Voľby v Spojenom kráľovstve Bolo víťazstvo labouristov naozaj také výrazné?

Víťazstvo labouristov v minulotýždňových parlamentných voľbách vyzerá na prvý pohľad ohromujúco. Zisk 412 kresiel v 650-člennom parlamente je najvýraznejším úspechom strany od roku 1997, to jest od nástupu Tonyho Blaira k moci. 

Znamená to, že väčšina Spojeného kráľovstva podporuje novú vládu Keira Starmera, alebo je to o čosi komplikovanejšie a v skutočnosti je víťazstvo ľavice pomerne krehké?

Odpoveďou je skôr druhá možnosť, pomôžu nám volebné štatistiky. Labouristi vyhrali voľby so ziskom 34 percent hlasov. Hlasy im teda odovzdalo 9,7 milióna voličov. Pritom v roku 2019 odovzdalo tej istej strane hlas o pol milióna viac voličov. Napriek tomu vtedy labouristi pod vedením Jeremyho Corbyna získali len 202 mandátov.

Aké sú dôvody takého výrazného rozdielu, pre ktorý volebný odborník John Curtice nazval tieto voľby najdisproporčnejšími v britskej histórii?

Taktické volenie ľavice a prítomnosť Reform

Je ich viacero. Prvým je nízka účasť. Pri 60 percentách je druhá najnižšia od roku 1918, nižšia bola už len v roku 2001. Volebná účasť v roku 2019 dosiahla 67,3 percenta. Pri takom výraznom poklese voličov teda stačil na celkové víťazstvo nižší počet hlasov.

Druhým faktorom je taktické volenie. Medzi voličmi labouristov a Liberálnych demokratov už v minulosti kolovali neformálne návody na to, ako hlasovať tak, aby bol pri väčšinovom volebnom systéme prehlasovaný kandidát Konzervatívnej strany. Viacerí voliči priznávajú, že vo voľbách nevolili primárne stranu, ktorú preferovali, ale tú, ktorá mala najväčšiu šancu poraziť konzervatívcov.

Taktické volenie je jedným z hlavných dôvodov volebného úspechu Liberálnych demokratov. Tí v týchto voľbách získali približne rovnaký počet hlasov ako v roku 2019, ale napriek tomu získali až 7-násobne vyšší počet mandátov. Strana získala kreslá najmä na juhu Anglicka, kde je tradične silná a kde nie je vždy ľahké presadiť sa labouristom.

Kým priaznivci labouristov a liberálov pristúpili k taktickému voleniu, pravicové strany sa navzájom vnímali len ako konkurencia, čo sa prenieslo aj na voličov. 

Dobrý príklad na to, ako taktické volenie funguje, nám poskytne volebný obvod Severovýchodný Somerset, ktorý donedávna v parlamente zastupoval Jacob Rees-Mogg. V roku 2019 v ňom zvíťazili konzervatívci so ziskom 50 percent hlasov, pričom labouristi a liberáli skončili na druhom a treťom mieste so ziskom 24 a 22 percent hlasov.

V minulotýždňových voľbách získali labouristi v tom istom volebnom obvode už 40 percent hlasov oproti 30 percentám pre Reesa-Mogga. Kandidát liberálov však získal len 7,6 percenta hlasov. Je zrejmé, že oproti posledným voľbám došlo k výraznému odlivu voličov liberálov v prospech labouristov.

Ten istý volebný obvod môže poslúžiť aj ako ilustrácia tretieho dôvodu výrazného úspechu strany Keira Starmera. Je ním kandidovanie strany Reform. Tá získala v Severovýchodnom Somersete 14,5 percenta hlasov. 

Keďže ju podporujú najmä sklamaní voliči konzervatívcov, je vysoko pravdepodobné, že v prípade jej neúčasti vo voľbách by bol Jacob Rees-Mogg stále poslancom britského parlamentu.

Reform bola druhá až v 98 volebných obvodoch

Tento obraz sa opakoval aj na celonárodnej úrovni. Zisk 15 percent hlasov je obrovským úspechom pre stranu, ktorá vznikla len v roku 2021. Jej novosť je však aj dôvodom, prečo pri zisku vysokého percenta hlasov získala len päť poslaneckých mandátov. To je výrazná disproporcia oproti Liberálnym demokratom, ktorým stačilo 12 percent hlasov voličov na zisk až 72 poslaneckých kresiel. 

Hlavné príčiny sú dve. Prvou je, že kým priaznivci labouristov a liberálov pristúpili k taktickému voleniu, pravicové strany sa navzájom vnímali len ako konkurencia, čo sa prenieslo aj na voličov.

Druhým dôvodom je, že liberáli svoju kampaň presne zamerali na obvody, v ktorých mali šancu uspieť, a v tých ostatných dosiahli až podpriemerné výsledky.

Naopak, strana Reform svoju kampaň postavila najmä na osobe Nigela Faragea, ktorý však mohol kandidovať len v jednom volebnom obvode. Jeho popularita pritiahla aj voličov v iných obvodoch, tí však mohli zápasiť s anonymitou lokálneho kandidáta strany.

Volebný zisk Reform nie je pritom možné nijako podceňovať. Strana skončila na druhom mieste až v 98 volebných obvodoch. Pritom až v 89 z nich získali prvé miesto labouristi. Farageovci si tak veria, že v ďalších voľbách už ohrozia nielen toryovcov, ale aj ich odvekých protivníkov.

Veľké víťazstvo labouristovVoľby priniesli aj návrat Jeremyho Corbyna, vzostup Liberálnych demokratov, Nigela Faragea a pád SNP

Ján Cipár 

Veľká neprimeranosť rozdelenia hlasov

K mnohým paradoxom týchto volieb patrí to, že napriek výraznému víťazstvu labouristov hovoria skôr o polarizácii voličského spektra.

Vo volebnom systéme ušitom pre dve veľké strany získavali ešte nedávno labouristi spolu s konzervatívcami spolu okolo 90 percent hlasov voličov. Ich terajší spoločný zisk predstavuje len 58 percent. Napriek tomu im bolo pridelených až 533 poslaneckých mandátov z celkového počtu 650.

Je pravdepodobné, že preto zosinejú hlasy volajúce po volebnej reforme v Spojenom kráľovstve. V minulosti sa za ňu zasadzovali najmä Liberálni demokrati. Je otázne, či budú v tejto snahe pokračovať aj po tom, čo im väčšinový volebný systém priniesol rekordný zisk. Ich pochodeň zrejme prevezme Reform.

Detailnejší pohľad na výsledky volieb preukázal aj krehkosť víťazstva Labouristickej strany. K tomu treba prirátať, že Keir Starmer má jednu z najnižších úrovní popularity pre nastupujúceho premiéra. To sa prejavilo aj v nevídanom jave, keď nastupujúci premiér získal vo svojom volebnom obvode nižšie percento hlasov ako v predchádzajúcich voľbách.

Starmer má teda čo robiť, aby verejnosť presvedčil nielen o svojich kvalitách. Po štrnástich rokoch vlády konzervatívcov je síce Británia pripravená na zmenu, ale mandát, ktorý dala Labouristickej strane, nie je taký silný, ako sa na prvý pohľad zdá.