Voľby v Spojenom kráľovstve Hrá sa už len o to, aké výrazné bude víťazstvo labouristov

Štvrtkové voľby v Spojenom kráľovstve by nemali priniesť žiadne veľké prekvapenie. Už niekoľko mesiacov je jasné, že v nich vyhrajú labouristi.

Po posledných prieskumoch by nemalo byť prekvapením ani to, ak získajú najvýraznejšiu väčšinu v parlamente od konca druhej svetovej vojny. A to napriek tomu, že krajina nie je z lídra labouristov sira Keira Starmera nijako extra nadšená. 

V skutočnosti ide skôr o únavu voličov z Konzervatívnej strany. Skončí sa jej 14-ročné pôsobenie vo vláde volebným fiaskom?

To ešte na rozdiel od jej prehry úplne jasné nie je. Pri systéme, kde si každý volebný obvod volí len jedného zástupcu a kde hlas odovzdaný hocikomu inému ako víťazovi prepadá, je ťažké predpovedať volebné výsledky. A to najmä v oblastiach, kde sa odohrajú tesné súboje.

Konzervatívci a im naklonené médiá sa tesne pred voľbami snažia varovať svojich voličov pred parlamentnou supermajoritou labouristov. Ich kampaň má osloviť najmä dôchodcov a pracujúcich vo vyššom veku. Práve ich hlasy sú častou oporou toryovcov.

Dvíhanie daní, migrácia aj škandál so stávkami

Je pravdou, že časť voličov sa obáva zvýšenia daní v prípade labouristického víťazstva. Mnohí si však pamätajú aj to, že to bol súčasný premiér Rishi Sunak, kto neraz zdvíhal daňové zaťaženie do nevídaných výšin. Vtedy to bolo zdôvodnené bojom proti pandemickým následkom či dosahmi vojny na Ukrajine. Voliči konzervatívcov však zdvíhanie daní vidia veľmi neradi.

Ďalšou kartou konzervatívcov je imigrácia. Sunak varuje voličov, že po víťazstve labouristov sa Spojené kráľovstvo stane magnetom pre ilegálnu migráciu. Tu opätovne naráža na vlastný odpočet. Jeho strane sa imigráciu nikdy nepodarilo znížiť tak, ako sľubovala už v roku 2010. Naopak, aj po brexite rástla po väčšinu rokov jej vlády. 

Sunak a jeho kolegovia venovali veľa energie aj do schémy repatriácie nelegálnych migrantov do Rwandy. Napriek opätovným sľubom sa ju však doteraz spustiť nepodarilo.

Sunakovým najväčším problémom tak nie je len voličská únava, ale aj nesplnené sľuby predošlých konzervatívnych vlád. Terajší premiér nemá schopnosť svojho predchodcu Borisa Johnsona, ktorý sa dokázal tváriť, že s predošlým pôsobením konzervatívcov vo vláde nemá nič spoločné. Dnes je symptomatické skôr to, že Johnson sa do kampane nijako nezapája.

Klincom do rakvy nádejí toryovcov na víťazstvo boli viaceré škandály počas kampane. Začalo sa to Sunakovým rozhodnutím uprednostniť nahrávanie volebného interview pred účasťou na stretnutí lídrov krajín v Normandii. A skončilo sa stávkovacím škandálom, keď jeho blízki spolupracovníci podávali stávky na presný dátum volieb v čase, keď ešte nebol verejne známy a dozvedeli sa o ňom na tajných rokovaniach.

Modrá farba: Konzervatívna strana, červená: Labouristická strana, svetlomodrá: Reform UK, oranžová: Liberálni demokrati, žltá: Škótska národná strana, svetlozelená: Zelení, tmavozelená: Sinn Féin, hnedá: Demokratická unionistická strana. Zdroj: electionmaps.uk

Starmer nie je nový Blair, ale pritiahol stredových voličov

Otázkou je, kto bude ťažiť z opotrebovanosti konzervatívcov najviac. Logickou odpoveďou sú najmä labouristi. Tí síce neoslovia pravicové jadro voličskej základne svojho protivníka, majú však zacielené na politický stred. Budú sa snažiť získať späť aj svoje bývalé politické bašty na severe Anglicka. Práve táto skupina voličov je najviac unavená z vlády toryovcov.

Paradoxne sa však táto únava nepretavuje do nadšenia pre vládu labouristov. To je veľký rozdiel oproti roku 1997, keď v podobnej situácii nastupovala vláda Tonyho Blaira. Keir Starmer nemá charizmu ani energickosť mladého Blaira. Spoločenská atmosféra na konci minulého tisícročia bola oveľa pozitívnejšia.

Labouristom pomáha, že na ich čele už nestojí ultraľavicovo pôsobiaci politik ako Jeremy Corbyn. Starmer pôsobí oveľa viac stredovo a tak je zameraný aj volebný program jeho strany.

Práve v tom čase vznikol pojem „cool Britannia“, ktorý ovládol nielen popkultúru. V roku 2024 ľudia skôr dúfajú v ukončenie pôsobenia konzervatívcov bez prehnaných očakávaní od labouristov.

Tým zaiste pomáha, že na ich čele už nestojí ultraľavicovo pôsobiaci politik ako Jeremy Corbyn. Starmer pôsobí oveľa viac stredovo a tak je zameraný aj volebný program jeho strany. Má ľavicové akcenty, ale zďaleka nie také ako pri predošlých voľbách v roku 2019.

Kritici Starmerovi vyčítajú pôsobenie v Corbynovom tieňovom kabinete. Ten odpovedá, že Corbyna za lídra nevolil a bol len verný strane. Pravdou je, že stranu zbavil radikálne ľavicových elementov a že dokonca samotný Corbyn po dlhých rokoch kandiduje vo svojom volebnom obvode ako nezávislý, keďže ho Starmer zo strany vylúčil.

Samozrejme, vždy sa nájdu voliči, pre ktorých sú labouristi príliš ľavicoví. Tí umiernenejší z nich zrejme siahnu po voľbe Liberálnych demokratov. Ich popularita sa od roku 2019 podľa prieskumov až tak nezmenila a ostáva na úrovni okolo 11 percent. Vďaka taktickému voleniu, najmä na juhu Anglicka, však môžu výrazne zvýšiť počet svojich zástupcov v parlamente. Kým momentálne ich majú 15, volebné modely im prisudzujú odhadom 48 až 70 mandátov.

Po „definitívnom odchode“ sa vrátilNigel Farage napokon kandiduje do parlamentu a je nočnou morou Konzervatívnej strany

Michal Lukáč

Farage si stovky svojich kandidátov nestihol preveriť

Opačnému problému čelí strana Reform. Tá nabrala na sile najmä po tom, čo Nigel Farage zmenil názor a rozhodol sa kandidovať do parlamentu. Ich momentálna podpora sa pohybuje na úrovni 14 až 18 percent. Vyzerá to však tak, že táto inak solídna podpora sa pretaví do zisku pomerne malého počtu poslaneckých mandátov. Podľa odhadov majú byť minimálne 3 a maximálne ich má byť 18.

Strana Reform čelí podobným výzvam ako UKIP, predošlá strana Nigela Faragea. Ich program je veľmi chudobný na detaily a súčasne nemali šancu poriadne si preveriť stovky kandidátov, ktorých postavili do volieb. Britské noviny skoro každodenne prinášajú správy o rasistických či iných nevhodných výrokoch kandidátov tejto strany.

Vrcholom bolo, keď aktivista strany Reform použil hrubú rasistickú nadávku na adresu premiéra Sunaka. Možno aj následkom tohto incidentu zmenili konzervatívci svoju taktiku voči konkurencii sprava. Pritom doteraz sa toryovci voči strane Reform vymedzovali len veľmi málo, a to z dôvodu, že Farage je populárny aj medzi ich vlastnými voličmi.

Týždeň pred voľbami si zrejme uvedomili, že je to práve Reform, kto môže poslať ich stranu do historicky najnižších čísel. Farageovci síce veľký počet poslancov zrejme nezískajú, ale fakt, že postavili kandidáta do každého obvodu, môže konzervatívcom v jednomandátových obvodoch s väčšinovým volebným systémom značne uškodiť. Podľa niektorých odhadov ich môžu pripraviť o vyše sto poslancov.

Farage sa mohol dopustiť taktickej chyby v zahraničnej politike, keď viac-menej zopakoval Putinove naratívy o príčinách vojny na Ukrajine. Jeho slová však u pravicových britských voličov nezarezonovali a minimálne niektorých z nich mohli skôr odradiť.

Úspech či prípadný neúspech strany Reform sa tak môže podpísať aj pod osud nielen konzervatívcov, ale aj labouristov. Práve jej volebný zisk rozhodne, či budeme vidieť supermajoritnú vládu sira Keira Starmera alebo bude vládnuť len s bežnou väčšinou.