Zima zhoršila vojnu Keď nemáme my, ani vy mať nebudete. Rusi zničili v dedine vodovod aj ambulanciu

V Charkove nás vítali sirény. Prichádzame v noci, stihli sme to pár minút pred nočným uzatvorením mesta. Po 23.00 by nás už cez blockpost nepustili.

Ulice sú takmer prázdne. Svetlá zhasnuté. Keď stíchnu sirény, nastane také zvláštne, napäté ticho. Ticho pred výbuchom. Niekedy ho aj počujeme. Raketa zasiahla hotel neďaleko nášho bytu. Zranených bolo viac ako desať ľudí. 

Kedysi v tomto byte bývali mníšky z Vietnamu. Na stole v chodbe zostal po nich plagát s vyznačenými miestami, kam sa pichajú akupunktúrne ihly. A v skrini ešte niekoľko sivých habitov, trochu malých, oblieklo by ich možno trinásťročné dievča. Odišli chvíľu potom, ako sa začala vojna.

Byt teraz slúži dobrovoľníkom. Okná sa nedajú otvoriť. Podľa slov vlastníka otca Vujtka museli okná priklincovať, lebo tlakové vlny blízkych výbuchov pokrivili rámy, takže okná nie je možné ani otvoriť, ani zavrieť.

„Vymeníme ich, ale neviem kedy. Asi až keď sa to všetko skončí.“

A kňaz ukázal rukou na nebo. Nuž, ktovie, ako dlho ešte v byte nebudeme môcť vetrať.

Obed a káva u vojenského kaplána

Náš prvý výjazd bol za otcom Andrejom Saňkom do Slovianska. Ako vždy nám ponúkol obed, ktorý sám uvaril. A kávu.

Dlho rozprával o všetkom, čo sa udialo od poslednej návštevy. Pomedzi nohy sa tmolila mačka Alica, ktorú sme naposledy doviezli s Františkom z frontu pri Seversku. Teraz chytá myši v kaplnke. Otec Andrej ju pohladí.

Tešili sa každému teplému svetru. Keď sa vrátili na frontovú líniu, nahrali a poslali video s poďakovaním za pomoc. Kým sme si ho však na druhý deň stihli pozrieť, niektorí z nich už neboli živí.Zdieľať

„No, bojuje sa teraz ťažko. Chlapci však stále držia Avdijivku. Ak tá padne, budeme musieť zo Slovianska odísť. Budeme na dostrel artilérie.“

Potom vstal. Zapol si horné gombíky na sutane a obliekol červenú bundu. Vyšiel na dvor, kde zastavilo vojenské auto.

Chlapci, vojaci z Bachmutu, si nakladali do auta deky, drevo na kúrenie, potraviny. Ako sa tešili každému teplému svetru. Keď sa vrátili na frontovú líniu, nahrali a poslali video s poďakovaním za pomoc. Kým sme si ho však na druhý deň stihli pozrieť, niektorí z nich už neboli živí.

Vojenská nemocnica

Vyrazili sme do vojenskej nemocnice, kde potrebovali našu pomoc.

Ošarpané steny na chodbách aj v izbách pacientov boli plné farebných detských obrázkov. Väčšinou zobrazovali vojakov, víťaznú Ukrajinu, červenú kalinu alebo holubice mieru. Posielajú ich z celej Ukrajiny, ale kreslia ich aj miestne deti.

V spoločenskej miestnosti visia obrázky Putina a Lavrova dobodané stovkami malých dierok. To si vojaci so šípkami trénujú počas rekonvalescencie presnú mušku.

Cestopis z Ukrajiny Budem bojovať, no nebudem zabíjať. Vycvičím si krokodíla, ktorý požerie Moskaľov

Zuzana Cascino

Vojnová krajina bolí a nepomáha tváriť sa, že tu ľudia žijú obyčajný život.

Torta za mŕtveho syna

Na hlavnej chodbe visí plagát s fotografiami mladého muža. Vitalij Petrovič. Zahynul 5. novembra minulého roka v bojoch pri dedinke Novoselivske. Mal 21 rokov. Jeho mama každý mesiac upečie tortu a prinesie ju do nemocnice vojakom. Keď už nemôže piecť pre svojho syna, nech sa potešia aspoň tí, čo prežili. Zatiaľ.

Prechádzam nemocnicou. Dve operačné sály. Chladnička s krvnými konzervami. Pooperačka bez prístrojov. Chodby plné postelí. Jedna sprcha pre pol oddelenia. Okná zaklincované a zatemnené. Nevetrá sa tu.

Vojaci krivkajú po schodoch, dolu pred dverami fajčia a potichu sa rozprávajú. V krabici pri nohách im spia tri malé šteniatka. Občas ich pohladkajú a potom vyfúknu dym z cigarety k hviezdnej oblohe.

Vo vojenskej nemocnici. Kocúra Vasiu tu majú ako talizman pre šťastie. / V nemocničnej izbe trénujú hod šípkami na unikátne terče. Foto: Postoj/Zuzana Cascino

Talizman zranených vojakov

Na chodbe pri vstupnej ambulancii pod vianočným stromčekom stráži duše mŕtvych vojakov kocúr Vasia. Pokojne spí, dnes v noci nikto nezomrie. Vojak Dmitrij ho pohladkal.

„Tento kocúr je náš talizman. Stačí ho pohladkať a splní sa ti želanie.“
„Aké? Aby sa ti už na fronte nič nestalo?“
„Nie. Aby som sa na front už nikdy nemusel vrátiť.“

Keď som chcela kocúra splnených želaní pohladkať, uhol sa. Zdá sa, že má dosť iných, naliehavejších prianí. Tak som sa radšej pohla za priateľmi na hostinu, ktorú nám nachystali milé kuchárky.

Kuchyňa bola veľmi stará, ale čistučká. Jedlo skromné, no sýte a ešte som na dne svojej šálky od kávy našla veľké srdce. A to uprostred vojny vo vojenskej nemocnici, kde smrť čmuchá nenásytne po chodbách, nie je len také hocijaké znamenie.

Doktorka Lilia Alexandrivna mi ukazuje jednotlivé oddelenia, operačky, predstavuje sestry. Zaviedla ma aj do pivnice, kde v čase, keď sa bojovalo veľmi blízko nemocnice, operovali. Vonku smeruje ku garážam, kde máme autá. Lilia mi ukazuje nízku budovu.

„To je márnica. Teraz však nefunguje, trafila ju strela počas bojov a časť strechy je zničená.“
„A kde ukladáte telá?“
„Márnicu máme pod infekčným oddelením. No a keď sa zaplní, ukladáme telá do tamtoho chladiarenského prívesu.“

Doktorka stíchla. Potom smutne pokračovala.

„Potrebovali by sme ešte jeden taký príves.“

Deti v škole v Barvinoku sa veľmi tešili z darčekov, ktoré sme priviezli. / Aj otec Andrej Saňko pomáha vykladať potraviny. Tento katolícky kňaz robí veľa dobrého pre tamojší región. Foto: Postoj/Zuzana Cascino

Besnota

Zima zhoršila vojnu. Nielenže po zamrznutých poliach môže zasa jazdiť vojenská technika, tanky, takže sa boje zintenzívnili. Ale chlad zahnal ľudí z ulíc, krčia sa v studených domoch, kúria často len v jednej miestnosti, kde sú všetci.

Peňazí je čoraz menej. Muži nemajú prácu. Kedysi mnohí z nich cestovali za robotou do zahraničia. Dnes to už nie je možné. 

A v Charkovskej oblasti je čoraz menej možností sa zamestnať, fabriky sú rozstrieľané, farmy zničené, na poliach sa nedá pracovať, lesy sú zamínované. To vyhovuje zvieratám. Na výbuchy si zvykli, a keďže ich neruší množstvo ľudí v lesoch a na poliach, množia sa a ich počet narastá.

V oblasti je aj veľmi veľa opustených psov a mačiek. Ich majitelia boli presídlení a zvieratá so sebou nemohli zobrať. Túlajú sa ulicami, hľadajú potravu aj v lesoch. Už sa vyskytli aj prípady hromadnej besnoty zvierat. Vojaci nemali inú možnosť ako ich postrieľať.

Aj myši sa tento rok premnožili. Sú všade. Ľudia sa sťažujú, že im myši zjedia aj mydlo, aj šampónu si upijú.

Detské kresby na stenách vojenskej nemocnice. Foto: Postoj/Zuzana Cascino

Čaj a fosforové bomby

Priviezli sme darčeky a potraviny do základnej školy v mestečku Barvinok. Barvinok je aj názov drobného fialového kvietka, po našom mu hovoríme zimozeleň. Barvinok je kvetom Ukrajiny, symbolom životaschopnosti a víťazstva nad zimou.

Rodičia veľmi nechceli priviezť svoje deti do školy na stretnutie s nami. Sú veľmi opatrní. Aj v Ševčenkove nás upozornili, že kvôli bezpečnosti deti s rodičmi prídu naozaj len na krátku chvíľku na stretnutie s nami.

Ľudia sa boja zhromažďovať. Zdržiavať sa dlhšie vo väčších skupinách na jednom mieste je nebezpečné.

V Barvinoku sedeli deti za stolom v krásnej knižnici. Stretli sa takto po dlhšom čase. Potichu sa rozprávali. Rodičia nesmelo postávali pri dverách. Nikto tam svoje dieťa nechcel len tak nechať.

Bolo cítiť obavy a istú nedôveru. Predsa len na Ukrajine zmizlo niekoľko tisíc detí, a tak som sa strachu rodičov nečudovala. Na chvíľu všetkým zlepšil náladu otec Andrej Saňko, ktorý s nami prišiel zo Slovianska. Deti skákali, tlieskali a pridali sa k nim aj rodičia a učitelia.

Nakoniec si deti zobrali svoje darčeky a sladkosti a odišli. Sedeli sme v riaditeľni s učiteľmi. Rozhovor sa točil stále okolo vojny. O tom, ako to bolo predtým a teraz. Deti nemôžu chodiť do školy, učia sa už druhý rok online. A chýbajú im kontakty. Ovláda ich strach. Aj učiteľom chýbajú triedy plné kriku, žiaci behajúci po chodbách, radostné zvuky fungujúcej školy.

Halina si len vzdychla.

„Kedy bude konečne mier? Už to trvá tak dlho. Už toľko našich chlapcov zomrelo. Keď nám hrozilo, že budeme v okupácii Rusov, dali sme fotky našich absolventov, ktorí slúžia v ukrajinskej armáde, dolu z násteniek. Báli sme sa, že sa Rusi pomstia ich rodinám. Niektorí z nich sú už mŕtvi.

Mnohí, keď prídu, rozprávajú o tých hrôzach, ktoré na fronte zažili. Nedávno na nich Rusi zhodili fosforovú bombu. Hovorili, že im to úplne roztopilo auto. Oni sa zachránili, ale nadýchali sa jedovatého dymu. Chudáci, nemali ani masky, museli dýchať len cez mokrú handru. V tomto mraze.“

Reportáž zo Záporožia Pri fronte kvitnú slnečnice

Zuzana Cascino

Zuzana Cascino vycestovala s humanitárnou pomocou do východných oblastí Ukrajiny do blízkosti frontu, kde zostali žiť väčšinou starší ľudia. Mali radosť aj z balíčkov, no viac z toho, že sa mohli s niekým chvíľu porozprávať.

Zamrznuté slzy

Dedina Komyšuvacha je úplne zničená. Rozbitý pravoslávny chrám, rozstrieľaná škola. Zbúrané domy. Opustené detské ihrisko zarastené burinou.

Zdá sa, že tu už nikto nežije. Ale predsa len sme dolu v údolí našli domček, kde sa dymilo z komína. Vyšla zhrbená babička v ručníku. Len čo nás zbadala, vyhŕkli jej slzy. Na okamih mi to pripomenulo tú časť z rozprávky, kde podobná babička hovorí: A kdeže sa tu berieš, keď sem ani vtáčik, letáčik nedoletí? Veru, možno tak raketa či mína. Ale my sme tu tiež ako symbol toho, že sa na týchto ľudí nezabudlo. My sme nezabudli.

Lida plače. Je taký mráz, že slzy jej zamŕzajú na tvári. Vnorili sa do vrások a tvoria čudesné, zamrznuté cestičky žiaľu na tvári starenky.Zdieľať

Starenka Lida Olexandrivna nám rozpráva o svojom synovi. Zabili ho na fronte. A jeho žena si bez neho nevedela predstaviť, ako bude žiť. Obesila sa. A druhý syn tiež zomrel vo vojne. Hovoria, že sa zabil, ale Lida neverí, že to tak bolo. Zostal jej už len jediný človek, vnuk. Občas za ňou príde. Ale bojí sa, že tiež zomrie na fronte a ona, najstaršia v rodine, zostane posledná živá.

Lida plače. Je taký mráz, že slzy jej zamŕzajú na tvári. Vnorili sa do vrások a tvoria čudesné, zamrznuté cestičky žiaľu na tvári starenky. Vojna mení nielen beh sveta, ale aj príbeh obyčajnej starenky, ktorá nechcela byť poslednou živou v rodine. Kto nakoniec oplače ju?

Bytovka, v ktorej zahynulo viac ako 50 ľudí po zásahu ruskou raketou. / Starenka Lida Olexandrivna stratila už takmer všetkých. Bojí sa, že nakoniec ju nebude mať kto oplakať. Foto: Postoj/Zuzana Cascino

Keď nie naše, tak ani vaše

Sneh vŕzga pod nohami. Cesta do dedinky Topoľske sa nedá prejsť autom. Kráčame teda pešo a hľadáme ľudí, ktorí tam ešte zostali. Všetky domy sú rozstrieľané. Niektoré majú strechy zakryté modrým igelitom.

Na múre jedného z nich je nápis v azbuke: Ruské mesto, nie život pre nás. Na bráne ďalšieho domu je nápis: Žijú tu ľudia! Je rozstrieľaný mnohými ranami.

Nakoniec sme objavili ľudí, ktorí tu ešte zostali. Zobrali si sánky a vykročili s nami po zasneženej ceste k autu. Išla som vedľa Svetlany. Syn jej bojuje pri Bachmute. Staršia žienka mi ukazovala jednotlivé domy a menovala ľudí, ktorí tam pred vojnou žili. Všetci sú preč. Ale dúfa, že sa vrátia.

„Pred vojnou sme tu mali všetko. Boli sme malá dedinka, ale bola tu voda, elektrina, plyn. Aj svojho doktora sme mali, tu mal ordináciu.“

Ukazuje na zničený dom na začiatku ulice.

„Ale keď prišli Rusi, čudovali sa, že to tu všetko máme. Nahnevalo ich to a všetko zničili. Vyhodili do vzduchu. Len tak, bez bojov, jednoducho to odpálili. Vraj keď my nemáme, ani vy mať nebudete.“

Na konci cesty už Katka a Anička vyložili balíčky s potravinami. Ľudia si krabice naložili na sánky a pomaly ich ťahali domov. Mladý muž zbadal krabicu s hračkami. Má doma desaťmesačné dieťa. Hneď si kľakol a začal vyberať hračky. Jeho kamarát sa zasmial:

„Zober radšej všetko. Veď aj ja sa k vám prídem hrať.“

Vtom na opačnej strane ulice zastavil žigulák s prívesom. Vystúpil starší muž s obrovským bruchom. Prišiel rovno k nášmu autu a pýtal si veci. Katka mu vysvetlila, že všetko už vyložili a každá rodina si má vziať jeden balíček.

„A to mi akože viac nedáte?“

Katka sa naňho skúmavo zahľadela a strčila mu do ruky tri lízanky. Zopár žien, ktoré nakladali balíčky na svojej sánky, nahnevane ukazovalo na muža prstom a niečo kričali. Nerozumela som presne čo.

Keď nahnevane odišiel, vysvetlila mi Katka, že minulý raz v tejto dedinke našli doma len jeho. Vyložili uňho balíčky s potravinami pre všetky rodiny v dedine a sľúbil im, že ich rozdá. Ale nechal si všetko len pre seba, nikomu nič nedal.

Lieky

Volala Ola zo Žytomyra. Skvelá žena, ktorá dokáže zohnať aj nemožné a pomáha na toľkých miestach, že to ani jeden človek nemôže stíhať. Ale Ola to zvláda.

Vraj treba zohnať lieky pre malé dievčatko Máriu. Narodila sa 9. januára a už ju museli operovať. Lieky, ktoré potrebuje malá Mária, boli pôvodne ruské, teraz ich na Ukrajine nie je možné zohnať.

Podarilo sa nájsť ešte ampulku v Poľsku a tiež v Nemecku. Ale vychádza to veľmi draho. No moji priatelia premonštráti otec Martin Štrbák a otec John Zagarella súhlasili, a tak sme lieky mohli kúpiť. Mária ich vďaka prepojeniu cez dobrých ľudí mohla v rýchlom čase dostať.

Rozstrieľaný dom v dedine Topoľske. / Ruské mesto nie je život pre nás. Nápis na zničenom dome v Topoľskom. Foto: Postoj/Zuzana Cascino

Ukrutný mráz, spálený sneh a tvaroh

Cesta do dedinky Piščane v podstate neexistuje. Išli sme cez polia a priekopy. Chvíľami som mala pocit, že z ďalšej brázdy to Slavikovo auto už nevylezie. Ale vyliezlo.

Na ceste pred vjazdom do dediny bolo už z diaľky vidieť veľkú čiernu škvrnu na snehu. Zásah ruskou paľbou pred asi hodinou. Pred domom, kde sme zastavili, boli také obrovské čierne škvrny dve. Z domu vyšiel muž a radostne sa zvítal s Františkom. Ukazoval na čierne škvrny.

„Keby ste prišli pred dvomi hodinami, tak ako sme sa dohadovali, rovno vás to trafí.“

No, občas je aj meškanie zázrakom. To už vyšla aj žena a všetkých nás objala. Andrej a Nataša. Žijú tu, priamo na dohľad Rusov.

„Tí sú tam, ako sa začína línia toho lesíka na tamtom kopci.“

Ukazuje Andrej, ale rýchlo ruky sťahuje. Vie, že všetko vidia. Vedie nás do domu. Ukladáme balíčky s potravinami do izby, kde sa kúri. Nataša mi ukazuje fotky syna. A svojho najmenšieho vnúčaťa. Narodilo sa na začiatku vojny. No oni ho videli len päť dní, odvtedy už nemali možnosť.

Nemôžu odtiaľto odísť. Andrej bude mať šesťdesiat rokov až na budúci rok a až potom môže vycestovať do Čiech za deťmi. Len dúfajú, že dovtedy to netrafí ich chalupu.

V zadnej miestnosti na zemi mali rozložené vedrá s mliekom a na stole veľké hrudy tvarohu. Nataša nám dala ochutnať a zabalila aj na cestu.

Ani ich susedia, Nadija a Petrovič, nechcú odísť z tohto miesta. Bývajú v podzemnej pivnici, nad vchodom majú malý prístrešok. Vždy, keď sa na ňom otvorili dvere, v mrazivom vzduchu sa objavila hustá para, akoby vyšli zo sauny.

Petrovič sa nechcel fotiť. Bol veľmi nervózny. Nadija plakala. Na všetkých, čo sa zhŕkli z blízkych domov, bolo badať nervozitu. Všetko občas prehlušil zvuk blízkeho výbuchu. Petrovič sklonil hlavu, nie preto, že by sa bál výbuchov, skôr preto, aby zakryl slzy.

„Nemôžeme odtiaľto odísť. Mám tu pochované svoje dieťa. Svoju dcérku. Nemôžem ju opustiť. Neodídem odtiaľto. Je to moja zem. Moje všetko.“

Aj mne slzy zamrzli na tvári. Je tu mínus 26 stupňov. Tvár mi spálil žiaľ a mráz.

Mlieko a tvaroh vyrába Nataša aj v čase, keď čakajú, či ich dom nezasiahne ruská strela. / V tejto zime bez elektriny a plynu sú ľudia vďační za každú teplú deku. Foto: Postoj/Zuzana Cascino

Chlebosoľní ľudia

Pravoslávny Nový rok sme oslávili v Charkove. Miesto ohňostroja zneli nad mestom sirény. Takmer nepretržite. Novoročné darčeky od bývalých bratov. Charkov je blízko ruských hraníc, takže kým systém zaznamená odpálenú raketu letiacu na mesto, tá stihne už zasiahnuť cieľ.

Viac ako polovica rakiet aj reálne mesto trafí. V čase poplachu je rušený systém lokácie a navigácie. Tak sa podľa mobilu pokojne môžete nachádzať v Južnej Afrike alebo niekde v Kanade. A, samozrejme, nemáte šancu nájsť ulicu, kam mierite, a tak prichádzajú na rad klasické mapy.

Vnímam, že život vo vojnovej časti Ukrajiny je čoraz ťažší. Chlad, strach a hlad. Obchody sú síce plné, ale ľudia nemajú za čo si nakúpiť. Z niektorých oblastí sa ľudia do obchodov ani nedostanú. Chýbajú lieky. Chýba radosť.

Pod mrazivou vládou zimy bledne aj nádej na skorý koniec vojny. Ľudia neveria nikomu. Takmer každá rodina už za niekým plače. Zabití. Nezvestní. Zranení. Skaličení. Odvlečení. A doma bieda, niet práce, niet peňazí.

Hovorí sa o ponuke z ruských správ posielaných na ukrajinské telefónne čísla, že za prezradenie vojenských lokácií alebo udanie vhodného miesta či osoby, ktorú môžu odstrániť, zaplatia Rusi minimálne 50 dolárov. A za hlavu dobrovoľníka je tiež vypísaná odmena. Za viacerých volunterov na jednom mieste ešte lákavejšia.

Keď si predstavím to prepojenie na českých, slovenských a iných zahraničných dobrovoľníkov, na mnohých darcov z rôznych častí sveta, zrazu je to veľké množstvo ľudí, ktorí spoločne robia veľké dielo. A jeho sila prevyšuje zlo, s ktorým treba bojovať.Zdieľať

Premýšľam, aká musí byť bieda tých, čo na túto ponuku naletia. Zrada sa tu totiž trestá a veľmi rýchlo vyjde najavo, kto informáciu poslal. No aj takí sú.

Lenže je ich menej ako tých odvážnych, ktorí nasadili všetky sily na to, aby pomohli tým najbiednejším.

Dmytro, Slavik, Ola, Tatiana, Svetlana. To je len pár ukrajinských dobrovoľníkov, ktorých poznám a viem, že každý deň robia veľký kus práce preto, aby vojna nemala ďalšie obete hladu a zimy. Keď si predstavím to prepojenie na českých, slovenských a iných zahraničných dobrovoľníkov, na mnohých darcov z rôznych častí sveta, zrazu je to veľké množstvo ľudí, ktorí spoločne robia veľké dielo. A jeho sila prevyšuje zlo, s ktorým treba bojovať.

František Glac, dobrovoľník z českej spoločnosti Cesty pomoci, plánuje postup s ukrajinskou dobrovoľníčkou Svetlanou. / Deti v Ševčenkove mali radosť z darčekov. Priviezli sme ich na pravoslávny Nový rok. Foto: Postoj/Zuzana Cascino

Jeden koniec na konci

Po návrate domov mi písala Ola zo Žytomyra. Krátka správa ma rozplakala.

„Malá Mária dnes zomrela.“

Úsilie toľkých ľudí pomôcť tomuto dievčatku bolo márne. Dieťatko zomrelo v kyjevskej nemocnici. Ale naozaj to bolo márne?

Nemôže byť márnym to, čo v danej chvíli robíme pre iných. A hoci to nie vždy má ten efekt, po ktorom túžime, aj tak to treba robiť. Lebo hoci vojnu ako dobrovoľníci nevyhráme, nie je to v našej moci, naše úsilie zanechá stopy dobra tam, kde už nádej strácala silu. A to márne nie je.

Titulná ilustračná fotografia: Žena odstraňuje sklo z rámu okna viacposchodovej obytnej budovy po raketovom útoku ruskej armády na ukrajinskú metropolu Kyjev v utorok 23. januára 2024. Zdroj: TASR/AP