František Mikloško Korčok nie je ultraliberál. Keby mal výroky ako Radičová, nepodporil by som ho

„Zákony sa vždy môžu zmeniť, no ak sa v opozícii nepripraví alternatíva, Fico tu bude vládnuť minimálne osem rokov. A alternatíva tu zatiaľ nie je,“ hovorí František Mikloško. Prečo podľa neho KDH musí spolupracovať s Progresívnym Slovenskom, no odmieta, že by preto sprogresívnelo? Čoho sa počas Ficovho vládnutia obáva najviac?

Mikloško tiež vysvetľuje podporu Ivana Korčoka už pred prvým kolom prezidentských volieb. Hovorí, prečo ho nepokladá za liberála a v čom vidí rozdiel medzi ním a Ivetou Radičovou, ktorú KDH podporilo v roku 2009 na úkor Mikloškovej kandidatúry. V čom pokladá Krajniakovu kritiku Korčoka za účelovú, keď on sám nepodporil Radičovú ani v druhom kole?

V závere vysvetľuje, prečo sa rozišiel so svojimi dlhoročnými politickými partnermi a priateľmi Jánom Čarnogurským a Vladimírom Palkom. „Ľudia, ktorí sa venujú len morálno-etickej stránke, strácajú potrebný kontext. Rusko nie je záchrancom kresťanstva.“

Na celé dianie opozičných protestov proti novele trestných kódexov i na vyhrotené rokovanie parlamentu ste sa pozerali z nadhľadu, keďže po operácii ste sa mesiace liečili doma. Aký máte dojem z výsledku?

Je to pocit uznania a obdivu voči opozícii. Vzhľadom na svoje možnosti nemala na výber, len ísť cestou obštrukcie. Nešlo však o samoúčelnú obštrukciu, ale o obštrukciu, ktorá naozaj slúžila na spomalenie procesu a upozornenie krajiny, že sa tu deje niečo nesprávne. A to sa podarilo, čo sa ukázalo aj na námestiach.

Obdiv i uznanie vyslovujem opozičným politikom najmä za to, že to vydržali, lebo to bolo veľmi namáhavé. Bol som 20 rokov v parlamente, ale tento typ obštrukcie som ešte nezažil.

Ako hodnotíte to, ako sa k opozičným obštrukciám postavila vládna koalícia?

Ak uznáme právo opozícii na podobnú obštrukciu, ktorá slúžila dobrej veci a mala svoj zmysel, svojím spôsobom musíme oznať aj právo koalície zakročiť proti opozičnej taktike, napríklad aj nočným rokovaním.

Iste, tieto metódy neboli príjemné, no taký je parlamentný zápas a tým je aj parlament zaujímavý. Tí, ktorí majú moc, si môžu odhlasovať, čo potrebujú, a opozícia na to môže reagovať deštrukciou.

Niektorí na základe spôsobu, akým koalícia narába s mocou, hovoria o nástupe autokracie či ficizmu s odkazom na dobu mečiarizmu. To obdobie ste sledovali zblízka, súhlasíte s podobným konštatovaním?

Porovnávanie Ficovho a Mečiarovho obdobia ešte nesedí. Mečiar mal väčšiu popularitu. Keď sme ho v apríli 1991 odvolávali, mal popularitu vyše 80 percent, čo sa zatiaľ nepodarilo nikomu. Aj vášeň ľudí brániť Mečiara bola väčšia, ako je to dnes pri Ficovi.

Ja som nemohol chodiť po ulici, pľuli na nás, slovne nás napádali. A teraz? Ficovi fanúšikovia sú skrytí.

Pri Ficovi nie je rovnaká spontánnosť ako pri Mečiarovi. Tá bola oveľa nebezpečnejšia, pretože Mečiarovi dávala guráž, na základe ktorej si ešte viac veril. Fico si vo svojom vládnutí nie je až taký istý, má len tesnú väčšinu, ale napriek tomu ma začiatok jeho vládnutia znepokojuje.

V čom konkrétne?

Najviac ma znepokojuje Ficova rýchlosť a vášeň po pomste. Len čo človek začne konať pod tlakom takéhoto druhu vášne, je to veľký problém. Jeden krok si žiada ďalší a ťažko sa potom z podobne radikálneho začiatku a rétoriky cúva do normálu.

No nebol to od Fica vopred jasný zámer?

Myslím si, že na začiatku chceli rýchlo prijať zákony, aby mohli pokojne vládnuť. Chceli zhodiť zo stola obavy svojich ľudí, ktorých úplatkárske kauzy stáli na súdoch. O to sa pokúšal aj Mečiar, keď dal amnestiu na únos prezidentovho syna so všetkým, čo s ním súviselo.

Toto je takisto smiešna amnestia, ktorá má byť predpokladom pokojného vládnutia. Fico ňou do vládnutia vstúpil tak razantne, že už v tom tempe bude musieť len ísť. Už vidíme, že chce pokračovať s ďalšou novelou Trestného zákona, v hľadáčiku má už aj verejnoprávnu televíziu.

Nevytvára si tak priestor, ako sa ľahšie dostať k vládnutiu aj po ďalších voľbách?

Často sa používa paralela, že Fico chce orbanizovať Slovensko. Orbánov úspech pozostáva zo zákonov, ktoré prijíma, no vážnejšie je to, že nemá opozíciu, ktorá by sa mu dokázala postaviť. Alternatíva voči Orbánovi nerastie. Na to si musíme dať pozor aj my.

Fico má teraz 79 poslancov a môže prijímať zákony. Opozícia musí pracovať na tom, aby sa po ďalších voľbách nedostala do situácie, že nedokáže vytvoriť alternatívu voči Ficovi. Ako súčasné opozičné zoskupenie jednoducho nevieme vytvoriť vládu.

Mysleli sme si, že môžeme rátať s Hlasom, čo úplne padlo, pretože ten sa ukázal ako vonkoncom mentálna súčasť Smeru. Bohužiaľ, pokiaľ bude určovať politiku v OĽaNO Igor Matovič, ani s ním sa nebude dať vládnuť.

Sme v období, v ktorom musí vyrásť alternatíva. A hoci ešte nevedno, ako to dopadne s SaS po odchode Richarda Sulíka, veľmi zásadne tu chýba stredopravá mestská strana, ktorú niekedy predstavovala Demokratická únia.

Týchto voličov už získalo Progresívne Slovensko.

Ale Progresívne Slovensko nie je strana typu Demokratickej únie, kde by mali priestor sekulárni politici aj veriaci.

No iné stredové projekty ako Za ľudí či Demokrati už ukázali, že podobná stredová politika v realite stranícky veľmi nefunguje a zrejme po nej nie je ani dopyt.

Ani proti Mečiarovi nevznikala alternatíva ľahko. SDK muselo ísť do vlády s SDĽ, Schusterovou SOP-kou a SMK. Treba pamätať na to, že na Slovensku je populistická časť voličov, ktorí chcú populizmus a vodcovstvo, stále silnejšia a má vždy viac ako 50 percent.

Druhá alternatíva sa vždy rodí a dáva dokopy veľmi ťažko. Preto roztrieštenie opozície voči vládnej moci je ešte nebezpečnejšie ako zákony, ktoré dokáže vláda v parlamente prijať.

Obyčajné zákony sa vždy môžu zmeniť, no ak sa v opozícii nepripraví alternatíva, Fico tu bude vládnuť minimálne osem rokov. A alternatíva tu zatiaľ nie je.

Problém možného fungovania opozície sme mohli sledovať už pri opozičných protestoch a nejde len o to, že strany PS a SaS Matovičovo hnutie blokovali. Najviac to bolo cítiť, keď sa na protestoch dostala do popredia téma ministerky kultúry Šimkovičovej pre jej zastavenie dotácií pre aktivity LGBTI komunity. KDH sa síce ohradilo, aby sa to na mítingoch neriešilo, napriek tomu nebolo vždy vypočuté, za čo následne čelilo kritike, že sprogresívnelo. Ako sa má opozícia zjednotiť, keď niektoré strany ťahajú rozdeľujúce témy aj do boja, ktorý ich má spájať?

KDH v prvom rade nesprogresívnelo. Dalo si jasné podmienky a potom, čo to opoziční kolegovia na jednom mítingu prepálili, ustúpili. Pokiaľ ide o pani ministerku Šimkovičovú, išla na to zle.

Zaútočila len na financovanie LGBTI aktivít, no mala povedať, že sa peniaze musia deliť rovnomerne, spravodlivo, teda tak, aby došlo na každého. Aby sa nedávalo len organizáciám podporujúcim LGBTI komunity. Potom by to bol úplne iný problém. Lenže pani ministerka stavila na líniu, na ktorej sa koalícia vezie.

Bez ohľadu na to mali aj viacerí voliči KDH voči hnutiu výhrady, že bolo súčasťou mítingov, na ktorých popri progresívcoch nedokázalo ustáť svoju tvár a hodnoty, ktoré v politike hlása. Ten problém ešte zvýraznil fakt, že KDH na rozdiel od progresívcov nemalo okrem vlastných straníkov na pódiu rečníka, ktorý by stelesňoval konzervatívne prostredie.

Povedzme si pokojne a otvorene, že KDH sa po ôsmich rokoch vrátilo do najvyššej politiky. Rodí sa tu nová generácia kádehákov, ktorá sa mi veľmi páči. Sú to zaujímaví ľudia, ale potrebujú istý čas a chce to trpezlivosť. Aj najzaujímavejšia garnitúra KDH z roku 1998 sa predtým osem rokov pripravovala.

Výčitka KDH, že bolo súčasťou týchto mítingov, prichádza najmä z proficovských kruhov. Ide o čisto účelovú kritiku, ktorej cieľom je KDH pritlačiť k progresívcom, aby sme stratili konzervatívnych voličov. No s kým by sme mali ísť protestovať proti tejto vládnej koalícii, ktorá si dáva všeobecnú amnestiu? Mali sme radšej zostať doma alebo ísť na kajúcnu púť?

František Mikloško. Foto: Postoj/Kristína Kružicová

KDH malo v 90. rokoch za spojencov proti Mečiarovi aj liberálov či postkomunistov z SDĽ. No v dnešnom zápase stojíte po boku iných liberálov ako vtedy. Politika súčasných progresívcov napáda mnohé hodnoty blízke KDH a kresťanstvu, čo ste pred voľbami kritizovali a voči čomu sa šéf KDH Majerský ostro vymedzoval.

Keď sme po voľbách rokovali s Michalom Šimečkom z PS a Richardom Sulíkom z SaS, jasne som im povedal, že sa môžeme rozprávať o zostavení vlády, ale s ich hodnotovým programom nesúhlasíme ani nikdy nebudeme. Ak na ňom chcú trvať, tak pokojne povieme, že do takej vlády nejdeme.

Čím som sa komu spreneveril, keď som povedal, že som ochotný ísť do vlády, ale pokiaľ budú trvať na svojom programe, tak sa naše rokovania skončili? Pritom keď dáme bokom morálno-etické problémy, s PS sa dá racionálne dohodnúť.

Nepomohlo by opozičnej spolupráci a stavaniu alternatívy proti Ficovi, keby sa progresívci vzdali aspoň časti svojej ideologickej agendy, ktorá najviac rozdeľuje?

Progresívne Slovensko má genderovú ideológiu ako súčasť svojej agendy, v tom im, žiaľ, radiť nemôžem. Treba si však všimnúť, že Michal Šimečka bol v týchto témach vždy kdesi v úzadí a robí tak aj dnes, čím si vytvára priestor na to, aby mohla druhá strana pri rokovaniach vôbec stáť o nejaký kompromis.

No KDH vystupovalo pred voľbami tak, že v niektorých témach, kde chce PS posunúť kyvadlo veľmi doľava, o kompromis nestojí.

A stále to platí. Bez KDH a iných strán to ani PS v opozícii nepôjde. Progresívne Slovensko má svoje hranice, už dnes dosahuje vlastné maximum. Skúšajú to ešte s Ľudovítom Ódorom, s menami, ktoré im môžu pomôcť, ale ukazuje sa, že táto ich agenda má svoje limity.

Umelo sa teraz nalepili ako prví na Ivana Korčoka, aby to vyzeralo, že je to ich kandidát, hoci nie je. No protistrana o Korčokovi už nehovorí inak ako o progresívcovi.

A za podporu pre Korčoka sa protistrana pustila aj do KDH. Zatiaľ čo Tomáš Taraba hovorí, že KDH je s PS prepojené pupočnou šnúrou, Andrej Danko vás pozýva do vlády a odkazuje vám, aby ste sa namiesto progresívcov spojili s národniarmi, s nimi presadzovali „kresťanské ideály“ a brzdili liberálov. 

Pri všetkej úcte ku každému, koho títo politici reprezentujú? Akú stranu má za sebou Tomáš Taraba? SNS vytvorila akýsi zlepenec a ledva sa dostali do parlamentu. Z akej pozície a sily a na základe akého príbehu chcú títo ľudia kritizovať KDH?

Ide len o účelové útoky, ktoré sa snažia KDH vytláčať na okraj, aby zmiatli našich voličov a dehonestovali nás pred nimi. Voči tomu sa treba pokojne, ale sebavedome postaviť.

A tieto pytačky Andreja Danka, čo je z jeho strany tá vážna ponuka? Aký myšlienkový svet zastupuje, aby som si s ním vôbec sadol za stôl a rokoval?

Čítajte tiež

Danko volá KDH do vlády presadzovať kresťanské ideály Keď chcete obnoviť spoluprácu s Ruskom, niet sa o čom baviť, reagoval Majerský

Lukáš Kekelák

Ivan Korčok podľa šéfa SNS oklamal KDH.

Danko hovorí, že dnes sú len dve strany mince – „náš svet“ a liberálny svet, ktorý KDH s liberálmi na demonštráciách nezastaví.

Ale čo je to ten ich svet? Od vzniku Slovenskej republiky chcú deliť Slovákov na dobrých a zlých. A kto sú tí ich dobrí Slováci? Čo tu za tých 30 rokov SNS či HZDS zanechali okrem toho, že si finančne pomohli? Kto sa k nim s úctou vracia a ďakuje im? Od jednej vlády k druhej len odchádzajú do zabudnutia. Ten „ich svet“ mal vždy slúžiť len im, nie Slovensku.

Deliaca čiara na Slovensku nie je len medzi kresťanskými konzervatívcami a liberálmi, ale aj medzi demokratmi a nedemokratmi. A keď dnes zápasíme o demokraciu, témy právneho štátu sú kľúčovejšie. Rodová ideológia je spoločenská vlna, ktorá momentálne zachvátila západný svet ako kedysi hnutie hippies.

Aj to načas poznačilo politiku, ale prešlo to, preto je dôležité držať si pokojne svoj názor, bez toho, aby som niekoho urážal, a výsledky volieb to ukážu.

Malo však KDH v tejto atmosfére podporiť Ivana Korčoka už pred prvým kolom prezidentských volieb?

Osobne nevidím veľký rozdiel v tom, či KDH podporilo Korčoka v prvom alebo by ho podporilo až v druhom kole. Vždy by stálo pred touto morálnou dilemou, či ho vôbec podporiť. Keď to KDH urobilo teraz, ďalšiu diskusiu dalo bokom.

Nie celkom, keďže za to čelí spochybňovaniu, že rezignovalo na vlastnú líniu, zatiaľ čo pred druhým kolom, v ktorom budú podľa všetkého proti sebe stáť Korčok a Pellegrini, by už išlo o logickú voľbu.

Vytvára sa tu dojem, že Korčok je ultraliberál, ale nie je to tak. Jasne povedal, že ako prezident si bude ctiť Ústavu Slovenskej republiky, v ktorej je manželstvo zväzkom muža a ženy. Rovnako povedal, že si bude ctiť článok ústavy, ktorý hovorí o ochrane ľudského života od počatia. V čom je toto liberálny postoj? Nechce predsa iniciovať zrušenie týchto článkov ústavy ani to nepodporuje.

Zároveň podporuje registrované partnerstvá, s čím má KDH problém.

Ale registrované partnerstvá sú zatiaľ nedefinovaným pojmom. S akousi podobou registrovaných partnerstiev súhlasí aj pápež František a rovnako aj KDH, keď podporilo novelu o fiduciárnych zväzkoch z dielne Viliama Karasa. Registrované partnerstvá bez bližšej definície sú len všeobecným pojmom.

Zo strany KDH však pôsobí zmätočne, ak Milan Majerský v rozhovore pre Postoj povie, že Korčok si podporou registrovaných partnerstiev v hnutí nepolepšil, preto KDH hľadá kandidáta, no po celoslovenskej rade hnutia už Korčoka bráni ako umierneného konzervatívca.

Lenže medzitým sa Korčok stretol s vedením KDH, rovnako som sa s ním stretol aj ja a mohli sme si viaceré veci vydiskutovať. Korčok je evanjelik, žije 36 rokov v jednom manželstve, žije podľa zásad, tak čo mu vyčítať?

Teraz pri Korčokovi zniete trochu ako Anna Záborská v roku 2009, keď hájila Ivetu Radičovú, označovala ju za občiansku konzervatívku, a hovorila, že pri voľbe prezidenta nejde o výber primára gynekologickej kliniky.

Anna Záborská vtedy tiež povedala, že Iveta Radičová nie je liberálka, pritom niektoré jej výroky boli vyslovene liberálne. Išlo o konkrétne výroky, ktoré Ivan Korčok nikdy nevyslovil.

Na čo narážate?

Napríklad keď Iveta Radičová povedala, že o tom, čo je morálne, rozhoduje väčšina v parlamente. Potom to nejako hodila do outu, ale nikdy sa od toho nedištancovala. A boli tam aj ďalšie veci. Žiadne takéto výroky Korčok nemal. Keby mal, nemohol by som ho podporiť.

František Mikloško. Foto: Postoj/Kristína Kružicová

Niektorí od KDH očakávali podporu Patrika Dubovského, ktorý má aj svoj prednovembrový príbeh. Ako študent bol účastníkom Sviečkovej manifestácie i Nežnej revolúcie. Prečo ho kresťanskí demokrati neodporučili?

Patrika Dubovského poznám, sme kamaráti, ale jeho kandidatúre nerozumiem. Samotná myšlienka, aby jeden blok strán postavil dvoch kandidátov, je taká absurdná, že sám by som to nikdy neprijal. Je zrejmé, že to bolo celé sústredené len na Igora Matoviča, veď o Patrikovi sa ani nehovorí. Za takýchto podmienok to nemal prijať.

Dáva to logiku len v tom, že sa následne objaví na kandidátke do eurovolieb, do ktorých sa zviditeľní cez prezidentskú kampaň. A keďže nerobí žiadnu prezidentskú kampaň, aký malo význam ísť do takejto fiktívnej hry?

Nemalo KDH aspoň symbolicky oceniť jeho príbeh a podporiť ho v prvom kole povedzme aj spolu s Korčokom?

Prezidentská kandidatúra je aj politický príbeh. Patrik Dubovský už verejne povedal, že plánuje kandidovať do europarlamentu. Ak by ho KDH podporilo v prezidentských voľbách, robilo by mu de facto kampaň aj do eurovolieb, kde nebude kandidovať za KDH a bude hnutiu zase len brať hlasy. Prečo by to potom KDH robilo? Veď to je nelogické.

Takže jeho ohlásená eurokandidatúra bola nakoniec dôvodom, ktorý rozhodol o jeho nepodpore?

Áno.

Nedobehlo KDH pri prezidentských voľbách to, že nepostavilo žiadneho svojho kandidáta?

Myslím si, že KDH urobilo správne, že nepostavilo nikoho, pretože investovať nemalé peniaze a postaviť niekoho, kto získa menej ako tri percentá, nemá význam. Zatiaľ na to nemáme. Staviame zatiaľ na slovenskom parlamente, kde chceme vybudovať novú generáciu, a na europarlamente, kde si trúfame postaviť ľudí.

Treba si skromne priznať, že po ôsmich rokoch mimo veľkej politiky nemáme človeka, ktorý by mohol získať aspoň päť percent, čo už niečo znamená.

Nepovažovali ste teda Miriam Lexmann či Viliama Karasa za dostatočne silných kandidátov na tento post?

Viliam Karas bol chvíľu ministrom spravodlivosti, ale zatiaľ je stále veľmi neznámy. Aj preto spraviť z neho kandidáta bolo už neskoro. Pre Miriam Lexmann by sa kampaň tiež začala neskoro a išlo by aj o politické riziko pred eurovoľbami.

Keby to náhodou nevyšlo dobre, bol by to zlý vstup do ďalšej kampane, zatiaľ čo jej kariéru vidím ešte stále v Bruseli. Dobre sa tam cíti a robí tam veľmi dobrú politiku, v ktorej je ťažko nahraditeľná. Pri Miriam Lexmann si počkajme ešte do ďalšieho obdobia, kariéru má pred sebou.

Vy ste kandidovali za prezidenta trikrát, naposledy v roku 2019. Súčasný prípad sa však najviac podobá roku 2009, keď napriek tomu, že ste kandidovali vy za KDS, KDH vtedy proti Ivanovi Gašparovičovi podporilo Ivetu Radičovú. Prečo ste vtedy napriek tomu, že témou volieb bola porážka Gašparoviča, previazaného s Ficom a so Smerom, pokladali svoju kandidatúru za nevyhnutnú?

Moju kandidatúru a podporu KDH pre Ivetu Radičovú treba vidieť v kontexte príbehu KDH. V roku 2006 sme odišli z vlády kvôli výhrade vo svedomí a zažili sme prvý šok, keď sa voči mne, Palkovi, Minárikovi, Bauerovi aj Lipšicovi členská základňa veľmi vážne ohradila. Tvrdila, že sme z vlády nemali odísť.

Keď došlo k povolebnému uvažovaniu o vstupe KDH do vlády so Smerom, videli sme, že sa KDH vnútorne mení. Chcelo ísť do vlády s Ficom, začalo nás vytláčať a presadzovať inú, pragmatickejšiu politiku. A podpora Ivety Radičovej zapadá do tohto zápasu o KDH.

V roku 2009 som vôbec neplánoval ísť kandidovať za prezidenta, ale keď som bol na predsedníctve KDH, kde ma takmer vysmiali za položenie otázky, prečo chce KDH podporiť Ivetu Radičovú, uvedomil som si, že je čas vystúpiť z KDH. Až následne mi povedal Vlado Palko, že by som mal kandidovať.

Dubovský hovorí, že zatiaľ čo on sa dostával do sporu s mocou, Korčok musel byť voči nej ako diplomat lojálny. Nie je na tom kus pravdy?

Všetci kariérni diplomati sú lojálni voči tým, ktorí sú momentálne pri moci.

Čítajte tiež

Prezidentský kandidát Dubovský Zatiaľ čo ja som sa dostával do sporu s mocou, Korčok jej musel byť lojálny

Jozef Majchrák Lukáš Kekelák

„Prezident nemôže byť mesiáš, no musí sa postaviť neototalite Fica a Pellegriniho,“ hovorí historik Patrik Dubovský.

Ako potom od Ivana Korčoka očakávať, že bude po zvolení dostatočnou protiváhou voči vláde, ako to zvykne hovoriť?

Ako veľvyslanec bol vysielaný ministrom zahraničných vecí, no ako prezident bude sám sebou. Otázka je, či mu túto šancu dáme.

V čom vidíte problém Petra Pellegriniho, ak by sa stal prezidentom?

Petra Pellegriniho poznám dlhšie, tykáme si. Bol som za to, aby sme rokovali o možnosti zostavenia vlády. On sa rozhodol, že pôjde so Smerom, a dnes sa ukazuje, že inú možnosť ani nemal, lebo niektorí členovia jeho klubu sú mentálne úplne zasadení v Smere.

Teraz mu najviac vyčítam, že sa len pasívne prizerá na veľmi vážny politický boj, ktorý tu prebieha a v mnohých rozmeroch presahuje zápas o demokraciu, dokonca sa do neho zapája. Čo potom možno od neho očakávať v prezidentskom úrade?

Jeho záväzok voči strane je veľmi veľký. Videli sme, ako Heger nevedel vystúpiť voči Matovičovi, lebo mu bol celým svojím politickým príbehom zaviazaný, Heger by bez Matoviča nebol v politike nikým. A v takej istej pozícii by bol Pellegrini ako prezident voči Smeru. Podobný politický záväzok sa mentálne nedá prekonať.

Takže neveríte téze, že by Pellegrini mohol byť v prezidentskom paláci voči Ficovi v pozícii Kováča voči Mečiarovi?

To vnímam len ako zbožné želanie. Obávam sa, že Peter Pellegrini je vydierateľný.

Milan Krajniak, váš niekdajší spojenec z čias KDH a dnes jednotka eurokandidátky KÚ, dnes ostro kritizuje KDH aj Ivana Korčoka pre jeho názory k rušeniu práva veta v zahraničnej politike. Ako to čítate?

Pokiaľ ide o Milana Krajniaka, je to z jeho strany účelové, pretože sa rozhodol kandidovať do europarlamentu. Podľa mňa ide vo vymedzovaní sa voči KDH ďaleko, hoci hovorí, že KDH želá všetko najlepšie. Samozrejme, chce tam získať nejaké hlasy, ale to, ako útočí cez Korčoka na KDH, nie je pravdivé. Krajniak obchádza jednu zásadnú vec.

Akú?

O tom, či sa Slovensko vzdá svojho práva veta v zahraničnej politike, by musel rozhodovať parlament ústavnou väčšinou, 90 hlasmi. Tak ako to bolo aj pri Lisabonskej zmluve. Prezident bude čakať len na to, ako to dopadne, takže nestojí to len na jednom človeku. Sústrediť pozornosť na prezidenta je v tomto smere úplne účelovou kampaňou do europarlamentu, aby sa vyhranil voči KDH.

František Mikloško. Foto: Postoj/Kristína Kružicová

Dnes v tomto smere obhajujete Korčoka, pritom vy ste boli jedným z tých, ktorí v apríli 2008 hlasovali proti Lisabonskej zmluve.

V Lisabonskej zmluve je kľúčová jedna vec – ak sa 55 percent štátov Európskej únie, ktoré zastupujú 65 percent obyvateľstva EÚ, na niečom dohodne, takéto rozhodnutie môžu vetovať len štyri krajiny. To bol prvý krok, keď sme stratili suverenitu Slovenska.

A kto za to vtedy hlasoval? Celý Smer na čele s Robertom Ficom, ktorý dnes vyčíta Korčokovi, že chce Slovensko pripraviť o suverenitu. Za bol aj vtedy ešte poslanec Peter Pellegrini. Štefan Harabin, ktorý bol ministrom spravodlivosti, mlčal. Ministrom zahraničia bol Ján Kubiš, ktorý v tom čase dokonca vyzval vládu aj parlament na prijatie Lisabonskej zmluvy. A nakoniec zmluvu podpísal Ivan Gašparovič.

Proti Lisabonskej zmluve sme hlasovali len piati – ja, Palko, Minárik, Bauer a Gabura. Keď sa hlasovalo, vstali sme a spievali hymnu ako poslednú suverénnu, ale po prijatí dala aj vládna koalícia zahrať hymnu, ale podľa nás to bola už hymna nesuverénneho štátu.

No nejdete teraz obhajobou Korčoka tak trochu aj proti sebe? Zatiaľ čo vy ste vtedy boli proti Lisabonskej zmluve, Ivan Korčok bol veľvyslancom Slovenska, teda podriadeným Jána Kubiša a súčasťou rezortu, ktorý Lisabon podporoval. 

Áno, ale Korčok bol diplomat, nebol vo výkonnej politike na rozdiel od všetkých tých, čo vtedy pretlačili Lisabonskú zmluvu na čele s Robertom Ficom. Takže tí, ktorí s tým súhlasili, dnes vystupujú ako záchrancovia suverenity a o Korčokovi hovoria ako o zradcovi. To je úplne falošné a to mi na dnešnej diskusii najviac prekáža.

Krajniak dokonca tvrdí, že Korčok chce svojimi názormi Slovenskú republiku zrušiť. Kým dnes ostro kritizuje Korčoka, v roku 2009 namiesto vás verejne podporil Radičovú, ktorá tiež nemala problém s Lisabonskou zmluvou, pričom vy ste boli proti. O čom to vypovedá?

Ako som už povedal, vypovedá to o jeho účelovosti, chce sa etablovať v europarlamente. Považujem to za škodu a aj sa mu čudujem, lebo európskymi voľbami sa predsa život na Slovensku nekončí. Keď sa takto, nie celkom pravdivo, vyhraňuje voči KDH, ako si potom po eurovoľbách predstavuje s nami ďalšiu spoluprácu? 

Čítajte tiež

Milan Krajniak Korčok je väčšia hrozba ako Pellegrini, lebo chce tento štát zrušiť

Lukáš Kekelák

„Neútočím na KDH, KDH na seba zaútočilo samo,“ hovorí Milan Krajniak o svojej eurokandidatúre za Kresťanskú úniu.

Milan Krajniak je váš birmovný syn. Ako vám v roku 2009 vysvetlil, že podporí vašu súperku, ktorú ste vy nepodporili ani v druhom kole?

To už zostane medzi birmovným otcom a synom. (Úsmev.)

Ako vnímate Krajniakov prechod zo Sme rodina Borisa Kollára ku Kresťanskej únii Anny Záborskej?

Milan Krajniak je homo politicus. Myslím si, že politika je jediná vec, ktorá ho baví, a rozmýšľa o nej od rána do večera. Aj svoje križiactvo dáva do kontextu politického zápasu, pričom križiacke výpravy neboli ničím mierumilovným.

Milan Krajniak chcel ísť najskôr s KDH. Keby Vladimír Palko v roku 2007 získal na sneme post predsedu, Krajniak by bol jeho podpredsedom. Nevyšlo to, tak potom išiel s Danielom Lipšicom a založili NOVA, kde zobrali aj odídencov zo SaS-ky. Následne išiel s Borisom Kollárom a teraz skončil so Záborskou.

Čo to o Milanovi Krajniakovi politicky hovorí?

Vidím to tak, že si je vedomý toho, že zatiaľ nemá na vlastnú stranu a nemá na to, aby sa stranícky presadil sám, tak ide cez niekoho, aby mohol presadzovať svoje politické vízie. V tomto smere je dôsledný. (Úsmev.)

Napriek tomu je prechod od Borisa Kollára k Anne Záborskej celkom zásadný.

Ale to je otázka pre Annu Záborskú. Pri Krajniakovom návrate do politiky ma však zaujal jeho argument, že nie je ochotný robiť podržtašku Ficovi, Bruselu ani progresívcom. Ak tým narážal na KDH, tak to nebolo nikdy podržtaškou nikoho. Ani naposledy nebolo podržtaškou, ani Kollárovi, ani Matovičovi, ani Záborskej.

Zrejme narážal práve na opozičné spojenie KDH s PS pri protestoch.

Ale tam sme boli úplne suverénni a jasne sme povedali, že pokiaľ na týchto protestoch si budú progresívci riešiť svoje témy, prestaneme tam chodiť. A ustúpili. Opakujem, KDH nie je podržtaškou nikoho.

Milan Krajniak tvrdí, že k politickému návratu ho pomkla aj nominácia Ivana Štefanca na eurokandidátke KDH. Nielen on Štefancovi vyčíta napríklad hlasovanie za Istanbulský dohovor, proti ktorému KDH dlhodobo vystupovalo. Nie sú toto góly do vlastnej bránky?

Predsedníctvo KDH, ktoré určuje politickú líniu hnutia, Ivana Štefanca nedalo na kandidátku. Ale Štefanec má u regionálnych členov rady KDH vylobovanú takú pozíciu, že ho tam dosadili. Predsedníctvo to musí rešpektovať. Teraz nech rozhodnú voliči. Vyčítať KDH, že je na kandidátke Štefanec, je zase účelové a nepravdivé. Je tam napriek vedeniu hnutia, ktoré rešpektuje vôľu rady.

Nemali ste Krajniaka pritiahnuť späť do KDH?

Nie som vo vedení KDH, aby som o tom rozhodoval, ale viem si predstaviť, že Milan Krajniak je na KDH príliš veľký individualista, aby zapadol do kolektívneho videnia strany, na ktorého čele stojí Milan Majerský. Každý by intuitívne cítil, že je tam momentálne ako cudzí prvok, ktorý by si išiel za svojím.

Nebude výsledkom trieštenia konzervatívcov oslabenie ich hlasu v Bruseli, keďže sa tak nemusí do parlamentu dostať ani Lexmann, ani Krajniak?

Od vzniku KDH nám vyčítajú, že trieštime sily. Každá jedna strana mala svojho kresťana katolíka. Aj Smer ich tam teraz zopár má, Danko tiež. Pritom KDH tu stále je. Nie my trieštime sily. Neexistuje roztrieštenejšia vec ako slovenský katolicizmus, my s tým len môžeme pracovať. V Prešove volia katolíci KDH a Smer, v Topoľčanoch len Smer, tak ako pred ním Mečiara a Hlinku. Slovenský katolicizmus je v tomto nedefinovateľný pojem.

Vy však nevnímate dopyt po tom, aby aspoň KDH a KÚ prirodzene spolupracovali, keďže majú spoločný základ?

Táto spolupráca je pre mňa od začiatku dosť problematická. Prepáčte, ale čo to je KÚ? To je neexistujúca strana, bez štruktúr, starostov, ktorých má KDH desiatky. Zatiaľ čo značka KDH stále niečo znamená, KÚ vznikla účelovo a narýchlo odchodom Anny Záborskej. Kandidatúrou s OĽaNO dosiahla svoje, ale stále to nie je politická strana. Neexistuje. S kým sa má KDH zjednotiť? Ide o dve-tri mená, ktoré by sa chceli niekde uplatniť.

František Mikloško. Foto: Postoj/Kristína Kružicová

Anna Záborská najskôr ponúkla jednotku Vladimírovi Palkovi, pritom v minulosti neboli najbližšími politickými partnermi v KDH. Prekvapilo vás to?

Ako som povedal, snahou Anny Záborskej je presadiť Kresťanskú úniu ako stranu, čo sa jej zatiaľ nepodarilo. Naposledy síce s Matovičom vyrokovala, že išli do volieb ako koalícia, čo bolo riziko, ale docielila si svoje. Záborská cítila, že ako poslanci Kresťanskej únie boli v OĽaNO podržtaškami, keď už používame tento termín. Ak má KÚ v budúcnosti s niekým rokovať, je logické, že musí byť relevantnou stranou. Toto je jej druhá skúška.

A tú chcela zvládnuť s lídrom Palkom na kandidátke?

Samozrejme. Vladimír Palko je známe meno, cez Štandard je vo verejnom priestore etablovaný, takže mať takéhoto človeka ako lídra by bol veľký bonus pre Kresťanskú úniu. Ale keďže Vladimír Palko odmietol, niet k tomu čo dodať. 

V deň ruskej invázie na Ukrajinu ste sa s Jánom Čarnogurským celkom rozišli. Vladimír Palko síce vojnu neschválil, ale viaceré iné postoje k tejto vojne má podobné či rovnaké ako Čarnogurský. Ako momentálne vychádzate?

Keďže sme s Jánom Čarnogurským boli braní ešte z čias disentu skoro ako dvojičky, cítil som potrebu, aby som sa verejne od jeho názorov absolútne dištancoval. Nehovoriac o tom, že Ján Čarnogurský zašiel ďaleko a ide vo svojich vyjadreniach ešte ďalej, až na hranu vlastizrady.

S Vladimírom Palkom voči sebe zatiaľ na verejnosti mlčíme, ale vojnu na Ukrajine aj svet už vidíme celkom inak.

Čo to znamená?

Nehneváme sa na seba, ale nie sme už v žiadnom kontakte.

Ako si vysvetľujete, že ste sa so svojimi najbližšími spolubojovníkmi z KDH takto radikálne rozišli?

Takto to priniesol život, podstatné je, aby som nemal voči nikomu v srdci nenávisť. Mám čochvíľa 77 rokov a neviem, kedy budem povolaný pred súdny stolec. Napriek tomu chcem svoju životnú líniu dotiahnuť do konca a nechcem voči nikomu a ničomu robiť kompromisy.

Najviac vás rozdelila až vojna na Ukrajine?

Nielen. Keď Vladimír Palko napísal vynikajúcu knihu Levy prichádzajú, veľmi som ho v tom povzbudzoval. Na Slovensku, a myslím, že ani v Európe, nie je nikto taký ako Vladimír Palko, kto by takto komplexne dokázal uchopiť problém kresťanských demokracií a ich premeny či skôr vnútorného rozpadu. V tomto je geniálny.

Vždy som ho však upozorňoval, nech si dáva pozor, aby ho to nevsunulo do jednorozmerného sveta, v ktorom jediným problémom sú kultúrno-etické otázky. A to hovorí aj pápež, ktorý jasne zastáva katolícky názor na všetko – odsudzuje genderovú ideológiu, potrat nazýva vraždou –, jeho slová sú veľmi príkre, ale zároveň hovorí, že je nesprávne si myslieť, že toto je jediná téma na svete.

Vladimír Palko by vám zrejme pripomenul aj slová pápeža, ktorý v súvislosti s ruskou inváziou hovoril o štekote NATO pred bránami Ruska.

Pápež povedal jeden takýto výrok. Okrem neho však každú nedeľu a stredu hovorí o zúboženom ukrajinskom ľude, hovorí, že táto agresia je svätokrádež, pričom neexistuje väčší hriech. Hovorí o rúhaní, ktoré si však zástancovia ruskej agresie nevšímajú.

Aby človek dokázal vidieť svet integrálne, aj s istým porozumením, musí sa vzdať jednorozmerného videnia sveta, ktoré má veľmi blízko k sektárstvu. A to teraz nehovorím v súvislosti s Vladimírom Palkom, ale kardinál Korec mi ešte za komunizmu pripomínal jezuitské porekadlo, ktoré hovorí: „Bojím sa človeka, ktorý číta len jednu knihu.“ Bojím sa ho preto, lebo tú knihu ovláda tak dobre, že s ním iní nemôžu diskutovať, a bojím sa ho aj preto, že jeho rozmer je taký úzky, že už nie je o čom s ním diskutovať.

A toto je podľa vás problém Vladimíra Palka?

Je to problém ľudí, ktorí sa venujú len morálno-etickej stránke a potom strácajú potrebný kontext. Dnes je Západ veľmi liberálny, niekto by povedal až zvrhlý, na základe čoho Ján Čarnogurský hovorí, že treba zrušiť 500-ročnú dominanciu Západu a miesto neho hľadať spásu v Rusku.

Ale Rusko nie je žiadnou spásou, neváži si život človeka. Rusko je dnes agresorom, ktorý zrovnáva so zemou Ukrajinu, len si pozrime zábery z Mariupola či Bachmutu. Je to agresor, ktorý nemá úctu k ničomu, k histórii, tradícii. Stáť za ruským porušovaním ľudskosti, to nemôže dopadnúť dobre.

Rusko nie je záchrancom kresťanstva. Boj proti gender ideológii je jedna malá stránka, ale vo všetkých ostatných smeroch surovo porušuje všetky ľudské práva.

Palko na základe toho, čo Vladimir Putin povedal v rozhovore s Tuckerom Carlsonom o mierových rokovaniach z roku 2022, usúdil, že západné médiá nás v otázke vojny na Ukrajine klamú a je to už ako za komunizmu. Súhlasíte?

Je vojna a každý klame. A Rusi neklamú už desaťročia? Prečo si to nikto nevšíma? To je to jednorozmerné videnie, keď sa snažím za každú cenu prichytiť Západ pri klamstve.

Áno, samozrejme, aj ja som vystúpil za KDH proti vyslaniu vojsk do Iraku. Hovoril som, že po Iraku bude nasledovať ďalšia krajina ako Sýria, jasne som to povedal a dištancoval sa od politiky Ameriky. Ale to neznamená, že budem teraz len hľadať, kde Západ klame. Pritom nanajvýš jednou vetou poviem, že k tej vojne nemalo dôjsť. To je také nevyvážené, že s takými ľuďmi o tom nemôžem už ani diskutovať.

Ukrajina potrebuje mier, ale nie taký, ktorý bude znamenať, že Rusom zostanú všetky obsadené územia alebo dosiahnu výmenu vlády, namiesto ktorej tam dosadia ľudí ako Biľak.

Keď Palko píše o tom, ako je KDH za vojnu a Smer za mier či ako Robert Fico píše dejiny, sám ani neviem, čo by som k tomu povedal. Robert Fico hrá svoje hry, ktorým Vladimír Palko naletí a ktoré legitimizuje? Na niektoré jeho články sa pozerám s nemým údivom.