Reakcia na Vladimíra Palka Ukrajina nechce byť protektorátom Ruska a má na to právo

Pätnásteho marca si pripomíname Hitlerovo vyhlásenie Protektorátu Čechy a Morava. Podrobenie nášho suseda bez krviprelievania však stálo život 260-tisíc českých Židov a ďalších 100-tisíc českých občanov.

Život pre zvyšok preživších, demokraticky mysliacich ľudí bol však v podmienkach teroru za Heydricha a jeho predchodcov trpký. „Heydrich predniesol pri nástupe svoj pamätný tajný prejav, ktorý sa týkal plánov na likvidáciu českého národa...“

Práve Putinovo vyhlásenie zo začiatku decembra o tom, že Ukrajina nemá budúcnosť a vlastne ako národ ani neexistuje, ma prebudilo k pohotovosti. Nebude to skôr Rusko, ktoré sa usiluje o zničenie ukrajinskej národnosti a štátnosti? Dokonca RIA Novosti už publikovala aj plán, ako na to.

Vlastne svoju víziu toho, že Ukrajina patrí (Veľkému) Rusku, zverejnil Putin ešte pol roka pred inváziou. Jeho esej odhaľuje jeho imperialistické myslenie, nepatriace do demokratického sveta 21. storočia, v ktorom svet uznáva suverenitu štátov. Rusko si nárokuje svoje „sféry vplyvu“, na východe Slovenska by ľudia povedali, že „chce dirigovať druhých“.

Rusko samo ohrozuje svoju bezpečnosť práve tým, že sa pustilo do vojnového ťaženia proti suverénnej susednej krajine, ktorej časti násilne okupovalo.

Vladimír Palko vysvetľuje, že Putin sa cítil dotknutý tým, že bývalé socialistické republiky, z ktorých viaceré boli predtým okupované komunistickým Ruskom, sa po páde komunizmu otočili smerom na Západ po bezpečnostné záruky. 

Z ich strany je to len logické – ak to silnejší agresívny sused urobil viackrát, prečo by to neurobil v budúcnosti znova? Postkomunistické republiky videli, ako Rusko zasahuje v Čečensku, Gruzínsku atď. Ich politické vedenie aj verejná mienka sa postupne začali opierať o najmocnejšiu vojenskú veľmoc USA.

Podobne začali uvažovať ukrajinskí politickí lídri, keď sa pred rokom 2008 obrátili na NATO, či by aspoň teoreticky pripúšťalo členstvo Ukrajiny... Summit NATO povedal áno a pre ukrajinských politikov to bol jasný signál postupne formovať verejnú mienku v prospech takéhoto snaženia. V tom čase túto víziu malo len 20 % obyvateľstva, no to nie je prekážka, ako to vidí Palko, ale skôr dobrý základ.

Členstvo Ukrajiny neohrozuje ruskú bezpečnosť viac ako členstvo pobaltských republík. Dolet rakiet z Pobaltia na Moskvu je skoro identický ako z Ukrajiny – niekoľkosekundový rozdiel pri balistických raketách.

Rusko samo ohrozuje svoju bezpečnosť práve tým, že sa pustilo do vojnového ťaženia proti suverénnej susednej krajine, ktorej časti násilne okupovalo. Okupácia Kyjeva a severných oblastí sa ukázala totálnym fiaskom. Nečudo, že vytlačenie Rusov z hlavného mesta za pár týždňov dodalo Ukrajincom optimizmus, že sa im podarí oslobodiť aj východné oblasti.

Navyše po šoku z masakier v Buči a Iziume neboli ochotní vyhovieť ruským požiadavkám, aby sa východu vzdali. Napriek množstvu dôkazov a svedectiev Rusi tieto masakry popierali a Putin ešte vyznamenal pluk, ktorý v Buči pôsobil. Veď nech už redaktori Štandardu pochopia, že preto sa s Rusmi nedalo ďalej rokovať.

Rusi žiadali od Ukrajiny vyhlásiť neutralitu, hoci úsilie o členstvo v NATO má v ústave. Donekonečna opakovanou Putinovou podmienkou je aj odzbrojenie, čo by bol koniec suverenity. Rusko by pozbieralo sily a zakrátko by okupovalo celú Ukrajinu, ktorú si Putin otvorene nárokuje.

Ukrajinci po storočnej historickej skúsenosti Rusku nedôverujú. Rusko sa správa ako násilný chlap, ktorého opustí žena, ale on je stále presvedčený, že patrí jemu… No nepatrí!

Veď keď sa Ukrajinci bez boja vzdali Krymu, Rusku to nestačilo a zakrátko rozpútalo vojnu. Nečudo, že Ukrajinci po storočnej historickej skúsenosti Rusku nedôverujú, čo komentátori Štandardu akosi nechápu. Rusko sa správa ako násilný chlap, ktorého opustí žena, ale on je stále presvedčený, že patrí jemu… No nepatrí!

Hlavný vyjednávač z mierových rokovaní Davit Arakhamia rozbíja populárny ruský naratív, že Ukrajinci nechceli mier, hoci Rusi áno. No moment, Rusko je to, ktoré začalo vojnu, hoci mohlo namiesto toho rokovať celý čas. Vyhováralo sa, že ono nebolo stranou v mierových minských dohodách. Mohlo však iniciovať nové.

Putin využil americkú inváziu do Srbska na uznanie autonómie Kosova ako oblbovák na nezainteresovaný svet, že on chce zastaviť genocídu v Donbase a Luhansku, hoci tam už posledné štyri roky vládol relatívny pokoj. Aj zámienku na inváziu museli Rusi narýchlo zinscenovať.

Nejde mi však do hlavy, prečo ľudia, ktorí odsudzujú americké invázie – sama k nim patrím –, neodsudzujú túto ruskú inváziu, ktorá má podobné znaky.

S tým rozdielom, že USA nikdy žiadne krajiny neokupovali ako súčasť svojho územia, ale len dočasne, aby zaviedli demokratické pravidlá, zaistili poriadok a podobne. A hoci bolo podozrenie, že im na Blízkom východe ide o prístup k nerastným zdrojom, fakt je ten, že keď tam zaviedli transparentné tendre, nie raz zákazky a práva na ťažbu vyhrali napríklad Číňania.

Nemám pochýb o tom, že dôvodom ruskej okupácie pobrežia Čierneho mora a východných oblastí je prístup k objaveným ohromným zásobám bridlicového plynu, lítia, titánu a iných. Rusom sa nepáčilo, že niektoré prieskumy zabezpečovali americké firmy, lebo pre ruských oligarchov je ťažba to, čo je zdrojom ich bohatstva a moci.

Putin nekoná sám proti všetkým, jeho vojnové ťaženie je jasne podporované oligarchami s vidinou ďalšieho obohatenia. Vojna je investícia na získanie prístupu k ukrajinskému podzemnému bohatstvu. Životy ruských mužíkov, ktorých doteraz padlo 115-tisíc v boji za záujmy oligarchov, a Putinove mocenské ambície sú pre nich zanedbateľné.

Vzdanie sa by znamenalo pre Ukrajinu horšie podmienky, než malo Česko pod protektorátom, a to má preto vo veci Ukrajiny jasno.

Nemali sa aj Rusi pri Stalingrade vzdať, aby zabránili preliatiu vyše milióna životov svojich vojakov?

Počas druhej svetovej vojny kapitulovalo pred Hitlerom Francúzsko. No dnes nikto neoslavuje Petainov kolaborantský režim z Vichy, ale skôr hnutie odporu. Aj keď v roku 1940 vyzeralo všetko pesimisticky, s podporou západných spojencov sa neskôr Hitlera podarilo zastaviť. Nemali sa však aj Rusi pri Stalingrade vzdať, aby zabránili preliatiu vyše milióna životov svojich vojakov?

Zaráža ma, prečo nikto nevyzýva Rusov, aby zabránili prelievaniu ruskej krvi a násilnej mobilizácii. Apely na Ukrajinu, ktorá pri obrane, žiaľ, stratila 50-tisíc vojakov, neraz prednášajú práve vraj „národne cítiaci“ občania, odchovaní na Mor ho. „Hoj, mor ho! detvo môjho rodu, kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu: a čo i tam dušu dáš v tom boji divokom: mor ty len a voľ nebyť, ako byť otrokom.“

Nikto nechce zbytočne obetovať životy, niekedy však sú obety potrebné. A záchrana holého života nie je najvyššia hodnota – nemala by byť ani pre pravých národniarov, ani kresťanov.