Deti a tresty Kým sme riešili, či do výchovy patria, tak pre rodičov mileniálov už nie sú ani témou

To, že téma trestov je večne živá ako medzi rodičmi, tak i starými rodičmi, ukázala aj téma, ktorá silno zarezonovala medzi čitateľmi našej výchovnej poradne. V nej hľadala radu čitateľka, ktorej štvorročný syn dostáva amoky, na mamu kričí a neváha ju vtedy ani udrieť. 

Kým jedna skupina reagovala, že by matka mala zakročiť ráznejšie a dieťa potrestať, druhá odporúčala skôr snažiť sa vypátrať príčiny zlostných amokov u dieťaťa.

Krátky pohľad do sveta rodičov

„Keď dieťa urobí niečo zlé, trest by mal prísť automaticky. A občas aj použijem slabú po zadku.“

„Keď syn neposlúcha, dávam ho do kúta na pár minút. Aj keď odíde stokrát, vždy ho tam vrátim. Potom ho vezmem a vysvetlím mu, prečo tam bol.“

„Keď náš trojročný syn neposlúcha, vezmem mu obľúbenú hračku alebo zakážem obľúbenú rozprávku.“

„Keď dieťa niečo vyvedie, síce ho nebijem, ale vždy vytiahnem varechu a pohrozím ňou. Zatiaľ to zaberá.“

To sú len niektoré príklady z krátkej anonymnej ankety medzi rodičmi, ktorých sme sa pýtali, či využívajú tresty vo výchove, a ak áno, aké. Zazneli aj odpovede, že tresty v ničom nepomáhajú, lebo vyvolávajú v deťoch strach voči svojim rodičom, a tí ich odmietajú používať, pretože si nechcú ničiť vzťah s dieťaťom.

Trest ako výchovný nástroj je jeden z pojmov, v ktorých začíname mať ako rodičia aj pod vplyvom množstva výchovných smerov zmätok a nevieme, ako s nimi narábať.

Rodičia sú v tejto téme ako medzi dvoma mlynskými kameňmi. Kým staršia generácia aj pod vplyvom svojho detstva, keď boli fyzické tresty často bežnou súčasťou výchovy, vyčíta tej mladšej, že deťom všetko dovoľuje a nevie rázne dieťa potrestať, moderné výchovné teórie zase namiesto trestania skôr odporúčajú sprevádzanie dieťaťa v jeho emóciách.

Škoviera: Nedémonizujme tresty

Liečebný pedagóg a vysokoškolský učiteľ Albín Škoviera je presvedčený, že by sme nemali tresty démonizovať. „Dobre vychovávať nerovná sa vôbec netrestať. Výchova je predovšetkým vzťah a dialóg. Ak tie fungujú, je nám dieťa dokonca schopné odpustiť aj prípadný nespravodlivý trest,“ povedal pre Postoj.

Nie je však zástancom fyzických trestov, tie vníma skôr ako zlyhanie. Dôležité je však aj v tomto prípade rozlišovanie. Ako v jednom zo starších rozhovorov zdôraznil, capnutie po zadku dieťaťu, ktoré v afekte trucuje a ani ho to nebolí, nepovažuje za telesný trest. 

Albín Škoviera nesúhlasí s tvrdením, že trest je pre dieťa ponižujúci. „Naopak, môže posilňovať našu nezdolnosť,“ hovorí. „Nie trest, ale jeho nevhodná forma môže byť ponižujúca.“

Zdravý rozum a intuícia sú pri výchove niekedy realistickejšie, ako si myslíme.

Odporcovia trestov často argumentujú, že trest nemotivuje dieťa pozitívne, ono potom koná pod vplyvom strachu a učí sa vyhýbavým reakciám. Podľa Škovieru však nielen trest, ale ani odmena nemôže byť celkom spravodlivá. „Nikdy nepoznáme všetky okolnosti. Takže nebudeme ani chváliť a odmeňovať? Zbavíme sa nástrojov, ktoré v bežnej výchove určujú limity? Zavedieme v našich rodinách „hru bez pravidiel“, teda chaos?“ pýta sa.

Podľa neho aj keď trest nebýva vždy spravodlivý, je dôležité sa o spravodlivosť usilovať. „Dieťa veľmi rýchlo zistí, či spravodliví byť chceme.“

Okrem toho je podľa liečebného pedagóga dôležité nezabudnúť, že keď trestáme, môžeme trest aj odpustiť a ukázať veľkorysosť. Je presvedčený, že dieťa sa potrebuje aj takýmto spôsobom naučiť, čo je odpustenie.

Albín Škoviera si myslí, že rodičia sa dnes cítia neisto aj preto, že sú pod vplyvom rôznych výchovných metód. Podľa neho sa dnes stal z výchovných konceptov tovar a aj tu sa dôležitým stáva marketing. Keď sa pomenuje, že ide o modernú výchovu, dajú jej skvelý názov a lákavý obsah, ľudia tomuto konceptu uveria a dôverujú mu, myslí si. „Zdravý rozum a intuícia sú pri výchove niekedy realistickejšie, ako si myslíme,“ tvrdí Albín Škoviera.

Michalcová: Deti neučia tresty, ale život sám

Psychologička Alena Michalcová priznáva, že odpovede pre usmerňovanie detí nachádza v rešpektujúcom prístupe.

Tvrdí, že chápe, prečo mnohým ľuďom „vlasy stoja dupkom“, keď počujú pojem rešpektujúca výchova. Mnohí si vtedy predstavujú deti bez pravidiel, ktoré si robia, čo chcú, sú považované za malých bôžikov, pri ktorých sú rodičia bezbranní. Podľa nej mnohí dnešní rodičia takto k deťom skutočne aj pristupujú, lebo si myslia, že je to rešpektujúce voči dieťaťu. „Ale to nie je ten rešpekt, ktorý táto výchova propaguje,“ tvrdí.

„Som presvedčená, že deti sa najviac učia napodobňovaním, neučia ich tresty a odmeny, ale život a náš príklad sám,“ povedala pre Postoj. Zdôrazňuje, že to však vôbec neznamená, že dieťaťu máme dovoliť všetko alebo že ono rozhoduje. „Autorita rodiča musí byť zachovaná, ja som rodič, moje slovo má inú váhu ako slovo dieťaťa, v dôležitých veciach mám rozhodujúce slovo ja,“ vysvetľuje.

Súčasní rodičia sa snažia priviesť dieťa k želanému správaniu vysvetľovaním situácie. Podľa psychologičky by to bolo ideálne, ak má človek na to kapacitu. „Nie vždy však musí mať dieťa všetko vysvetlené, prečo má niečo urobiť. To by sa človek urozprával do bezvedomia. Dieťa sa musí aj spoľahnúť a dôverovať, že keď ho mám rada, rozhodnutie je správne,“ dodáva Alena Michalcová. 

Ako však zachovať nastavené hranice s dieťaťom, ak nemáme používať trest na ich vynútenie? Podľa psychologičky je najdôležitejšie predchádzať tomu, aby dieťa robilo zle. Je presvedčená, že veľakrát sa dá tomu zabrániť, aby sme sa ani nedostali do situácie, že musíme dieťa vytrestať.

Psychologička svoje slová vysvetlila na konkrétnom príklade malého školáka, ktorý si ráno odmieta ustlať posteľ. Podľa nej by mohlo zabrať, keby rodič ocenil jeho snahu v dňoch, keď si posteľ ráno pekne upratal. Dospelým to môže prísť ako malichernosť oceňovať dieťa nejakými bodmi alebo nálepkami, ale pre dieťa to podľa nej často zvykne byť veľká motivácia.

Zabrať by mohlo aj napríklad hravou formou vysvetliť, že jeho plyšákom sa cez deň lepšie spí v ustlanej posteli či vysvetliť, ako rozdielne vyzerá izba, keď je rozhádzaná a keď je uprataná. Tiež je dobré v takom prípade netlačiť na pílu, nehrešiť dieťa pre neposlušnosť či udeliť trest, ale pomôcť mu.

„Neznamená to, že to robíme za dieťa, ale spolu s ním rozdeliť si prácu, rozbehnúť to, aby získalo zručnosť. Deťom sa totiž často nechce do takých vecí, ktoré nevedia," vysvetľuje Alena Michalcová.

Nie vždy musí mať dieťa všetko vysvetlené, prečo má niečo urobiť. To by sa človek urozprával do bezvedomia.

Uznáva, že niekedy môžu byť pre rodiča takéto situácie vyčerpávajúce a každý túži po tom, aby ho jeho dieťa poslúchalo bez toho, že by musel robiť okolo toho divadielka. „Ale ak sú situácie, ktoré sa nám takto opakujú alebo sa pri nich večne pohádame a máme pocit, že dieťa musíme vytrestať, radšej investujme tú energiu do vytvorenia prostredia, v ktorom konfliktu predídeme.“

Zároveň dodáva, že si napríklad ani nevie predstaviť, ako by mal trest v takomto prípade neustlanej postele vyzerať. Nedovolíme dieťaťu v tej posteli spať? Rodičia skôr zvyknú siahnuť po zákaze niečoho obľúbeného, napríklad nebude pozerať televízor, nepôjde von s kamarátmi a podobne. Psychologička však pochybuje, že takéto trestanie má účinok, naopak, dieťa skôr mýli a nechápe súvislosť medzi neustlanou posteľou a zákazom televízie.

Je presvedčená, že oveľa väčší osoh má skôr vyvodenie dôsledkov, napríklad keď si dieťa neumyje tanier, bude jesť zo špinavého. Trestom sa podľa nej môžeme dostať niekedy do takej absurdnej situácie, že vytrestáme dieťa, ktoré napríklad niekomu fyzicky ublížilo, že dostane fyzický trest v štýle: ty si sa pobil, tak poď, dostaneš, aby si vedel, že sa nemáš biť.

Podľa Aleny Michalcovej takto dieťa nemôže pochopiť, prečo sa má správať tak, ako mu kážeme. „Chápem, že trest je ľahší, rýchlejší, je praktický na chvíľkové použitie. A je možno na tú danú chvíľku aj efektívny. Ale z dlhodobého hľadiska to nerobí dobrotu. Som realistka a mám deti, viem, že keď človek nemá dosť psychickej energie, tak sa k tomu utieka. Ale často je ten trest z iných pohnútok, ako že tým chceme dieťa pre budúcnosť niečo naučiť. V skutočnosti má len minimálny efekt,“ tvrdí.

Pri menších deťoch však odporúča aj ukázanie fyzickej prevahy rodiča, ktorá dieťa zastaví v nežiaducom správaní. Napríklad keď dieťa chce kopnúť matku, je úplne v poriadku, keď mu silno chytí nohu alebo ho od seba použitím sily odtlačí.

Psychologička zároveň radí rodičom, že v mnohých prípadoch „predčasne“ chcú niečo dieťa naučiť (alebo odučiť) a vydávajú veľa zlej energie do výchovy (napríklad aj trestov), s deťmi si narúšajú vzťah, pričom mnohé nežiaduce správanie aj spontánne odznie, dieťa z neho vyrastie.

Doktorka Becky je výchovnou guru dnešných rodičov

Vyzerá to tak, že každá generácia rodičov má vlastný výchovný štýl, ktorý práve v čase, keď majú malé dieťa, je aktuálne v kurze. 
Kým pred desiatimi a viac rokmi to bola už spomínaná rešpektujúca výchova, pre dnešných rodičov  je novodobou výchovnou guru Američanka Becky Kennedyová. Jej rodičovská filozofia by sa dala nazvať „stabilné rodičovstvo“.

Jej kniha s radami, ako zvládnuť náročné situácie s deťmi i so samým sebou Objavte v sebe dobrého rodiča, vyšla aj na Slovensku.
Táto klinická psychologička a mama troch detí spôsobila v posledných rokoch rodičovskú revolúciu. So svojimi výchovnými radami začala počas pandémie a odvtedy je medzi súčasnými rodičmi neprekonateľná. Časopis Time ju vo veľkom profile v roku 2022 označil za „našepkávačku“ rodičov mileniálov.

Pritom do februára 2020 nemala doktorka Becky, ako ju dnes rodičia familiárne oslovujú, ani účet na Instagrame. Dnes ju na tejto platforme sleduje 2,7 milióna ľudí, z ktorých 95 percent sú ženy a 78 percent z nich je vo veku 25 až 44 rokov.

Za posledné štyri roky sa jej podarilo vybudovať impérium s rodičovskými tipmi, ktoré má podľa Time ročné tržby niekoľko miliónov dolárov a zamestnáva niekoľko desiatok ľudí.

Svoje videá, ktoré trvajú zvyčajne menej ako minútu, začína výrokmi, ako napríklad: „Tieto slová zastavia akýkoľvek záchvat hnevu.“ Odpoveďou vo videu sú slová „verím ti“. Alebo „Už nikdy svojmu dieťaťu nehovor, čo nemá robiť. Pretože tento trik funguje oveľa lepšie.“ Rodičia sa dozvedia, že tým trikom je povedať dieťaťu, naopak, čo má robiť. Takže namiesto neskáč na obrubník je vraj lepšie povedať poď ku mne a podaj mi ruku.

Becky ide v otázke trestov ešte ďalej ako spomínaná rešpektujúca výchova, nefandí dokonca ani vyvodzovaniu prirodzených dôsledkov konania dieťaťa.

„Nemyslím si, že následky alebo tresty sú súčasťou efektívneho rodičovstva,“ vysvetľuje doktorka Becky v jednom zo svojich videí, na ktorom odpovedá rodičom, ako majú dospieť k želanému správaniu u detí, ak nemajú používať tresty. 

Kennedyová tvrdí, že úlohou rodiča nie je vynútiť si želané správanie dieťaťa, ale naučiť ho zručnostiam, ako ovládať svoje emócie a ako meniť svoj celkový pohľad na svet.

„Ak vychovávame svoje deti trestami a vyvodzovaním dôsledkov, prichádzame o roky budovania vzťahu s nimi. A to je práve to, čo nám s deťmi zostane, keď sa dostanú do tínedžerského veku – vzájomný vzťah,“ vysvetľuje doktorka Becky.

Svoje tvrdenia vysvetlila na situácii, keď v detskej izbe prebieha súrodenecký súboj, pričom jedno dieťa práve ide udrieť svojho brata. Ak by fungovali tresty, dieťa by malo rozmýšľať takto: „Ak ho teraz udriem, nebudem pozerať televíziu, ale milujem televízne programy, a tak ho neudriem.“

„Ale takto naše telo nefunguje,“ vysvetľuje Becky Kennedyová. Podľa nej či už deti, alebo aj dospelí, keď vybuchnú v hneve, nepremýšľajú, aké to bude mať dôsledky, a konajú v akomsi nutkaní vybuchnúť.

Ak vychovávame svoje deti trestami a vyvodzovaním dôsledkov, prichádzame o roky budovania vzťahu s nimi.

„Nemáme regulačné schopnosti na zvládnutie toho pocitu. Chcem naučiť ďalšiu generáciu detí všetkým zručnostiam, ktoré potrebujú, aby zvládli svoje veľké emócie, aby zvládli svoje nutkania, aby ich nepremenili na činy. Tresty tieto zručnosti nevytvárajú. Namiesto trestania musíme seba i deti naučiť regulovať silné emócie.“

Ako teda reagovať, keď k neželanému správaniu dieťaťa dôjde? Becky Kennedyová odporúča použiť svoju fyzickú prevahu, keď chce napríklad dieťa niekoho udrieť, rodič by mal silno chytiť ruku a zabrániť tomu. Jej rada znie najskôr dieťa fyzicky zastaviť a potom ho učiť regulovať emócie, aby k takým situáciám dochádzalo čoraz zriedkavejšie.

Rodičov tiež upozorňuje, že tresty deti zahanbujú. Keď na ich správanie budeme pravidelne reagovať trestami, ako napríklad že im odoberieme hračku alebo zakážeme na istý čas obľúbený koláč, efektom bude, že sa deti budú za seba hanbiť.

„Hanba vedie k zamrznutiu, a ak je dieťa ,zamrznuté‘, nemôže sa učiť, nemôže rásť a meniť sa,“ vysvetľuje doktorka Becky. Trestami ukazujeme deťom, že sú zlé. Tak si vytvoria o sebe obraz a budujú si tým svoju identitu. 

„Nemôžeme povedať dieťaťu ,choď do svojej izby‘ alebo ,čo je to s tebou, prečo si taký zlý‘ a potom od neho očakávať, že zlepší svoje správanie. Deti sa musia vnútri cítiť dobre, kým túto dobrotu spracujú a využijú ju, čo bude mať navonok efekt dobrého správania,“ dodáva.

Vyzerá to tak, že mladšia generácia rodičov sa v používaní trestov vo výchove začína s tou staršou úplne rozchádzať. Či je to efektívny spôsob a či sa skutočne naučí efektívne ovládať svoje emócie a toto umenie dokáže naučiť svoje deti, uvidíme o niekoľko rokov.