Debakel v britských komunálnych voľbách Starmer čelí vo svojej strane otvorenej vzbure, labouristi po 100 rokoch stratili Wales

Minulý týždeň vo štvrtok sa vo Veľkej Británii odohrali komunálne a regionálne voľby, ktoré budú mať ďalekosiahle následky pre celú britskú politiku.

Ako napovedali predvolebné prieskumy, dve „štátostrany“ – vládni labouristi aj opoziční konzervatívci – utŕžili ťažké prehry a stratili stovky lokálnych poslancov. Okrem toho boli takmer vymazaní vo voľbách do parlamentov Škótska a Walesu.

Voľbám, naopak, dominovala pravicová strana Reform UK, ktorú vedie Nigel Farage, a Zelení pod novým lídrom Zackom Polanským.

Výsledky potvrdili trend z minuloročných lokálnych volieb, ktoré dopadli pre labouristov a konzervatívcov rovnako katastrofálne. Vo Veľkej Británii sa tak definitívne končí éra striedania dvoch strán a britský politický systém má po desiatkach rokov niekoľko väčších politických subjektov.

Výsledok týchto volieb však môže najviac trápiť súčasného labouristického premiéra Keira Starmera. V posledných mesiacoch zažíval jednu politickú katastrofu za druhou a komunálne voľby môžu definitívne ukončiť jeho politickú kariéru.

Víťaz Farage, narástli aj Zelení

Celkový výsledok týchto volieb ukázal, že Reform UK s lídrom Nigelom Farageom sa stala najpopulárnejšou stranou v krajine, pričom jej dominancia je sústredená predovšetkým v Anglicku. Získala tu celkovo vyše 1400 lokálnych poslancov, čo predstavuje približne 28 percent z celkových 5000 kresiel, o ktoré sa bojovalo. Z toho až 1349 kresiel vyhrala po prvýkrát a celkovo získala absolútnu väčšinu v 14 zo 136 lokálnych parlamentov.

Naproti tomu labouristi stratili takmer 1200 poslancov a 36 lokálnych parlamentov, konzervatívci prišli o vyše 400 poslancov a 8 lokálnych parlamentov.

Pre Zelených a Liberálnych demokratov dopadla volebná noc lepšie, získali niekoľko stoviek nových poslancov a kontrolu viacerých lokálnych autorít a dokonca aj priamo volených starostov.

Tieto čísla a volebné mapy ukazujú, že dnešné Anglicko je politicky roztrieštenejšie a nové strany nahrádzajú politické „stálice“. Navyše k viacerým ťažkým prehrám labouristov a konzervatívcov prišlo v regiónoch, kde majú parlamentné obvody ich súčasní či bývalí ministri a vedúci predstavitelia. Mnohým teda hrozí strata ich poslaneckého kresla po ďalších parlamentných voľbách.

Strata Walesu

Z pohľadu labouristov je však najväčšou katastrofou fakt, že po viac ako sto rokoch prvýkrát nebudú dominantnou stranou vo Walese. Waleskí labouristi boli až do víkendu najúspešnejšou stranou v demokratickom svete. Od roku 1922 získali vo Walese väčšinu v každých voľbách a od roku 1998, keď vznikol samostatný waleský parlament, boli neustále najväčšou a vládnou stranou. Na porovnanie – ďalšie štátostrany majú oveľa horšiu volebnú bilanciu, CSU v Bavorsku napríklad vládne iba od roku 1953.

Labouristická strana dlhšie tušila, že tieto voľby budú katastrofou. Rozhodla sa teda pred nimi zverejniť svoj odhadovaný počet získaných poslancov – 10 z 96 vo waleskom parlamente – a manažovať tak očakávania. Nakoniec skončila iba s deviatimi získanými poslancami. Nikdy v histórii ešte nemala menej ako tretinu poslancov parlamentu, dnes je to menej ako 10 percent.

Aby to nestačilo, o kreslo prišla aj ich doterajšia waleská premiérka a labouristická líderka Eluned Morganová, ktorá ako prvá premiérka v histórii Veľkej Británie stratila poslanecké miesto počas výkonu mandátu. Výsledok labouristov nebol lepší ani v Škótsku, kde opäť dominovala Škótska národná strana.

Keďže vo Walese bude teraz vládnuť separatistická ľavicová strana Plaid Cymru, dva kľúčové národy Spojeného kráľovstva budú mať na čele strany, ktoré sa snažia o jeho rozpad alebo minimálne výrazný presun právomocí.

Wales aj Škótsko však budú mať po dlhých rokoch aj silnejšie zastúpenie pravice vo svojich parlamentoch, keďže v oboch výrazne uspela Reform UK.

Starmer čelí dlhej kríze aj pre Mandelsona

Starmer mal už pred lokálnymi voľbami nesmierne náročné mesiace. Nielenže bola jeho politika nepopulárna medzi bežnými obyvateľmi, ale čelil čoraz väčšej kritike aj od ľavicového establišmentu. K tomu sa pridala aféra Petera Mandelsona súvisiaca s Jeffreym Epsteinom, z ktorej sa už niekoľko mesiacov nedokáže vymaniť.

Peter Mandelson bol kľúčovým hráčom labouristickej politiky posledných viac než 30 rokov. Bol jedným z architektov víťazstva Tonyho Blaira v roku 1997, následne viackrát zastával rozličné ministerské portfóliá, 12 rokov bol poslancom a zastával aj pozíciu eurokomisára.

V roku 2024 sa premiér Keir Starmer rozhodol menovať Mandelsona do pozície veľvyslanca v Spojených štátoch. Starmer v ňom videl skúseného politického operatívca, ktorý bude schopný zvládnuť vzťah s Trumpovou administratívou, čo sa na začiatku aj darilo.

Od septembra 2025 sa však začali dostávať na verejnosť nové a nové materiály ohľadom Mandelsonových blízkych kontaktov s Epsteinom, a to aj po jeho prvom odsúdení v roku 2008. Podľa postupne uniknutých dokumentov dokonca Mandelson tajne posunul Epsteinovi neverejné vládne plány opatrení počas finančnej krízy v rokoch 2008 – 2009.

Britská ľavica sa triešti, pravica rastieFarageova Reform UK by už v parlamente získala väčšinu, chýba jej však ucelený program

Ján Cipár

Starmer síce Mandelsona pre spojenie s Epsteinom vyhodil už v septembri 2025, ale celá kauza si odvtedy žije vlastným životom. Ako totiž ukázala investigatíva denníka Guardian z apríla 2026, Mandelson nezvládol bezpečnostnú previerku, ale ministerstvo zahraničných vecí zrušilo rozhodnutie preverovacích úradníkov a Mandelsona na veľvyslaneckú pozíciu napriek tomuto zlyhaniu pretlačilo.

Čo je však pre Starmera ešte horšie, jeho vláda v snahe vyvrátiť akékoľvek pochybnosti pred niekoľkými týždňami zverejnila o celom prípade 147-stranový dokument a Starmer v parlamente tvrdil, že Mandelson prešiel štandardným preverovacím procesom. Vo svetle investigatívy Guardianu tak Starmer nehovoril parlamentu pravdu, respektíve vyslovene zavádzal.

Zatiaľ je síce najpravdepodobnejšie, že Starmer o tomto zlyhaní ministerstva zahraničných vecí skutočne nevedel, politická vina však padá na neho. Medzitým vyhodil najvyššie postaveného úradníka na ministerstve zahraničných vecí, ktorý dohliadal na preverovací proces, to je však už pri šírke tohto škandálu nedostačujúca reakcia. 

Užšie vzťahy s EÚ ako záchrana pred vzburou?

K tomuto škandálu sa teraz pridali katastrofálne výsledky lokálnych volieb a volebné preferencie na úrovni 17 percent. V labouristickej strane hneď po ohlásení prvých výsledkov začal vznikať čoraz hlasitejší nesúhlas s vedením, ktorý už prerastá do vzbury.

Do pondelka večer vyzvalo Starmera na rezignáciu viac ako 70 labouristických poslancov, v utorok dopoludnia je ich už 80. K nim sa postupne pridávajú aj vysokopostavení ministri ako ministerka vnútra Shabana Mahmoodová či ministerka zahraničných vecí Yvette Cooperová.

Starmer sa snažil nespokojnosť poslancov potlačiť a predniesol prejav s predstavením ďalšej vízie. Priznal mnohé chyby, ktoré sa stali, ale zároveň sľúbil pokračovať a dokončiť začaté reformy a politiky. Asi najzaujímavejšou časťou prejavu však bola jeho nová snaha postaviť sa za zbližovanie s EÚ, pričom za zhoršenie vzťahov s Európou tvrdo kritizoval predchádzajúce konzervatívne vlády.

Nevedno, čo si od kritiky brexitu Starmer v súčasnej politickej kríze sľubuje. Je možné, že chcel iba predstaviť nové smerovanie alebo ide o taktiku prebrať voličov Zelených a Liberálnych demokratov. Tak či onak, tento prejav nesplnil svoj účel, stranu neupokojil a počet poslancov vyzývajúcich na jeho odstúpenie ďalej rastie.

Viacerí ministri už naznačujú, že sa proti nemu postavia, ako napríklad minister zdravotníctva Wes Streeting či bývalá vicepremiérka Angela Raynerová. Vyzvať by ho mohol aj primátor širšieho Manchestru Andy Burnham, ktorého snahu zabojovať o parlamentné kreslo v januári zablokovalo najvyššie vedenie Labouristickej strany kontrolované Starmerom.

Pokiaľ by sa Starmer v kresle udržal, išlo by o malý politický zázrak.