Reportáž z Ukrajiny Nechceme pomstu, len pokoj a hrádzu proti tomu zlu, ktorá by zastavila drony

„Vo vojne treba žiť každý jeden deň, ktorý nám Boh dá,“ hovorí babuška Haľa z dediny Šyroke neďaleko frontovej línie pri Záporoží.

„Ako prvý zmizol počas ruskej okupácie nášho mestečka náš učiteľ histórie. Naložili ho do auta, odviezli a už sme ho nikdy nevideli.“ O ruskej okupácii mestečka Ševčenkove neďaleko Charkova sa miestnym obyvateľom ťažko rozpráva. Okupácia trvala niekoľko mesiacov, od februára 2022 do oslobodenia ukrajinskou armádou v septembri toho roku.

Keď už staviame tie rôzne hrádze, skúsme jednu pomôcť postaviť aj v Ševčenkove, mestečku, ktoré je v tesnej blízkosti frontovej línie.

Moji milovaní priatelia. Vždy mám veľkú radosť, keď ich môžem znovu objať. Tu, v blízkosti frontu, to nie je samozrejmosť.

Teťana Hončarova, vedúca humanitárneho centra v Ševčenkove, nás privítala tiež s radosťou. Sú tu vďační za pomoc, lebo akoby všetci tam hore, politici, úradníci, na nich zabudli.

„Toto miesto nie je pre nikoho dôležité, sme opustení. Až teraz poznávame, ako dokáže pomôcť iba človek človeku. A ďakujeme všetkým dobrým ľuďom, ktorí nám pomáhajú.“

Tatiana rozpráva o tom, ako je tu čoraz ťažšie žiť. Neďalekú dedinu Novomykolajivku nedávno Rusi zrovnali so zemou. Za dva dni a dve noci na dedinu vypustili 20 KAB-ov, teda navigovaných avia bômb. Najmenšia má pol tony, najväčšia tri tony. V Novomykolajivke už ulice neexistujú. Ľudia utekali v pyžamách. O pomoc prosili aj v humanitárnom centre. Prišli rodiny s deťmi, bez domova, zranení, bosí, hladní, vystrašení a dievčatá im tu pomohli. Obuli, obliekli, nakŕmili, ubytovali.

Foto: Postoj/Zuzana Cascino

Tatiana so slzami v očiach pokračuje:

„Komu kričať? Koho prosiť? Komu rozprávať o tom, aké je to tu strašné? Ani my sme si nemysleli, že tu raz budeme mať vojnu, a teraz je tu. Kto nám pomôže?“

Vonku sa rozozvučali sirény. Poplach. Letia rakety na túto oblasť. Deti, ktoré sa doteraz naháňali okolo nás, sa zrazu postavili chrbtom k stene. Chvíľu sa ani nepohli. No potom, keď videli, že dospelí sa neboja, aj ony sa rozbehli.

„Želáme si len jediné. Pokoj. Ticho. Keby ste nám vy z Európy pomohli postaviť tu nejaký obranný val, hrádzu proti tomu zlu, ktorá by zastavila drony, rakety, strieľanie, to by stačilo. Nech tu len stoja a strážia pokoj. Nič viac nechceme. Ani pomstu, ani reparácie, nič, len pokoj pre nás a naše deti.“

Tatiana nám darovala každej jeden pohár medu.

„Je to med našich už oslobodených včiel. Tento je sladký ako sloboda. Ten, ktorý vyrobili včely počas okupácie nášho kraja, nechutil tak sladko.“

Rozhovory so ženami

Pomôcť pri vykladaní potravín a zdravotníckeho materiálu prišli aj dve ženy. Staršia teta Nina sa snaží byť aj v týchto ťažkých časoch užitočná. O trochu mladšia Anna Serhijivna jej pomáha. Zaradia sa do reťaze z ľudských rúk, v ktorej si podávame veci z auta až do vnútra humanitárneho centra. Potom vo chvíľke pauzy sa môžeme porozprávať.

Pýtam sa ich na obdobie okupácie, ako sa im žilo v časoch, keď na začiatku invázie obsadili ich mesto Rusi. Tváre oboch žien sa zachmúria.

„Bolo to veľmi ťažké. V tej prvej chvíli, keď prišli Rusi k nám do domu, neodvážil sa nikto z nás ani len oči zdvihnúť, nebolo dobré sa na nich priamo pozerať, veľmi ich to rozčertilo. Kričali a boli násilní. Báli sme sa, že keby sme na nich len pozreli, všetkých by nás postrieľali. A tak sme len stáli, pozerali do zeme.“

„Večer o ôsmej vyhlásili zákaz vychádzania. Nesmeli sme ani svietiť, všetko sme pozakrývali dekami, každú škáročku, len aby ich svetlo k nám neprivolalo. Aj svetielko na mikrovlnke sme pre istotu zakryli. Mali sme strach, čo sa stane, keby prišli. Chodili v noci po ulici a sledovali, či nie sme vonku. Nesmeli sme ani vyjsť na vlastný dvor.“

Teta Nina si pošúchala líce, akoby chcela týmto pohybom zahnať spomienku na vtedajší strach.

„Mňa raz prichytili vonku. Bola som skontrolovať sliepky a zbadali ma. Hneď na druhý deň si zavolali na úrad môjho muža. Musel ako trest za mňa im slúžiť. Dávali mu všelijaké roboty. Dokonca aj v priekope musel trávu trhať. Po pár dňoch ich to prestalo baviť a pustili ho. Je to už starý muž, bol vyčerpaný.“

„Chodili sme do práce, starali sa o deti v domove. Ale na ulici nás často kontrolovali. Vypýtali si náš mobil a prezerali, čo tam je. Ak našli ukrajinskú vlajku alebo ukrajinské pesničky, hneď mobil zabavili a mohli potom povolať našich mužov, synov, zaťov. Vozili ich tu neďaleko do Balaklije a tam ich zavesili s rukami skrútenými vzadu. Aj nášho suseda tak nechali dva dni, potom ho pustili. Mali zoznamy ľudí, ktorých brali. A niekedy aj sused suseda udal. No veru, aj také bolo.“

„A vrátili sa všetci?“

„Nie. Ako prvý zmizol náš učiteľ Andrij Mychajlovyč, učil naše deti históriu. Naložili ho bez vysvetlenia do auta a odviezli ho preč. Dodnes nikto nevie, kde je, ani jeho rodina. Už sú to viac ako dva roky, čo je nezvestný.“

„A deti chodili počas okupácie do školy?“

„Museli. Ruskí okupanti sem priviezli svojich učiteľov, svoje učebnice, knihy a vyhlásili, že kto nedá dieťa do ruskej školy, tomu dieťa odoberú. Mali sme strach, že sa nám deti zo školy už nikdy nevrátia. Mnohí sa veľmi báli dať dieťa do školy, tak radšej odtiaľto utiekli.“

Foto: Postoj/Zuzana Cascino

Anna Serhijivna má v očiach slzy, keď spomína na časy nedávnej ruskej okupácie.

„Môj zať je požiarnik. Rusi vtrhli na ich stanicu. Visela tam ukrajinská vlajka. Prikázali náčelníkovi, aby vlajku strhol. Ten odmietol. Tak všetkých chlapcov postavili čelom k múru, ruky nad hlavu a varovne vystrelili. Až potom náčelník dal vlajku dolu.“

„Okupantom nestačilo, že zabrali našu zem a zabíjali našich ľudí, chceli nás zničiť. Chceli zlikvidovať všetko, čo bolo ukrajinské. Našu vlajku, našu reč, našu ukrajinskú dušu.“

Neskoro večer sme sa vrátili s Katkou naspäť do Charkova. Popri cestách sú ešte stále mnohé označenia zamínovaných oblastí. Polia, cesty, priekopy, všade sú desiatky, stovky mín, ktoré ešte nestihli nájsť a odstrániť. Nie je a nebude to jednoduché. Vojakov je čoraz menej a treba ich hlavne v prvej línii na fronte. Míny zatiaľ čakajú.

Vojakov sme stretávali všade. Tie najsmutnejšie stretnutia boli vtedy, keď nás obiehalo auto s jednoduchým nápisom На щиті – Na štíte. Tak ukrajinské ZSU, teda Ozbrojené sily Ukrajiny, označujú autá, ktoré prevážajú mŕtvych vojakov domov. Ako hrdinských bojovníkov, ktorých kedysi niesli na bojových štítoch k hrobu. Autá s týmto nápisom majú na cestách prednosť a v úcte im ostatné autá ustupujú z cesty.

Sirény v Charkove

Vrátili sme sa do Charkova neskoro večer. Ukladám sa spať a zrazu sirény. Rýchlo vyleziem zo sprchy. Nerada by som, aby ma vyťahovali zo sutín nahú.

Chvíľu pozorujem nebo. Zatiaľ žiadny bzukot dronu ani svišťanie KAB-u nado mnou.

Premýšľam, ako takto môžu žiť ľudia v Charkove už viac ako tri roky. Na toto sa nedá zvyknúť.

Na chvíľu ma prenikne taký zvláštny pocit déjà vu. Akoby som bola vo filme a pozerala sa na seba uprostred obrovského mesta plného ľudí, nad ktorým vyjú sirény. A kamera sleduje rakety a sníma výbuchy mimo mňa.

Lenže toto nie je film. Je to skutočný svet. Znovu sa uložím do postele. Pred očami sa mi premietajú rozbité mestá, zničené domy, unavené tváre ľudí. Táto vojna trvá už tak dlho.

Počúvam ešte chvíľu, či nezačujem bzukot dronov, ale je ticho. Inde také šťastie nemali.

Môžem dnes spať štyri hodiny. Potom musíme vyraziť do Záporožia. Zavriem oči s nádejou, že ich ráno zasa otvorím.

Reportáž zo ZáporožiaPri fronte kvitnú slnečnice

Zuzana Cascino

Záporožie

Skoro ráno vchádzame do mesta. K nebu stúpa hustý dym z nedávneho výbuchu po ruskom nočnom nálete. Po dlhom čase sa stretávam s priateľmi Larysou a Mychajlom z charity pri Chráme Boha Otca milosrdného. Už dlho sa snažím nájsť malého Andriušu, chlapca, ktorého som tu, neďaleko frontovej línie, stretla pred dvomi rokmi. Možno si pamätáte na moju reportáž o chlapcovi Andriušovi, ktorý si želal autíčko na diaľkové ovládanie, aby si ho mohol pustiť pred sebou na poli, keď pôjde po kukuricu a zemiaky.

„Autíčko mínu nájde a mňa zastaví.“

Hlavne aby mi nohy zostali.

Tak to znie v mojej básni Buď láska, kde tiež hovorím o Andriušovi.

Dlho som sa nemohla nič nové o ňom dozvedieť. Keďže býva v oblasti veľmi blízko ruskej línii a tu deti miznú často, myslela som, že je tiež nezvestný.

Cesta do oblasti, kde chlapec so súrodencami býval, vedie cez Orichiv, ktorý je prudko ostreľovaný. Ani iné trasy nie sú bezpečné, navigácia tam nefunguje, lebo signál je rušený kvôli dronom. Tak som sa podľa GPS ocitla v San Martín De Porres a Katka bola zasa v Juhoafrickej republike. No stále sme sedeli vedľa seba v aute a hľadali cestu k Andriušovi.

Cesty v tejto oblasti môžu byť zradné. Chvíľu idete lesom po ukrajinskej ceste a vzápätí to už môže byť ruská cesta. Línia sa v týchto lesoch mení veľmi rýchlo.

Foto: Postoj/Zuzana Cascino

Ale nakoniec sme ho našli, a tak som mohla konečne malému Andriušovi splniť jeho želanie a odovzdať mu autíčko.

Keďže deti sú v tejto oblasti veľmi opatrné, pochopiteľne nám nechceli otvoriť, lebo ich otec odišiel niečo vybaviť a prikázal im, aby nikomu neotvárali. Mamu už nemajú. Keď som ich cez zatvorené dvere presviedčala o tom, kto som, cítila som sa ako vlk v rozprávke o kozliatkach. Ale nakoniec ma spoznali, staršia sestra Taňa si z minulej návštevy pamätala môj kvet vo vlasoch, a tak nám nakoniec predsa len otvorila.

Andriuša sa zatváril prekvapene, no naozaj sa potešil. Moja radosť bola obrovská. Vidieť po dlhom čase všetky deti spolu a v poriadku je naozaj veľké šťastie. Každý dostal darčeky. Staršiemu Sašovi až oči zažiarili, keď dostal veľkú skladačku lietadla, ktorú daroval otec Martin Štrbák.

V blízkosti frontu sa im žije ťažko. No majú okolo seba svojich najbližších, otca, deda, babku, strýkov s rodinami. A hlavne tu sú doma. Neželajú si nič. Povedali, že majú všetko. Dokonca aj sedem malých psíkov. Spomenula som si, ako mi Andriuša rozprával o svojom psíkovi Žukovi, no toho už niet. Ale zasa majú sedem šteniatok. Ako sedem trpaslíkov.

Zdá sa, že žijú ako v rozprávke. No v tejto teraz víťazí zlo. Zatiaľ. Verím, že aj táto rozprávka bude mať šťastný koniec a bude zasa mier.

Strach

Veď ten dnešný príbeh sa šťastne skončil. Vlastne šťastne pokračuje. Rozviezli sme jedlo a hygienu po blízkych domoch, kde ešte zostali žiť ľudia. Niekde si ma ešte pamätali z minulej návštevy, asi je dobré, že stále nosím kvety vo vlasoch, som vďaka nim nezabudnuteľná.

No často sa ľudia pred nami schovali. Vošli sme na dvor, kde evidentne ešte pred chvíľou niekto kŕmil sliepky. Dvere, okná pootvárané, ale ľudí nikde. Schovali sa.

Len pred jedným z domov s modrými oknami stojí babička v žiarivo žltom ručníku. Tá sa nebojí. Baba Haľa pomaličky krivká, opierajúc sa o palicu, k nám. Po chvíli dobehne aj jej dcéra Ľuda a vysvetľuje nám: „Joj, no ľudia sa poschovávali. Aj tu suseda je doma, len pred chvíľou som ju videla kŕmiť sliepky na dvore. Ale bojí sa. Všetci sa bojíme. Ľudia tu miznú. Prídu, naložia vás a už vás nikto nenájde. Berú deti aj starých. Alebo vás ubijú.“

Pani Ľuda nás povodila po okolitých domoch, kde ešte žijú ľudia, našli sme aj zopár detí. Všetci sú vystrašení. Nežije sa tu ľahko, front je veľmi blízko. Zlo vám dýcha často priamo do tváre, klope na dvere. Človek musí byť veľmi opatrný.

Ľudia tu žijú ťažko. Vojna trvá dlho a veľa hlavne mladých ľudí už odišlo. No ako nám povedala babuška Haľa: „Aj vo vojne sa musí žiť každý ďalší deň, ktorý nám Boh dá.“

Foto: Postoj/Zuzana Cascino

Teraz už máme kontakty a budeme sa môcť o nejaký čas zasa vrátiť s potrebnou pomocou, lebo do tejto oblasti už humanitárky nejazdia. Už ani chlieb sem nevozia.

Bohu vďaka za to, že sa stretnutie s malým Andriušom podarilo. Je to taký malý zázrak. A špeciálne ďakujem Katke Pajerskej za bezpečnú jazdu, bez nej by som to nezvládla.

Je za nami veľa dobrej práce, šťastné chvíle, keď som zasa stretla malého Andriušu, veľa objatí a radosti. Vojna je zlá, no dobro a dobrí ľudia sa v jej temnote spájajú o to tuhšie a vrúcnejšie. Ďakujem aj otcovi Johnovi Zagarellovi z USA, ktorý neúnavne pomáha Ukrajine už od začiatku vojny.

Mám zvláštny pocit. Akoby od mojej reportáže o malom Andriušovi, ktorý si želal autíčko na diaľkové ovládanie, aby si ho pustil pred seba a našlo míny, uplynulo veľa času. Zdá sa mi to tak dávno. Vnímam, ako sa Andriušova tvár zmenila z dieťaťa na chlapca. Pozorujem, ako sa zmenila krajina okolo, mám pocit, akoby zhasínala. Roky vojny poznačili dedinky, lesy, všetko zosivelo a splynulo so zamračenou oblohou. Akoby sa stmievalo nielen nad Ukrajinou, ale aj nad naším spoločným časom v týchto dejinách.

Darovala som malému Andriušovi autíčko na diaľkové ovládanie, aby ním mohol hľadať míny pred sebou a zachránil si tak svoje nohy. Aj náš minister sľúbil Ukrajine stroje Boženy na odmínovanie. Možno je to naozaj len malé svetielko nádeje, ale veď niekedy aj nádej a viera, drobné ako horčičné semienko, dokážu urobiť zázraky.