Dominika Šimonffyová z katolíckej charity Mnohí na Ukrajine cítia úplnú beznádej, žijú v útulkoch, kde skoro nič nie je

Rozhovor s projektovou manažérkou Slovenskej katolíckej charity zo sekcie medzinárodnej spolupráce Dominikou Šimonffyovou o pomoci charite na Ukrajine.

SKCH v spolupráci so Slovak Aid podporuje na Ukrajine psychologickú pomoc, útulky pre vnútorných vysídlencov či zabezpečuje teplú stravu. Podľa Dominiky Šimonffyovej je dnes na Ukrajine mnoho ľudí v beznádeji, nevidia budúcnosť a nevedia, čo bude. Vojna poznačila aj mnohé deti.

Slovenská katolícka charita pomáha niekoľko rokov aj ľuďom na Ukrajine. Robíte to priamo alebo cez partnera?

Máme na Ukrajine partnerskú organizáciu Caritas Doneck, ktorá sa sídli v Dnipre, pre vojnu, ešte v roku 2014, sa musela presťahovať z Donecka. Máme s ňou dlhodobé projekty, ktoré sú spolufinancované alebo financované zo Slovak Aid.

S charitou Doneck sme spolupracovali ešte pred vypuknutím vojny v roku 2022 a zameriavali sme sa na pomoc vnútorným vysídlencom. Teraz je táto pomoc ešte väčšia a cielenejšia. Ľudia z charity sami zažili situáciu, keď sa boli nútení rýchlo presťahovať a fungovať na úplne novom mieste. Túto skúsenosť my na vlastnej koži nepoznáme. A práve preto oni najlepšie poznajú situáciu miestnych.

Caritas Doneck je teda katolícka charita?

Áno, je gréckokatolícka a je v sieti Caritas Internationalis. Máme s týmto partnerom aj menšie projekty. Výzvy nestačia na všetky potreby, ale sú konkrétne zamerané.

Vy na Ukrajine projekty vymýšľate alebo reagujete na potreby Caritas Doneck?

Projekty tvoríme spoločne. My sme žiadajúci partner a oni sú implementačný partner. Na väčšinu projektov, o ktorých budeme hovoriť, máme financie zo Slovak Aid. Ten nedáva peniaze priamo do zahraničia, ale prostredníctvom niektorej organizácie, ktorá to spravuje. My teda projekty tvoríme spolu s Ukrajincami a sme takí školitelia.

Projektová manažérka SKCH Dominika Šimonffyová. Foto: Postoj/Adam Rábara.

Oni vám však povedia, aké majú potreby?

Áno a my to musíme napasovať na výzvy. Napríklad posledná výzva na humanitárny projekt mala základné rámcovanie pre základné životné potreby, psychologickú a sociálnu pomoc.

A ako teda v Dnipre pomáhate ľuďom?

Nakupovali sme potreby do centier alebo útulkov, kde sú vnútorne vysídlené osoby. Niektoré útulky sú v dosť zlom stave. Zmapovali sme teda v útulkoch, ktoré sú v Dnepropetrovskej oblasti, jednotlivé potreby a vybralo sa ich šesť, kde sme pomohli nakúpiť rôzne materiálne veci.

Stav útulkov nie je dobrý, často tam chýba nábytok a postele, ľudia spia na zemi na matracoch.Zdieľať

Napríklad spotrebiče, nábytok, sociálne zariadenia alebo iné materiálne veci. Potom v útulkoch podporujeme psychologické intervencie a psychologickú pomoc. Ponúkame skupinové aj individuálne psychoterapie, a to dospelým aj deťom.

Koľkým ľuďom ste už takto pomohli?

Minulý rok sa cez naše projekty s Caritas Doneck pomohlo nejakým spôsobom takmer 11-tisíc ľuďom. Sú to ľudia, ktorí žijú v útulkoch, ktoré sme podporili, ľudia, ktorí prijali psychologickú pomoc alebo dostali potravinové, hygienické a liekové poukážky.

Už ste naznačili, že v centrách pre vnútorných vysídlencov toho niekedy naozaj chýba veľa. Je to také zlé?

Stav útulkov nie je dobrý, často tam chýba nábytok a postele, ľudia spia na zemi na matracoch.

Ľudia tam žijú dlhodobejšie alebo krátkodobo?

Aj, aj. Dlhodobejšie tam žijú ľudia, ktorí sú na okraji spoločnosti, teda dôchodcovia, zdravotne znevýhodnení alebo ľudia s inými problémami.

Mladší, zdraví a práceschopní ľudia sa snažia zamestnať alebo ísť ďalej. Sú však ľudia, ktorí prišli v dôsledku vojny o všetko, nedokážu pracovať a útulok pre vnútorných vysídlencov je pre nich jediná možnosť. Často spia len na matracoch viacerí v jednej väčšej miestnosti. Každý útulok je na tom ináč a prevádzkovatelia sa snažia, aby tie podmienky boli čo najlepšie, len to je ťažké.

Mnohí ľudia celé mesiace bývajú v takýchto provizórnych podmienkach. V jednej miestnosti spí niekedy aj tridsať ľudí. Foto: archív Caritas Donetsk.

Podľa čoho vyberáte zariadenia, ktorým pomôžete?

Sú tam skvelí terénni pracovníci a charita je tam dobre známa. Zamestnanci charity majú zmapované, kde aká organizácia pracuje a kde sa aký útulok nachádza. Organizácie o sebe vedia. Máme vďaka tomu zaručené, že najlepšie rozumejú, čo tí ľudia potrebujú. Je tam veľa potrieb a projektové výzvy nedokážu zďaleka pokryť všetko. Vieme tým ľuďom poskytnúť psychologickú pomoc či im dať poukazy na nákup, ale to nestačí.

Ako to je s pomocou po dvoch rokoch vojny?

Už aj naši partneri z doneckej charity zaznamenávajú výrazný pokles pomoci, a to nielen zo strany organizácií, ale aj štátov. Pomoc už nie je taká silná ako na začiatku.

Takže už cítiť únavu z vojny?

Áno, je to tak.

Slovenská katolícka charita pomáha na Ukrajine „len“ z projektov Slovak Aid alebo dáva tam aj iné financie?

Podporujeme ľudí cez projekty Slovenskej agentúry pre medzinárodnú rozvojovú spoluprácu (SAMRS) a ďalšie projekty financovala aj SKCH z iných zbierok. Takisto hľadáme aktívne donorov. Niekedy dofinancúvavame SAMRS projekty, ale aj robíme zbierky na viacero iných menších projektov, kde sú darcovia bežní ľudia. Musíme to naformulovať tak, aby bolo jasné, že tieto zbierky sú financie od ľudí z verejnosti.

Takže pomoc je slabšia?

Áno, ale uvedomujem si aj pozitívny aspekt, že stále je veľa Slovákov, ktorí si uvedomujú, ako zle sú na tom niektorí ľudia z Ukrajiny. Robili sme napríklad v zime zbierku na kúrenie a zabezpečenie teplých obedov pre viacerých partnerov na Ukrajine a vyzbierali sme raz toľko, ako sa predpokladalo. Vidíme, že solidarita je tu stále.

Vráťme sa k projektom s Caritas Doneck. Ako vyzerá psychologická pomoc a čo vnútorní vysídlenci riešia so psychológmi?

Prvá vec je, že psychológov nie je dosť a potreba je veľká. Tiež je tam stále negatívne vnímanie psychológov v zmysle nie som cvok, nepotrebujem pomoc. Teraz však je už o psychologickú pomoc obrovský záujem. Ľudia majú záujem o pravidelné terapie.

Zatiaľ je tá pomoc však skôr jednorazová, a to aj preto, že ľudia sa v centrách menia. Psychológovia majú s ľuďmi skupinové sedenie, kde sa ich pomocou rôznych hier a aktivít snažia naučiť rozprávať o pocitoch, aby hovorili o tom, čo sa deje v ich vnútri.

Potom to psychologička alebo psychológ komentujú a snažia sa im dať nejaké nástroje, techniky a rady, ako to zvládať.

Najčastejšie majú ľudia veľké traumy, čo sa potom spája s ďalšími fyzickými a psychickými prejavmi. Starší ľudia zasa pociťujú obrovské zúfalstvo, s čím sa spájajú úzkosti a depresie.

Jedno zo psychoterapeutických sedení v Dnipre. Foto: archív Caritas Donetsk.

Takže ľudia už prepadajú pocitom beznádeje?

Absolútne, akoby nevideli pred sebou už žiadnu budúcnosť, neveria, že bude lepšie. Mnohí stratili rodinu, priateľov, domov a nevedia, kde budú žiť, či budú pracovať, ako zabezpečia svoje deti.

Niektorí rodičia majú tzv. helikoptérový syndróm, to znamená, že sa o deti prehnane a úzkostlivo boja, nechcú ich nechať samy atď.

Potom, na druhej strane, majú problémy aj deti, ktoré nedokážu povedať, čo prežívajú, nevedia spracovať a pomenovať svoje emócie. Psychológovia sa boja, že sa to prejaví neskôr, a aj keď sa vojna skončí, tak ľudia budú na tom zle, a to aj po rokoch. Mnohé deti nemôžu chodiť do školy, rodičia sú v práci a dieťa je samo. To spôsobuje rečové chyby, zaostávanie vo vývine.

Psychológovia sú miestni ľudia?

Áno, sú to zamestnanci Caritas Doneck. Je tam psychologička pre dospelých a psychológ pre deti.

Ako to zvládajú zamestnanci a psychológovia charity, ktorí síce majú prácu, ale tiež prišli možno o domov, majú príbuzných vo vojne a podobne?

Oni samotní potrebujú psychologickú pomoc a charitnú službu. Napríklad pre našu psychologičku Svitlanu sme v spolupráci s biskupom Haľkom robili zbierku na bývanie, pretože nemala za čo platiť nájom.

Niektorí zamestnanci často prespávajú aj v kanceláriách. My a aj oni, všetci si uvedomujeme, že sa musia udržiavať aj po psychickej stránke. Pomáhajú im v tom tzv. externé supervízie, kde celý tím prejde školením, ako zvládať stres, pracovať s ľuďmi, ako predísť vyhoreniu.

Mávajú aj pravidelné stretnutia s inými organizáciami, kde si vymieňajú skúsenosti a informácie. Tiež majú k dispozícii duchovné rozhovory s otcom Vasiľom, ktorý je aj riaditeľom charity. Pomáhajú im aj tímové podporné stretnutia, kde sa môžu navzájom zdôverovať a rozprávať. Psychológovia ich učia zasa robiť relaxačné cvičenia. Podľa mňa to však úplne nestačí, ale kým je vojna, ťažko robiť viac.

Keď sa tak zamyslím, pre nás na Slovensku sú často dve eurá nič, tam za túto sumu nakúpime suroviny na obed pre jedného človeka.Zdieľať

Navyše, zamestnanci neraz pracujú v ťažkých podmienkach. Dokumentácie pre nás robia často pri sviečkach, nemajú vždy internet, takže nevedia nám poslať vždy dokumenty načas. My im pomáhame, ako sa dá, no vykazovanie použitých peňazí musí byť. Je mi ľúto, že popritom ako pomáhajú v teréne, musia ešte v úkrytoch dorábať papiere.

Spomínali ste aj poukazy na lieky, drogériu a potraviny. Ako to funguje?

Ľudia to dostávajú v útulkoch pre vnútorne vysídlené osoby jednorazovo. Dostanú dva poukazy na drogériu, dva na potraviny a dva na lieky. Poukaz má hodnotu okolo 12 eur. Miestna charita musí urobiť obstarávací proces, kde vyberie firmy alebo obchody, ktoré potom dodávajú pre nich tieto veci na základe zmluvy.

Charita vyberá polohou a cenou dostupné obchody, aby vnútorní vysídlenci mali možnosť si naozaj nakúpiť. V týchto predajniach si potom ľudia poukazy vymenia za konkrétny tovar. Poukážky dostalo skoro 1 800 ľudí.

S podporou SKCH dostávajú ľudia v Dnipre aj teplú stravu.

Ľuďom často neostanú peniaze na kvalitné jedlo. Mnohí sa stravujú veľmi biedne. V Dnipre fungovala charitná kuchyňa a teraz v decembri sme ju rozbehli znova. Každý pracovný deň vďaka tomu dostane 140 ľudí teplý obed.

Stačí to pokryť záujem ľudí o túto službu?

Záujem je o dosť väčší.

Charitná kuchyňa v Dnipre. Foto: archív Caritas Donetsk.

Podľa čoho sa vyberajú ľudia, ktorí obed dostanú?

Je to náročné a som rada, že ja toto robiť nemusím. Vyberajú to sociálni pracovníci a je to zamerané na starých ľudí, ľudí bez domova, nezamestnaných, zdravotne postihnutých.

Títo ľudia dostávajú teplý a zdravý obed, keďže inak nemajú dostatočnú stravu a vďaka charite dostanú polievku, hlavné jedlo a aj nejaký dezert alebo ovocie. Snažia sa, aby to bolo výživné a pestré jedlo.

Zo zbierky, ktorú urobila Slovenská katolícka charita, sa táto služba dá prevádzkovať zatiaľ štyri mesiace a riešime, kde na to zohnať ďalšie peniaze.

Toto podporujú len Slováci?

Nie, aj organizácie z ďalších krajín.

Koľko vyjde jeden obed?

Náklady na suroviny sú asi dva doláre plus treba rátať náklady na personál, energie či kuchyňu. Ale nie je to veľa. Keď sa tak zamyslím, pre nás na Slovensku sú často dve eurá nič, tam za túto sumu nakúpime suroviny na obed pre jedného človeka. Momentálne hľadáme donorov, ktorí by si túto službu zobrali akoby za svoju a sponzorovali to, aby sme sa nemuseli báť, či obedy budú aj o mesiac.

Dnes často počujeme argument, že Ukrajincom nebudeme pomáhať, lebo v krajine je korupcia a tá pomoc sa môže stratiť. Ako to máte ošetrené, aby peniaze skončili tam, kde majú?

Nejdem sa tváriť, že korupcia tam nie je. My však robíme všetko, čo je v našich silách, aby peniaze boli dobre použité. Pokiaľ ide o projekty cez Slovak Aid, sú to štátne peniaze, ktoré podliehajú auditu a ich využitie je veľmi prísne kontrolované. Podľa mňa nie je šanca, žeby sa tieto financie tam zneužili. Použitie peňazí sa vykazuje veľmi podrobne s množstvom dokladov.

Keď financie dáva charita, tiež sa všetko ošetruje zmluvami a použitie financií musí byť zdokladované a všetko sa vykazuje. Zároveň vychádzame z dlhoročných dobrých vzťahov a skúseností. Robíme maximum pre to, aby sa peniaze, ktoré posielame na Ukrajinu, nezneužili. A aj ľudia, ktorí nám ako charite dávajú peniaze, nám veria. Uvedomujeme si zodpovednosť, ktorú máme, a aj my sami podliehame auditom.