Zlé časy spájajú dobrých ľudí Ako si ukrajinské deti želali aspoň na chvíľu sedieť v školskej lavici

Ak máte pocit, že svet je zlý, mýlite sa. Sú to len zlé časy a práve tie o to silnejšie spájajú dobrých ľudí.

Takéto krásne spojenie nastalo po zverejnení mojej poslednej reportáže z frontovej línie na Ukrajine. Spomenula som v nej, že sa nám nepodarilo zaradiť deti z frontovej línie zo Ševčenkova do programu pobytu v Taliansku pri mori. Deti boli vtedy sklamané.

Po vydaní reportáže sa mi ozvali ľudia, ktorí pre tieto deti chceli niečo pekné urobiť. Ozval sa aj Marcel Butvin z Farskej charity Smižany. Ponúkol mi, že by mohli spolu s tamojším kňazom a s priateľmi zorganizovať pobyt detí na Slovensku. Síce to ešte nikdy nerobili, ale veď v ich skupine sú šikovní ľudia a určite to zvládnu.

„Keď som si prečítal reportáž v Postoji, napadlo mi, že by sme tým deťom mohli urobiť radosť. Tak som sa spýtal mojich priateľov v charite a napísal som autorke reportáže. V podstate sa všetko dialo tak nejako plynule. Dohodli sme sa, čo kto zabezpečí. Keď sme pre deti niečo potrebovali, vždy sa našli milí a ochotní ľudia, ktorí nám pomohli. Prichádzali deťom navariť alebo ich vzali na výlet, do školy, povozili ich na koníkoch. Stretávali sme sa s ochotou našich ľudí týmto deťom pomôcť. Nezištne a zadarmo. Nielen deti a ich mamy mali z toho radosť, ale aj my. Bolo nám naozaj potešením sa o tieto deti postarať,“ vraví Marcel Butvin.

„Každý, koho som oslovil, sa do toho ochotne zapojil, či to bol páter Artur, páter Peter, Klaudia, Michal, Dušana, Mária, Peťo, alebo pani Bátorová od koníkov a mnoho ďalších,“ vymenúva.

Vojna odkrýva skutočné tváre ľudíVojaka môže súdiť len vojak. Kňaz je tam ako opora, nie ako sudca (reportáž z Ukrajiny)

Zuzana Cascino

A tak sa to celé začalo. Dohodli sme termín a potom Katka Pajerská deti priviezla. Začalo sa tak čarovných desať dní pre deti, ktoré v dôsledku vojny zažili už veľa ťažkých chvíľ. No teraz Marcel, Katka a ďalší dobrí ľudia sa postarali o to, aby dni na Slovensku boli plné radosti a aby tak mohli deti a ich mamy načerpať silu na náročné obdobie, ktoré ich čaká doma v oblasti frontovej línie.

Bývali v priestoroch bývalej škôlky v Spišských Tomášovciach. Dni boli plné výletov. Štrbské pleso, akvapark, Zamkovského chata, grilovačka, Tomášovský výhľad, jazda na koníkoch a veľa ďalších aktivít, ktoré si deti užili.

Čo si však deti najviac želali?

Radosť zo školskej lavice

Prvého septembra sa všetkým deťom na Slovensku začal školský rok. Rovnako aj deťom na Ukrajine. Lenže tam sa školy neotvorili.

Deti hlavne v oblasti frontovej línie už niekoľko rokov od začiatku vojny nesedia v školských laviciach. Učia sa iba online ako kedysi počas covidovej pandémie.

A tak si tieto ukrajinské deti želali aspoň na chvíľu sedieť v školskej lavici. Pani učiteľka zo Smižian ich teda zobrala do miestnej školy. Kreslili na tabuľu, sedeli v laviciach, behali v telocvični. Niektoré deti boli takto v škole prvýkrát v živote. Mamy si ich v triede so slzami v očiach fotili.

To, čo je pre nás úplne bežné, je pre tieto deti a ich rodiny také vzácne.

V škole v Smižanoch. Foto: Zuzana Cascino

Ukrajinské deti z prifrontových línií sa učia iba online. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Foto: Zuzana Cascino

Na Štrbskom plese. Foto: Zuzana Cascino

Foto: Zuzana Cascino

Raz mi na frontovej línii neďaleko Záporožia povedala vtedy 12-ročná Zoša, že jej najväčším želaním je znovu sedieť v školskej lavici so všetkými svojimi spolužiakmi. Občas si ich predstavuje, lenže niektoré miesta v triede už budú navždy prázdne, jej spolužiaci sú mŕtvi alebo nezvestní. A niektorí utiekli pred vojnou a už sa nevrátia. A tak Zoša túži znovu vidieť svoju triedu, no aj sa toho návratu bojí, lebo tie navždy prázdne miesta v laviciach tak bolia.

V piatok som deti navštívila v Spišských Tomášovciach. Priniesla som im darčeky od otca Martina Štrbáka. Chlapci sa hneď pustili do skladania lega.

Ukrajinské ženy na záver ich pobytu na Slovensku pripravili hostinu s tradičnými ukrajinskými špecialitami. Vynikajúci boršč. Cesnakové bulky. Šuba. Peľmene. Čornoslyv. Čebureky. A úprimné slzy vďaky za láskavosť tých, ktorí sa o ne a ich deti celých desať dní starali.

Čo bolo pre tieto ženy z frontovej línie na Ukrajine najsilnejšie?

Ticho

Zrazu nepočuješ zavýjať sirény. Najskôr sme si nevedeli zvyknúť, ale potom sme sa v noci konečne vyspali. Nemusíš sa báť aspoň pár nocí, že my a naše deti sa už ráno nezobudíme, alebo toho, že ich budeš vyhrabávať zo sutín a dúfať, že výbuch prežili.

Vera sa stará o dve deti – Myšu a Dašu. Ich mama zomrela minulý rok a otec slúži na fronte, ale nebolo možné ho prepustiť zo služby, a tak sa dvoch blonďavých súrodencov ujala ich teta Vera. Myša je tichý chlapec, veľa nerozpráva, no dáva pozor na svoju malú sestru Dašu.

Kým my sme sa vonku s deťmi hrali, on skladal lego, ktoré som im priniesla. Keď som odchádzala, pribehol za mnou a ukazoval mi hrdo lietadlo, ktoré zložil. „To naši zachysnyky. To sú naši obrancovia.“

Ukrajinské deti sú hrdé na svojich vojakov. Vedia, že bránia ich domovy. Často ich kreslia, modelujú. Aj z lega.

Foto: Zuzana Cascino

Foto: Zuzana Cascino

Boršč v tanieroch. Foto: Zuzana Cascino

„Tie prvé dni sa deti báli lietadiel na oblohe. U nás na Ukrajine je lietadlo na oblohe hrozba. Keď počujeme ten zvuk, máme pocit, že sa rýchlo musíme s deťmi ukryť v pivnici. No po pár dňoch na Slovensku si aj deti zvykli na to, že tu na vašom nebi lietajú lietadlá, ktoré nevozia bomby, ale vozia ľudí napríklad na dovolenky,“ rozprávala mi Mariana. Tá prišla s malou Ulianou. Adoptovala si ju ako malé bábätko aj napriek tomu, že sa Uliana narodila s hendikepom. Má dvanásť diagnóz.

Tri rodiny si Ulianu odmietli vziať, ale Mariana ju prijala. Ulianka má aj ťažkú poruchu zraku, potrebuje špeciálnu operáciu, aby časom úplne neoslepla. No napriek tomu je Uliana plná radosti zo života. Len čo ma zbadala, skočila mi do náručia. A keď som vytiahla spievajúce misky, hrala na nich s veľkým nadšením.

Reportáž z UkrajinyKým politici vedú vojny, dobrí ľudia si musia pomáhať

Zuzana Cascino

Toto dievčatko síce očami takmer nevidí, no jej srdce pozná svet lepšie ako ktokoľvek z nás. Verím, že s pomocou dobrých ľudí budeme môcť Uliane predsa len zachrániť zrak.

V nedeľu ráno boli už deti na ceste domov. Plné krásnych dojmov a spomienok.

Vojna odhalí, čo nosíme v srdci

Keď som v piatok sedela medzi tými, ktorí láskavo pomáhali, a tými, ktorí pokorne pomoc prijali, mala som pocit, že toto je naše posolstvo. Vojna je zlá. No ako povedal charkovský biskup otec Pavlo, vojna odkrýva charaktery. Odhalí to, čo v srdci naozaj nosíme. A teraz odhalila to krásne a dobré, čo spojilo cez tisíce kilometrov dovtedy úplne neznámych ľudí, a to len preto, aby sme niekoľkým deťom urobili radosť.

A je to aj dôkaz pozitívnej sily médií, vďaka reportáži v denníku Postoj sa nakoniec podaril krásny projekt, ktorý urobil radosť deťom z frontovej línie.

A toto je aj odkaz pre tých, ktorí sa minulý piatok stretli v Užhorode s ukrajinskou delegáciou na čele s prezidentom Ukrajiny.

Reportáž z ChersonuDeťom sa vojna vplietla do detstva ako jedovatý kúkoľ a obmotáva ich neustále

Zuzana Cascino

Ak by aj slovenskí politici zastavili pomoc pre Ukrajinu, ak by sa aj pripojili na stranu agresora v tejto vojne, nehovoria za dobrých ľudí na Slovensku. Lebo ľudská láskavosť je nad všetkými politickými postojmi a manipuláciami. Ľudská láskavosť spája dobrých ľudí aj v zlých časoch.

Ďakujem všetkým, ktorí pomohli niekoľkým ukrajinským deťom a ich mamám zažiť pár dní radosti na Slovensku. Dobrých ľudí je presne toľko, koľko treba. A ďakujem Bohu, že nás v zlých časoch neopúšťa a spája nás.