Poradca premiéra Buraš o Ukrajine Niektorí prišli na drahých autách. No a? Keď si na to zarobili…

„Každý deň sa v Užhorode koná pohreb. Nie preto, že niekto zomrel na starobu, ale ide o pohreb chlapcov, ktorí majú devätnásť, dvadsať, dvadsaťsedem rokov, ktorí by mali celý život pred sebou. To nám predsa nemôže byť ľahostajné,“ vraví Eduard Buraš. V rozhovore priznáva, že nedávny prieskum, ktorý ukázal, že Slováci si želajú vo vojne víťazstvo Putina, ho prekvapil. 

Osemdesiatnikom sa nečuduje, no v prípade mladej a strednej generácie to je podľa neho na zamyslenie. Na Ukrajinu cestuje aj päťkrát do týždňa. Okrem potravín a liekov viezol už opakovane aj tisíce vriec na mŕtve telá.

Vojna na Ukrajine podľa neho ukázala veľké medzery aj na slovenskej strane. Odkryla stav infraštruktúry na hraničných priechodoch i nedostatočnú pozornosť predchádzajúcich vlád.

Máte pocit, že Slováci pomáhajú stále rovnako ako po vypuknutí vojny alebo sa to citeľne mení?

Tá oduševnenosť, entuziazmus a chuť zapojiť sa už pomaly opŕchavajú. Dnes nie je už toľko ľudí a spoločností, ktoré pomáhajú. Už aj my sa pomaly musíme zaoberať tým, či budeme mať na nájom a energie. Tú sú veci, s ktorými nikto nerátal.

Každému z nás sa zmenil život, všetci sme žili život do 24. februára inak a iný život žijeme po tomto dátume. Niektorí sme prijímali Ukrajincov na dva, tri dni či týždeň s otvorenou náručou a srdečnosťou.

Ale niektorí sú tu už sedem mesiacov a pomoc nie je nekonečná, pretože aj nám sa zmenila situácia. To však neznamená, že tu nie sú ľudia a firmy, ktoré aj naďalej pomáhajú. Musia sa už však hľadať aj iné zdroje.

Očakávate, že to bude po tejto stránke čím ďalej, tým horšie?

Máme pred sebou zimu, prídu mrazy. Kam pôjdu tí ľudia? K tomu vysoké ceny energií, bude ťažko. Netreba si ťahať motúzy popod nos, že je to ľahké. Nie je!

V rámci Ukrajiny sa presúvajú ľudia z východu na západ, niektorí pokračujú, iní zostávajú. Čo ich napokon presvedčí, aby zostali vo vojnovej krajine?

Odchádzajú tam, kde je to bezpečné, čím sa rozbíjajú rodiny – otec zostáva tu, dieťa s matkou idú preč. Tí, ktorí mali peniaze, už dávno odišli. Tí, ktorí nemajú peniaze, ostávajú doma.

Dnes je v pohybe už viac ako 15 miliónov Ukrajincov, z toho viac ako osem miliónov sa nachádza v európskych krajinách, len v Poľsku je ich už viac ako šesť miliónov. Ďalších sedem a pol milióna je vnútorne presídlených.

A ďalšie dva milióny sa dávajú do pohybu pre problémy, ktoré môžu vzniknúť v okolí Záporožskej jadrovej elektrárne. Viete, čo sú to dva milióny? To je akoby ste zobrali obyvateľov od Vyšného Nemeckého po Banskú Bystricu a povedali im, aby išli na západné Slovensko a do Bratislavy.

Tí, ktorí môžu, už teraz odchádzajú. Tí, ktorí nemajú inú možnosť a zostávajú, dostanú tabletky, ak by ich náhodou ohrozil výbuch a žiarenie. Kam by ste išli, keď nemáte kam ísť a nemáte finančné zdroje?

Čo hovoríte na nedávny prieskum, v ktorom si vyše polovica Slovákov myslí, že Rusko by malo vojnu vyhrať?

Veľmi ma to prekvapilo. Zrejme keď sa vás to nedotýka bytostne, môžete mať aj iný názor. Poznám ľudí, o ktorých som si v živote nemyslel, že sa vedia otočiť, a to sú vzdelaní ľudia. 

Prečo je to tak?

Zrejme tým, že nemajú dostatok informácií, čelia hoaxom, dezinformáciám a diverzným zložkám. Podiel viny na tom majú aj politici. Ani sa nečudujem, ak je niekto v dôchodkovom veku, má 80 rokov a je mu to už jedno. Ale mladí ľudia, stredná generácia? To je na zamyslenie.

Košice boli do roku 1918 hlavným mestom Horného Uhorska. Viete si predstaviť, že by naši južní susedia zrazu prišli sem a povedali, že toto je naše? Veď sme tu voľakedy boli! Ako by sme sa na to pozerali, bolo by nám to jedno? Asi nie. Tak prečo to má byť jedno im?

Alebo rok 1968. Nepamätáme si to? Odporúčam potom návštevu obce Lekárovce, kde zvyšky cesty a „brána“, po ktorej prišli k nám „vojská Červenej armády na pomoc“, je stále realitou a skutočnosťou. Nie je nám lepšie, ako nám bolo?

Nie každý to tak zrejme vníma, keď výsledky prieskumu sú také, aké sú.

Každý deň sa v Užhorode koná pohreb. Nie preto, že niekto zomrel na starobu, ale ide o pohreb chlapcov, ktorí majú devätnásť, dvadsať, dvadsaťsedem rokov, ktorí by mali celý život pred sebou. To nám predsa nemôže byť ľahostajné. Ukrajinci predsa bránia aj našu slobodu.

Keď sa zmierime s tým, že tanky sú v Užhorode, nie je vylúčené, že potom nebudú mieriť aj na nás. Kde je napísané, že Putin skončí Ukrajinou a nepôjde ďalej? Že tá veľká krajina sa nepohne ďalej? Kto nám dá tú garanciu, keď ju dali predtým Ukrajine a aj tak ju napadli?

A nezabúdajme na stav vyhlásenej „mobilizácie“ v Rusku v týchto dňoch a útek mužov z Ruska smerom na hranice s Fínskom, Gruzínskom a ďalšími štátmi. Únik pred nástupom na vojnu, únik, ktorým si chcú ochrániť vlastný život.

Problém je ten, že niektorí sa to snažia alebo nevidieť, alebo prekrúcať.

Eduard Buraš. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Vy osobne máte strach, keď chodievate na Ukrajinu?

Ťažko povedať, čo je strach. Tu môžete ísť na ulicu a zrazí vás auto. Ale keď tam vidíte malé deti, siroty, ktoré nemajú rodičov a prosia vás, aby ste ich zobrali na ruky, asi ťažko hovoriť o strachu. Nezažili sme vojnu, ale obavy sú stále, človek má deti, rodinu. No tam ľudia prežívajú oveľa horšie časy, než prežívame my.

Napriek tomu sme zrazu prekvapení, že sem prídu ľudia, ktorí majú peniaze alebo drahé autá. Prečo sme sa skôr nezaujímali o Ukrajinu, ako sa tam žije, čo tam je? Žilo tam predsa viac ako 40 miliónov ľudí, ktorí si budovali majetok, každý rôznym spôsobom.

Nedávajme dnes všetkých do jedného vreca, lebo aj tam sú bohatí a oligarchovia, aj tam rovnako ako u nás sú takí, ktorí zneužívajú systém.

Narážate na kritiku, že sem prichádzajú Ukrajinci na drahých autách?

Nemusím narážať. Jednoducho taká je skutočnosť, s ktorou som sa stretol. A opakujem: No a? Keď si na to zarobili… Niektorí naši ľudia majú otvorené účty v daňových rajoch a nepoburuje to nikoho.

Pred pár mesiacmi ste niesli na Ukrajinu vrecia na mŕtvych. To muselo byť aj pre vás celkom iné, ako viezť humanitárnu pomoc.

Vrecia sme tam takto niesli štyrikrát. Viete, predtým som v aute vozil cukríky a zrazu máte škatule s 1 500 vrecami. A vedľa seba niekoho, kto sa modlí, aby v tom vreci neskončil jeho príbuzný.

Máte nejaký konkrétny ľudský príbeh z Ukrajiny, ktorý vás za tieto mesiace najviac zasiahol?

Tých príbehov je veľmi veľa, dnes riešime pomoc deťom, ktoré sa učia na zemi.

Ako opisujete Ukrajinu niekomu, kto ju nikdy nenavštívil?

Chodievam na Ukrajinu takmer 20 rokov a mal som možnosť vidieť, ako sa krajina rozvíjala. Ukrajinci si vážia svoju históriu, kultúru a tradície. Majú vyspelé mestá, špičkových IT špecialistov, vyspelé technológie, bohatú históriu, krásne kultúrne pamiatky, fantastickú kuchyňu, krásnych, srdečných ľudí. A teraz majú aj vojnu, ktorú nevyvolali.

Poznám sa s primátormi a gubernátormi ukrajinských miest. Predtým sme plánovali spoločné projekty a inú spoluprácu, oni sú však teraz v uniformách a bojujú. Ľudia potrebujú pomoc.

Čo poviete tým, ktorí po siedmich mesiacoch vojny zmysel pomoci už nevidia?

Keď sa po osemdesiatom deviatom otvorili hranice, aj naši ľudia odchádzali. A nie pre vojnu, ale šli za niečím lepším. A títo odchádzajú, lebo musia odísť, nemajú kde žiť, lebo im zbúrali dom. Majú kľúče, ale nemajú auto ani byt. Načo sú im tie kľúče? Ak by sa nám niečo také stalo, kto by pomohol nám?

Kým v Poľsku stále zostávajú milióny Ukrajincov, zo Slovenska mnohí odišli. Prečo sa nedarí začleniť Ukrajincov na Slovensku?

Máme viac ako 90-tisíc Ukrajincov, ktorí získali štatút odídencov, no veľká časť sa už vrátila naspäť. Tie dôvody možno spočítame na prstoch jednej ruky – jazyk, nepochopenie nášho systému i spôsob vzdelávania detí. Ďalšia vec je finančná stabilita. Minuli sa úspory a nezostávalo im nič iné, len sa vrátiť, pretože je rozdiel, či platíte 30 eur alebo 600 hrivien. Stále je to na Ukrajine lacnejšie ako u nás a nie všetci si tu vedia nájsť prácu.

Prečo to však na Slovensku nejde, ale v takom Poľsku či Česku to ide? Pritom práce je stále dosť aj na Slovensku.

Proces integrácie je zdĺhavý, nie je možné všetko zrealizovať a pochopiť za tento krátky čas a niektorým to spôsobuje vážne problémy.

Ukrajina je náš sused dlhé roky, no do začiatku vojny sme si ju akoby ani nevšímali a prepojenie nevyužívali. Čím to je?

Máme 97-kilometrovú hranicu, ktorá spája Košický a Prešovský kraj. Neustále pripomínam, že sme pred vojnou hranicu nedocenili a nevyužívali možnosti, ktoré ponúka. Okolité štáty EÚ vedia čerpať zdroje na vonkajšiu hranicu EÚ, no my sme to nevedeli a stále to nevieme.

Aj ja sa pýtam, prečo nie je dodnes založené napr. Európske zoskupenie územnej spolupráce (EZÚS) ako finančný nástroj na čerpanie finančných zdrojov.

Založené na báze dobrovoľnosti s cieľom zlepšenia podmienok vykonávania akcií územnej spolupráce, pričom jeho cieľom je uľahčovať a podporovať medzi jeho členmi cezhraničnú, nadnárodnú a/alebo medziregionálnu spoluprácu s cieľom posilnenia hospodárskej, sociálnej a územnej súdržnosti.

Eduard Buraš. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Čia je to chyba?

Jednoznačne regionálnych politikov. Tých, ktorí o tom mali rozhodovať a nevenujú sa tomu, pretože majú iné „priority“, ktoré sú pre nich lákavejšie. Koľko máme obcí v sobranskom okrese, ktoré nemajú kanalizáciu či pitnú vodu?

Ale palica má dva konce. Vojna na Ukrajine je strašná, no je jednou z možností rozvoja východného Slovenska. Potrebujeme riešiť cestnú infraštruktúru a mosty, ktoré nie sú prispôsobené ťažkotonážnym autám.

Potrebujeme tu mať živú tepnu, ktorou je práve diaľnica a dokončenie diaľničného prepojenia Bidovce – Vyšné Nemecké. Odľahčiť cesty prvej triedy. Obnova je dôležitá.

Robia to Poliaci, Maďari, otvárajú nové hraničné priechody, prečo nie aj my? Nemôžeme zaspať dobu, lebo zase zaspíme a bude sa nám zle dýchať. Už teraz sa nám dýcha zle.

Myslíte si, že vojna túto paradigmu zmenila a uvedomíme si, akú krajinu s veľkým potenciálom máme za suseda?

Čím skôr si to uvedomia naši – hlavne regionálni – politici, tým skôr môžeme od toho očakávať prvé výsledky.

Nedávno ste kritizovali stav slovenských ciest na východe. Deje sa už niečo v tejto veci?

Zatiaľ sa len láta, pláta. Tu treba, aby zaryl bager lyžicou na hraničnom priechode Vyšné Nemecké a začal sa robiť diaľničný privádzač smerom na Sobrance a napojenie na D1 pri Bidovciach. Ide o najlacnejší kilometer diaľnic na Slovensku, najlacnejší. Na 72 kilometroch nie je žiaden tunel, len rovina. Toto by sa malo urýchliť.

Vojna ukázala nahotu toho, kde sa nachádzame. Áno, sú priority, každý región má to svoje, ale nemajú hraničný priechod s krajinou, kde je vojna.

Ste poradcom premiéra Hegera. Prečo s tým vláda nič nerobí?

To nie je vina tejto vlády. Je to vina toho systému, ktorý tu bol predtým. To malo byť dávno hotové.

Mala by sa tomu venovať Európska únia?

Zdroje by sa dali čerpať aj z programu EÚ. My si sami nepomôžeme. Keď sa pripravoval plán obnovy, nikto nevedel, že príde vojna. Nielen my, ale všetky štáty teraz riešia otázky energetickej krízy, zvyšovania cien pohonných hmôt, otázky migrácie.

No urýchlene musíme riešiť aj dobudovanie diaľnice D1 smerom na Vyšné Nemecké, ako aj dobudovanie a rozšírenie hraničného priechodu. Nemáme na čo čakať. Máme zaťažené cesty, ťažké kamióny, ktoré vozia obilie, stavebný materiál, humanitárnu pomoc. Stav spred vojny je prekonaný, nákladných áut je viac a číslo sa bude iba zvyšovať.

Je to problém, ktorý sa zhoršuje aj tým, že ide zima a nevieme predpokladať, kedy príde ďalšia vlna utečencov.

Ako často ste na Ukrajine?

Minulý týždeň som bol päť dní zo siedmich na Ukrajine, tento týždeň tam budem trikrát. Ale to najhoršie nás ešte len čaká.

Ako to dnes vyzerá na hraniciach?

Pokiaľ ide o osobnú dopravu, nevymyká sa to zo štandardov, horšie je to s nákladnou dopravou. Na ukrajinskej strane sú pomerne dlhé rady kamiónov, ktoré tam dovážajú rôzne komodity. Musíme brať do úvahy, že funguje aj obchod a k tomu humanitárna pomoc. Na hraniciach sa čaká aj niekoľko hodín.

Vojna poukázala na nahotu hraničného priechodu Vyšné Nemecké. Už pred vojnou nezodpovedal požiadavkám a nezodpovedá ani teraz. Chýba dostatočné sociálne a hygienické zariadenie, parkovacie miesta, nie je sa tam kde zložiť. Treba na tom zapracovať.

Ako žijú ľudia v Zakarpatsku, kam smerujete najčastejšie?

Keď som tam bol a počul som sirénu, myslel som si, že niekomu zvoní mobil. Počas rokovania nás presunuli do krytu alebo na ulicu. Nikto z nás si nevie predstaviť, čo prežívajú deti a matky, ktoré strácajú mužov, otcov a synov. Je to nepredstaviteľné.

Zakarpatsko ponúklo pomocnú ruku napríklad Luhanskej oblasti. Dohodli sa, že zoberú zhruba 300-tisíc ľudí. Viete si to predstaviť? To sú zhruba jedny Košice. Kam pôjdu tí ľudia, kde ich dajú, čo budú jesť?

Čo to v praxi znamená?

Zakarpatsko malo 1,2 milióna obyvateľov, Užhorod mal 130-tisíc obyvateľov. Dnes má Užhorod 170-tisíc a Zakarpatsko o 450-tisíc ľudí viac. Z toho je viac ako 130-tisíc detí a nehovoríme ešte o tom, čo príde.

V Užhorode sa neprenajíma byt, ale izba. Keď ste mali prenájom bytu za 1 000 dolárov, dnes máte izbu za 1 000 dolárov. Nechceš? Zoberie ďalší.

Toto nie je jednoduchá situácia nielen pre nás, ale najmä pre tých ľudí, ktorí tam žijú. Nehovoriac o tom, že ide zima, je nedostatok potravín, problém s kúrením. A najhoršie sú na tom oblasti, ktoré bombardujú.

Eduard Buraš. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Do toho sa začal školský rok. Chodia deti normálne do školy?

Majú dištančné vzdelávanie a nikto nevie, ako to má fungovať. Centrá, kde chodili do škôl a na krúžky, nefungujú, pretože ľudia vycestovali, niektorí sa bránia vrátiť. Platí tam však zákon, že ak sa nevrátia, stratia pracovné miesto.

Od začiatku konfliktu ste spolu s ďalšími organizáciami či partnermi na Ukrajinu odniesli 750 ton humanitárnej pomoci. Na koho pomoc cielite?

Ukrajina toho potrebuje veľa, ale nevieme pomôcť všetkým. Ideme cielene a zamerali sme sa na deti a detské domovy. S našimi partnermi sme sa dohodli, že toto je naša cieľová skupina, ktorej pomáhame. Zobrali sme si pod ochranné krídla detské domovy, sirotince a zariadenia, kde sú deti, ktorým vojna zobrala rodičov a nemajú nikoho.

Čo im nosíte, čo najviac potrebujú?

Najviac potrebujú jedlo. Ide zima, pribudnú ešte ďalšie potreby ako oblečenie, elektrické centrály či dieselové čerpadlá. Opakujem, že dnes je len v Zakarpatsku 130-tisíc detí navyše. Či už s matkami, alebo bez, a tieto čísla nemusia byť konečné. Môžu sa ďalej zvyšovať.

Vojna prináša každý deň svoje obete. Žiadna vojna nie je dobrá. Inak to vnímame, ak sa to deje niekde v Afrike, ako keď to máte 100 kilometrov za hranicami.

Keď ste vraveli, že ide o cielenú pomoc, funguje na Ukrajine popritom všetkom aj čierny obchod? Zneužíva niekto pomoc alebo je to v tomto smere pod kontrolou?

Nedokážete všetko odsledovať. Čo nie je zakázané, je dovolené. Jedna vec je, keď viete na to upozorniť a dohliadnuť, ďalšia je, keď niečo odošlete a nepríde to. Ťažko potom niekoho obviňovať.

Aj preto riešime pomoc u nás, lebo vieme, že to príde. Alebo ideme cez partnerské organizácie, ktorým pomoc doručíme a ony sú povinné nám v rámci vzťahov poslať spätnú väzbu.

My sme z Košíc odviezli tovar do miest, ako je Krivý Roh a až do Charkova. A povedali sme, že ďalšiu pomoc dodáme vtedy, keď budeme vidieť, že je adresná.

Pred časom ste ohlásili záujem uchádzať sa o kandidatúru na košického župana. Napokon ste sa však stiahli. Prečo?

Na Ukrajine je v tejto chvíli situácia ako ležiaca osmička a nikto nevie povedať, kedy sa to skončí. Prevážil u mňa pocit zodpovednosti zostať tam, kde som, a venovať sa týmto otázkam. Možno sa ku kandidatúre vrátim niekedy neskôr. Ale v tejto chvíli vnímam, že je dôležitejšie zostať na tomto mieste a byť nápomocný. Na hranicu to mám niečo vyše hodiny a niektoré veci viem riešiť promptne, čo sa môže ukázať ako dôležitejšie.