kde-tu spadla ruská raketa, zničila aj na miestnu sýpku, dom dobrovoľníčky Oxany však našťastie nebol poškodený.

„Od vojny sa tu žije ťažko,“ začína s povzdychom hovoriť Oxana. Do reči jej však hneď skočí otec. „Ak by nám Európa nepomáhala, Rusi nás zabijú,“ povie rázne a odhodlane. Ukazuje pri tom pozostatok rakety a ďakuje všetkým, ktorí rozdávajú humanitárnu pomoc.

Oxana nerozmýšľala, že by pre vojnu opustila svoj domov. Vraví, že je Charkovčanka, a preto tu chce ostať.