Cestopis z Ukrajiny Budem bojovať, no nebudem zabíjať. Vycvičím si krokodíla, ktorý požerie Moskaľov

Z Ukrajiny píše Zuzana Cascino, ktorá opäť vycestovala s humanitárnou pomocou do východných oblastí v blízkosti frontu. 

Žytomyr: fantómová bolesť slobody

V humanitárnom sklade v Žytomyre, čo je na polceste do Kyjeva, nás privítala usmiata Oľha Stachivska. Všade sú naukladané debničky so zemiakmi, zeleninou, v policiach múka, cukor, konzervy. Na vešiakoch oblečenie. Našla som aj balíky s orechmi. Deti si chodia do skladu vybrať hračky, dospelí prichádzajú po potraviny a lieky. Keď sme vyložili, čo bolo treba, Oľha nás zobrala na obed do reštaurácie Aveňu 57. 

Zeleninová polievka, cestoviny s kúskom mäsa a kapustový šalát. Boli sme hladní a chutilo nám. Keď som chcela zaplatiť, milá čašníčka sa na mňa len usmiala a povedala: 

„Čo je viac? Peniaze alebo dobro?“

Dobro.

„Tak neplatíte nič, lebo robíte dobro.“

Prekvapene som sa na ňu usmiala tiež. V tejto reštaurácii majú skromné, no s láskou podávané jedlo dobrovoľníci zadarmo. 

Foto: Zuzana Cascino

Kým sme vyrazili na cestu do Charkova, Oľha nás poprosila, či by sme mohli zohnať špeciálne dávkovače liekov proti bolesti. Pre tých, čo po amputácii končatín trpia fantómovými bolesťami.

Fantómová bolesť bolí tam, kde už končatina nie je. Práve preto je to neliečiteľná bolesť. Akoby odrezané nervy ešte stále vysielali do mozgu správy o poranení nohy, hoci tá už je amputovaná. Obyčajné lieky proti bolesti nepomáhajú. 

Je to ako so slobodou. Tejto krajine amputovali slobodu, no aj tak v ľuďoch naďalej zostáva a bolí tak, akoby bola. Lenže ona teraz nie je. Vojnová krajina bolí a nepomáha tváriť sa, že tu ľudia žijú obyčajný život. Vojna je všade. V mestách. V dedinách. V lesoch. V riekach. V chrámoch. V ľuďoch. Niet miesta, kam pred ňou utiecť.

Charkov a Chrestyšče: chlieb a plač

Neskoro v noci sme dorazili do Charkova. 

Traja dobrovoľníci v chladnom byte. Zostal prázdny po ľuďoch, čo utiekli pred vojnou. Nič osobné tu po nich nezostalo. Ani náznak života. Teraz slúži na ubytovanie dobrovoľníkov, ktorí prichádzajú do Charkova. Zvládli sme 1 500 kilometrov cez vojnovú krajinu za 23 hodín. Som vďačná za teplú vodu v sprche.

Ráno o piatej sme už na ceste. Nakladáme dodávky humanitárnymi balíčkami. Niekoľko ton potravín a hygieny. 

Prichádzame do Chrestyšča. Je to mesto starých ľudí. A opustených psov. Starec s palicou nedokáže odniesť veľký balík. Nešťastne pri ňom stojí. Už nikoho nemá, kto by mu pomohol. Snaží sa vyložiť si balík cez palicu na plecia, ale ani tak mu to nejde. Ešte čaká na chlieb.

Premýšľala som, že pohľadám v balíkoch s oblečením starý ruksak a pomôžem mu to doň preložiť. No nakoniec sa mu prihovorili ľudia, ktorí si nakladali chlieb do starého žiguláka. Ponúkli mu, že ho aj s chlebom a krabicou odvezú domov. Starec sa nahlas rozplakal.

Izium: polia plné mín, cintoríny plné chlapcov

Cesty lemujú rozstrieľané, zničené domy. 

Keď ideme okolo paneláka, kde v pivnici zahynulo 56 ľudí, mám slzy v očiach. Tí ľudia pokojne večerali alebo sa hrali s deťmi, možno fajčili na balkóne. Keď ich sirény zahnali do pivnice, netušili, že z nej už nikdy nevyjdú. 

Polia popri cestách sú ešte stále plné mín. Aj okraje ciest sú označené ako zamínované. Páskami sú označené úseky, kde vojaci čistia priestor od náloží. Nevieme si to ani predstaviť, že stačí vybehnúť kolesom za okraj cesty a zrazu vás už niet.

Je mi smutno. Vojna je naozaj niečo neuveriteľne hrozné. Neviete si to v bezpečí svojho sveta ani predstaviť.

Slnko vychádza spoza kostola v Iziume. Foto: TASR/AP/Bram Janssen

Zašli sme aj na cintorín. Tie stovky nových hrobov s modro-žltou vlajkou budem mať ešte dlho pred očami. Tváre mladých chlapcov z pomníkov. Zvyšky zostreleného lietadla, v ktorom zahynul mladučký Taras.

Desiatky tvárí, ktoré boli také mladé ako môj syn. No už nikdy nezostarnú.

Táto krajina si toto nezaslúži. Žiadna krajina si toto nezaslúži.

Kosťantynivka: z cisterny na pivo nádrž na vodu

Voda je v miestach postihnutých vojnou vzácna. Buď sú zničené vodovody, alebo znečistené zdroje. Vozí sa balená pitná voda, čo je pomerne náročné. A tak sa Alois Zwesper a František Glac rozhodli pomôcť.

Obaja jazdia pravidelne s humanitárnou pomocou na Ukrajinu a vedia cielene zohnať to, čo tu treba. Lebo tak to funguje najlepšie. Poznajú miestne potreby ľudí na Ukrajine a potom doma v Česku aj na Slovensku zháňajú potrebné veci. Alois objavil vhodnú cisternu. Vozila kedysi pivo a bola na predaj. Z darov od chápavých ľudí cisternu kúpil a priviezol na Ukrajinu. 

Odovzdali ju na miestnej požiarnickej stanici. Nahliadla som dnu. Hasičské autá, vybavenie, prilby. Len pripravené nepriestrelné vesty odlišovali túto požiarnickú stanicu od podobnej u nás v mierovej krajine.

Foto: Zuzana Cascino

A tak po rozvoze tekutín pre vysmädnutých pivárov bude cisterna teraz rozvážať tekutinu ešte vzácnejšiu, pitnú vodu pre vojnou postihnutých obyvateľov na Ukrajine. 

Obdivujem týchto ľudí. Dobrovoľníci sú na nohách často od piatej ráno do neskorej noci. Jazdia dlhé trasy. Sú unavení, hladní, zablatení. No aj tak v nich je stále radosť, že môžu pomáhať tam, kde treba. Prečo? Lebo chcú a môžu. Lebo je to potrebné. 

S Aloisom sme sa dohodli, že sa raz znovu stretneme v azylovom dome v Kosťantynivke, ktorý znovu budujú. Ten pôvodný trafila raketa. A tak vozia materiál, zháňajú peniaze, aby ho znovu postavili. Nezlomnosť je vo vojne nevyhnutná. 

No aj samotní obyvatelia si vzájomne pomáhajú. Hneď po oslobodení dedinky Kunovo im miestny dobrovoľník Dmytro Artemov vozil potravinovú pomoc. A teraz, keď už si na odmínovaných poliach dopestovali zemiaky, kapustu a zeleninu, Dmytrovi nakladajú časť úrody, aby ju odviezol tam, kde si ľudia nič zasadiť nemohli. 

Lyman: keď výbuchy už nikoho nevyrušujú

Ešte sme v Lymane vyložili potraviny, 1 600 kilogramov za osem minút. 

Urobila sa reťaz z ľudských rúk a vykladalo sa rýchlo. Nad hlavami nebo „hrmelo“, sirény hlásili poplach. Tak sme sa museli ponáhľať. 

Plukovníka Igora, hlavného vojenského lekára, už blízke výbuchy nevyrušujú. Keď sme priviezli lieky a potraviny, pokojne sedel v kresle v kuchyni a fajčil.

Voňali tu huby rozložené na okne, policiach aj v kúpeľni. „Lesy sú zamínované, ľudia tam nechodia. Boja sa. Ale my sa podelíme,“ hovorí.

Aj nám nadelil sušených húb ešte predtým, ako nám ukázal sklad s liekmi. 

Vojaci tu platia za prenájom domov, v ktorých bývajú. No nie všade to tak je. 

Sloviansk: pod ochranou kňazov

Andrej Saňko je vojenský kňaz v Sloviansku. Pod jeho ochranu patrí aj Bachmut, Lyman a mnohé ďalšie frontové miesta, na celú Doneckú oblasť sú totiž len dvaja rímskokatolícki kňazi. 

Toto miesto v Sloviansku dlhé mesiace nemalo svojho kňaza. Je to frontová línia, dlho bola pod ruskou okupáciou. A tak prišiel otec Andrej. Pomaly, s Božou pomocou, buduje Centrum pomoci a rehabilitácie pre obete vojny a totality. 

V malom domčeku už zariadil kaplnku. Slúži omše pre vojakov, ktorí sa inak dlhé mesiace nemôžu dostať na bohoslužbu. Ale prichádzajú si k otcovi Andrejovi aj po slová pochopenia, oddýchnuť si, vyrozprávať sa. A prichádzajú nielen vojaci, ale aj obyvatelia mesta a okolia.

Vojna zasahuje hlboko do duše a mnohí prežili také utrpenie, aké si ani nevieme predstaviť. No prichádzajú si po útechu aj „volunteri“ – dobrovoľníci –, ktorí už nevládzu, sú vyčerpaní a videli už príliš veľa biedy, skazy a bolesti.

Čítajte tiež

Reportáž zo Záporožia Pri fronte kvitnú slnečnice

Zuzana Cascino

Otec Andrej vie, čo je to trpieť. V Bielorusku bol väznený za svoju pomoc ľuďom v nespravodlivom, totalitnom režime. 

Keď sme vchádzali do dvora, práve ukladal tehly. Od pondelka budú stavať malú prístavbu, v ktorej budú sprchy, kúpeľňa, sauna. Vojaci sa nemajú kde umyť, v saune sa zasa najlepšie zbavia vší a bĺch. Otec Andrej chce, aby si uňho oddýchli duševne aj telesne. 

Pri prácach okolo domu mu pomáha Leonid, muž, ktorý prišiel o syna na fronte. Žena mu zomrela nedávno a Leonid prežíva posledné štádium rakoviny. Chce byť ešte užitočný, tak pomáha s dielom otcovi Andrejovi. Ten nás privítal a hneď zaviedol do kaplnky. Prezliekol sa a slúžil s nami troma za nás omšu. Dal si červenú štólu ako symbol Kristovej krvi aj krvi tých, čo zahynuli alebo boli zranení vo vojne. 

V Božích rukách

Len čo sme vyšli z kaplnky do kuchyne, privítala nás Alice, mačka, ktorú sme priviezli z frontu. Boli sme s Františkom v meste Siversk odovzdať dieselový generátor pre poľnú nemocnicu. Leží na frontovej línii. Potrebovali sme na vjazd špeciálne povolenie. 

Dvaja medici si po generátor prišli, naložili si ho na auto a potom mi Dmytro, americký lekár s ukrajinskou národnosťou, podával drobnú mačku.

„To je Alice. Vezmite ju k otcovi Andrejovi. Tu už nie je v bezpečí.“ A tak sme s Františkom evakuovali z frontovej línie vystrašenú, no prítulnú mačku Alice.

Foto: Zuzana Cascino

U otca Andreja je v bezpečí. Kým nám robí kávu, občas mačku pohladí. Priloží drevo do pece. Vonku je sychravo, chladno, vezme dnu aj psíka, utiera mu labky a rozpráva príbehy ľudí, ktorým vojna vzala všetko. 

„Sme v Božích rukách. Vojna a utrpenie menia ľudskú dušu. Ale nesmieme prestať veriť. Zuzana, ty si prišla až sem na front, aj keby si pomohla len jedinému človeku, je to dôležité.“ 

Zo šuplíka, kam som mu vložila peniaze od ľudí z Ameriky, ktorí pomáhajú Ukrajine prostredníctvom premonštrátov otca Martina Štrbáka a otca Johna Zagarellu, vytiahol otec Andrej ruženec. 

„Tento je môj. Modlievam sa s ním často. Je vytvorený zo zvláštnych zŕn z Afriky. Keď ich dlho držíš medzi prstami, zohrejú sa.“

Držala som ruženec v rukách. Krížik aj medailónik boli ošúchané, no zrnká sa leskli. „A keď jedno zrnko zasadím, možno niečo z neho vyrastie?“ pýtam sa.

Otec Andrej sa usmial. „No to mi nikdy nenapadlo. To neviem.“

Ave Maria

Ešte nás zobral do vojenskej nemocnice, kde v protibombovom úkryte potrebujú postele a biozáchody. Otca Andreja tu veľmi dobre poznajú. Je tu často.

Keď sme s otcom Andrejom nahrávali pozdrav pre premonštrátsku rehoľu v Amerike a spieval im Ave Maria, zrazu som mala zvláštny pocit pokoja. Lebo tam niekde ďaleko, cez polovicu sveta, sa ľudia poskladali, prispeli svojimi darmi na to, aby tu vo vojnovej Ukrajine aspoň trochu pomohli utrápeným ľuďom.

Mám pocit, akoby sa sieť dobra prepájala aj prostredníctvom takých ľudí, ako je otec John, otec Martin a otec Andrej. Ten prosí hlavne o modlitby, tie sú zo všetkého najdôležitejšie.

Foto: Zuzana Cascino

„Hlavne sa za nás tu na Ukrajine modlite. Všetko ostatné, čo nám treba, už Boh dá. Keď som sem prišiel, bol som sám. Málokto veril, že sa mi tu podarí niečo vybudovať. A teraz je tých, čo mi pomáhajú, stále viac.“

František a Katka sa stali asistentmi vojenského kaplána otca Andreja. Aj mňa prijal. 

A tak hoci sme voči vojne slabí, nedokážeme ju zastaviť, nie sme bezmocní. Sieť dobra sa dokáže prepojiť cez pol sveta, a hoci sa ľudia z Philadelphie nestretnú s ľuďmi zo Slovianska či s deťmi zo Ševčenkova ani so zranenými zo Siverska, aj tak sú si blízki. 

Ševčenkove: detský plač duše

Deti nás v humanitárnom centre v Ševčenkove už čakali. Privítala nás Tatiana. Pred vojnou učila spev a dirigovala spevácky zbor. Teraz sa stará o humanitárne centrum. 

Rozdali sme deťom lízanky. Okamžite ich rozbalili a s paličkami v ústach si preberali hračky, ktoré sme im priviezli. Cukríky sú im vzácne. Často je dôležitejšie kúpiť chlieb ako sladkosti. Tieto deti zažili ruskú okupáciu. Zažili ostreľovanie raketami. Zažili schovávanie sa v pivniciach. 

Keď som sa Tatiany spýtala, aké to bolo počas okupácie, zosmutnela. Po chvíli povedala len: „No, prežili sme.“ 

Málokto chce o tom hovoriť. V blízkej dedine zomrelo 60 ľudí, medzi nimi aj osemročný chlapec. 

Žije tu mnoho rodín, aj presťahovaných z ohrozených oblastí. Len detí je tu 1 723 od narodenia do 17 rokov. Žijú naozaj veľmi skromne. Nabudúce im privezieme hlavne plienky, dojčenské fľaše a cumlíky, mlieko, topánočky, vlhčené servítky. Tiež hračky, pastelky a štetce a farbičky. Teraz nemajú čím maľovať vodové maľovanky, tak ich maľovali vlhčenou servítkou na paličke. 

Tatiana s deťmi nám zaspievala Červenú kalinu. Vždy keď tú pieseň počujem, mám slzy v očiach. V tom speve ešte viac ako inokedy plače duša nad vojnou utrápenou krajinou. Aj maličká Kyra spievala s babkou Tatianou. Boh daj, aby raz aj z malej Kyry mohla vyrásť speváčka, ako je jej babka Táňa. Verím, že raz budem môcť prísť na jej koncert a spomenieme si, ako mi ako malé dievčatko spievala s babkou Červenú kalinu v Ševčenkove počas vojny. A bude to už len dávna spomienka. 

Kresba malého Mišu. Foto: Zuzana Cascino

Deti si vyberajú hračky. Malý Miša mal v jednej ruke žltého plyšového slona a v druhej veľkú pištoľ. Ukazoval mi na stene obrázky, ktoré maľovali deti. Horiaci dom, vedľa neho tank a vojak. 

„To je náš ukrajinský vojak. Prišiel nás oslobodiť,“ ukazoval mi Miša.

„Aj ty budeš bojovať za Ukrajinu?“ Miša sa zamyslel. Po chvíli prikývol.

„Budem bojovať. Ale nebudem zabíjať. Vycvičím si veľkého krokodíla. Naozaj veľmi veľkého a ten zožerie všetkých Moskaľov a bude pokoj.“

Boh daj mier Ukrajine. Aby Kyra mohla spievať a Miša nemusel chovať krokodíly, ale šťastne vyrastať s ostatnými deťmi.