S humanitárnou pomocou jazdí až k frontovej línii Alkoholizmus vidím u ukrajinských žien čoraz viac, je to psychicky veľmi náročné

Zuzana Cascino už dva roky pomáha Ukrajine ako dobrovoľníčka. Najskôr pomáhala ako fyzioterapeutka ukrajinským sirotám, potom začala chodiť s humanitárnou pomocou až k frontu.

V rozhovore opisuje, ako Ukrajincov mení vojna, ako sa dotýka životov žien aj detí.

„Keď sa rozprávate s deťmi, ktorým otec zahynul vo vojne, chcú sa pomstiť. A to tam zostane, aj keď sa vojna skončí. My voláme po mieri, ale aký to bude mier, keď tých krívd a nespravodlivostí bude toľko?“ pýta sa v rozhovore pre Postoj.

Reaguje tiež na vyhlásenia o tom, že na Ukrajine žiadna vojna nie je. „Za ruskými hranicami je umiestnených sto jadrových hlavíc. Ako sa žije s tým pocitom? Je to normálny život?“

Na Ukrajine ju volajú Rosalinda, s kvetinou vo vlasoch sa tam naučila šoférovať aj štvortonovú dodávku. Opisuje tiež, akí sú ukrajinskí vojaci a či ako žena nemá strach byť tak blízko frontu.

Má skúsenosť aj s proruským mužom, ktorý ju poslal na mínové pole. Hovorí, že už existuje aj databáza dobrovoľníkov, ktorá je viditeľná pre ruskú stranu. „Nie je to výlet,“ hodnotí svoje dobrovoľníctvo.

So Zuzanou Cascino, ktorá je pôvodne žurnalistka, sme sa rozprávali aj v začiatkoch jej pomoci Ukrajine v roku 2022.

Ako vnímate Ukrajinu po dvoch rokoch, už ste ju lepšie spoznali?

Mám Ukrajinu ešte radšej. Našla som tam veľmi veľa výnimočných ľudí. A pochopila som, že je to krajina obrovských rozdielov.

Nájdeme tam veľmi zaostalé miesta a ľudí a môžeme mať pocit, že je tam veľmi veľká chudoba. Ale potom tam objavíme technológie, ktoré u nás nepoznáme.

Je to krajina veľkých rozdielov a ja som fascinovaná aj gastroslužbami. Napriek tomu, že je tam vojna, viete sa tam kvalitne najesť a obslúžia vás ako málokde u nás. Máme sa od nich čo učiť a, samozrejme, aj oni od nás.

Sú na Ukrajine ľudia ešte odhodlaní alebo z nich už cítiť únavu či rezignáciu?

Prvý rok sme prišli do Ľvova a tam sme všade počuli: Sláva Ukrajine, vyhráme, zvíťazíme. Ale teraz, hlavne v Charkove, kam jazdím, sú unavení a pripravení na mnohé veci a už aj mnohé zažili.

Keď chodievame do Ševčenkova a rozprávame sa s ľuďmi, tam je problém, že oni už boli v ruskej okupácii a vedia, čo ich čaká.

Znova sa tam sťahuje ruská ofenzíva, tlačí sa na Charkov, pripravujú sa na to, že by mohli byť zasa v okupácii, a sú zhrození. Teraz už presne vedia, čo ich čaká a nie je to nič dobré.

Ako sú na tom tí, ktorí prežili okupáciu a boli oslobodení ukrajinskou armádou?

Navštívili sme napríklad dedinu, kde žilo 1 200 ľudí, a keď sme prišli, vrátilo sa ich po oslobodení asi 700. Deťom sme priniesli tablety, cukríky, rozprávali sme sa s nimi, ale nedokázali sme ich rozosmiať.

Keď sa rozprávate s deťmi, ktorým otec zahynul vo vojne, chcú sa pomstiť. My voláme po mieri, ale aký to bude mier, keď krívd a nespravodlivostí bude toľko?

Potom nám starostka obce povedala, že tie deti pochovali svojich spolužiakov a zažili okupáciu, streľbu na uliciach a to, že vojaci strieľali bez akéhokoľvek dôvodu. To v ľuďoch zostáva.

Neviem, čo bude s tou generáciou detí, ktoré toto zažili. Ťažko sa spamätajú. Rovnako cítim aj napätie v ženách.

Ako sa to prejavuje?

Celá ťarcha vojny v zázemí zostáva na nich. Muži sú na fronte a ženy ostali v tých oblastiach žiť. Napríklad v Ševčenkove, kde je 6 000 vysídlencov a aj 1 700 detí.

Tie ženy sú tam, lebo aspoň raz za čas ich muži dostanú opušťák z frontu a môžu sa stretnúť. Keby boli niekde v zahraničí, tak sa neuvidia.

Ponúkali sme im, že môžu vycestovať do zahraničia, kde budú s deťmi v bezpečí, ale ony nechcú. Kým tam majú mužov, chcú im byť nablízku.

Ako ten permanentný stres zvládajú ženy psychicky?

Ťažko. Mnohé z nich sú vysídlené zo svojich domov. V Kosťantynivke sú rodiny z Bachmutu alebo Avdijivky, ktoré sú okupované.

Nemajú sa kam vrátiť, sú umiestnené v nejakých provizórnych bývaniach a žijú tam s deťmi. Ukrajina teraz ekonomicky otáča na vojenský režim. Nedostávajú príspevky alebo len úplne minimálne ako vysídlenci. Mali by sa zamestnať, ale kde?

V Charkove fungujú obchody a firmy, ale mimo veľkých miest nefunguje nič. Keby sa aj zamestnali, nefungujú tam škôlky a školy, čiže nemajú kam dať deti.

A je to bezvýchodisková situácia, lebo štát im povie – zamestnajte sa, už ste dva roky vysídlenci. Ale nemajú kde. Nútia ich vysťahovať sa do iných oblastí, ale nechcú. Je to taký začarovaný kruh.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Vidíte, že niektoré už rezignovali?

V Ševčenkove som sa zoznámila s dvomi deťmi – Dášou a Míšou, ktorých mama sa upila k smrti. Syna aj muža má na fronte.

Alkoholizmus, bohužiaľ, vidím u žien čoraz viac. Aj na rehabilitáciu nám priniesla matka s takým problémom malé bábätko. Muži bojujú, sú na fronte, je to, samozrejme, ťažké, ale náročné je to aj pre ne.

Sú tam mnohé silné ženy, ako napríklad Táňa, ktorá ich drží nad hladinou, ťahá ich a organizuje rôzne akcie a snaží sa o cielenú pomoc pre rodiny.

Teraz sme vymysleli, že v rámci nového projektu budeme voziť ženy z východných častí na rehabilitácie do zakarpatskej Svaľavy. Ukrajinci si budú vzájomne pomáhať.

Poradca premiéra Buraš o UkrajineNiektorí prišli na drahých autách. No a? Keď si na to zarobili…

Jana Holubčíková

Ako to ženy zvládajú s deťmi finančne? Potrebuje práve táto skupina pomoc charity?

Preto tam jazdíme. Predtým dostávali vysídlené ženy na mesiac 50 eur na rodinu. Toto je u nich bežný dôchodok.

Platí pravidlo, že deti musia byť minimálne 35 kilometrov od frontu, pretože to je vzdialenosť dostrelu. Ševčenkove je 38 kilometrov od frontu.

Tým, že chcú zostať nablízku partnerov, ktorí sú na fronte, len sa posunú o kúsok ďalej a sú stále vysídlenci. Nezamestnajú sa, lebo sa tam nedá zamestnať.

Humanitárna pomoc je extrémne potrebná hlavne v týchto oblastiach.

Ako fungujú humanitárky na Ukrajine?

Za tie dva roky to už úplne poznám. Sú humanitárky, ktoré niečo vozia tam, kde to ani netreba.

My jazdíme s humanitárkou úplne cielene. Vozíme aj veci zo Slovenska, ale teraz je to ťažšie presunúť cez hranice, lebo platia nové pravidlá a všetok tovar treba mať spísaný. Keď ho preveziete, musíte mať následný podpis o prevzatí.

Všetko sa deje v rámci elektronického systému. Keď sa človek vracia na hranice a má niečo, čo neodovzdal, nepustia ho.

Cesta na frontDo Bachmutu nepôjdeš!

Zuzana Cascino

Prečo sa to tak sprísnilo?

Pretože sa s humanitárkou kšeftovalo. A nielen Ukrajinci, ale aj naši, bohužiaľ. Teraz zaviedli opatrenia, aby sa zabránilo zneužívaniu.

Je to viac organizované, máme ukrajinské spojky, ktoré nám povedia, čo treba.

Po čom je na Ukrajine najväčší dopyt?

Raz sme tam napríklad doviezli sušené mlieko a oni sa rozplakali. Všetci im nosia cestovinu, pohánku, soľ, cukor, múku a nikomu nenapadlo doviezť sušené mlieko pre deti.

Nakupujem už veci priamo na Ukrajine, pretože tam sú zásobovaní. V Charkove to vieme nakúpiť a do Ševčenkového im to odvezieme.

Minule sme viezli kapustu. Ľudia si neuvedomujú, že sa tam nedá nič vypestovať. Možno niektorí majú nejakú záhradku, ale na poliach sú míny.

A keď viete, že vás odniekiaľ vysídlia ďalej, nesadíte si. Ľuďom vypadávajú zuby, lebo nemajú vitamíny, ovocie a zeleninu.

Vojna sa už podpisuje aj na zdraví ľudí?

Veľmi. Prosili nás o nejaké ovocie, zeleninu. Chceli zemiaky a kapustu, nechceli žiadnu exotiku. Chlieb a jablká pre deti.

Čo ešte veziete deťom, čo potrebujú?

Detské mlieka, kaše, plienky, mydlá, detské vitamíny, samozrejme, sladkosti, ovocie. Popritom veci pre dospelých a detské oblečenie.

Keď sme deťom doviezli hračky, boli ako malé včely na kvet. Hračky sú pre ne radosť.

Povedali nám, že majú problém dať deťom najesť, nie ešte nejaké sladkosti. Z lízanky či cukríka boli hotové.

Vo svojich reportážach často píšete práve o deťoch. V jednej ste spomínali deti z Bachmutu, ktoré kreslia svojich mŕtvych otcov. Ako tieto smutné príbehy zvládate ako mama?

Raz sme menším deťom doviezli klauna, ktorý sa volá Il Pimpo, pochádza z Talianska, jazdí na frontové línie a je vnukom autora Pinocchia.

Boli sme veľmi napätí, ako zareagujú. Väčšinou sa stretávame s tým, že sú veľmi opatrné voči cudzím ľuďom.

Báli sme sa, či vôbec prídu. Ale prišli. Vystúpenie trvalo presne 50 minút a bolo to 50 minút čistej radosti. Boli to deti do 5 – 6 rokov z Bachmutu, Avdijivky.

My sme z toho plakali. Tie deti zažili veľmi zlé veci. Za oknami otriasali výbuchy, ale vnútri sa deti smiali. Bol to paradox. Malé deti sa ešte vedia smiať.

Cestopis z UkrajinyBudem bojovať, no nebudem zabíjať. Vycvičím si krokodíla, ktorý požerie Moskaľov

Zuzana Cascino

Ako sú na tom staršie deti?

Tie to už nevedia. Od 10 rokov sú už iné. Písala som o chlapcovi zo Ševčenkového, ktorý namaľoval krokodíla, ktorý žral Rusa. Chce bojovať, ale zabíjať nechce, len chovať krokodíly, ktoré budú žrať Rusov.

Čiže staršie deti sú vážnejšie a cítiť, že na ne vplýva vojna.

Áno, cítiť, že ich dosť mení. V Záporoží, v bojovej línii, som sa rozprávala s 12-ročným dievčaťom, žije s otcom u babičky a deda, mama im zahynula, zbombardovali im dom.

Mnohí rozprávajú, že Rusi zabili na ulici babičku len preto, že si mladí ruskí chlapci trénovali streľbu na pohyblivý cieľ. To hovoria priamo z tých okupovaných miest.

Chce zase začať chodiť do školy, ale vie, že niektorí jej spolužiaci sú mŕtvi, niektorí sú v zahraničí a už nikdy sa nevrátia.

Dlho potrvá, kým sa zmenia. Keď sa rozprávate s deťmi, ktorým otec zahynul vo vojne, chcú sa pomstiť. A to tam zostane, aj keď sa vojna skončí. My voláme po mieri, ale aký to bude mier, keď krívd a nespravodlivostí bude toľko?

Hovoria vám o tých krivdách Ukrajinci?

V tejto vojne neplatia pravidlá. Mnohí rozprávajú, že Rusi zabili na ulici babičku len preto, že si mladí ruskí chlapci trénovali streľbu na pohyblivý cieľ. To hovoria priamo z tých okupovaných miest.

Alebo zastrelili mamičku, ktorá im otvorila dvere. Niečo od nej vojaci chceli, čo asi ona nechcela, tak ju zastrelili. Mala pri nohách dvojročné dieťa. To sú vraždy.

Počúvam rad-radom také osudy ľudí. Viktor prišiel o zuby, lebo ich mal zlaté a vojaci ich chceli. Tak ho zbili a vyrazili mu ich. Myslíte, že tí ľudia sa nebudú chcieť pomstiť, že v nich zostane láska k Rusku?

Vojna sa neskončí ani mierovým rokovaním, zostane v ľuďoch a bude len otázkou času, kedy vzájomná nevraživosť opäť prepukne. Tam pokoj nebude.

Stretli sme sa so zdravotníkmi, ktorí slúžia na fronte. Rusi používajú nepovolené fosforové bomby. Je toho už príliš veľa, aby sa to skončilo prímerím. V tomto som asi skeptická.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Ako to myslíte?

Nie som si istá, či sú samotní Ukrajinci takí jednotní. Ťažko je robiť analýzu, nemám dostatok dát, ale dva roky je dlhý čas, aby to nadšenie v ľuďoch pretrvávalo. Je to únavná a krutá vojna.

Nebojíte sa, keď jazdíte blízko frontových línií?

Keď som tam šla prvý raz, bolo to do Bachmutu. Nemôžem povedať, že sa nebojím. Ale zbytočne neriskujem a vždy idem s ľuďmi, na ktorých sa môžem spoľahnúť.

Raz som šla s jednou ženou, ktorá tam jazdí, a myslela som si, že to bude bezpečné, ale nebolo.

Čo sa stalo?

Dostali sme sa do oblasti, kde sme si už neboli isté, či nie sme na ruskej strane. Nefungovala navigácia, mobil ani GPS. A táto žena šla ďalej aj cez mínové polia.

Boli tam povešané handry, čo znamená, že sú tam míny. Vybuchujú kazetovo, aj 14 naraz. A sú to míny, ktoré vybuchnú za 48 hodín. Ukrajinci ich nezneškodnia, ale nechajú ich voľne vybuchnúť, akurát tie miesta označia.

Sú ľudia, ktorí hľadajú dobrodružstvo a adrenalín, ale ja to nie som. Odvtedy som už opatrná na výber ľudí, s ktorými tam idem.

Máte syna aj dcéru. Ako vaše cesty vnímajú oni?

Syn má 28 rokov, žije dlhodobo v Brne. Bojí sa o mňa, ale zároveň chápe, že toto je môj život.

Dcéra študuje na gymnáziu a takisto sa o mňa bojí. Ale som taká povaha, nedokážem byť na jednom mieste.

Pôvodne som žurnalistka, hoci teraz fyzioterapeutka, ale nechcem, aby sme na tie príbehy zabudli. Pripravujem o tých ľuďoch knihu spolu s básňami, je to trochu iný pohľad, nie až taký reportážny, ale umelecký.

V jednom svojom texte ste kritizovali priateľské podávanie rúk slovenského ministra zahraničia s ruským ministrom Lavrovom. Premiér Fico nedávno vyhlásil, že v Kyjeve je absolútne normálny život. Ako ste to vnímali?

Takéto problémy sú aj medzi samotnými Ukrajincami. Niekde sa tvária, ako keby vojna nebola. Napríklad mladí ľudia v Kyjeve alebo Charkove žijú akoby normálny život, chodia nakupovať, majú diskotéky.

V Charkove to nefunguje tak, že zaznie siréna, človek sa niekde schová a je výbuch. Tam stojíte, počujete výbuch a až potom sirénu. Je tak blízko, za raketa doletí o osem sekúnd.

Mladý chlapec v kaviarni mi povedal, že každé ráno vstávajú s tým, že to už môže byť posledný deň.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Preto sa to javí ako normálny život. Ale mladí nechcú žiť pod tlakom vojny. Chalan mal 25 rokov, o rok narukuje. Prečo by mal sedieť niekde v pivnici?

Ťažko je to posudzovať z nášho hľadiska, keď to nepoznáme.

Vo Ľvove je napríklad zákaz vychádzania, o desiatej večer zhasnú svetlá. Elektrina funguje tri hodiny denne. Za ruskými hranicami je umiestnených sto jadrových hlavíc. Ako sa žije s tým pocitom? Je to normálny život?

Aké postavenie tam majú teraz dobrovoľníci?

Existuje databáza dobrovoľníkov a, samozrejme, sme aj na určitých zoznamoch. Sme viditeľní aj pre ruskú stranu. Sú už vypísané aj sumy za to, že dobrovoľníkov niekto zajme alebo udá. Čiže už o nás vedia aj Rusi. Nie je to výlet.

Písali ste aj o tzv. vítačoch, teda ľuďoch, ktorí Rusov vítajú s otvorenou náručou. Stretli ste sa s nimi aj osobne?

Napríklad dedko, ktorému sme dali v rámci humanitárky chlieb a ďalšie veci, nám poďakoval a potom nás poslal cez mínové pole. 

Čo sa stalo?

Boli sme v oblasti, kam už nechodia humanitárky, privítalo nás málo ľudí. Keď som sa potom dedka pýtala, či sú tu Rusi, povedal mi: Ňet, našich tu ňet.

Jedna starostka nám vravela, že keď Ukrajinci oslobodili nejakú dedinu, proruskí ľudia dobrovoľne odišli do Ruska, nikto ich nevyháňal. Potom im volali, že sa chcú vrátiť naspäť, že v Rusku im nie je tak dobre. Ale to už nešlo, nevraživosť by už bola veľmi veľká.

Vedela som, že to je dedko, ktorý čaká Rusov. Ale, samozrejme, pomoc si zobral.

Jedna starostka nám vravela, že keď Ukrajinci oslobodili nejakú dedinu, proruskí ľudia dobrovoľne odišli do Ruska. Nikto ich nevyháňal, ale nežilo by sa im tam dobre, lebo sa o nich vedelo, že sú proruskí.

Ale potom im tí ľudia volali, že sa chcú vrátiť naspäť, že v Rusku im nie je tak dobre. Ale to už nešlo, nevraživosť by už bola veľmi veľká.

Písali ste aj o zmiznutých deťoch, ktoré uniesli počas vojny. Ako to vnímajú Ukrajinci?

Od začiatku vojny sú Ukrajinci na deti a siroty veľmi opatrní. Dnes už dieťa nepustia nikam bez sprievodu.

Deti nechodia do škôl a škôlok už dva roky. Malé deti sa chcú stretávať, ale sú stále uzavreté len v bunke rodiny, nemajú možnosť ísť do nejakého centra, obchodu.

V Ševčenkovom majú zbombardovanú škôlku, ale otvorili ju na dve hodiny denne v pivnici a deti sa stretávajú tam. Sú strážené, nás tam nechceli pustiť, až po niekoľkých návštevách.

Reportáž z frontovej línie na UkrajineS vrahmi si ruku nepodávajme

Zuzana Cascino

Cítite sa ako žena na Ukrajine bezpečne? Pohybujete sa tam aj v noci, ste síce s mužmi, vojakmi, ale nemáte tam ako žena strach?

Volajú ma Rosalinda. (Úsmev.) Chodím tam v šatách, s kvetmi vo vlasoch. Ale nezažila som žiadne oplzlosti ani narážky. Ruských vojakov som tam, našťastie, nestretla.

V Zakarpatsku sa mi stávalo, že mi dali aj ponuku na svadbu.

Žena je tam niekto, koho treba chrániť, na koho treba dávať pozor.

Necítim sa tam ako žena ohrozená. Ukrajinskí vojaci nie sú drzí ani dotieraví, sú milí a voči mne majú rešpekt. Keď sme spali v Bachmute v aute, vzadu mi vojaci ustlali na oblečeniach a dávali pozor. Sú džentlmeni.

S kvetinkou vo vlasoch som sa naučila šoférovať aj štvortonovú dodávku. Policajti ma zastavia a pozerajú.

Ako vnímajú Ukrajinci Slovákov?

Veľmi sledujú aj zmenu politickej situácie. Po nástupe novej vlády povedali, že sme teraz proputinovskí, a zostali voči nám opatrní, ale oni sú všeobecne opatrní voči novým ľuďom, lebo je tam veľa špiónov.

Majú veľmi radi našu už bývalú prezidentku Zuzanu Čaputovú, tú poznajú všetci. Občas nás poznajú cez Československo z invázie v 1968.

Pred časom ste sa presťahovali z Trenčína do Košíc. Bola za tým aj Ukrajina?

Áno, to bol hlavný dôvod. Od určitého času, keďže som dlho stála na hraniciach a cestovala som aj v noci, sa mi stávalo, že som už zaspávala za volantom, musela som odstaviť auto a pospať si. Bolo to náročné.

Neskôr som dostala možnosť presťahovať sa, ktorú som zvažovala. Dcéru prijali na košické gymnázium a to bolo rozhodujúce. Keď som na Ukrajine, o dcéru je tu dobre postarané.

Otvorila som v Košiciach aj svoje komunitné centrum Adora. Neľutujem to.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Ako často teraz jazdíte na Ukrajinu?

Každý mesiac, ale kombinujem to tak, že pár dní som v zakarpatskej Svaľave v detskom domove, potom idem na front.

Na Slovensko prídem v nedeľu v noci a už v pondelok som v práci. V Košiciach mám teraz dve práce, takže pracujem nonstop.

Rozhovor sme spolu viedli takmer pred dvoma rokmi, mali ste vtedy za sebou pár mesiacov dobrovoľníčenia. Ako to teraz hodnotíte?

Nadšenie je stále rovnaké, možno aj väčšie ako na začiatku, vtedy som nevedela, do čoho idem.

Dnes už presne viem, že Pán Boh ma poslal a musela som mu veľmi dôverovať, že za tie dva roky sa mi ukáže, aký je dôvod, prečo ma tam posiela. Na začiatku som chcela pomáhať deťom a rozvinulo sa to do väčších vecí a projektov.

Pred dvomi rokmi mi bolo ľahšie vycestovať.

Prečo?

Nebola som rozvedená, mala som ešte partnera, ktorý sa o určité veci doma postaral, mala som centrum, v ktorom som mala zamestnancov. Keď som bola aj dva týždne preč, pracovali a centrum príjem malo.

Dnes je situácia úplne iná, žijem sama s dcérou a musím živiť centrum sama. Je to pre mňa náročnejšie z osobnej stránky.

Fyzioterapeutka, ktorá stavia na nohy ukrajinské sirotyZato, že dobrovoľne pomáham, som prišla o množstvo priateľov

Jana Holubčíková

V predchádzajúcom rozhovore ste povedali, že dobrovoľníctvom na Ukrajine ste prišli aj o priateľov. Dialo sa to aj ďalej?

Nakoniec som prišla aj o manželstvo, lebo môj bývalý manžel to udával na súde ako jeden z dôvodov odcudzenia. Cestovala som a on nesúhlasil, aby som pomáhala práve takýmto spôsobom.

Prišla som o priateľov, ale vieme sa tolerovať aj s rodinou, ktorá s tým nesúhlasila. Chystáme sa na rodinnú oslavu a budeme si dávať pozor, čo povieme, lebo sa to vyostruje.

Snažím sa komunikovať so všetkými priateľmi a s rodinou a nerozprávame sa o politike ani o Ukrajine, vynechávame to.

Zvuky, ktoré počujete na Slovensku počas búrky, znejú približne tak, ako keď tam obstreľujú mesto.

Počas tých dvoch rokov som si našla aj veľa nových priateľov. Na Ukrajine mám blízkych ľudí, priateľov v rôznych mestách. Mám stále zapnuté varovania v mobile, aj keď som v bezpečí na Slovensku, tak sa za nich aspoň pomodlím.

V Košiciach ma teraz osobne navštívil don John Zagarella z USA, ktorý ma spolu s premonštrátmi podporuje. Nových priateľov mám aj z Talianska, ako je don Michelle Zanon z Udine. Môj život sa neustále mení, ale cítim, že vždy som tam, kde ma chce mať Boh.

Zmenila vás Ukrajina aj vnútorne?

Zo začiatku, keď som jazdila do detského domova v Zakarpatsku, bolo jednoduchšie sa vrátiť.

Keď som začala chodiť priamo na frontovú líniu, zažila som, že nie každá búrka je búrka. Zvuky, ktoré počujete na Slovensku počas búrky, znejú približne tak, ako keď tam obstreľujú mesto.

A počas toho tam vykladáte napríklad chlieb ľuďom a oni sa už neboja.

Prechádzate kilometre zhorených lesov, zbúraných miest, vyhorených fabrík, jednoducho zničenou krajinou. Sú tam zamínované cesty, polia, na ktorých sú rozbité traktory.

Na Slovensku potom vojdem do problémov ľudí a je to pre mňa čoraz ťažšie. Ľudia tu z môjho pohľadu často riešia malichernosti, z ich pohľadu sú to, samozrejme, dôležité veci. Ale na Ukrajine sú skutočné problémy.

Niekedy je to náročné, aj keď komunikujem so svojou dcérou, ona mi vykladá svoje problémy a ja som hlavou ešte pri ľuďoch na Ukrajine.

Veľmi ťažko ma niečo rozčúli alebo nahnevá, viem sa povzniesť nad mnohé veci, v našom svete som pokojnejšia.